Mesto prezidentov
De Gaulle a jeho nasledovníci
Mnohí z mocných mužov Francúzska sa chceli zapísať do dejín monumentálnymi stavbami v hlavnom meste. Ľudovít XIV. dal pri Paríži vybudovať rozsiahly komplex Versailles, Napoleon Invalidovňu a Víťazný oblúk. No a novodobí prezidenti v ničom nezaostávajú za kráľmi a cisármi; snáď len generál Charles De Gaulle – hoci politicky mimoriadne významný, lebo mal ako vojak odvahu ukončiť alžírsku krízu, ktorá otriasala Francúzskom v 50. rokoch a vystúpiť z NATO, za čo by slabší prezident iste zaplatil životom (De Gaulle prežil viacero atentátov). No je zaujímavé, že sa neprejavil ako aktívny stavebník, skôr ako trpezlivý budovateľ moderného francúzskeho štátu. Na jeho pamiatku nosí jeho meno letisko na severe Paríža a veľkolepé námestie v centre mesta. Zato jeho nasledovník Georges Pompidou dal na mieste bývalej tržnice Les Halles v centre Paríža začiatkom 70. rokov vybudovať rovnomenné centrum moderného umenia, ľudovo prezývané podľa miesta, kde sa nachádza, teda Beaubourg. V ňom sa už celé desaťročia konajú skvelé výstavy prevažne súčasného umenia. Samotná stavba vyvolala v čase vzniku kontroverzné reakcie, lebo v mnohých pohľadoch boli pri jej stavbe aplikované na tie časy revolučné architektonické postupy. Jacques Chirac ho nasledoval centrom exotickej a zámorskej kultúry Quai Branly, postaveného na opačnom brehu Seiny, len na skok od Eiffelovky. Za týmito pravicovými prezidentami v ničom nezaostáva ľavicový socialistický prezident François Mitterrand. Práve naopak, jeho prekvapivo rozsiahla stavebná činnosť navždy zmenila centrum Paríža. Preto sa jej budem venovať najviac.
Inšpirovaný vládcami svetových ríš
François Mitterrand sa stal francúzskym prezidentom v roku 1981. Od tej chvíle sa stal z neho mimoriadne aktívny staviteľ. Z titulu spoločenskej váhy svojej funkcie neváhal vstupovať do odborných debát architektov, ale aj rozhodovať o výsledku projektových konkurzov. Inšpirovali ho priamo najväčší vládcovia svetových ríš, počínajúc Ramzesom Veľkým a končiac jeho bezprostrednými (hoci pravicovými) predchodcami. Jeho úctyhodná stavebná činnosť v Paríži nie je vôbec zanedbateľná. Stojí ako tieň za zrodom sklenej pyramídy v Louvri, výstavby novej Národnej knižnice, veľkým oblúkom v La Défanse, novou operou Bastille, a to sú len najviditeľnejšie príklady. Za štrnásť rokov svojej vlády stihol toho naozaj dosť. V týchto aktivitách sa prejavil aj jeho vzťah k mystike tak, ako u žiadneho iného z jeho predchodcov. Bol to záhadný muž a nič nezostal dlžný svojej prezývke – sfinga z Elyzejského paláca. V jeho činnosti sa prelína ezoterika, okultizmus, symbolizmus, slobodomurárstvo s každodennou politikou. Svoju oficiálnu činnosť zakončil novoročným prejavom v roku 1994. Súc si vedomý skutočnosti, že je ťažko chorý, ukončil svoj monológ priam mesiášsky: „Vážení občania, už na budúci rok sa ujme vlády nový prezident, ja však verím v silu ducha, a preto vás nikdy neopustím.“ Z môjho subjektívneho hľadiska je práve táto náklonnosť k spiritualite prekvapivá vzhľadom na to, že ide o popredného socialistického politika; ale protiklady sa priťahujú. U politika tohto druhu sa predpokladá skôr vzťah k materializmu ako hľadanie nesmrteľnosti. Jeho úplná stavebná činnosť v Paríži je nasledovná: Veľký oblúk v La Défanse, sklená pyramída v Louvri, knižnica Bibliothéque Francois Mitterrand, Opera Bastille, stĺpy v nádvorí Palais Royal a Pamätník ľudských práv. Sám Mitterrand o sebe povedal: „V každom meste sa cítim ako cisár alebo architekt, lebo ja súdim, rozhodujem a určujem.“ Hneď ako sa stal prezidentom, ohlásil veľké projekty a začal stavať. Bol to pre neho prejav absolútnej moci, ku ktorej sa konečne dostal. Tu sa naplno prejavil jeho zmysel pre rituály a posvätné miesta. Snažil vnímať a dešifrovať takéto miesta priamo v Paríži. Cítil sa priamo prepojený so silami, ktoré v minulosti určovali dejiny Francúzska.
Smer Egypt
Jeho azda najokázalejším monumentálnym pamätníkom je Veľký oblúk v štvrti La Défense. Bolo naň použitých 25 000 m2 tabuľového skla, 35 m2 kararského mramoru a váži 300 000 ton. Nesie ho dvanásť podzemných stĺpov. Do jeho 111 metrov vysokého priehľadu by sa pokojne zmestil aj celý gotický chrám Notre Dame. Je to symbolický vchod do parížskeho Manhattanu, plného chaoticky nastavaných mrakodrapov, do štvrti La Défense a zároveň jej ohraničenie. Predstavuje vizuálne začiatok západno-východnej spojnice. Keby sa táto línia predĺžila o cca 4 000 kilometrov, siahala by až k egyptským chrámom na brehu Nílu, napríklad k chrámu v Dendere. Ten predstavoval v starom Egypte rodisko bohyne Hathor. Takto je Paríž duchovne spojený priamo s kolískou civilizácie na severe Afriky. Že to nie je náhoda, dokazuje vyobrazenie veľkého zvieratníka v oboch uvedených stavbách. Vo veľkom oblúku v La Défense je umiestnený v strešných priestoroch, pred zrakmi návštevníkov čiastočne prekrytý mramorovým obkladom. Má 4 500 m2 a vytvoril ho výtvarník J. P. Raynaud. Predstavuje aj mapu oblohy, lebo Mitterrand sa veľmi zaujímal aj o astrológiu.
Ďalším budovateľským dielom Mitterranda je vnútorné nádvorie Kráľovského paláca (Palais Royal), dnes sídlo ministerstva kultúry. Bol to od počiatku veľmi kontroverzný projekt, vzbudzujúci vo verejnosti negatívne vášne. Vtedajší minister kultúry Jack Lang bol z toho nadšený, no jeho nasledovníci už nie. Považovali to za historický omyl a vôbec sa tým netajili. Vtedy módny francúzsky umelec Daniel Buren tu zabudoval vyše dvesto mramorových čierno-bielych stĺpov čiastočne aj pod úrovňou terénu. Sú umiestnené ako na šachovnici a delia nádvorie na dve úrovne. Vrchné, voľným okom viditeľné, kde trčia časti stĺporadia zo zeme a v podzemí tečie skrytá riečka. Podzemie však pre bežných návštevníkov ostáva skryté pod povrchom. To má rôzne interpretácie. Najpravdepodobnejšie vysvetlenie zámeru tkvie v pokuse o rekonštrukciu zboreného chrámu, ktorý má zjednotiť tri úrovne spirituality: podsvetie, zem a nebesia.
Všetky Mitterrandove projekty spája budovanie podzemných priestorov. Po pompéznych oslavách 200. výročia francúzskej revolúcie sa Mitterrand sústredil na budovanie megalomanskej stavby opery Bastille. Mnohí to znova považujú za historický omyl. Bola postavená v šibenične krátkom termíne, lebo prezident vedel, že jeho čas sa kráti. Chcel za každú cenu spojiť svoje meno s históriou Francúzska – preto námestie Bastille, kde sa začala francúzska revolúcia. Na slávnostnom otvorení sa stretli najvýznamnejší politici z celého sveta. Avšak podľa príslovia „Práca kvapná, málo platná“ sa už krátko po otvorení opery začali prejavovať viaceré stavebné nedostatky. Stavba, ktorá stála 2,8 miliardy frankov, sa čoskoro musela opravovať. Hrozilo jej až úplné zrútenie, no napokon sa ju predsa podarilo zachrániť. Bol som milo prekvapený, že v čase mojej návštevy tam uvádzali našu operu Leoša Janáčka „La Petite Renarde rusée“, teda Líška Bystrouška.
S ideou pyramídy neprišiel ako prvý
Jeho najznámejšou a najnavštevovanejšou stavbou sa však stala pyramída na nádvorí Louvru, inšpirovaná zase priamo egyptskou symbolikou, čo len potvrdzuje skutočnosť, že sa považoval za novodobého pendanta faraónov. Keď rozhodol o stavbe pyramídy, sám to komentoval slovami: „Nechcel som nikoho uraziť, len vrátiť Louvru jeho pravý účel.“ Plánovať pyramídu začal napriek vtedy platným stavebným predpisom. Jednoducho si bol vedomý, že si to môže dovoliť. V architektonickej komisii, ktorá mala rozhodnúť o tom, čo a ako sa bude stavať na nádvorí Louvru, každý vedel že je to len formalita a rozhodovať bude sám Mitterrand, no napriek tomu boli všetci proti. No bola to len chiméra demokracie. Vládni politici vymysleli spôsob, ako obísť rozhodnutie komisie, čoho sme svedkami až do dnešných dní, keď rozhodnutie obyčajného „plebsu“ nekorešponduje s očakávaniami vládnucej elity. To sa opakovane deje v šírom svete až do dneška. Poznáme to aj z našej domácej politickej scény či sústavne z bruselských mocenských centier EÚ. Politici si jednoducho určia pravidlá, ktoré často sami s veľkou radosťou porušujú.
Zdanlivo originálny nápad stavať pyramídu na nádvorí Louvru vôbec nebol nový. Zjavuje sa už od čias Veľkej francúzskej revolúcie. Už v roku 1792 postavili na tomto mieste drevenú pyramídu na oslavu svojich martýrov. Nasledujúci rok to bola pyramída venovaná úmrtiu J. P. Marata, jedného z hlavných aktérov občianskej vzbury, postavená hneď vedľa na Place de Carroussel. V roku 1889, k 100. výročiu Francúzskej revolúcie, bola naprojektovaná, no nikdy nie zrealizovaná pyramída presne na mieste, kde stojí sklenená pyramída dnes. Čiže úhrnom to nemôžeme považovať za rozmar špičkového politika, ale skôr za francúzsku tradíciu. Leží priamo na línii, ktorá sa vinie centrom Paríža od západu na východ. Začína sa veľkým oblúkom v štvrti La Défense na námestí Place de la Nation, pokračuje Louvrom a námestím de la Concorde až po Operu Bastille. Túto líniu pretína severojužná línia, zvaná Meridian de Paris priamo v mieste sklenenej pyramídy. Mitterrand nechal označkovať obe tieto línie bronzovými plaketami, osadenými priamo na dlažbe ulíc, a to na večnú slávu francúzskeho astronóma, matematika, fyzika a politika Françoisa Aragoa, ktorý určil tieto fiktívne línie. Je to tzv. nultý poludník; spájal južný a severný pól a určoval svetový čas. Platný bol až do roku 1978, potom bol posunutý trocha na západ. Aj preto považoval Mitterrand práve miesto sklenenej pyramídy za epicentrum hlavného mesta. Veľká pyramída je obkrúžená troma menšími. Architekt Ming Pei premietol proporcie veľkej egyptskej pyramídy z Gizy priamo do svojej sklenenej v Louvri. V jej rozmeroch je dodržaný v umení večne platný zlatý rez. Ten v matematickom vyjadrení určuje číslo 1.618, teda pomer dvoch strán obdĺžnika. Nájdeme ho rovnako vo výtvarnom umení i architektúre a počas storočí bol považovaný za vyjadrenie dokonalej harmónie a poriadku. Využívali ho hojne vo svojich dielach antickí umelci, Leonardo da Vinci, Hokusai a možno ho zistiť aj v proporciách Aténskej akropoly. Okolo sklenej pyramídy je umiestnených aj 7 vodných nádrží, ktoré tam tiež nie sú náhodné. Z vtáčej perspektívy vyzerajú ako schematicky zjednodušený starodávny horoskop. Na vodnej hladine sa v noci odráža hviezdna obloha ako na mape. Rovnako v tom možno nájsť už spomínanú slobodomurársku symboliku. Vo vnútri sklenej pyramídy je umiestnená druhá, menšia, otočená presne opačne. To má podčiarknuť pôvodný egyptský význam pyramíd ako symbol miesta stretnutia neba a zeme. Vo svetle uvedených skutočností iste nie je náhodné, že pôdorys Louvru sa nápadne ponáša na zrkadlový odraz pôdorysu veľkého chrámu v Luxore.
Ďalším budovateľským počinom socialistického prezidenta je Pamätník ľudských práv (Monument des Droits de l´Homme). Je umiestnený na Marsových poliach medzi Eiffelovou vežou a Vojenskou akadémiou a je tiež venovaný 200. výročiu Veľkej francúzskej revolúcie. Práve svojím duchovným posolstvom vypĺňa pomyselnú prieluku medzi symbolom republiky, očistenej od vplyvu cirkví a militarizmom. Pamätník oficiálne zadalo parížske mestské zastupiteľstvo, no Mitterrand sa do jeho rozhodovania neustále miešal. Od položenia základného kameňa až po oficiálne odhalenie. Sochár a tvorca pamätníka Ivan Theimer mal rovnakú záľubu v mystike ako Mitterrand. Pred pamätníkom sú umiestnené dva obelisky, no naviac symboliky nájdeme vo vnútorných priestoroch. Je tam veľa slobodomurárskej a egyptskej symboliky, antickí bohovia. Vnútorný život pamätníka však zostáva pre bežného návštevníka skrytý v interiéri stavby. V streche je okrúhly priehľad presne ako v rímskom Panteóne. Tadiaľ vniká slnečné svetlo priamo na reliéf umiestnený vysoko na stene. Má symbolizovať ľudské práva v spojení s kozmickou večnosťou. Aj dažďová voda je zvedená do vnútra pamätníka. Steká priamo do šesťuholníkovej nádrže v kamennej podlahe.
Maják múdrosti a vzdelania
Dňa 14. júla roku 1988 nechal Mitterrand položiť základný kameň svojho najväčšieho projektu – monumentálnej národnej knižnice, ktorá podľa slov samotného prezidenta spája Francúzsko s Alexandrijskou knižnicou. Aj ona má byť veľkolepým majákom múdrosti a vzdelania ako najznámejšia antická knižnica. Má 75 000 m2 a jej nadzemná časť má štyri rožné vežiaky s osemnástimi poschodiami. Samotná architektúra stavby nie je zaujímavá, je skôr strohá a minimalistická. No príjemné prekvapenie sa nachádza na vnútornom nádvorí, kde rastie stále zelený les. Ten ležal Mitterrandovi mimoriadne na srdci, rovnako ako aj osud a vzhľad východného Paríža. Vytvorila sa tak akoby stredoveká záhrada medzi chladnými múrmi kláštora učenosti. To poukazuje na nepochybnú skrytú religiozitu prezidenta. Aj štyri veže majú svoje vlastné mená: Veža zákonov, číslic, času a písmen. Znova sa opakoval scenár málo praktických stavieb s významnou symbolikou. Cez sklenené steny prenikalo do vnútra budovy príliš veľa svetla a tepla, čo ohrozovalo knižné fondy. Kritiku zožala aj nehumánna geometrická architektúra. Mitterrand napriek spoločenskej kritike znova presadil rýchle dokončenie projektu.
Bol však aj márnomyseľný. V pokročilom veku splodil nemanželskú dcéru, ku ktorej sa priznal až na sklonku života a nechal sám sebe postaviť pamätník. Neďaleko Paríža, cca 50 kilometrov juhozápadne sa nachádza zámok Rambouillet, obklopený rozsiahlym parkom. Práve tu si nechal Mitterrand nainštalovať sochu priamo inšpirovanú egyptskou ikonografiou. Predstavuje slnečnú loď, ktorá mala v starom Egypte významnú úlohu. V starodávnej mytológii sa faraón po smrti previezol do večnosti práve na slnečnom člne. Na člne stojí muž, ktorý má nesporne Mitterrandovu podobu. Takáto príťažlivá symbolika mu nemohla uniknúť. Socha zároveň slúži aj ako slnečné hodiny a je otočená na juhovýchod, teda smerom k Egyptu, krajiny, ktorá Mitterranda tak magicky priťahovala. Tak vytvoril priame spojenie medzi sebou a egyptskými faraónmi a rovnako ako oni trvalo vtlačil svojimi stavebnými aktivitami významnú pečať vzhľadu Paríža nielen ako politik, ale aj ako architekt.
Len škoda, že žiadny z našich politikov, a už vôbec nie prezidenti, si ho nezvolil za inšpiráciu a neosvojili si budovateľské nadšenie vlastné tomuto výnimočnému francúzskemu prezidentovi a jeho kolegov. Možno by dnes Bratislava nebola taká doráňaná a vyzerala veľkolepejšie vyšperkovaná novými, krásnymi verejnoprospešnými stavbami. Na prezidenta-budovateľa ešte čakáme. Ktovie, ako dlho to potrvá.
Snímky: Autor a www.wikimedia.commons
Paríž a my | 1. časť
Paríž a my | 2. časť
Jedna odpoveď
Smutná som si prečítala tento text, lebo som musela myslieť na moje dojmy z historického centra Bratislavy, kde som pred dvoma dňami sedela a motala sa. Také krásne by mohlo to centrum byť, keby ho nešpatili zanedbané domy, protekčné autá, čo lietali pomedzi turistov a sem tam aj ohrozili sediacich dôchodcov, dlažba s vypadanou výplňou medzi kameňmi či kockami alebo aspoň dlaždice každá v inej rovine, čiže ste sa potkli aj keď ste chodili na zdravých nohách. A hrozné špinavé fľaky a špina po niečom vyliatom z reštaurácie. Zaujal by ma prezident, či mestské zastupiteľstv,o či politik, ktorý by tieto chyby odstránil. Aby sa človeku nedvíhal žalúdok, keď si prezerá umelecké vyznačenia pamiatok na zemi, ktoré sú krásnou reprezentáciou, že okrem platených na Slovensku sú aj tí, čo kvalitne pracujú.