Domicil, kde nevysychá atrament v kalamári
Po návštevách sochárskych ateliérov pokračujeme v potulkách po sídlach ostatných významných umelcov. Vybral som za cieľ známych spisovateľov – Viktora Huga, Honoré de Balzaca, George Sand a napokon aj Ernesta Hemingwaya. Možno namietnete, že to nie sú Parížania. Máte pravdu, nie sú, napriek tomu tam všetci pôsobili a zanechali za sebou výraznú stopu. Prví traja majú aj vlastné múzeá. Podobne ako v prípade výtvarníkov, keď sa mestu podarilo získať nehnuteľnosti, kde pôsobili a postupne ich premenili na múzeá. Len v prípade Hemigwaya je to, pochopiteľne, ináč. Žil v meste v niekoľkých etapách na rôznych miestach. No určite možno konštatovať, že prepadol jeho šarmu, čo sa odrazilo aj v jeho diele. Múzeá spisovateľov sú menej populárne ako iné atrakcie Paríža, čo súvisí aj s marginalizáciou tejto profesie v súčasnosti. Mňa lákali, a preto som ich navštívil. Určite si zaslúžia aj pozornosť čitateľov.
Múzeum Victora Huga | 1802 – 1885
Pri dlhších pobytoch v Paríži som vždy býval v 3. obvode Le Marais, čo bola kedysi prevažne židovská štvrť. Stále tam možno nájsť zopár ich tradičných obchodov, reštaurácii a pekární (objavili sa napríklad v známom Funésovom filme Rabín Jakob). V blízkom detskom parku, kde sme sa chodili hrávať s mojimi malými dcérami, boli často ortodoxné židovské deti zo škôlky. Okrem toho sú tam módne butiky, antikvariáty, ba aj menšia tržnica. Asi desať minút chôdze smerom na východ, smerom, kde bývala kedysi pevnosť Bastila, je tradičné štvorcové námestie Place des Vosges. Na tomto mieste pôvodne stál až do roku 1559 palác Tournelles. Po jeho zbúraní inicioval v roku 1605 stavbu nového námestia kráľ Henrich IV. V centre námestia je za plotom obligátny park so stromami, fontána obkolesená trávnikom i jazdecká socha Ľudovíta XIII. Po obvode je obostavané dvojposchodovými historickými domami s tehlovými fasádami, arkádami a bridlicovými strechami. Domy a celé historické námestie je pamiatkovo chránené. V jednom z nich, celkom v rohu námestia, sa nachádza v paláci Hôtel de Rohan-Guémené, nenápadné Múzeum Viktora Huga (Musée Victor Hugo). Slávny spisovateľ, autor románov Chrám Matky Božej v Paríži či Bedárov tu žil v rokoch 1832 až 1848.
Rovnako ako spomínané výtvarnícke ateliéry, aj toto múzeum už od roku 1903 spravuje mesto Paríž. Spisovateľ žil na druhom poschodí, kde mal prenajatý rozsiahly byt celkovo so siedmimi miestnosťami. Tvoril tu celých 16 rokov, čo pre búrliváka a spoločensky založeného umelca jeho typu bola naozaj dlhá doba. Počas tohto obdobia dosiahol isté spoločenské úspechy: bol zvolený aj za člena Francúzskej akadémie a stal sa aj poslancom za mesto Paríž. Rád tu prijímal početné návštevy. Spomeniem len jeho najznámejších kolegov: stretával sa s Honoré de Balzacom, Prosperom Mérimée i Alexandrom Dumasom, no priatelil sa aj s Charlesom Dickensom. Práve tu stihol napísať aj svoje populárne diela Ruy Blas, Bedári, Legendy vekov či Lukrecia Borgia.
Súčasné zariadenie bytu nie je totožné s pôvodným, zato mnoho vystavených predmetov je skutočne autentických. Podarilo sa ich získať z majstrovej pozostalosti a prvýkrát prezentovať pri príležitosti 100. výročia autorovho narodenia. Expozíciu postupne rozšírili aj o niekoľko miestností na prvom poschodí. Doplnili o obrazy, dobové dokumenty, fotografie a pôvodný mobiliár. Sú tu aj viaceré sochy, reliéfy a spisovateľov portrét, busta od všade prítomného Augusta Rodina. Rovnako ako v ostatných menších múzeách venovaných umelcom aj tu sa snažia zatraktívniť obsah dočasnými expozíciami, venovanými napríklad autorovým kresbám – zachovalo sa ich vraj až tritisíc. Na prízemí je knižnica a zbierka rytín, väčšinou s námetom zo života a diela autora. Bolo príjemné ponoriť sa do atmosféry prostredia, keď na písacom stole nesmeli chýbať zdobený kalamár s atramentom a pierko…
Dom Honoré de Balzaca | 1799 – 1850
Balzacov dom sa nachádza presne opačným smerom, dobrých päť kilometrov po dlhej, rovnej ulici Rue de Rivoli okolo Louvru až k Palácu Tokyo a Múzeu moderného umenia, potom po dlhej Rue Raynouard na úbočí otočenom na východ s výhľadom na Seinu… celý Paríž ako na dlani. Tu, na kopci nad riekou, ktoré pripomína bratislavské kopce nad Dunajom, nájde záujemca Balzacov dom. Nie je to žiadna honosná vila; tiež je v správe mesta. Je to dom, kde tvoril a písal Honoré de Balzac v rokoch 1840 – 1847. Múzeum bolo založené po druhej svetovej vojne v roku 1949. Žil tu pod pseudonymom Monsieur Breugnol v snahe schovať sa pred otravnými veriteľmi. Vždy sa snažil stať súčasťou „lepšej spoločnosti“, no počas života sa mu to nikdy nepodarilo. Zato ako nesmrteľný spisovateľ žiari dodnes. To je smutný osud mnohých umelcov, ale lepšie neskoro ako nikdy…
Spisovateľov historický domicil je príjemný „malý domček“, žiadny palác. Zato je na krásnom mieste. Je obkolesený peknou záhradou, ktorá je od ulice oddelená pomerne honosne zdobenou kovovou bránou. Práve tu napísal svetoznámu Ľudskú komédiu, ale aj ďalšie diela, ako napr. Stratené ilúzie, Bratranec Pons, Sesternica Beta či Ľaliu v údolí. V roku 2007 celé múzeum na dlhý čas pre verejnosť zatvorili; rozsiahla rekonštrukcia sa predĺžila o mnoho neplánovaných rokov. Jedným z dôvodov boli nečakane objavené vykopávky zo stredoveku, ktoré sa nachádzali za domom v jeho blízkom okolí. Zmodernizované múzeum a záhrada dnes už, samozrejme, znova slúžia verejnosti.
V múzeu možno vidieť originálne rukopisy, korešpondenciu, ilustrácie a pôvodné vydania autorových kníh. Niekoľko obrazov, portrétov autora, dagerotypia od Louis-Augusta Bissona a viacero osobných predmetov, ktoré používal spisovateľ. Od roku 1997 je tu sústredená aj zbierka Balzacovho priateľa, spisovateľa, básnika a dramatika Théophila Gautiera. Jeho náhrobok som videl pri návšteve cintorína Montmartre. Z Balzacovej pozostalosti tu možno nájsť skoro 15 metrov dlhé tablo genealógie postáv z diela Ľudská komédia. Táto schematická pomôcka umožnila autorovi sledovať osudy až 6 000 postáv, ktoré tvoria obsah tohoto rozsiahleho diela, ovplyvneného Danteho Božskou komédiou. Písaval ho po večeroch pri svetle sviečok. Bol to mimoriadny výkon.
V múzeu sú vystavené aj knihy, ktoré vytlačil samotný Balzac, dobové knižné diela a ilustrácie z obdobia romantizmu. Spisovateľa verne a šetrne, vzhľadom na jeho neforemnú postavu, stvárnil vtedy najznámejší a ako sa zdá, všade prítomný sochár August Rodin. Vznikla celá séria štúdií a podkladov pre legendárny portrét spisovateľa, ktorý je pravidelne s pýchou vystavovaný na rôznych výstavách Rodina, lebo sochárovi sa majstrovsky podarilo zakryť väčšinu Balzacových fyzických nedostatkov. Balzac bol síce výborný spisovateľ, ale určite nie Adonis.
Búrlivý, vášnivý život talentovaného umelca sa stal predlohou pre rovnomenný francúzsko-taliansky koprodukčný dvojdielny film Balzac s hviezdnym obsadením. Zapodieva sa nielen jeho tvorbou, ale aj citovým životom. Rozoberá vášnivý vzťah k pani de Berny, staršej žene, ktorá bola oddanou obdivovateľkou jeho veľkého literárneho talentu. Pomohla mu pri vážnom rozhodnutí založiť tlačiareň a produkovať vlastné knihy. Neskôr sa ukázalo, že to nebolo dobré rozhodnutie, pretože Balzac nedokázal byť ešte aj úspešným podnikateľom. Naopak, zadlžil sa a veritelia ho prenasledovali až do konca života.
Ďalšou jeho láskou bola krásna poľská šľachtičná Ewelina Hańska, ktorá, pochopiteľne, tiež dramaticky ovplyvnila spisovateľov život. Obdivoval ju, lebo ona mala všetko to, po čom on túžil: krásu a šľachtický titul, majetky a spoločenské postavenie. Na krátky čas na sklonku života sa dokonca stala jeho manželkou. Žili spolu na ich majetkoch vo Verchivni (dnes Ukrajina). Film približuje aj spôsob autorovej tvorby. Teda písanie románov „jedným dychom“, aby nestratil dejovú líniu a podal celistvé svedectvo o vtedajšej spoločnosti. Mnoho jeho diel vychádzalo najprv v časopiseckej forme a až neskôr knižne. Veľa z jeho literárnych plánov zhatila nečakaná predčasná smrť. Prečo tí najtalentovanejší odchádzajú vždy ako prví?
Múzeum romantického života George Sand | 1804 – 1876
Tretie a posledné (nielen literárne) múzeum je venované Amantine Aurore Lucile Dupinovej – u nás menej známa spisovateľka sa stala svetoznáma pod mužským pseudonymom George Sand. Nachádza na ulici Rue Chaptal v 9. parížskom obvode. Práve tu bola častou návštevníčkou mestského paláca Hôtel Scheffer-Renan, ktorý sa napokon dostal v roku 1982 do majetku mesta a už o rok tu bolo otvorené prvé múzeum. O päť rokov prešlo rozsiahlou rekonštrukciou a expozície sa zamerali väčšmi na romantické obdobie 19. storočia. Nachádzajú sa tu obrazy a osobné predmety, ktoré darovala mestu vnučka spisovateľky.
George Sand je autorkou mnohých poviedok, noviel, románov a aj politických komentárov. Ako býva zvykom aj pri ostatných umelcoch, viedla nekonvenčný život bez kompromisov, plný škandálov. Provokatívne sa obliekala, fajčila a viedla nespútaný milostný život. Ako všetci nekonformní bonviváni, ktorí predbiehali svoju dobu, mala kopu nepriateľov a závistlivcov. Medzi nimi bol najznámejší básnik Charles Baudelaire. Napriek tomu sa jej darilo dlhodobo pútať pozornosť verejnosti. Možno aj preto sa priatelila so žičlivejšími kolegami, spisovateľmi Gustávom Flaubertom, Honoré de Balzacom či Victorom Hugom, ale aj s hudobníkom Franzom Lisztom či maliarom Eugenom Delacroixom. Mala široký spoločenský a politický diapazón. Po revolučnom roku 1848 bola politickou aktivistkou, a to aj kvôli svojmu meštiacko-šľachtickému pôvodu.
Mala silné väzby na Nohant a milovala tento kraj v okolí rieky Indre – možno aj preto, že po matke sa narodila v rodine zámockého sokoliara a po otcovi bola pravnučkou francúzskeho maršala. Láska k rodnej hrude ju viedla k napísaniu diel, inšpirovaných jej koreňmi, napr. Diablov močiar či Malá Fadetka. Bola vydatá za baróna Jean-Françoisa Casimira Dudevanta. Mala dve deti, no nerozumela si s nimi. Neskôr manžela opustila s oveľa starším milencom Julesom Sandeauom. To viedlo k tomu, že začali publikovať v denníku Le Figaro pod spoločným pseudonymom J. Sand. Spisovateľka začala následne úspešnú spoluprácu s vydavateľstvom Lélia, kde publikovala populárny román Valentine a Lélia. To jej umožnilo vstúpiť do kruhov spisovateľskej elity, s čím bola spojená aj vytúžená ekonomická nezávislosť – a to aj napriek jej škandalóznemu správaniu. Rada sa prezliekala za mužov so všetkým, čo k tomu patrí. Nosila vtedy módny cylinder a fajčila cigary, čo bolo vtedy u žien absolútne nezvyčajné. To, samozrejme, iritovalo „lepšiu spoločnosť“. G. Sand vysvetľuje tieto svoje postoje a správanie v autobiografii Príbeh môjho života (L´histoire de ma vie). Prezliekanie si zvolila najmä kvôli diskriminácii žien v spoločnosti; mužské nohavice a cylinder jej otvárali dvere inak pre ženy zatvorené. A, samozrejme, peniaze i s tým spojená nezávislosť a sloboda. Vo svojich dielach napáda model vtedajších manželstiev. Snažila sa búrať dovtedy vžité schémy spolužitia i úlohu ženy v spoločnosti všeobecne. Bol to výraz osobnej revolty voči spoločnosti i zhnitej monarchii. Bola prívrženkyňou republiky. Osobne sa angažovala za oslobodenie Victora Huga v procese s odsúdenými cisárom Napoleonom III. Spolupracovala aj na vydávaní nezávislej periodickej tlače, propagujúc utopický socializmus a revoltu proti už prežitému, tradičnému systému. V zrelom veku udržiavala vzťah s priateľom svojho syna Alexandrom Mancéeom. Na dlhých pätnásť rokov bol jej milencom i sekretárom. Na sklonku života bývala v malom byte v Paríži, kde vo veku 71 rokov aj skonala. Priateľ V. Hugo vtedy vyhlásil: „Plačem nad mŕtvou, zdravím nesmrteľnú.“
Ernest Hemingway, Američan v Latinskej štvrti | 1889 – 1961
Hemingway sa zjavil v Latinskej štvrti v pravý čas. Práve vrcholilo obdobie „stratenej generácie“. Povojnové desaťročie, plné optimizmu, nových príležitostí a ekonomického boomu, nonstop bujaré zábavy a večierky, vymetanie barov a nočných klubov a, samozrejme, alkohol i drogy. A to si beatnici a hipíci v 60. rokoch mysleli, že objavili niečo nové! Hemingway v čase môjho narodenia (1956) balí po mnohých desaťročiach svoje veci, zabudnuté vo víre vášní v hoteli Ritz. Náhodou nachádza svoje zápisky z divokých 20. rokov; vďaka neporiadku, chaosu a zábudlivosti. Nadšený si znovu sadá za písací stroj a snaží sa nanovo spracovať svoje záznamy. Vznikne z toho nedokončená kniha Pohyblivý sviatok (A moveable Feast), ktorá bola publikovaná až po jeho smrti v roku 1964. Ukazuje autora v úplne inom svetle. Dovtedy sa snažil byť silným, rozhodným, mužným hrdinom, rovnakým ako jeho knižné postavy. A tu zrazu ukazuje svoju váhavosť, melanchóliu a zraniteľnosť. Životom ťažko skúšaný autor nachádza v Paríži vždy príjemné spestrenie; vtedy pookreje, spamätá sa a čo je najdôležitejšie, nachádza novú inšpiráciu. To sa opakuje už od roku 1921, keď sa tu po prvýkrát usídlil v Latinskej štvrti. Už ako mladý muž zažil hrôzy prvej svetovej vojny. Pracuje ako zahraničný korešpondent pre kanadský denník. V Paríži zažíva závan slobody, v prudérnej a konformistickej domovine v tých časoch nepredstaviteľný. Oproti tomu sa Paríž naozaj javí ako Babylon slobody. Život tu bol vďaka silnému doláru pre Američanov mimoriadne lacný. Mohli si dovoliť všetko to, čo bolo nedosiahnuteľné v USA. Ožení sa a býva v malom byte bez tečúcej vody na Rue Cardinal Lemoine. Vo štvrti bola ledva kanalizácia, ale zato život tu bol autentický, ako za starých dobrých čias. Žila tam pestrofarebná znôška všetkých spoločenských vrstiev a národností. Ešte stále bolo možné vidieť na uliciach okrem povaľujúcich sa nezamestnaných alkoholikov aj stáda kôz, čo by bolo dnes nepredstaviteľné.
Miestni Američania mali vytipované isté miesta, kde sa stretávali. Napríklad v dnes už neexistujúcom kníhkupectve Shakespeare and company. Tam sa uzatvárali nové priateľstvá, hľadali kontakty, vplyvné známosti. A knihy tu sa dali aj požičiavať. Práve tu sa mladý autor všeličomu podučil pri hľadaní vlastného štýlu. Objavuje napríklad Johna Joycea a jeho Odysea či ruských klasikov, ktorí ho masívne ovplyvnili. Stretáva sa so Scotom Fitzgeraldom a Ezra Poundom. Práve vtedy sa formuje a postupne mení z redaktora na svetoznámeho spisovateľa. Inšpiráciu hľadá na uliciach metropoly, na nábreží Seiny či vysedávajúc v neďalekých Luxemburských záhradách. Stretáva aj Gertrúdu Steinovú, okolo ktorej sa točilo epicentrum umeleckého života. Sústreďovala okolo seba maliarov, sochárov, filozofov i spisovateľov. Práve ona ho posunula správnym smerom. Pod jej vplyvom zanechal žurnalizmus a zmenil sa na spisovateľa. Steinovej sa pripisuje aj pomenovanie stratenej generácie.
Hemingway pri práci nikdy nepil alkohol, ale potom to vo voľnom čase vždy dobehol. Znova prežíval stále sa vracajúce nočné mory zážitkov z vojny, svoje slabosti a pochybnosti. To všetko napokon viedlo k jeho predčasnému skonu. Na pamiatku jeho pôsobenia v Paríži je umiestnená pamätná tabuľa na dome, kde najdlhšie býval. Tým činom sa jeho stopa v metropole umenia nestratila, rovnako ako ani stopa jeho starších kolegov. Keby identický prístup zvolila aj bratislavská radnica, len v štvrti 500 bytov (Nivy), kde som vyrastal, by museli byť umiestnené aspoň pamätné tabule, venované nasledovným významným spisovateľom: Rudolfovi Fábrymu, Milanovi Ferkovi, Ivanovi Mojíkovi, Vladimírovi Reiselovi a aj literárnemu historikovi Karolovi Rosenbaumovi. Ale nie sú. To nepotrebuje ďalší komentár.
Fotografie: Autor, sk.wikimedia.org, www.wikimedia.commons
Paríž a my | 1. časť | Sacré Coeur – srdce na dlani
Paríž a my | 2. časť | Záhady pod nohami
Paríž a my | 3. časť | Mesto prezidentov
Paríž a my | 4. časť | Pevnosť umenia
Paríž a my | 5. časť | Víno z Montmartru?
Paríž a my | 6. časť | Tam, kde múzy nemlčia
Paríž a my | 7. časť | Tajomný prízrak či prekliatie opery?
