Tajomný prízrak či prekliatie opery?
Bol fantóm opery len fiktívnou postavou od Gastona Lerouxa?
Požiare, zjavenia, nehody i atentáty – to všetko sa údajne odohralo počas storočí v parížskych divadlách. Boli práve operné budovy naozaj prekliate, alebo ide o „ľudovú tvorivosť“, davovú psychózu či čisté fantazmagórie? Najznámejšia z nich je bezpochyby „Opéra Garnier“. Je opradená celou pavučinou ťažko uveriteľných legiend. Napriek všetkým protirečeniam funguje dodnes, hoci bola oficiálne premenovaná na „Palais Garnier“. Stále sú tam prítomné ozveny školených hlasov najznámejších svetových sólistov a v kolektívnej pamäti publika i historikov sú prekrásne, talentované primabaleríny, pestrofarebné kulisy aj zaujímavé scénografie. S výzdobou kupol i stropov v jednotlivých sálach a schodiskách, s temným podzemím plným prepletencov chodieb či tajomných pivničných priestorov sa spája množstvo ťažko vysvetliteľných javov. Pozrime sa spoločne na to, čo je pravda a čo sú mýty, hoci vyznať sa v spleti osudov rôznych operných domov je často komplikované.
Mierim vysoko, očakávam málo
História vzniku opery Garnier sa viaže na celkom iné miesto. Bezprostredný impulz k jej vzniku dal atentát na Napoleona III. v úzkych uličkách metropoly, ktorému sa podrobnejšie budeme venovať neskôr. Cisár sa z incidentu poučil: ako milovník kultúry sa rozhodol, že nová opera musí byť vybudovaná na bezpečnom mieste a odporučil umiestniť ju medzi práve plánovanými širokými bulvármi neďaleko od jeho sídla. Nemala byť zastrčená kdesi v spleti úzkych stredovekých uličiek. Vo verejnom anonymnom konkurze zvíťazil neznámy mladý architekt Charles Garnier, ktorý by bez anonymnej súťaže nemal medzi veľkými menami vtedajšej architektúry žiadnu šancu. (To u nás na Slovensku sú víťazi „anonymných“ konkurzov vopred určení a celé sa to deje len tak naoko, na oklamanie verejnosti! Márne, iný kraj – iný mrav…)
Svoj projekt nazval príznačne: „Mierim vysoko, očakávam málo.“ Bola to najdôležitejšia zákazka tej doby. Cisárovi sa páčil jeho zdobný až opulentný eklektický štýl architektúry, hoci – paradoxne – ani zďaleka nerešpektoval zadanie konkurzu. Zato očakávaný výsledok mal byť majestátny. Budovu opery Garnier začali stavať v roku 1860 v samom strede 9. obvodu Paríža. Mladý architekt sa s nadšením pustil do realizácie projektu. Stavbu dokončili až roku 1875. Narazil na viacero vážnych problémov, ktoré ohrozovali jej realizáciu, pričom najvážnejšou komplikáciou bolo cisárom určené miesto. Odjakživa boli totiž práve tam močiare, ktoré bolo treba najprv vysušiť, čo celú výstavbu predražilo a predĺžilo. Garnier musel prispôsobiť základy blatistému terénu. Vyriešil to vcelku jednoducho a zároveň geniálne: prebytočnú vodu pod plánovanou stavbou a blízkeho okolia zviedol do umelého bazéna, ktorý umiestnil pod budovou opery. Napoleona III. očaril jeho projekt, lebo presne zodpovedal duchu doby druhého cisárstva. Nešetril na materiáloch, farbách ani členitosti stavby. Spájal a miešal rôzne historické prvky architektúry navzájom do jedného celku. Presne také bolo aj cisárstvo. Eklektické, retrográdne, akoby umiestnené do nesprávneho storočia. Však aj preto netrvalo dlho a bolo čoskoro nahradené Treťou republikou.
Nová opera sa rýchlo zaradila medzi najobdivovanejšie pamätihodnosti Paríža, kam patrí až do súčasnosti. Nevznikla len samotná budova; pri tejto príležitosti prestavali aj celú okolitú štvrť. Malo to svoje dôvody. Napoleon III. chcel mať prístup k budove opery zo širokých bulvárov, ktoré temer vylučovali ďalšie potenciálne atentáty alebo ich šance aspoň minimalizovali. Celý projekt bol skutočnou životnou príležitosťou pre dovtedy úplne neznámeho mladého architekta a ten ju ako šancu, aká sa neopakuje, náležite využil. Vytvoril dovtedy najväčšiu budovu opery. Celý komplex jej priestorov aj so zázemím sa rozprestiera na približne 11 000 m2. Operná sála je vybudovaná v talianskom štýle a v hľadisku našlo miesto odhadom 2 000 divákov. Niektoré pramene uvádzajú počet až 2500 divákov, čo by znamenalo, ak počítali správne, že je to najviac zo všetkých svetových opier až do súčasnosti. Dominantná je centrálna rotunda, rozsiahle schodiská a až 30 metrov vysoké chodby s mramorovými stĺpmi po oboch stranách. Hlavnú sálu osvetľoval ohromný luster z bronzu a krištáľového skla. Mal 340 svetiel a váži skoro 8 ton. Neviem, ako sa cítili návštevníci opery sediaci rovno pod ním a či sa mohli sústrediť na krásny, ľubozvučný spev. Ja by som asi uprednostnil lóžu niekde na okraji hľadiska. Interiér stavby je vyzdobený snáď všetkými prírodnými farbami mramoru: sivý, fialový, žltý, ružový… mohli by sme ešte dlho pokračovať. V samotnej opernej sále, samozrejme, dominuje „kráľovská“ purpurová, obľúbená už od čias antiky a Byzancie. Asi preto, že bola získavaná veľmi prácnym a nákladným spôsobom z morských ulitníkov (slimáčikov). Následne sa stala pre tento typ budov všeobecným štandardom. Vyvoláva atmosféru luxusu a aristokratickej nadradenosti aj u plebejských návštevníkov. Na výzdobe opernej budovy sa podieľalo viacero významných výtvarníkov, najznámejším je určite Marc Chagall. Minister kultúry André Malraux mu zadal mimoriadnu zákazku – vytvoriť veľké fresky na plafóne kupoly hlavnej sály. Verejnosti boli sprístupnené 1964, keď nahradili pôvodnú klasickú výzdobu od J. E. Lenepveua presne v duchu miešania štýlov architektúry a výzdoby v celej budove.
V spleti chodieb a schodísk nie je vôbec jednoduché vyznať sa. Ako som už spomenul, opulentná výzdoba perfektne korešponduje s atmosférou druhej polovice 19. storočia. Už vstup do budovy cez ohromné schodisko je akoby súčasťou veľkej inscenácie, do ktorej je chtiac-nechtiac vtiahnutý aj divák predstavenia. Zároveň rozdeľuje návštevníkov na dva prúdy. Dáva pocit spolupatričnosti, nebývalého významu a dôležitosti. (To pestujú aj naši malomeštiaci do dnešných čias pri príležitosti bratislavského plesu v opere, kde sami sebe i ostatnej verejnosti predstierajú, že vedia spôsobne konverzovať i tancovať.) Vidieť predstavenie a byť pri tom videný – to bolo spoločensky dôležité. Rovnako pre dožívajúcu aristokraciu i nastupujúcu buržoáziu, ktorá stále „slintala“ závisťou pri pomyslení na šľachtické tituly. Spojenie bohato zdobeného interiéru, romantickej scény, napínavého deja a špičkovej hudby v interpretácii živého orchestra i speváckych výkonov, to všetko bolo zárukou nebývalého úspechu opery.
Aká kľukatá bola cesta k vzniku novej opery?
Po veľkom požiari v Palace Royale za čias Veľkej francúzskej revolúcie otvorili operu na ulici Rue de Louvois. V revolučných časoch ju nazývali „Divadlom priateľov vlasti“. Keď pominul revolučný ošiaľ, bola podľa Napoleonovej manželky prekrstená na „Divadlo cisárovny Joséphine“. Napriek tomu ju dočasne zatvorili a budovu využívali ako skladisko.
Koncom 18. storočia bola opera premiestnená do novej budovy na Rue de Marivaux v 2. parížskom obvode. Tu však po predstavení Dona Giovanniho v roku 1838 vypukol požiar a budova bola vážne poškodená. Po jej rekonštrukcii bola znova zničená požiarom v roku 1887 a údajne až 84 návštevníkov za to zaplatilo životom. Preto sa hľadali ďalšie priestory pre také spoločensky žiadané operné predstavenia. Už v 19. storočí obľúbené a frekventované atentáty najmä na aristokratov mali často nečakané následky. Úspešný atentát spáchaný na Karola F. Bourbonského, vojvodu z Berry, syna budúceho Karola X. a nádejného pokračovateľa kráľovského rodu, dal v roku 1820 do pohybu štátnu mašinériu. Vtedajší kráľ Ľudovít XVIII. nariadil postaviť nový operný stánok. Paríž bol celý rok bez opery a v roku 1821 vzniká neoklasicistická opera „Le Peletier“ na rovnomennej ulici v 9. parížskom obvode. Nové dejisko operných prestavení postavil na mieste bývalého Hôtel de Choiseul architekt Francois Debret. Jej oficiálny názov znel „Kráľovská hudobná akadémia“. Operná budova však priniesla nové nešťastie: v roku 1858 bol priamo pred budovou spáchaný ďalší atentát. Cisár Napoleon III. bol s manželkou Eugéniou v koči na ceste do opery, čo dobre vedel taliansky anarchista Orsini. Nastražil bombu, ktorá ale zabila a zranila celkom nevinných ľudí. (Zahynulo 8 ľudí a viac ako 150 bolo zranených.) Obeťou mal byť pôvodne len Napoleon III.; cisár a aj jeho manželka však atentát prežili. Zbytočný incident, ktorý, ako to už často býva aj pri súčasných teroristoch, ani nesplnil svoj účel. Napriek uvedeným faktom sa tu ešte v roku 1867 konalo predstavenie baletu Giselle pre ruského cára Alexandra II. V roku 1873 však aj táto budova ľahla popolom. Na vine bolo plynové osvetlenie.
Ako vidieť, osudy všetkých operných budov sú si veľmi podobné a navzájom prepletené. Ďalšia tragédia sa odohrala v roku 1862 v opere Le Peletier. Kostým krásnej a talentovanej tanečnice Emmy Livry, hviezdy éry romantického baletu, sa pri tanci priamo na javisku vznietil. Len 22-ročná tanečnica potom dlho zomierala na následky popálenín. V roku 1873, pri ďalšom veľkom požiari, budova opery úplne zhorela. Požiar besnel celý deň a znova zahynulo zhruba 100 ľudí. Nikdy sa nepodarilo presne zistiť, čo presne bolo príčinou jeho vzniku.
Nová Opera Garnier
… bola otvorená 5. januára 1875. Na veľkolepom otvorení z diplomatických dôvodov uviedli hneď niekoľko úryvkov z viacerých opier. Bolo treba ulahodiť každému vkusu. Ako býva zvykom pri podobných príležitostiach, prítomní boli všetci spoločensky dôležití politici, aristokracia, pozvaní zahraniční hostia i zbohatlíci z radov buržoázie. Ale architekt Garnier si musel lóžu na premiéru zaplatiť sám! To svedčí o tom, aké bolo vtedy jeho spoločenské postavenie. Po premiére sa však záhadná séria požiarov v operách nezastavila. V roku 1894 vypukol požiar v sklade dekorácií, v roku 1928 zachvátil požiar vstupnú časť budovy. Až v roku 1950 sa konečne podarilo zatiaľ posledný požiar dostať pod kontrolu za rekordných 15 minút.
Všetky tieto nešťastia pomohli vzniku legendy o fantómovi opery. O nešťastníkovi, ktorý sa so zohavenou tvárou skrýva v podzemí opery. Bol zamilovaný do speváčky a všetkými možnými prostriedkami sa snažil získať jej srdce. Úkladmi jej pomáha získať miesto sólistky. Príbeh fantóma sa dočkal počas 20. storočia mnohých divadelných a filmových adaptácií, bol predlohou komiksu, baletu i muzikálu. Stal sa akýmsi nekorunovaným kráľom parížskej opery. Keďže sa údajne zdržiaval v lóži číslo 5, turisti ju vyhľadávajú ako najzaujímavejšie miesto v celej budove.
V roku 1896 sa naozaj odtrhol už spomínaný centrálny luster v hlavnej sále a spadol na nič netušiacich divákov. Mnohí boli zranení, no zomrela len jedna diváčka. Bol to ozaj zázrak. Vraj sedela na sedadle číslo 13. Nechýbalo veľa a mohlo to dopadnúť oveľa horšie…
Takýchto a podobných incidentov sa tu stalo mnoho. Kde sa končia legendy či povery a kde sa začína seriózna história, to je ozaj ťažké určiť. Niektorí historici tvrdia, že Opera Garnier je v poradí 13. parížskou operou. Smrť pracovníka opery v zákulisí, ktorého našli obeseného, mŕtvola jedného komunarda nájdeného v podzemí, náhodná smrť tanečnice pri páde na veľkom schodisku, vodný tok, ktorý údajne tečie pod základmi budovy. Skutočnosť alebo fikcia? Počas existencie opery sa tých nešťastí, požiarov a záhadných úmrtí nazbieralo mnoho. S viacerými skutočnými nehodami a faktami pracoval aj novinár a spisovateľ Gaston Leroux. Prispôsoboval si ich a miešal so svojimi fantáziami, prikrášľoval podľa potreby – napríklad rieka, ktorá tečie pod budovou opery a po hladine ktorej sa preváža fantóm na člne. Ako sme už uviedli, v skutočnosti bola celá táto oblasť pôvodne močarinou. Architekt Garnier sa musel kreatívne vysporiadať s nepevným močaristým podložím. Naozaj tam vytvoril umelé jazierko, kde sústredil prebytočnú podzemnú vodu s cieľom spevniť základy budovy. Skutočné sú aj mnohé požiare v parížskych operných budovách. Nečudo, veď vtedy sa svietilo petrolejovými lampami či sviečkami, trochu neskôr plynovými lampami. Medzi jednotlivými priestormi a sálami prirodzene vznikal prievan. Stačila malá nepozornosť a nešťastie bolo hotové. Preto počas 19. storočia začali vznikať požiarne zbrojnice podobné dnešným, špecializované na včasný a účinný zásah proti požiarom. Menila sa aj technológia výroby kulís a začali sa používať menej horľavé materiály. To isté platí aj o kostýmoch; aby sa nezopakovala strašná smrť za živa ťažko popálenej tanečnice. Neskôr vynašli dokonca železnú oponu. Tá pomohla oddeliť hľadisko a javisko v prípade požiaru. Zabránilo sa tak „komínovému efektu“, teda nekontrolovateľnému ťahu vzduchu, ktorý urýchľoval horenie. Ani návštevníci nepodliehali tak veľmi panike a mohli organizovane a rýchlo opustiť budovu.
Príbeh Fantóm opery uzrel svetlo sveta už v rokoch 1909 až 1910. Začal vychádzať na pokračovanie v časopise. Dej sa odohráva v druhej polovici 19. storočia, čo vôbec nie je náhodná voľba. Už od 17. storočia sa s „pravidelnou nepravidelnosťou“ ocitali parížske operné domy v plameňoch. To všetko navodzovalo atmosféru existencie akéhosi ducha opery, ktorý keby nebol, bolo by si ho treba vymyslieť. Nová členitá operná budova plná výklenkov, chodieb, sál a schodísk ponúkala priam ideálu kulisu na fantastické príbehy a postavy práve na týchto miestach.
Čo dodať na záver? Tak ako často sa menil oficiálny názov budovy opery Garnier, menil aj jej význam. Niekedy bol celonárodný, inokedy regionálny. Dlho tam sídlil národný operný súbor. Pôvodne sa volala Nationale de Musique-Théatre de l´Opéra, neskôr Palais Garnier, lebo operná spoločnosť sa presunula po dostavaní v roku 1989 do novej budovy Opéra Bastille. Napriek tomu ostala stará budova opery jednou z najnavštevovanejších pamätihodností Paríža. Márne, turisti stále uprednostňujú romantické randevú a dojemné foto s „fantómom“ pred strohou, chladnou atmosférou novej opernej budovy.
Snímky: Autor, www.pixabay.sk, sk.wikipedia.org
Paríž a my | 1. časť | Sacré Coeur – srdce na dlani
Paríž a my | 2. časť | Záhady pod nohami
Paríž a my | 3. časť | Mesto prezidentov
Paríž a my | 4. časť | Pevnosť umenia
Paríž a my | 5. časť | Víno z Montmartru?
Paríž a my | 6. časť | Tam, kde múzy nemlčia
