Rusi sú už v centre Paríža!
Určite ste si nestačili všimnúť, že Rusi nenápadne obsadili centrum Paríža. A nebolo to včera, ale už 19. októbra 2016! V najprestížnejšej časti metropoly svetového umenia a kultúry vzniklo Ruské duchovné a kultúrne pravoslávne centrum (Centre spirituel et culturel ortodoxe russe – CSCOR).

Stalo sa architektonicky najvýraznejším komplexom priamo v srdci metropoly Francúzska. To sa neprihodilo už od čias vzniku múzea venovanému umeniu a kultúram neeurópskych civilizácií Quai Branly v roku 2006, s ktorým tesne susedí. Vizuálne sa výrazne „rusky“ vyníma práve vo vzťahu k okoliu Eiffelovej veže a nábrežiu Seiny. Ako keby ste preniesli kus Moskvy do Francúzska. Pôsobí ozaj exoticky, lebo dominantou ruského centra je Katedrála Najsvätejšej Trojice, ktorej tróni päť cibuľovitých pozlátených kupol. Aj preto je úplný oficiálny názov inštitúcie taký, aký je, aby bolo na prvý pohľad jasné, že jednu dominantnú štátnu ideológiu z čias ZSSR vystriedala iná.Sú to typické vizuálne atribúty ruskej sakrálnej architektúry priamo pri moste Pont de l´Alma, kde sa na druhej strane rieky nachádza pamätník Plameň slobody (Flamme de la Liberté), neoficiálne venovaný smrteľnej dopravnej nehode britskej princeznej Diany, ktorá sa odohrala v bezprostrednej blízkosti, a o niečo ďalej Múzeum moderného Umenia či Palác Tokyo.

Na moje prekvapenie a napriek predpokladu, architektonický komplex nenavrhol žiadny prominentný ruský architekt. Prvá súťaž na architektonické riešenie celého komplexu bola neúspešná; na druhý pokus zvíťazil Francúz Jean Michel Wilmotte, ktorý sa afirmoval už predtým mnohými zahraničnými realizáciami po celom svete. Ako urbanista v minulosti spolupracoval s Rusmi aj vo Volgograde. Práve netradičná moderná architektúra s ruským „espritom“ ma zaujala cestou do múzea Quai Branly. Pri mojom predchádzajúcom dlhšom pobyte v Paríži v roku 2008 tam ruské centrum ešte nestálo – vtedy tam totiž bolo hlavné sídlo francúzskej meteorologickej služby Météo-France v komisných administratívnych budovách z 20. storočia. V roku 2010 Ruská federácia budovy a pozemok kúpila. Budovy boli následne zbúrané a pozemok s rozlohou zhruba 6 000 m2 sa uvoľnil. Ukázalo sa to ako skvelá investícia. V rámci celého komplexu budov je aj škola, kníhkupectvo a farský administratívny dom. „Je to miesto, ktoré vyjadruje priateľstvo medzi ľuďmi,“ povedala na slávnostnom otvorení vtedajšia starostka Paríža Anne Hidalgová, ktorá centrum oficiálne otvárala aj za účasti ruského ministra kultúry Vladimíra Medinského.

Mal som šťastie, lebo keď som „mašíroval“ okolo cestou do múzea Quai Branly, upútal ma plagát. Oznamoval, že sa bude konať Salón súčasnej ruskej literatúry; vstup len na základe registrácie. Organizátori zrejme chceli zabrániť vyčíňaniu rôznych premotivovaných paneurópskych aktivistov (aké poznáme pri rôznych príležitostiach v európskych metropolách), aby rušili konanie takejto aktivity. Podarilo sa mi získať pozvánku, a tak som sa vybral v nedeľné dopoludnie na výstavu súčasnej ruskej literatúry. Tento ročník bol venovaný okrúhlemu 130. výročiu narodenia voľnomyšlienkára a búrliváka Sergeja Alexandroviča Jesenina, autora až 24 básnických zbierok. Len tak mimochodom, okrem básnickej tvorby bol známy aj vzťahom s populárnou americkou tanečnicou Isadorou Duncanovou, ktorú považoval za svoju múzu.
Po prekonaní bezpečnostných kontrol som sa cez areál vybral priamo do výstavných priestorov. Nemožno to prirovnávať k frankfurtskému alebo barcelonskému knižnému veľtrhu. Bola to komorná prezentácia aktuálnej i klasickej ruskej literatúry. Konala sa v neveľkých priestoroch, ktoré susedili s projekčnou sálou. Bolo tam mnoho rôznych vydavateľstiev rôznych druhov literatúry: od detskej, románovej, historickej až po filozofickú. Diela písané v ruštine, pochopiteľne azbukou a vo francúzštine pochopiteľne latinkou.
Tvorcovia programu knižného salónu logicky využili kinosálu a od rána tam bol zaujímavý sprievodný program, ktorý obsahom a významom ďaleko presahoval neveľký rozsah salónu, ktorý bol skôr ukážkou či „chuťovkou“ z bohatej knižnej produkcie v Rusku. Program sa začínal „Očarujúcimi príbehmi našej rodnej Sary-Arki“, čo bolo stretnutie čitateľmi Natálie Injevskej, prozaičky a autorky detskej literatúry z Kazachstanu. Ďalej to bola prednáška Lilie Gazizovovej, poetky, prekladateľky, esejistky, zakladateľky žánru ruského voľného verša pre deti, potom nasledovali divadelné citáty z „Temných uličiek“ založené na diele Ivana Bunina, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1933, v podaní amatérskeho umeleckého súboru „Dedičstvo“ v réžii Olgy Fedotovej.
Buninovi bolo venované aj podujatie Nadácie ruského emigrantského dedičstva (155. výročie narodenia) „Dážď a plameň: Paríž Ivana Bunina“, prednáška Tatiany Marčenkovej, doktorky literatúry. Tvorba svetoznámeho básnika a prozaika, ktorý žil dlho v emigrácii, a preto bol v rodnej vlasti z politických dôvodov prehliadaný a zaznávaný. Bol to svetobežník. Už v období pred prvou svetovou vojnou navštívil Egypt, Sýriu aj Srí Lanku a na ostrove Capri sa stretol aj s významným kolegom Maximom Gorkým. Po vojne sa aj s manželkou usadil natrvalo v Paríži. Svoje vrcholné autobiografické dielo „Život Arseňjeva“ napísal v emigrácii a dokončil až v roku 1933.
Ocenil som aj okrúhly stôl na tému aktuálneho svetového diania. Bola to diskusia venovaná súčasnému americkému prezidentovi pod názvom „Je Donald Trump ruský agent?“, ktorý zorganizovala knižná edícia Konfident za účasti autorov Gérarda Oliviera, novinára špecializujúceho sa na Spojené štáty a Thierryho Marignaca, spisovateľa, novinára a prekladateľa. Bolo určite podnetné angažovať do výlučne ruského kultúrneho prostredia miestnych francúzskych autorov, ktorí sa zaoberajú témami súvisiacimi s aktuálnou politickou situáciou vo svete s presahom na samotné Rusko.

Nasledovala „Ruská filozofia: málo známe myšlienky“ od Nicolasa Ramberta, filozofa a autora knihy Stalinovo svedomie (2025). Spomenúť treba tiež Erwana Barillota a Arnauda Frilleya z Rachmaninovho konzervatória, ktorí predstavili svoju knihu „Ruské osudy v Paríži. Storočie na Rachmaninovom konzervatóriu“.
Vzhľadom na pódium, ktoré bolo súčasťou projekčnej scény, v programe boli aj vystúpenia folklórneho charakteru, spev ruských ľudových piesní a premietanie filmovej klasiky inšpirovanej práve ruskou literatúrou.
Ja som najprv absolvoval druhú polovicu folklórneho koncertu, ale potom prišlo premietanie klasického sovietskeho filmu z roku 1957 Žeriavy tiahnu. Podobne ako u nás (Vlčie diery, Kapitán Dabač atď.) tieto povojnové filmy sprostredkujú empatickejším divákom autentickú a dôveryhodnú atmosféru vojnových udalostí priamych účastníkov bojov počas druhej svetovej vojny. Na základe literárnej predlohy Viktora Rozova (Večno živyje) z roku 1943 nakrútil režisér Michail Kalatozov v roku 1957 strhujúcu vojnovú drámu z obdobia krutých bojových stretov na Východnom fronte počas ničivého vojnového konfliktu. Napriek čierno-bielemu filmu boli dramatické vojnové udalosti podané s takou autenticitou, že na konci filmu ani jedno oko diváka nezostalo suché, okrem iného aj preto, lebo samozrejme nechýbala ani romantická zápletka… Úvodné scény sa odohrávajú v Moskve ešte pred vypuknutím vojnového besnenia. Protagonistami sú dvaja mladí ľudia, dvojica, ktorá plánuje spoločný život – do ktorého im však brutálne vstúpi vojnový konflikt. Mladík narukuje na front a už nikdy sa nevráti. Nebudem tlmočiť celý dej filmu, to si pozrite sami, napr. na YouTube. V každom prípade by som to dal ako povinné premietanie pre všetkých tých súčasných európskych vojnových štváčov z Európskej únie, ktorí poznajú vojnu len z počítačových hier. Určite by sa prestali ľahkovážne zahrávať s ohňom! Nie nadarmo vyhral film na svetoznámom filmovom festivale v Cannes v roku 1958 Zlatú palmu.

V kultúrnom centre sa každoročne organizujú viaceré aktivity, napr. Dni kultúrneho dedičstva (Journées du Patrimoine). Je to podujatie vždy počas tretieho septembrového víkendu, ktoré záujemcom ponúka zoznámenie s rozličnými kultúrnymi inštitúciami, ich programom, novými informáciami i históriou, módou a umením. Od 1. novembra 2026 sa tam aktuálne koná skupinová výstava dvanástich autorov súčasného moderného umenia z Nižného Novgorodu. Prezentujú sa rôznymi technikami ako textil, maľba, keramika a video art. Výstava ruských umelcov je jedinečnou príležitosťou pre medzinárodné publikum zoznámiť sa so súčasnou umeleckou scénou a kreativitou z tohto historického ruského mesta.
Epilóg
Rusom sa zase podaril husársky kúsok. Skvelá investícia do propagácie ich kultúry priamo v centre Paríža. Keď to porovnám s (pre verejnosť neviditeľnou) činnosťou Slovenského kultúrneho inštitútu, je to ako „nebe a dudy“, povedali by bratia Česi. Už počujem tie košaté a invenčné výhovorky, prečo nie, prečo to nie je možné. No v roku 2007 som bol návštevníkom týždňa kultúry pobaltských štátov, ktoré sa účelovo spojili. Výsledkom bolo premietanie filmov v kine na bulvári Sevastopol, výstavy umenia v Cité des Art International či koncerty modernej hudby. Aj tak sa dá, za málo peňazí veľa muziky. Len treba chcieť. Bohužiaľ, my sa nemáme vo svete veľmi čím chváliť a okrem občasných víťazstiev v športe nám zostáva už len kultúra.
Snímky: Autor
Paríž a my | 1. časť | Sacré Coeur – srdce na dlani
Paríž a my | 2. časť | Záhady pod nohami
Paríž a my | 3. časť | Mesto prezidentov
Paríž a my | 4. časť | Pevnosť umenia
Paríž a my | 5. časť | Víno z Montmartru?
Paríž a my | 6. časť | Tam, kde múzy nemlčia
Paríž a my | 7. časť | Tajomný prízrak či prekliatie opery?
Paríž a my | 8. časť | Domicil, kde nevysychá atrament v kalamári
Paríž a my | 9. časť | Kto sú bukinisti?
Paríž a my | 10. časť | Cirkus v kabarete
Paríž a my | 11. časť | Aktuálny fenomén – Bastila
Paríž a my | 12. časť | Mestečko umelcov vo svetovej metropole umenia
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008