Víno z Montmartru?
Prekvapivé? Keď sa povie francúzske víno, každému sa v súčasnosti zjaví pred očami či v pamäti ako prvé Bordeaux a Champagne. Vďaka populárnym televíznym programom Miroslavova Horníčka možno aj Chateau Neuf du Pape. Len vzdelaný odborník enológ-historik by dnes potvrdil, že aj Paríž bol v minulosti významným centrom produkcie vína – vinice sa rozprestierali okolo celého mesta. Tradície prekvapivo siahajú až do antických rímskych čias. Počas storočí boli obdobia rozkvetu i úpadku. Vyberme sa spoločne na krátku exkurziu po stopách dorábania vína v srdci Francúzska.
Významná úloha vína počas storočí
Kraj Ile de France bol kedysi najväčší producent vína a na vŕškoch okolo mesta Paríž sa nachádzalo až 40 000 hektárov viníc. Dnes z nich existuje len zlomok. Búrlivý rozvoj metropoly v posledných storočiach a s tým spojená mohutná výstavba zanechala neblahé dedičstvo. Vinárstvo, ktoré má v katastri hlavného mesta viac ako 2 000-ročnú tradíciu, temer zaniklo. Všetko sa začalo v roku 276, keď Rimania začali osídľovať dobytú Galiu. Z domovského Talianska priniesli so sebou skúsenosti z pestovania vínnej révy i sadenice, ktoré sa dobre prispôsobili miestnym podmienkam a už čoskoro sa rímska Lutécia stala úspešným centrom produkcie vína. To sa ďalej rozvíjalo aj po zániku Rímskej ríše v 5. storočí. Štafetu postupne prebrali novozaložené opátstva a kláštory. Koncom prvého tisícročia už celkom ovládli výrobu zlatistého i rubínového moku. Opátstva Montmartre, Saint Denis a Saint Germain des Prés prezieravo zabrali najvýnosnejšie vinice na okolitých vŕškoch.
V ranostredovekej spoločnosti nachádzalo víno široké spektrum využitia. Boli to napríklad feudálne a cirkevné oslavy, oficiálne či diplomatické prijatia i ľudové veselice. Všade tam nemohli chýbať plné čaše vína. V bývalom opátstve Saint Denis, dnes okolo rovnomennej katedrály, sa nachádza množstvo živých dôkazov bývalej rozsiahlej výroby vína. Priamo na fasáde katedrály sa nachádzajú reliéfne výjavy z rôznych etáp prác v okolitých vinohradoch. Napríklad aj na veľkolepom vitrážovom rozetovom okne sú výjavy z práce na príprave sudov, ich plnení a čistení. Opátstvu patrili rozsiahle vinice od Montmartru až po Clignancourt. V 13 stor. sa Ľudovít IX. rozhodol obnoviť kresťanskú morálku, ktorá trpela práve aj nestriedmou konzumáciou vína. Predaj vína v hlavnom meste zakázal, za čo bol neskôr svätorečený. Preto sa predaj začal orientovať na export. Víno prevážali najmä riečne lode do veľkých morských prístavov na severnom pobreží Francúzska a odtiaľ ich morská flotila transportovala do Anglicka i vzdialenejších severoeurópskych krajín.
Aj v tých dobách sa zákonodarcovia snažili zakázať miešanie vín, teda „pančovanie“, ako sa to hovorovo nazýva. Nie nadarmo sa u nás v Modre ironicky hovorí, že tu domy rastú ako z vody… Ako dnes, tak aj vtedy to bol obľúbený spôsob ľahkého zárobku. V roku 1350 zakázal Ján dobrotivý ediktom znehodnocovanie zlatistého moku a určil 60 obchodníkov, ktorí boli dôveryhodní a mohli zabezpečovať potreby kráľovského dvora. Niektoré druhy pôvodných, vtedy populárnych odrôd vína sa nezachovali. Naproti tomu napríklad tradičná odroda Pinot Noir (populárna aj u nás) sa teší obľube do súčasnosti.
S rozvojom mesta sa vinice posúvali stále ďalej od centra. Je to rovnaký proces, aký môžeme pozorovať v súčasnosti na vŕškoch Malých Karpát okolo Bratislavy. Napríklad vinice nad hlavnou železničnou stanicou smerom na východ sú už zničené masívnou, neobmedzenou živelnou výstavbou. V Paríži to miestni vládcovia využili, ako inak, na vyrubenie mestskej dane na víno. Aby sa vyrubené dane aj platili, mocipáni dali po obvode mesta vystavať špeciálne mýtnice, z ktorých niektoré stoja ešte aj v súčasnosti. Napríklad na severozápadnom predmestí Monceau možno navštíviť architektonicky zaujímavú colnicu s kruhovým pôdorysom; 24 kilometrov dlhý mestský múr bol vybudovaný krátko pred občianskou revolúciou. To náruživých konzumentov nedokázalo znechutiť: premiestnili sa do hostincov a vinární za mestskými hradbami, na predmestia Paríža. Nové clá prispeli aj k sociálnej nerovnosti. Konzumovať víno v hlavnom meste si mohli dovoliť len bohatí občania. V meste stál pohár vína osem sous a za colnou bariérou mimo mesta len tri.
Historické udalosti alebo In vino veritas
Nikto by dnes už nepovedal, že hroznový mok hral takú dôležitú úlohu aj v zlomových dejinných udalostiach, ktoré následne otriasli celým svetom. Nespokojnosť jednoduchého parížskeho ľudu s poplatkami a daňami bola jednou z mnohých príčin občianskej revolty, ktorá zakrátko zachvátila celé Francúzsko. Počas občianskej revolúcie Parížania zobrali útokom nielen všade spomínanú a dobre známu Bastilu, ale aj nenávidené colnice okružujúce mesto. Nová politická situácia v krajine vrátila konzumáciu vína späť do hlavného mesta. Tá sa čoskoro značne rozmohla – na rozdiel od samotného dorábania vína v rámci katastra Paríža. Spracovanie hrozna a výroba vína sa postupne presúvalo čoraz ďalej od bujnejúceho mesta. A napokon sa situácia vyvinula tak, že sa ho muselo čoraz viac dovážať z iných regiónov Francúzska.
Ako technická revolúcia ovplyvnila dopravu vína
Rozvoj železničnej dopravy v 19. storočí zjednodušil aj transport vína. Vznikali nové sklady, napojené na železničnú sieť. Napríklad na juhovýchode, vtedy mimo hlavného mesta, na predmestí Bercy. Tu sa nachádzajú až do súčasnosti rozsiahle stavby bývalých skladov vína. Na 42 hektároch sa skladovalo až zhruba 240 miliónov litrov vína. Sklady a pivnice v Bercy sa rýchlo stali najväčšie na svete. Parížania tu mohli konzumovať lacné víno bez dodatočných poplatkov, čo vyvolalo ozajstné nadšenie. Vznikali stále nové vinárne, ktoré začali navštevovať aj významní občania mesta a umelci. Okolo roku 1870 to zašlo tak ďaleko, že úrady museli začať riešiť bezpečnostnú situáciu v oblasti. Na ochranu verejného poriadku tu vznikla nová policajná stanica. No aj v Bercy sa čoskoro rozmohol neduh falšovania vína. Menili sa etikety, dolievala voda, a tak konjunktúra a predaj vína vydržali len do 60. rokov 20. storočia. Vtedy víno začali postupne nahradzovať iné nápoje: pivo a cider.
Návrat vína na Montmartre
V 20. storočí sa pestovanie vínnej révy začalo do Paríža postupne znova vracať. „Nové“ vinice a zjavili na severnej časti Montmartru, aby pokračovali v 2 000-ročnej pestovateľskej tradícii. Zámerne tým bránili aj nadmernej výstavbe v oblasti. Okolo roku 1930 vzniká „Vigne du Clos Montmartre“, ktorý cielene nadväzuje na historické tradície a snaží sa o ich obnovu. Od roku 1934 sa tu organizujú aj pravidelné oberačkové slávnosti. Od počiatku sa tešia mimoriadnej obľube verejnosti a všadeprítomných turistov. Organizátori preto na ne pozývajú aj populárne osobnosti, ktoré dodávajú slávnostiam vinobrania lesk. Napríklad zakladateľku prvej veľkej revue v Moulin rouge Mistinguett a vtedy mladého komika Fernandela, ktorého poznáme aj u nás z viacerých úspešných filmových komédií. Bola to vítaná príležitosť na stretnutia milovníkov Montmartru. Víno z miestnej produkcie sa skladuje najmä v pivniciach tunajšej radnice. Radnica 18. parížskeho obvodu je jediná v celom Francúzsku, ktorá má vlastnú vínnu pivnicu. Je to prvá lastovička obnoveného záujmu o pestovanie vínnej révy v Paríži. Nové vinice vznikli následne v 80. rokoch aj v 15. obvode a v Belville. Dnes sa profesionálne venuje vinárstvu v hlavnom meste až dvesto vinárov – parížskemu vínu sa snažia prinavrátiť zašlú slávu.
Držme im palce, aby sa to podarilo. Snáď to nedopadne tak, ako u nás v Bratislave, ktorá bola tiež ešte v nedávnej minulosti obkolesená vinohradmi a centrum hlavného mesta hýrilo ponukou množstva viech a vínnych pivníc, zameraných na predaj a konzumáciu miestneho vína a kulinárskych špecialít. Dnes ich hromadne nahrádzajú „originálne“ Irish puby, uniformné bary a fastfoody, aké nájdeme kdekoľvek na svete. Aj to je jedna z príčin slabého záujmu turistov o našu niekdajšiu „krásavicu na Dunaji“.
Snímky: Autor a www.wikimedia.commons
Paríž a my | 1. časť
Paríž a my | 2. časť
Paríž a my | 3. časť
Paríž a my | 4. časť
