Paríž a my | 12. časť

Ľubomír Ferko
17. októbra 2026
Kultúra, Svet

Mestečko umelcov vo svetovej metropole umenia

Cité Internationale des Arts (ďalej len Cité) bolo založené v roku 1965 ako súkromná nezisková verejnoprospešná organizácia v parížskej štvrti Marais, hneď na brehu Seiny oproti katedrále Notre Dame. Hlavným cieľom bola a naďalej zostáva podpora umelcov, kreatívnej, inovačnej tvorby, ale aj teórie a výskumu. Zastrešuje všetky možné disciplíny: výtvarné umenie, architektúru, dizajn, dramatické a vizuálne scénické umenia, performancie, teóriu a sociológiu, hudbu, tanec, video, film a aj nové hybridné disciplíny, inštalácie a podobne. Na papieri to vyzerá tak pekne; ale pozrime sa na to, ako je to v skutočnosti.

V areáli sú samostatné výstavné priestory, koncertná sála a dielne-ateliéry na grafickú a keramickú tvorbu so základným vybavením. Cité poskytuje pre záujemcov ubytovanie v centre Paríža na brehu Seiny a už aj priamo na Montmartri. Má v správe 325 malých i väčších izieb, bytíkov, štúdií-ateliérov. Jednotlivé ateliéry sú v dlhodobom prenájme rôznych spolkov a prevažne štátnych kultúrnych organizácií z celého sveta. Zastúpená je Kórea, Japonsko, nemecké spolkové krajiny, Švajčiarsko, Bulharsko, krajiny bývalej Juhoslávie, USA, Austrália, Nový Zéland, Izrael, rôzne arabské krajiny, celkovo je ich z celého sveta 135! Pobyty pre záujemcov trvajú od dvoch mesiacov až po niekoľko rokov.

Ako to bolo na začiatku?

Počas Svetovej výstavy v roku 1937 dostal architekt Félix Brunau (1901 – 1991) ambiciózny nápad vytvoriť miesto v centre Paríža, kde by sa mohli umelci z celého sveta stretávať, bývať a aj tvoriť. Následné vojnové udalosti realizácii tohoto projektu nepriali, no čoskoro po druhej svetovej vojne, v roku 1947, sa mu túto ideu podarilo oživiť. Počas návštevy Fínska sa spriatelil s architektom Aero Snellmanom a vznikli prvé konkrétne náčrty-skice budúceho mestečka umelcov. Boli to časy, keď sa zoznámil aj so svojou neskoršou manželkou Simone Brunau, rodenou Menut (1926 – 2021), ktorá bola – rovnako ako on – počas vojny aktívna v hnutí odporu proti nemeckým okupantom. Po skončení povojnového chaosu sa im podarilo na začiatku 50. rokov znovu oživiť projekt. Naklonili si parížsku radnicu, parlament a Akadémiu umení a získali ich podporu. Samotná výstavba sa datuje od počiatku 60. rokov. Oficiálne otvorenie sa konalo v roku 1965, a to aj vďaka podpore na najvyšších politických miestach. Pozitívnu úlohu pri vzniku inštitúcie napríklad zohral vtedajší minister kultúry André Malraux. V roku 1971 sa podarilo rozšíriť činnosť o nové ateliéry priamo na kopci Montmartre neďaleko od baziliky Sacré Coeur. V 80. rokoch sa Cité rozrástlo o novú rezidenčnú budovu hneď vedľa hlavnej budovy na Rue Geoffroy L´Asnier. Počas celej existencie mestečka tu bolo spolu viac ako 35 000 účastníkov pobytov. Aj vďaka uvedeným faktom sa činnosť Cité sa s odstupom času javí ako úspešný projekt, lebo sa stále rozširuje a o pobyty je záujem. Napríklad v roku 1995 tu vznikol nový priestor galérie na prízemí so vstupom priamo z ulice, z nábrežia Seiny.

Slovenský ateliér v Cité zabezpečilo v období vlády Vladimíra Mečiara Ministerstvo kultúry SR pod vedením vtedajšieho ministra Ivana Hudeca. V tých časoch bola bežná aj tesná spolupráca so Slovenským kultúrnym inštitútom pôsobiacim pri slovenskej ambasáde. Táto činnosť bola excelentná najmä za dvojnásobného pôsobenia riaditeľky inštitútu Boženy Krížikovej. (Preto ma prekvapilo, keď sa mi na jeseň minulého roka nepodarilo zistiť informácie aspoň o nejakých aktivitách Slovenského inštitútu a aj jeho facebooková stránka bola vtedy nefunkčná.) Inštitút v počiatkoch svojej činnosti, po vzniku samostatného Slovenska, sám logicky spolupracoval s Cité a posielal program svojich aktivít aspoň slovenským rezidentom, keď už nie všetkým, čo by dávalo zmysel v propagácii slovenskej kultúry v Paríži. Slovenský ateliér však funguje dodnes.

Až neskôr sa okolo tejto úspešnej akvizície ministerstva v Cité začali zobúdzať a aktivizovať ostatné inštitúcie, ktoré chceli na tom dodatočne participovať a aj profitovať (napr. VŠVU). V tomto smere som sa stretol aj s vyslovenými mystifikáciami, napr. od herca M. Kňažka, ktorý si zásluhy a tento významný čin Mečiarovej administratívy pre umeleckú obec rád pripisuje sám sebe.

Je užitočné byť v centre svetového umenia?

Pobyt v centre Paríža môže mať pre umelcov viaceré pozitívne aspekty. Vďaka spolupráci s mestom a štátnymi inštitúciami má rezident Cité voľný prístup do mestských a štátnych múzeí, ktorých nie je málo. Teda okrem Louvru, kde sa však donedávna dalo bezplatne ísť vždy prvú nedeľu v mesiaci. Medzi múzeami s voľným vstupom pre rezidentov Cité sa nachádzajú také významné múzeá ako d´Orsay so zameraním na posledné dve storočia, Quai Branly, ktoré prezentuje exotické kultúry Južnej Ameriky, Oceánie, Austrálie a Afriky. Múzeum Carnavalet zamerané na históriu Paríža, Múzeum Moyen Age vystavuje v gotickom paláci umenie stredoveku, remeselné výrobky a tapisérie, Centrum súčasného umenia Pompidou, Picassovo múzeum, Múzeum moderného umenia a tiež Parížske katakomby. Patria sem aj sprístupnené ateliéry klasikov, sochárov Antoina Bourdella a Ossipa Zadkina. Všetkých spolu ich je skoro dvadsať. Ak ich chce rezident Cité absolvovať a zodpovedne prezrieť, má čo robiť. Treba na to kopu času a dva mesiace sú tak akurát, ak, samozrejme, nerobí nič iné. Nehovoriac o tom, že expozície múzeí nie sú stále rovnaké, lebo majú nové akvizície aj dočasné výstavy, ktoré dopĺňajú permanentné expozície. Je to náročný program aj pre vnímavého návštevníka, lebo aj vizuálna percepcia má svoje limity. Nedá sa siliť. Je aj otázkou šťastia, či návštevníkovi program a zameranie výstav vyhovuje.

***Malý veľtrh umenia v centre Paríža*** (***Halle des Blancs Manteaux)***

Podstatné je vidieť, že múzeá sú už desaťročia v perfektnom poriadku. Riadne udržované a rekonštruované. Ja sám poznám parížske múzeá od polovice 70. rokov a zatiaľ je vývoj skôr pozitívny. Či rezidenti Cité hojne využívajú možnosť bezplatných návštev, je však otázne. Nikdy som žiadneho „neprichytil“ v múzeu, ale mal som možnosť spozorovať, že zloženie rezidentov je vo všeobecnosti minimálne otázne či rozporuplné. Je výsledkom cielenej deštrukcie školstva všeobecne a umeleckého zvlášť. Dnes sa môže vydávať za výtvarníka či umelca hocikto. Kritériá výberu prestali platiť a následky sú zrejmé. V Cité je tradícia, že každú stredu večer sú otvorené a prístupné jednotlivé ateliéry a ak sa rezident prihlási, môže výsledky svojej práce prezentovať kolegom a kultúrnej verejnosti. V ten večer je prístup do Cité neobmedzený a každý návštevník z „ulice“ má voľný vstup do areálu (čo inak nie je možné).

Ja som túto možnosť po prvýkrát poctivo využil, aby som získal prehľad, kto sa v Cité vyskytuje a čo robí. Moje závery boli zdrvujúco nelichotivé: úroveň prác a improvizovaných prezentácií rezidentov len výnimočne dosahovala profesionálnu úroveň. Snáď 90 % osadenstva boli rôzni čudáci, amatéri a diletanti, ktorí sa prišli do Cité skôr hrať na umelcov, a nie seriózne tvoriť. Česť výnimkám, ktoré boli, ale zase ich nebolo veľa. Prevažnú väčšinu osadenstva prilákalo skôr kozmopolitné prostredie v metropole Francúzska, snaha zabaviť sa či nájsť si partnera. To bolo evidentné u väčšiny mladých adeptov umenia. Mnohé tieto snahy boli korunované úspechom a vznikali tam ozaj exotické páry. Umenie zostávalo kdesi v pozadí. Je nesporným faktom, že pobyt či vystavovanie v Cité v kariére nikomu nepomôže, lebo zopár návštevníkov zvonka chodí len na otvorenie veľkých výstav v galérii na prízemí, inak sa cirkulácia obmedzuje na kolegov, od ktorých nemožno očakávať pomoc, lebo sú prirodzenou konkurenciou. Žiadnych historikov umenia či významných zberateľov som tam nevidel. V poslednom čase je prístup z ulice do galérie obmedzený či dokonca nemožný, lebo krytú pasáž obsadili nelegálni černošskí migranti. Vchod do galérie preto premiestnili na nádvorie areálu, inak by nemohla slúžiť svojmu účelu.

***Pohľad na Cité z ulice obsadenej migrantmi z Afriky***

Pozitívne príklady

Čo sa týka vystavovaných diel z tvorby rezidentov, chcel by som spomenúť a vyzdvihnúť skôr tie pozitívne „biele vrany“, ktoré sa tam vyskytli. Oslovila ma tvorba umeleckého „poeta“ dreva (ako sa sám tituloval) Kena Hardieho pôvodom z Tahiti (Francúzska Polynézia), inak vyučeného sústružníka. Využívajúc túto techniku dokázal vytvoriť ozaj mimoriadne zaujímavé objekty, ktoré boli aj komerčne úspešné. Iste tomu pomohla aktívna spolupráca na projekte s viacerými výtvarníkmi ako Allain Mailland, Benoit Averly, Hubert Landri, Yann Marot, Joss Naigeon a Thierry Bertheas. Hoci som sám pôvodne absolvent drevorezby na SŠUP a o problematike umeleckej tvorby v dreve niečo viem, nikdy som podobné veci nevidel. Úspešnejšie boli aj niektoré performancie. Napríklad tanec „antagonizmov“ v modrej farbe ako od Yvesa Kleina v prevedení Pauly Rosolen z Argentíny, moderný „balet“ izraelsko-japonskej dvojice Mermoza Melchoira a Yumy Taskojima či video performancie Austrálčanky perzského pôvodu Nasim Nasr sprevádzanej výborným spevom a hrou na klavíri francúzskou Loanou Coste v divadelnej sále v podzemí Cité.

***Dubový reliéf Kena Hardieho, ktorý namaľoval Benoit Averly***

Veľkou konkurenciou pre výstavy v Cité je neďaleké kultúrne centrum Halle des Blancs Manteuaux (Hala bielych plášťov). Krytá tržnica bola postavená už v roku 1813 na rozkaz samotného Napoleona a slávnostne otvorená v roku 1819. V súčasnosti slúži ako výstavný priestor. Navštívil som výstavu Expo4Art cez víkend od 12. do 14. decembra 2025. Mal som naozaj dobrý pocit z „malého veľtrhu“ umenia. Zúčastnilo sa na ňom do 90 umelcov zo všetkých možných oblastí výtvarného umenia. Hojne bola zastúpená najmä maľba a fotografia, ale aj sochárstvo, keramika, sklo, šperk. Vystavované práce boli ozaj rôznorodé. Od úplných gýčov a amatérskych pokusov až po hodnotné, vyspelé umelecké diela od naozaj talentovaných výtvarníkov. Bola to živá ukážka stavu umenia vo Francúzsku a mnohé práce boli kvalitnejšie ako diela rezidentov z celého sveta sústredených v Cité. No to je aj vec názoru, ale voľný trh a najmä zákazníci a zberatelia umenia nakoniec sami rozhodnú. Dôležité je, že výtvarné umenie, hoci prežíva neľahkú dobu, má ešte stále svoje početné a verné publikum. A to aj napriek nadvláde smart telefónov a diktátu sociálnych sietí!