Kto sú bukinisti?
Ku koloritu srdca Francúzska a jeho kultúrnej tradícii patria aj bukinisti. Netreba si ich mýliť s bukaniermi, ako boli pôvodne označovaní francúzski lovci v oblasti Indie a neskôr aj piráti. Paradoxne, najznámejší z nich, Henry Morgan, nebol Francúz. Doposiaľ tróni na etikete svetoznámeho rumu. Bukinisti (bouquiniste) mali menej dobrodružné povolanie: sú to tradiční pouliční predajcovia kníh. Ich stánky sa rozprestierajú na zhruba štvorkilometrovom páse pobrežia Seiny v centre Paríža. Môj otec Milan Ferko im v cestopise Paríž a my (1964) venuje celé dve stránky, čo je oveľa viac ako napríklad bazilike Sacré Coeur. Je to pochopiteľná profesionálna deformácia, ako spisovateľ mal ku knihám bližšie.
My sa im budeme venovať trocha podrobnejšie, pretože ich význam pre šírenie kultúry počas storočí je nesporný. Udržali sa aj so svojimi antikvárnymi stánkami napriek sústredenému útoku veľkých vydavateľstiev a na ne napojených knižných supermarketov v nákupných centrách.
História bukinistov má už neuveriteľných 500 rokov. Aj vďaka tomu, že v každom počasí a ročnej dobe ponúkajú svoje „knižné skvosty z druhej ruky“. Ich stánky sa nachádzajú v piatich parížskych štvrtiach. Oslovujú najmä turistov, náhodných chodcov, ale aj zberateľov raritných vydaní. Nie vždy mali ustlané na ružiach. Už veľký staviteľ a reorganizátor urbanistickej koncepcie mesta barón Hausmann ich považoval za temnú škvrnu na inak skvelom vzhľade mesta, o ktorý sa aktívne snažil v 19. storočí. Živelnosť ich prítomnosti v centre mesta a šírenie často zakázanej literatúry mu bola tŕňom v oku. No boj bukinistov o vlastnú holú existenciu sa začal oveľa skôr, už v 17. storočí. Niektoré zdroje tvrdia, že to bolo ešte skôr. Predchodcovia dnešných bukinistov boli jednoduchí pouliční predavači kníh. Tiahli Parížom ako sťahovavé vtáky a ponúkali svoj tovar okoloidúcim. Niečo podobné ako náš Matej Hrebenda, hoci on údajne putoval na rebrináku. V Paríži ich vtedy volali kolportéri. Je to výraz, ktorý sa ako mnoho iných francúzskych slov oveľa neskôr ujal aj v slovenčine.
V 15. storočí vynašiel Gutenberg kníhtlač, čo malo za následok expanziu kníh. Už sa nemuseli prepisovať ručne v chladných priestoroch kláštorov, v skriptóriách, kde stredovekí mnísi, pisári a ilustrátori trávili čas nekonečným opisovaním často krásne iluminovaných kníh. Vďaka novoobjavenej tlači prudko klesala aj cena kníh. Postupne sa šírili krajinou a najmä veľkými mestami. Kolportérov v Paríži spočiatku nebolo veľa, možno dva tucty. Sústreďovali sa v centre mesta, lebo tu sídlili bohatí a často aj vzdelaní ľudia, boli tu školy a univerzita. Aj študenti boli vítanou cieľovou skupinou. Samozrejme, najvďačnejším predajným šlágrom boli zakázané knihy – tie priťahovali zákazníkov ako magnet. Preto sa bukinisti postupne stali tŕňom v oku cirkvi i vrchnosti. Veď šíriť protestantizmus alebo republikánske názory, ktoré podrývali kráľovský majestát a destabilizovali spoločnosť, je v každej dobe nebezpečné! Bolo treba reagovať. Preto vrchnosť od počiatku 16. storočia začala vydávať rôzne predpisy a zákony, ktoré mali obmedzovať činnosť pouličných predajcov kníh. Zabavovali im knihy a často samotní bukinisti končili vo väzení. Cirkuláciu zakázaných kníh sa však podarilo len obmedziť, nie úplne zlikvidovať. Predajcovia sa po roku 1606 začali koncentrovať na deviatom moste. Bol to vtedy najširší, novovybudovaný most a čo bolo najdôležitejšie, slúžil len peším. Vďaka vylúčenia dopravy sa tu začali koncentrovať rôzni kaukliari, kaderníci a „strihači“ ľudí i domácich zvierat, lekárnici so zázračnými vodičkami, dentisti či skôr trhači zubov a handrári alebo predavači odevov. Kolportéri ponúkali knihy a rôzne tlače na stoloch, ale aj poukladané na zemi. Neskôr si začali budovať stále predajné miesta na zábradliach. Tam umiestňovali veľké škatule aj preto, aby ich chránili pred slnkom a dažďom. Až z pomenovania starých kníh vo francúzskom jazyku sa po roku 1752 postupne vyvinul výraz bukinista (bouquiniste).
V časoch Druhého cisárstva po roku 1859 sa začali uplatňovať pevné pravidlá v pouličnom predaji kníh. Každý deň dovážali knihy na rôznych kárach, ale na noc ich museli odpratať a odvážať z miesta predaja. Tak to bolo až do konca 19. storočia. V roku 1866 sa na scéne zjavuje už spomínaný barón Hausmann, ktorý sa chce bukinistov zbaviť za každú cenu. Snažil sa navrátiť krásny výhľad na rieku, ktorému kníhkupci bránili. Tí však mali svojich lobistov aj vo vysokej politike – tak Napoleon III. napokon potvrdil štatút bukinistov a tí mohli zostať na pôvodných miestach. Bolo ich okolo 150. V roku 1891 sa oficiálne stretli so starostom Paríža. Napokon dostali povolenie, aby mohli knihy nechávať na mieste predaja aj cez noc. Ich predajné krabice dostali nasledovné obmedzenia: Dva metre na dĺžku a dva metre desať centimetrov na výšku, aby nerušili výhľad na Seinu. Každý bukinista mohol mať maximálne päť takýchto krabíc v jednotnej zelenej farbe. Bol to klasický kompromis. Vlk zostal sýty a baran celý. Bolo to obdobie nových regulácií a obmedzení, no napokon všetko dobre dopadlo. Bukinisti „zdobia“ kolorit Paríža až do súčasnosti. No o niečo neskôr ich postihla ešte ďalšia rana: počas druhej svetovej vojny nemeckí okupanti v roku 1943 vraj z bezpečnostných dôvodov zmenšili celkový predajný priestor o dva metre. Tak to zostalo až do súčasnosti.
Ambicióznejší bukinisti začali vyhľadávať nové príležitosti, napr. zásobovať svoje stánky novými „trhákmi“. Začali navštevovať pozostalosti, skupovať súkromné knižnice a najmä organizovať aukcie starých kníh. Tie sa organizovali v niekoľkých aukčných domoch, napr. Hôtel Drouot. Tu sa však nepredávali len knihy, ale aj ostatné vybavenie domácnosti: obrazy, grafiky, sochy, jedálenské servisy či nábytok. Cenné raritné prvotlače sa tu predávajú vždy samostatne, no bežná produkcia v krabiciach ako celok za dohodnutú cenu. Zostalo už len na bukinistovi, či sa medzi množstvom kúpených starých kníh nachádzala aj nejaká perla pre milovníkov rarít. No stáva sa, že sa náhodou narazí na prvé vydanie Balzaca, Baudelaira či Dumasa. Konkurencia je veľká a príležitostí málo… preto sa aj bukinisti museli prispôsobiť novej, internetovej dobe. Už predávajú aj plagáty, comixy, grafiky a najmä pohľadnice. Vedľa prvého vydania Supermana tróni Mein Kampf, hotová kakofónia štýlov a smerovaní.
Roku 2019 sa tento svojrázny spôsob „antikvarníctva“ pod holým nebom dopracoval k veľkému uznaniu – dostal sa na oficiálny zoznam duchovného kultúrneho dedičstva Francúzska. Konečne ocenenie za vyše päťsto rokov práce na zachovaní knižnej kultúry! Ale netreba podceňovať ani súčasných úradníkov, ktorých fantázia pri vymýšľaní nových predpisov a obmedzení, ktoré majú strpčovať každodenný život, je nekonečná. Preto ani budúcnosť bukinistov nemožno maľovať v ružových farbách. No dúfajme, že sa z nábreží Seiny nevytratia a ich bohumilé povolanie sa dožije aspoň konca ďalšieho storočia. Veď nádej zomiera posledná.
U nás už v období medzivojnového Československa i socializmu existovali antikvariáty. Ospevovala ich aj vtedy populárna skupina Elán. V Bratislave sa nachádza mediálne najznámejší historický antikvariát pod Michalskou bránou. V 90. rokoch sa v súvislosti so zmenou politického systému predaj použitých kníh rozšíril o verejné trhy a burzy na štadiónoch či uliciach miest. Tým sme sa viditeľne priblížili Parížu. V novom tisícročí sa postupne ujal aj internetový predaj starých kníh a vzniklo množstvo virtuálnych antikvariátov. Súvisí to aj so smerovaním veľkých vydavateľstiev, ktoré sa ocitli v rukách nadnárodného kapitálu. Pochopiteľne sa sústreďujú na vydávanie vlastných zahraničných titulov a podpora našej národnej identity nie je v centre ich záujmu. Presadzujú svojich, u nás dystopických autorov za každú cenu. Pôvodná slovenská literatúra sa ocitla kdesi na okraji ich a aj spoločenského záujmu. Práve tu je nezastupiteľné miesto internetových antikvariátov, pretože majú ozaj bohatú ponuku domácej literárnej tvorby. Možno tam nájsť všetko, na čo si vášnivý slovensky orientovaný čitateľ spomenie. Za prístupné ceny. Zdá sa, že klasické „papierové“ knihy prežijú inváziu rôznych foriem elektronických kníh rovnako, ako kedysi prežili tradičné kiná napriek rozmachu televízie v 60. rokoch minulého storočia. Sledujem aj stále nové pokusy o totálnu kontrolu knižnej produkcie, no slobodný voľný trh má dobrú šancu zvíťaziť – a to je šanca aj pre kvalitnú domácu literárnu tvorbu.
Snímky: Autor
Paríž a my | 1. časť | Sacré Coeur – srdce na dlani
Paríž a my | 2. časť | Záhady pod nohami
Paríž a my | 3. časť | Mesto prezidentov
Paríž a my | 4. časť | Pevnosť umenia
Paríž a my | 5. časť | Víno z Montmartru?
Paríž a my | 6. časť | Tam, kde múzy nemlčia
Paríž a my | 7. časť | Tajomný prízrak či prekliatie opery?
Paríž a my | 8. časť | Domicil, kde nevysychá atrament v kalamári
