Paríž a my | 1. časť

PARíŽ A MY, Obzor Bratislava 1966

V polovici 60. rokov napísal môj otec, spisovateľ Milan Ferko, veľmi úspešný cestopis o metropole Francúzska. Ako chudobný chlapec z Veľkého Rovného sa dostal po II. svetovej vojne  na štúdiá práva do Bratislavy a aj na stáž do Lyonu. Francúzsko sa mu zapáčilo tak veľmi, že keď sa v polovici 60. rokov začala politická situácia v Československu uvoľňovať, nezaváhal ani chvíľu a dostal sa s turistickým zájazdom do Paríža (čo vtedy nebolo vôbec ľahké). Ten ho očaril natoľko, že napísal knihu „PARÍŽ A MY“, ktorá sa stala bestsellerom. Po viac ako polstoročí chcem pokračovať v rodinnej tradícii. Preto budem postupne uverejňovať niekoľko článkov o metropole Francúzska. Zameral som sa na málo známe, prekvapivé a často až šokujúce skutočnosti z bohatej histórie mesta. Verím, že toto čítanie bude pre vás zaujímavé a vzhľadom na politické súvislosti aj mimoriadne aktuálne.

Severná dominanta Paríža a Montmartru je jednou z najnavštevovanejších pamiatok na svete. Priláka v priemere až jedenásť miliónov turistov ročne. Jej výnimočný vzhľad a prekvapivá koncepcia je inšpirovaná ortodoxnými byzantskými chrámovými vzormi z Istanbulu a sama sa neskôr stala vzorom pre nasledovníkov, napríklad chrám Bahaístov v Haife. Má pôdorys gréckeho kríža, čo je vo Francúzsku ojedinelé; po obvode je osadených 28 kaplniek. V interiéri sa nachádza rovnako výnimočne veľká – 475m2 – mozaika a na zvonici jedinečný 19-tonový bronzový zvon. Až skoro štyridsať rokov trvala samotná výstavba, a to aj napriek použitiu na vtedajšie časy revolučného a najmodernejšieho stavebného postupu. Napriek skutočnosti, že vznikla až počas druhej polovice 19. storočia, stala sa jedným z najdôležitejších pútnických miest  katolíkov. Je zasvätená Ježišovmu srdcu, ktoré má mať ochrannú moc nad celým Francúzskom. Aj celkové rozmery stavby sú impozantné: dĺžka 85 m, šírka 35 m, výška dosahuje 83 m a kríž na vrchole kupoly je ešte o desať metrov vyšší.

História vzniku stavby sa viaže na neslávne známy dátum – december 1870, keď zúrila jedna z nespočetných francúzsko-nemeckých vojen. Hlboko v Ardenských lesoch utrpela hrdá francúzska armáda drvivú porážku, rovnako ako mnohokrát neskôr. Pre zlyhania francúzskej generality sa dostal do zajatia dokonca panovník Napoleon III. Ukázal sa tak značný rozdiel medzi sebavedomím armády a realitou. Následkom bolo založenie tretej republiky, ktorá musela neskôr čeliť dokonca obliehaniu Paríža Nemcami.

Miestni katolíci si to vysvetlili tak, že Francúzsko musí chrániť nielen armáda, ale aj božská sila. Túto myšlienku podporovali aj miestne katolícke spolky, ako napríklad Vincentský spolok založený v roku 1833. Ťažisko jeho činnosti bolo v dobročinnosti. Jeho hlavným aktérom bol bohatý obchodník z bankárskej rodiny a zakladateľ viacerých obchodných domov Alexander Legentil. Razili tézu, že príčinou utrpenia Francúzska je odklon od tradičných, konzervatívnych hodnôt, teda royalizmu a katolicizmu a začal sa popravou Ľudovíta XVI. Východisko, ako prelomiť kliatbu, videli v sile viery v Ježišovo srdce. Od tejto názorovej platformy bol už len krôčik k vzniku monumentálnej stavby na počesť tejto viery. Myšlienka sa začala postupne konkretizovať po roku 1870. Spočiatku sa pohrávali s myšlienkou prebudovať vtedy úplne novú budovu Garnierovej opery na stánok boží. Bolo to aj preto, lebo budova bola postavená v honosnom, opulentnom štýle tretieho cisárstva.

O dva roky neskôr sa stretli predstavitelia spolku s parížskym arcibiskupom J. H. Guibertom. Podarilo sa ho získať pre myšlienku novostavby chrámu, no zavrhol ideu prestavby opery. Nastalo  úporné hľadanie vhodného miesta na novostavbu niekde v Paríži. Do pozornosti sa im dostal 130 m vysoký kopec na severe Paríža, zvaný Montmartre, teda kopec martýrov. Tu sa od nepamäti pochovávali martýri, počnúc sv. Dionýzom, prvým parížskym biskupom, ktorého sťali Rimania. Kedysi tu stál aj kláštor, opátstvo, ktoré pred mnohými rokmi zrušili. To všetko boli argumenty z histórie pre to, aby sa kopec vrátil do lona cirkvi. Na južnej strane bolo aj nezastavané miesto, dostatočne veľké na stavbu chrámu.

Schody pred chrámom v 60. rokoch očami spisovateľa Milana Ferku

V Múzeu mesta Paríž som videl obraz s romantickým pohľadom na Montmartre z 18. storočia. Na mieste dnešnej baziliky vtedy stáli veterné mlyny, aké poznáme z Holandska. Kúzelné miesto malo však jednu chybu: pozemok patril mestu, ktoré ovládali republikáni, teda nepriatelia cirkvi. Nastali ťahanice a siahodlhé zákulisné hry, do ktorých boli zamiešané konzervatívne frakcie francúzskeho senátu, royalisti, ktorí si od toho sľubovali možné vzkriesenie monarchie. Napriek úpornému odporu republikánov sa im podarilo zámer presadiť cez nový zákon o všeobecne prospešných investíciách. V roku 1873 mohli teda konečne vypísať súťaž na architektonické riešenie novostavby.

Stavba mala byť umiestená na pozemku 80×50 m2 a jej hlavným účelom mal byť vznik nového pútnického miesta. Preto aj množstvo kaplniek po obvode, aby umožňovali viacerým kňazom slúžiť omšu v rovnakom čase. Na súťaži sa zúčastnilo až 78 architektov. Jedným z nich bol aj Paul Abadie, ktorý pochádzal z rodiny architektov na juhu Francúzska. Fascinovala ho románska a byzantská sakrálna architektúra a odtiaľ pramenila aj jeho obľuba kupol. A tu kdesi sa znova vraciame k Istanbulu, centru byzantskej architektúry. Jeho snaha však išla ďalej a snažil sa inovatívne skĺbiť prvky románskej architektúry s byzantskou. To sa najviac prejavilo v priestore hlavného oltára. V roku 1874 ho konečne vyhlásili za víťaza súťaže, ale nie všetci boli nadšení jeho nápadom miešať východné a západné prvky architektúry.

Bočný pohľad so zvonicou v pozadí

Vždy, keď prichádza niečo inovatívne, to vzbudí ostrú kritiku. Napriek tomu už o rok osadili základný kameň novej baziliky. Ako to už býva, rátalo sa s nereálnym časom výstavby desať rokov, čo sa napokon natiahlo na štvornásobok. Všemožné problémy sa vynorili hneď na začiatku a pokračovali vo všetkých etapách výstavby. Podložie sa skladalo prevažne z hlinitých vrstiev a bolo nevhodné pre takú enormnú záťaž. Preto prišiel Abadie s riešením: vybudovať pod základmi 4 metre hrubú betónovú platňu, čo bolo napriek istým kladom riskantné riešenie. Arcibiskup preto radšej zvolal ďalšiu komisiu, ktorá v roku 1876 rozhodla, že pod základnou betónovou platňou bude až do hĺbky 33 metrov osadených 83 kamenných stĺpov. Každý z nich bol meter hrubý. Stĺpy boli navzájom spojené oblúkmi a namiesto betónu bol na platformu základov napokon použitý kameň. Projektanti verili, že toto riešenie dodá budúcej stavbe dostatočnú stabilitu, čo sa napokon aj potvrdilo. Práce na realizácii základov trvali dva roky. Už vtedy bolo každému zainteresovanému jasné, že doba výstavby sa pretiahne a náklady niekoľko násobne prekročia plánovaný rozpočet.

Na zabezpečenie zvýšeného rozpočtu sa musela začať celonárodná zbierka. Na pomoc prišiel, ako to už pri katolíckej cirkvi býva zvykom, zázrak. V tomto prípade zjavenie, ktoré vraj mala 28-ročná mníška Margaréta Mária v roku 1689. Údajne sa jej zjavil Ježiš a držal v rukách tlčúce srdce. To vraj tlmočila kráľovi Ľudovítovi XIV, no ten mal iné starosti a odmietol sa zdanlivo bezvýznamným zjavením zaoberať. Ako trest za to presne o sto rokov padla francúzska monarchia. Práve to sa malo odčiniť predmetnou stavbou a motivovať pútnikov k milodarom, ktoré by financovali výstavbu nového chrámu. Preto hneď vedľa staveniska premenili jednu z priľahlých stavieb na svätostánok, aby pútnici mali kde ukončiť svoju púť a pomodliť sa. Samozrejme, za príslušný poplatok. Na to bol naviazaný celý pútnický priemysel: jedálne, obchody, reštaurácie, ubytovacie kapacity a podobne. Zámer sa podaril a už nasledujúci rok prúdil k novej bazilike zástup asi milióna pútnikov.

Hlavný oltár

Arcibiskup následne ukázal, že má obchodného ducha a zaviedol tzv. cielené dotácie. Pútnik dotoval svojimi peniazmi niektorú celkom konkrétnu časť stavby, napríklad stĺp, klenbu či vitrážové okno. Zaviedol – za pomerne mastnú sumu – aj predaj modelu budúcej baziliky. Suma milodarov presiahla čoskoro 10 miliónov frankov. To rozprúdilo dynamiku stavby a aj prepotrebný dovoz belostného vápenca z kameňolomu vzdialeného viac ako deväťdesiat kilometrov. Pre jeho výborné vlastnosti, ako napríklad samočistiaca schopnosť, bol v Paríži použitý aj na iné významné stavby. Bazilika aj preto žiari nad mestom do dnešných dní bielou farbou. No ak sa vám zdá, že ďalšia výstavba už bola selankou, mýlite sa. Politická situácia sa v roku 1881 zvrtla, republikáni sa znova dostali k moci a začali atakovať stavbu ako symbol spiatočníctva a tmárstva. Vodcom odporcov výstavby sa stal George Clemenceau, minister vnútra. Zabrániť dostavbe novej baziliky sa stalo jeho životným cieľom.  

V roku 1882 napadol platnosť zákona, na základe ktorého bola stavba baziliky označená za verejne prospešnú. Cieľom bolo zastaviť výstavbu. No napokon sa to ukázalo ako príliš komplikované; radšej nechali prácu pokračovať a sústredili sa na iné aspekty. Chceli zabrániť aspoň tomu, aby sa zabránilo dominancii cirkevnej stavby v meste. V roku 1889 mala byť v Paríži svetová výstava. To chceli republikáni využiť a vyraziť dych každému stavbou najvyššej veže sveta. To boli pravé pohnútky na vznik Eiffelovej veže. To, že po zatvorení svetovej výstavby vežu nezrúcali, ako bolo pôvodne plánované, možno považovať za víťazstvo republikánov. Obe stavby si do dnešných dní konkurujú ako dominanty v siluete Paríža. Po 15 rokoch sa stavba v roku 1891 dostala tak ďaleko, že sa začalo s výstavbou kupoly. To už samotnú stavbu prevzali Abadieho nasledovníci. Tí odhalili fatálnu chybu pôvodných plánov: kupola bola zo zeme pre návštevníkov prakticky neviditeľná, skrytá. Aj preto, aby enormný tlak pôvodnej kupoly neohrozil stabilitu stavby, rozhodli sa k radikálnemu riešeniu a proporcie kupoly významne zoštíhlili a zvýšili o galériu po jej obvode. Kupolu zvýšili až na dvojnásobok pôvodnej výšky na dnešných 83 metrov. Stavba bola dokončená až na prelome tisícročia a nikto z hlavných aktérov jej vzniku sa samotného dokončenia nedožil.

Proporcie kupoly sa menili počas výstavby

Kvôli ďalšej svetovej výstave v roku 1900 sa snažili narýchlo odstrániť lešenie, aby nešpatilo siluetu hlavného mesta. V roku 1902 znova vyhrali voľby socialisti okolo Clemenceaua, ktorí sa rozhodli baziliku z povrchu zemského navždy odstrániť. Začali všeobecným zákazom náboženských organizácií vo Francúzsku – všetky museli opustiť krajinu. Medzi nimi aj benediktíni, ktorým bazilika prináležala. O tri roky sa stal realitou zákon, ktorý oddelil cirkev od štátu a 15 storočí vlády katolíkov nad Francúzskom sa skončilo. Bazilika sa mala zmeniť na všeľudový dom, na observatórium, na dom kultúry, divadlo s 1 500 sedadlami, verejný kúpeľ atď. Také boli predstavy vtedajších demokratov. Clemenceau nechal zoštátniť všetky katedrály a božie stánky až do posledného krucifixu. No pre prudký odpor veriacich a tiež, aby zabránil chaosu a civilnej vojne v krajine, musel Clemenceau napokon kapitulovať. Kostoly vrátil cirkvi, no s podmienkou, že sa v nich môžu praktikovať len bohoslužby.  

To zahŕňalo aj baziliku Sacré-Coeur. Do kompletného dokončenia stavby chýbala už len zvonica pre najväčší zvon sveta nazvaný „Savoyarde“, nad ktorým sú umiestnené štyri menšie zvony bežnej veľkosti. Umiestnený je v 92 metrov vysokej zvonici. Aby monumentálny zvon neohrozoval stabilitu zvonice, je umiestnený len v 30 metrovej výške a zvnútra istený kovovou konštrukciou, aby sa zabránilo eventuálnemu styku s múrmi zvonice. Zvonenie je počuť až do diaľky 10 kilometrov. V roku 1919 sa definitívne skončilo s výstavbou a bazilika bola miestom oslavy víťazstva Francúzov v prvej svetovej vojne, a teda aj zadosťučinením pre katolíkov. Tí to považujú za logické vyústenie ich snaženia.

Sochárska výzdoba

A tak sa bazilika, ktorú budovali dlhé desaťročia a samotná stavba zhltla napokon neuveriteľných 40 miliónov frankov, stala pre jedných symbolom ich viery, pre iných symbolom Paríža a pre ďalších atribútom politického boja, ktorý vo svojej kulminácii ohrozoval samotnú existenciu francúzskeho štátu.

P.S.: Titul cyklu článkov o Paríži som si požičal z knihy JUDr. Milan Ferko: Paríž a my (vydavateľstvo Obzor, 1966).

Snímky: Autor

(Celkovo 233 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter