Tam, kde múzy nemlčia
Už počas svojej prvej návštevy Paríža v roku 1978 som mal v centre pozornosti rôzne umelecké zbierky, artefakty umiestnené vo verejnom priestore i veľké múzeá. Vtedy bolo novým magnetom kultúry Pompidouove Centrum. Pred ním ma čakalo veľké prekvapenie: malý domček, v ktorom bol znovu rekonštruovaný ateliér sochára rumunského pôvodu Constantina Brancusiho. Scéna svojím zjavom ako keby pripomínala perníkovú chalúpku na Manhattane.
Neskôr, po zmene režimu, keď už sa dalo voľnejšie cestovať, som navštívil aj ďalšie sochárske ateliéry: Antoina Bourdella a Ossipa Zadkina. Oboch som už poznal z kníh a rozprávania môjho hlavného stredoškolského školiteľa, profesora Ludwika Korkoša. On ako obdivovateľ všetkých troch prebudil lásku k ich tvorbe aj v nás, vtedy adeptov veľkej svetovej scény výtvarného umenia. Ako sa vraví: Stará láska nehrdzavie. Preto sa spoločne poďme pozrieť na tieto pamätné miesta, kde múzy nemlčia. Stojí to za to!
Constantin Brancusi (1876 – 1957)
Jeho ateliér som navštívil prvý raz v roku 1978, vďaka tomu, že bol premiestnený zo zbierok moderného umenia Paláca Tokyo a znova zhmotnený pred budovou Centra Pompidou. Bolo to pre mňa niečo ako zjavenie. Vtedy som netušil, čo bolo dôvodom na znovuvybudovanie sochárovho ateliéru. Brancusi na sklonku života získal francúzske občianstvo, čo iste prispelo k jeho rozhodnutiu darovať jeho ateliér mestu. Že by akt vďačnosti? Ateliér však mal čoskoro padnúť za obeť novej výstavbe na ulici Impasse Ronsin v 15. parížskom obvode, kde sa pôvodne nachádzal. Mesto Paríž – aby nestratilo dôležitú turistickú atrakciu a vzdalo hold jednému z géniov moderného umenia – preto pristúpilo k jeho znovuvybudovaniu. V ateliéri sa nachádza stála expozícia svetoznámeho sochára rumunského pôvodu a snaží sa zachovať autentickú atmosféru. Je tu celkom solídna zbierka viac ako stovky sôch, mnoho kresieb, dobových fotografií, umeleckých predmetov, náradia a pôvodného inventáru priestorov, kde autor kedysi aktívne tvoril.
Keby sa podobný scenár odohral v Bratislave, nikto by sa ani len slovkom nezmienil o nejakom zničenom sochárskom ateliéri… Poviete si: „Ale to bol predsa Brancusi!“ Treba však podotknúť, že takým slávnym a významným umelcom sa stal aj vďaka tomu, že francúzska verejnosť má iný, chápavejší vzťah k výtvarným umelcom ako tá naša. Za posledných 35 rokov sa slovenskí výtvarníci oproti časom socializmu ocitli na opačnom konci spoločenského rebríčka. Kedysi najlepšie zarábajúce „celebrity“ kultúrnej scény dnes konkurujú tým najbiednejším. Nezaznamenal som, že by mesto Bratislava prevzalo do svojej správy nejaký sochársky ateliér. Skôr ich nemilosrdne likviduje.
Ale späť do Paríža. Brancusi sa narodil v roľníckej rodine v Pestisani a už v roku 1894 sa zapísal na Školu umení a remesiel v meste Craiova. V rokoch 1898 až 1902 pokračuje na štúdiách v Bukurešti. Následne, roku 1903, odišiel z domoviny najprv do Mníchova a o rok sa vybral ďalej, do Paríža, kde sa napokon definitívne usadil. Spočiatku tvoril pod vplyvom A. Rodina, ktorý si ho všimol a ponúkol mu aj spoluprácu. No Brancusi odmietol, bol príliš hrdý. Postupne sa oslobodil od vplyvu veľkého majstra a našiel si svoju vlastnú cestu – na míle vzdialenú od rodinovského impresionistického naturalizmu. Postupne vo svojej tvorbe dospel k čistým, „vyabstrahovaným“ tvarom. Tie sa postupne stali jeho symbolmi: vajce, ovál, cylinder, krivka a priamka. Vďaka týmto striedmym výrazovým prostriedkom sa stal nadčasový a zostáva aj stále moderný. Svojím výzorom aj správaním sa podobal na nášho maliara Milana Laluhu a mal aj rovnaké záľuby. Dobre hral na husle a mal rád ľudovú hudbu svojej domoviny. Bol bonviván a svojím bujarým spôsobom života priťahoval pozornosť spoločnosti. Často sa schádzal aj s kolegami, dnes už legendárnymi výtvarníkmi svojej generácie: Picassom, Modiglianim či Légerom, ale aj s rodákmi žijúcimi v exile. Stretával sa napríklad Tristanom Tzarom a Eugénom Ionescom. Jeho tvorba ovplyvnila celé generácie nasledovníkov. Preto nachádzal kopu fanúšikov aj medzi našimi sochármi (Trizuliak, Jančovič). Jeho zjednodušené, „vyabstrahované“ formy sochárskych kompozícií, portréty či zoomorfné inšpirácie si dodnes získavajú široké publikum. Viaceré jeho diela boli často realizované vo verejnom priestore v architektúre aj mimo Francúzska. Jeho početné plastiky vtákov vzdialene ovplyvnili aj moju tvorbu, hoci tie moje som vytvoril v skle.
Ossip Zadkine (1890 – 1967)
Ateliér-múzeum Zadkina je jedno z mnohých malých miestnych múzeí v Paríži. Snaží sa zachovať pre budúce generácie autentické prostredie a tam vzniknuté sochy významného predstaviteľa moderného sochárstva. Do Paríža prišiel vlastným menom Ioseľ Aronovič Cadkin z Londýna, kde bol na skusy a samozrejme, aby sa naučil po anglicky a móresom v dobrej spoločnosti. Vo Francúzsku sa ocitol práve včas, aby sa vyhol hrôzam prvej svetovej vojny v rodnom Rusku, úspešne sa tu udomácnil a postupne stal súčasťou vtedy aktuálneho umeleckého diania.
Najskôr zapôsobil na neho už spomínaný A. Rodin a následne už vtedy módny kubizmus. Rovnako aj poézia a literatúra. Neskôr sa jeho tvorba oslobodila a využíval rozmanité inšpirácie najmä z oblasti primitívneho umenia. Rovnako ako Brancusi, aj on otváral štvrtý rozmer sochárstva – vnútorný priestor plastiky. Pred vojnou emigroval ešte raz, obdobie druhej svetovej vojny prežil v Amerike. Ateliér v Paríži si založil v roku 1910 spolu so svojou manželkou, ktorá bola tiež výtvarnou umelkyňou. Nachádza sa do súčasnosti v tradičnej zástavbe blízko krásnych Luxemburských záhrad. Študenti z univerzity Sorbonne to v prípade záujmu nemajú ďaleko. Múzeum bolo založené začiatkom 80. rokov a ja som ho po prvýkrát navštívil o desať rokov.
Tento cyklus s malými odchýlkami trvá do súčasnosti. Počas desaťročí sa tam, našťastie, veľa nezmenilo. Vo vnútri sú artefakty, ktoré nemôžu byť vystavené v exteriéri: kresby, maľby jeho manželky Valentine Praxovej a drobné, komorné plastiky. Ťažiskové diela sú osadené v romantickej záhrade, ktorá obkolesuje budovu bývalého ateliéru. Odráža sa v nich židovský pôvod autora a hrôzy, s ktorými bol konfrontovaný počas života. Až neskôr som si uvedomil spojitosti s jedným z mojich profesorov, školiteľom na Belehradskej akadémii umení Nandorom Glidom. On, inšpirovaný Zadkinom, vytvoril mnohé veľké sochárske diela, medzi iným aj skvelú kompozíciu pre koncentračný tábor v Dachau či sochu pre pamätník vojnových hrôz v Solúne. Aj Zadkine inšpiroval a ovplyvnil mnohých nasledovníkov, však ako profesor pôsobil po druhej svetovej vojne na Académie de la Grande Chaumiére, kde vychovával nespočetný umelecký dorast. Jeho prístup k sochárskej tvorbe možno označiť za expresívny kubizmus, hoci občas badať v jeho tvorbe aj príklon ku klasicizmu, ba aj barokovým inšpiráciám. Jemu vlastný básnický inštinkt sa často odráža v istej poetike jeho diel. Niektoré portréty majú rovnakú výrazovú líniu ako diela Brancusiho. Je to zrejmé zo sochy „Pocta J. S. Bachovi“ kde dopĺňa estetickú príbuznosť očarením klasickou hudbou. Nebál sa otvárať vnútorný priestor sôch, slobodne využíval ilúziu štvrtého rozmeru na zobrazenie komplikovaného vnútorného života. Tým nadväzoval na svoj dlhodobý vzor, slávneho A. Archipenka. Svoje často turbulentné zážitky spracoval na sklonku života aj knižne. V roku 1962 vydal knihu spomienok „Le Maillet et le Ciseau“.
Émile-Antoine Bourdelle (1861 – 1929)
Z uvedených sochárov je najstarší a jeho vzorne zachovaný ateliér je vari najhonosnejší. Má byť aj prečo – veď sa vypracoval z obyčajného remeselníka na vyhľadávaného a obdivovaného sochára, monumentalistu. Mal to už v génoch, lebo jeho otec bol umelecký sochár. Tu kdesi pramení jeho nesmierna úcta k remeselnej zručnosti a klasickým materiálom. Narodil sa v meste Montauban a v roku 1876 získal štipendium, ktoré mu umožnilo štúdium umenia v Toulouse. Neskôr pokračuje v štúdiách v Paríži. Popri návšteve školy praxuje v sochárskych ateliéroch, aby si lepšie osvojil sochárske remeslo v praxi. Takto sa dostáva aj do Rodinovho ateliéru. Rodin bol očividne veľmi vplyvný sochár, ako u nás v 80. rokoch grafik A. Brunovský, obaja ovplyvnili celú generáciu nasledovníkov. Bourdelle sa však prepracoval rýchlo k autentickému vlastnému štýlu. Bol ovplyvnený skôr alegóriami, ktoré sa stávajú jeho základným výrazovým prostriedkom. Sú to napríklad jeho basreliéfy umiestnené na Théatre des Champs-Elysées v Paríži či pamätník generálovi Alvéarovi v Buenos Aires. Inšpiráciu nachádzal často aj v archaickom umení, vo výzdobe stredovekých katedrál a bazilík. Svojím monumentalizmom a typickým rukopisom tiež ovplyvnil celé generácie nasledovníkov. K nim sa radia aj tí najznámejší, ako dnes svetoznámi A. Giacometti či H. Matisse. Veľké sochárske realizácie inšpirované jeho tvorbou nájdeme po celom svete. Napríklad Mamajova mohyla vo Volgograde je dobrým príkladom. Silnú brázdu vyoral aj u nás. Nasledovali ho významní klasici domácej výtvarnej tvorby ako Štursa, Španiel či Gutfreund. V roku 1925 dostal dokonca od T. G. Masaryka aj štátne vyznamenanie.
Jeho ateliér v Montparnasse, kde pracoval od roku 1885 až do svojej smrti, som tiež navštívil viackrát. Nachádza sa v pokojnej uličke a rovnako ako Zadkinov ateliér je čiastočne obkolesený záhradou. Tam sú umiestnené mnohé jeho diela priamo pod holým nebom. No pomer ateliéru a záhrady je opačný, lebo Bourdellov ateliér je vskutku monumentálny, rovnako ako jeho diela. Aj on počas života tvoril vo viacerých ateliéroch. Tu však dobre zapracovala jeho rodina a po sochárovej smrti sa jej podarilo premeniť jeho pracovisko na skutočné múzeum. Bolo otvorené už v roku 1949 a postupne dobudovávané do súčasnej podoby. Už v predzáhrade je viacero sochárskych diel, ktorým dominuje konská plastika z pomníka v Buenos Aires. V samotnej budove múzea-ateliéru sa nachádzajú jeho najznámejšie diela, ako napríklad ikonický Herakles z roku 1909. Jeho postava je štylizovaná do dramatickej diagonálnej pózy. Na stenách sú umiestnené už spomínané basreliéfy z centra Paríža. Ateliér, kde umelec naozaj tvoril, má oveľa skromnejšie rozmery; aj keď sa počas jeho života menil rovnako, ako sa menila umelcova sláva a spoločenský význam. V ostatných budovách sú aj umelecké zbierky z rozsiahleho Bourdellovho vlastníctva, jeho maliarska tvorba či zbierka starožitnej keramiky. V priestoroch jednotlivých budov a záhrad možno stráviť veľa času. Je to príjemné prostredie, kde sa bujná vegetácia záhrad snúbi s excelentnými sochárskymi dielami. Dá sa tu ľahko zabudnúť na hektiku súčasného veľkomesta, ktoré je akoby na míle vzdialené od pokoja a mieru tohoto čarovného miesta.
Ateliéry v Bratislave
Navštívil som aj viaceré sochárske ateliéry v Bratislave. Najprv som bol v roku 1973 u Ludwika Korkoša, vtedy nad Bratislavským hradom za Červeným krížom smerom k Mlynskej doline. Bol plný jeho drevených plastík a v strede trónila monumentálna socha ženy zo zdvihnutou zástavou zo sadry, ktorú vtedy pripravoval pre prešovský pamätník Slovenskej republiky rád. Pred ateliérom mal zložený veľký, čierny dub. Vysvetlil mi, že pri bagrovaní koryta Dunaja ho vytiahli z vody a vodárom bolo ľúto vyhodiť ho, tak ho dopravili najznámejšiemu bratislavskému rezbárovi s goralskými koreňmi. Keď dal urobiť analýzu, odborníci zistili, že drevo má vyše tisíc rokov. Preto sa Ludwik rozhodol vytesať z neho sochu Svätopluka. Z dnešného hľadiska je to celé surreálne, ale také časy vtedy boli. Či sa mu to podarilo, neviem, lebo ako mnoho iných skvelých ľudí, aj on odišiel predčasne. Tí najlepší nás opúšťajú vždy príliš skoro… bohužiaľ. Podľa slov jeho dcéry pôvodný ateliér dnes už neexistuje.
O niečo neskôr, v roku 1975, pripravoval môj otec Milan Ferko po piatich rokoch normalizačného dištancu vydanie historickej trilógie Svätopluk a na obálke knihy boli použité reprodukcie veľkomoravských diel Jána Kulicha. Pri tejto príležitosti som spolu s ním navštívil ateliér vtedy politicky najvplyvnejšieho sochára blízko Račianskeho mýta. O niečo neskôr aj ateliér Tibora Bartfaya, ktorý bol v tesnom susedstve. Z oboch sochárskych priestorov vyžarovala dôstojnosť a význam sochárskeho povolania pre vtedajšiu spoločnosť. Ateliéry boli vtedy plánované a budované v rámci kolektívnej bytovej výstavby v oblasti Račianskeho mýta. Aj v súčasnosti tam až po koniec Pionierskej ulice sídli mnoho detí umelcov, ktorí tieto priestory zdedili.
Záverom možno konštatovať, že Francúzi evidentne mali a majú k významným výtvarným umelcom celkom iný vzťah ako my. Možno mi niečo uniklo, ale neviem o tom, že by u nás v Bratislave boli zachované a trvale sprístupnené verejnosti ateliéry našich sochárov. To sa u nás jednoducho nenosí. Výtvarní umelci, mimo obdobia socializmu, boli vytlačení na samý okraj spoločnosti. Kdeže by boli pietne uctievané miesta ich tvorby! Dnes sa u nás spoločenské ikony regrutujú z celkom iných kruhov a určite nie sú absolventmi umeleckých akadémií. Možno aj preto títo dnešní mocipáni, nositelia zväčša falošných alebo kúpených titulov, s takou neuveriteľnou ľahkosťou zrušili akademické tituly vo výtvarnom umení. Svojím konaním potvrdzujú, že vo svojej podstate pohŕdajú vzdelaním.
Snímky: Autor, cs.wikipedie.org, sk.wikipedia.org, wikimedia.commons
Paríž a my | 1. časť
Paríž a my | 2. časť
Paríž a my | 3. časť
Paríž a my | 4. časť
Paríž a my | 5. časť
