Aktuálny fenomén – Bastila
14. júla 1789 siahli obyvatelia Paríža po zbraniach a vyhlásili koniec absolutizmu. Francúzske kráľovstvo bolo v hlbokej kríze. Počiatočná nespokojnosť a revolta proti vrchnosti sa zmenila na revolúciu; hlad a strašné sociálne podmienky vyhnali ľud na ulicu. Vyvrcholením bol útok na pevnosť Bastila, ktorý stál život najmenej sto ľudí. Čo sa v skutočnosti stalo? Ako bolo možné, že občania bez vojenského výcviku a poriadnych zbraní dobyli pevnosť za pár hodín? Už o piatej popoludní sa otvorila jej brána a dav rozhnevaných občanov sa nahrnul dovnútra. Bastila padla.
Dva týždne predtým šestnásť regimentov kráľovskej armády obkolesilo metropolu: 30-tisíc ozbrojených vojakov malo zabrániť prípadnému povstaniu a postarať sa o pokoj a poriadok. Jednotky zaujali v okolí mesta bojové pozície; v Paríži sa šíri hrôza z možného masakru. Obyvatelia sa zamykajú vo svojich domoch a vznikajú prvé barikády proti možným útokom jazdectva. Občania sa snažia aj ozbrojovať. Už o desiatej predpoludním sa zhromažďujú prvé skupiny občanov ozbrojených prevažne kopijami a sekerami. Smerujú k Invalidovni (Hôtel des Invalides), kde sú zhromaždení zranení vojaci a dôstojníci. Tí však povstalcov nezaujímajú – chcú sa dostať do pivničných priestorov, kde sú zhromaždené zbrane. Ozbrojené stráže nedokážu odolať mase povstalcov. Tí vylomia zámky na dverách a dostávajú sa k 32-tisíc puškám a 12 delám. No zatiaľ im chýba pušný prach, bez ktorého sú zbrane bezcenné. Ale vedia, kde ho možno nájsť. Nachádza sa v Bastile. Preto sa vzbúrenci presúvajú od Invalidovne cez rieku na východ Paríža. Už za pol hodiny sa zhromažďujú pred pevnosťou. Ich správanie sa rýchlo mení a ciele radikalizujú napriek tomu, že Bastila je považovaná za nedobytnú. Kolosálna 4-poschodová pevnosť trónila celej štvrti Marais, teda 11. obvodu. Fasáda mala 8 guľatých veží s výškou 24 metrov a priemerom 14 metrov zakončených cimburím. Múry v spodnej časti mali hrúbku až 5 metrov. Pevnosť bola dlhá 68 a široká 37 metrov. Kvôli lepšej predstave možno uviesť, že rovnaký rozmer má hlavná loď katedrály Notre Dame. Bastila vo svojich počiatkoch v 14. storočí slúžila ako kráľovský palác. Túto funkciu však neskôr prevzal Louvre. Zároveň slúžila ako obranná pevnosť proti eventuálnym útokom z východu, čo sa v minulosti často dialo. Preto konštrukcia pevnosti rátala s viacerými obrannými zónami. Vonku bola 8 metrov hlboká a 25 metrov široká vodná priekopa s dvojitým dvíhacím mostom, ktorý zaisťoval vchod. Väčší a širší bol pre koče a menší pre peších. Tam bolo aj prvé vonkajšie nádvorie strážené vojakmi. Za vodnou priekopou bol samotný vchod do pevnosti zaistený podobnými dvoma dvíhacími mostami nad vodnou priekopou.
No v predmetný deň 14. júla 1789 bol hnev Parížanov príliš veľký, aby ho zadržala nejaká pevnosť. V kráľovskom sídle vo Versailles ešte nikto netušil, čo sa v tento deň zomelie. Ľudovít XVI. panoval asi 28 miliónom poddaných. Bol to nerozhodný, ale napriek všetkému pomerne obľúbený kráľ. Ako absolutistický vládca mal všetku politickú moc vo vlastných rukách. No v osvieteneckých časoch sa to postupne stalo tŕňom v oku celej spoločnosti. Najmä jeho manželka Mária Antoinetta bola mimoriadne neobľúbená. Bola dcérou rakúskej vládkyne Márie Terézie a nepodarilo sa jej zžiť s miestnym prostredím. Chudobní ľudia ju nenávideli pre jej okázalý životný štýl plný luxusu a rozmarov. Rozhadzovala peniaze na všetky strany napriek katastrofálnej ekonomickej situácii vo Francúzsku. Aj počasie bolo nevyspytateľné. Séria suchých rokov a chladných zím viedla k neúrode a následnému nedostatku potravín. Šíril sa hlad a choroby. Ceny chleba v Paríži stúpli na 15 sous, pričom v tom čase robotník zarobil len 20 sous (dnešný ekvivalent je cca 5 eur). Čiže tri štvrtiny zárobku sa minuli len na chlieb. Preto lokálne nepokoje prepukali už skôr, no vojaci ich vždy krvavo potlačili. Stálo to životy niekoľkých stoviek hladujúcich vzbúrencov. Parížsky ľud sa však nedal zastrašiť. Už 10. júla začal zakladať požiare na predmestiach. Paríž bol obkolesený gigantickým múrom s 54 colnicami, kde sa vyberalo mýto za všetok tovar, ktorý smeroval do mesta. To život v meste predražovalo. Bohatí ľudia boli pritom oslobodení od poplatkov. O dva dni neskôr (12. júla) sa v záhradách Palais Royal stretli odporcovia monarchie, lebo kráľ prepustil uznávaného ministra financií Jacquesa Neckera. Právnik Camille Desmoulins burcoval ľudí vyhlásením, že kráľ chystá na odporcov masaker, ďalšiu bartolomejskú noc. Jeho vojaci pred bránami mesta čakajú len na povel. V rukách držal pištole a vyzval svojich prívržencov, aby sa označili zeleným listom zo stromu. Ten neskôr nahradila kokarda v modro-červených farbách Paríža a neskôr sa pridaním bielej z toho stala francúzska zástava. Následkom uvedených udalostí bol spontánny protestný pochod ulicami mesta. Na pochodujúcich sa však vyrútili kráľovi vojaci a zranili mnoho ľudí. Neušetrili ani prizerajúce sa ženy a deti. O dva dni to naštartovalo protest pred Bastilou. Vtedy sa podarilo vzbúrenému davu ozbrojenému hlavne sekerami, oštepmi, kosami a vidlami len za šesť hodín dobyť Bastilu. Ľudia sa chceli zmocniť pušného prachu, ktorý potrebovali pre svoje pušky a delá. To všetko napriek sprísneným obranným opatreniam v „nedobytnej“ Bastile. Na baštách bolo pripravených 15 diel a ďalšie 3 stáli na nádvorí namierené proti vchodovým bránam. Namiesto zvyčajných 100 strážcov bola obrana pevnosti posilnená o jednotku 24 švajčiarskych vojakov v červených uniformách. Nemali žiadne väzby na miestne obyvateľstvo, preto boli odhodlaní strieľať do davu útočníkov. Všeobecne sa očakávalo, že Bastila nápor vydrží. No napokon sa potvrdilo príslovie Ryba smrdí od hlavy. Veliteľ Bastily markíz de Launay (menom Bernard-René Jourdan) zlyhal. Bol to bojazlivý, ustrašený človek, ktorý nemal veliteľské kvality. Nesprávny človek na mieste guvernéra pevnosti. Hoci ten istý post zastával aj jeho otec, syn nemal žiadne bojové skúsenosti, resp. potrebné informácie a znalosti. Bol skôr úradníkom a situácia mu prerástla cez hlavu. Prijal prvú delegáciu vyjednávačov. Síce ich slušne pozval na obed, ale pušný prach im vydať odmietol. Dal však ako gesto zmieru stiahnuť z bášt delá – vzbúrenci však dianie pochopili opačne. Mysleli si, že ich pripravujú k streľbe. Začali sa ozývať aj väzni spoza zamrežovaných okien ciel, ktorí boli vo väzení na rozkaz kráľa. Tradovalo sa, že ich je až 100. Nikto nepoznal ich identitu, tá bola prísne stráženým tajomstvom. Rovnako príčiny ich väzby a dĺžka ich trestu. Preto medzi ľuďmi kolovalo mnoho fám a všeobecne sa verilo, že pobyt v Bastile je pre väzňov peklom. Jednoduchí občania Bastilu nenávideli ako symbol kráľovského útlaku.
Keď sa parlamentári dlho nevracali, vzbúrenci sa začali domnievať, že ich zatvorili a neskôr popravia. Preto vyslali druhú delegáciu vyjednávačov. De Launay ich prijal a potvrdil svoje mierumilovné sľuby. Vyhlásil, že nevydá rozkaz strieľať, pokiaľ dav pevnosť nenapadne. No ľudia zhromaždení pred Bastilou mu už neverili, nahrnuli sa pred prvé padacie brány a podarilo sa im ich otvoriť. Nikto ich nestrážil. Veliteľ urobil významnú chybu, lebo zhromaždil všetkých vojakov vovnútri pevnosti. Tak vzbúrenci začali prenikať do jej predpolia, padli prvé výstrely. Na oboch stranách. Nastal chaos, ale boj o pevnosť pokračoval. Povstalci sa dostali na okraj priekopy, zapálili dva rebrináky plné sena a v dymovej clone sa blížili k hlavným bránam. O pol štvrtej popoludní dorazila k Bastile jednotka regulárnej armády, ktorej veliteľ Pierre Hulin sympatizoval s povstalcami. Mal bojové skúsenosti a podporoval pád monarchie. Podarilo sa mu presvedčiť svojich vojakov, aby sa pridali na stranu povstalcov, čo významne zmenilo situáciu. Na strane povstalcov sa zrazu ocitli vycvičení a skúsení vojaci v plnej zbroji. Vojaci dotiahli niekoľko diel rovno pred brány pevnosti na samý okraj priekopy. Veliteľ de Launay netrpezlivo čakal na rozkazy z vyšších miest, z kráľovskej kancelárie. No tie neprichádzali a on sám nebol zvyknutý rozkazovať. Očakával posily, nič sa však nedialo. Preto rezignoval a nechal vyvesiť bielu zástavu ako symbol kapitulácie. Zároveň napísal povstalcom list, že ak ju neprijmú, vyhodí celú pevnosť do vzduchu. Pušného prachu má predsa dostatok. Túto správu odovzdal veliteľovi švajčiarskej gardy a ten ju vystrčil cez dieru v bráne von. Povstalci natiahli dosky cez kanál, aby sa dostali k listu. Kapituláciu odmietli a nechceli dopustiť, aby vojaci z pevnosti vypochodovali s celou slávou. Chceli pomstu. No zrazu sa otvorili padacie brány do pevnosti. Nikto nevie, či to urobili vojaci alebo sám veliteľ. Povstalci vtrhli do pevnosti a získali ďalšie zbrane a pušný prach. Pustošia a demolujú interiéry, dokumenty a listiny vyhadzujú von z okien. Potom začnú prehľadávať pevnosť, aby oslobodili väzňov. Kľúče k celám sa stratili, a tak nebolo jednoduché otvoriť cely. Prekvapenie nastalo, keď zistili, že v celej pevnosti je len 7, a nie 100 väzňov. V posledných rokoch vlády Ľudovíta XVI. počet zadržaných stále klesal. Pomery v celách vôbec neboli také zlé ako sa tradovalo. Väzni si tu žili lepšie ako mnohí „slobodní“ povstalci. Väzni z radov šľachty tu mohli mať sluhov či dokonca manželky. Dopĺňala to bohatá strava, päť chodov na obed, tri na večeru. Len chudobní väzni to mali ozaj tvrdé podmienky. Kedysi tu boli väznený mysliteľ Voltaire či markíz de Sade. Vďaka nim sa rozšírili fámy o hrozných podmienkach väzňov v Bastile. Ich literárne diela sa rozšírili po celej Európe. Najznámejší bol príbeh grófa de Longres, ktorý vyšiel vo viacerých vydaniach a bol údajne väznený v hrozných podmienkach kráľovskej väznice až 32 rokov. No bola to fiktívna postava, ktorá mala vzbudzovať súcit či dojatie a samozrejme, ospravedlniť útok na Bastilu. Kto si myslí, že „fake news“ sú vynálezom súčasnosti, je naivný. Tu má exemplárny príklad z 18. storočia!
Účel svätí prostriedky
Ako dopadol v tom chaose veliteľ Bastily de Launay? Dostal prísľub, že ho živého privedú na parížsku radnicu. Prázdne sľuby; nenávisť masy sa nedala udržať na uzde. Údajne ho zabil miestny mäsiar za prísľub vyznamenania, hoci veliteľa osobne vôbec nepoznal. Odrezal mu hlavu, ktorú potom nosil dav po parížskych uliciach napichnutú na kopiju, aby ju všetci dobre videli.
Národ napodobňoval všetko, čo dovtedy robila šľachta za čias absolutizmu, teda od roku 1715. Tento politický model dostal 14. júla 1789 vážne trhliny, z ktorých sa už nespamätal. Versailles zasiahla správa o páde Bastily ako blesk s jasného neba. Ľudovít XVI. zo dňa na deň úplne stratil autoritu a prestala ho poslúchať armáda. Len tri dni po páde Bastily sa osobne objavil v Paríži a pred radnicou mu bola oficiálne odovzdaná červeno-modrá kokarda. Tým akceptoval svoje zvrhnutie a skončilo sa obdobie absolutistickej monarchie. Začalo sa obdobie revolúcie. O tri a pol roka bol Ľudovít odsúdený na smrť a následne popravený, o pár mesiacov po ňom skončila rovnako aj jeho manželka Mária Antoinetta. Právnik Camille Desmoulins mal napokon rovnaký osud, hoci stál na opačnej strane barikády. Za svoj aktívny odpor voči krvavým represiám revolúcie bol v roku 1794 popravený. Bastilu začali ľudia spontánne rúcať už 14. júla 1789 a kamene z pevnosti sa stali vyhľadávanými zberateľskými suvenírmi. Niečo podobné, ako sa stalo oveľa neskôr s Berlínskym múrom.
Aktuálny odkaz Bastily
Aké plynie z toho poučenie?
Keď sa pohár horkosti a biedy naplní, „obyčajní ľudia“ sa dajú do pohybu a potom je ťažké ich zastaviť. Padajú hlavy. Opakuje sa to cyklicky počas celých dejín. Bez výnimky. Nie je to zdvihnutý prst aj pre súčasnosť?
Snímky: Autor a www.commons.wikimedia.org
Paríž a my | 1. časť | Sacré Coeur – srdce na dlani
Paríž a my | 2. časť | Záhady pod nohami
Paríž a my | 3. časť | Mesto prezidentov
Paríž a my | 4. časť | Pevnosť umenia
Paríž a my | 5. časť | Víno z Montmartru?
Paríž a my | 6. časť | Tam, kde múzy nemlčia
Paríž a my | 7. časť | Tajomný prízrak či prekliatie opery?
Paríž a my | 8. časť | Domicil, kde nevysychá atrament v kalamári
Paríž a my | 9. časť | Kto sú bukinisti?
Paríž a my | 10. časť | Cirkus v kabarete
