Paríž a my |10. časť

Cirkus v kabarete

Kabarety, varieté, revue a tiež  šantány, tingle-tangle a cirkusy. Boli to zábavné podniky rôznej umeleckej úrovne a  zamerania. Program tvorili najčastejšie tanečné, hudobné a spevácke čísla, ďalej recitácie, humorné skeče, monológy a úryvky z rôznych literárnych diel, artistické a aj cirkusové ukážky drezúry zvierat. No v tomto netypickom prostredí sa zjavili aj seriózne výstavy umeleckých diel dnes už svetoznámych výtvarníkov a tiež tieňové divadlo.

Nájdete ich aj v súčasnosti najmä v temných uličkách 18. obvodu. Páni  iste zbystria pozornosť a zvýši sa im aj tep… Vlajková loď Moulin Rouge a kopa ďalších preslávených kabaretov priťahuje pozornosť už dlhú dobu. Práve to sú miesta, kde sa spieva veselo i smutne, tancuje, recituje, ale najmä sa vzdáva hold ženskej kráse. Frivolná nálada sa zapíja kvalitným šampanským, no hojne aj pastisom či koňakom. Od druhej polovice 19. storočia sa tu bojuje proti rigidným spoločenským normám, proti skostnatenému malomeštiactvu či pokrytectvu. Prístup majú bohatí aj chudobní, vplyvní podnikatelia či drobní živnostníci, spoločenskí vydedenci i mediálne hviezdy, konzervatívci, ale aj promiskuitní umelci a revolucionári. Za všetkým tým leskom a pozlátkom kabaretu sa všetci miesia navzájom a na celý večer splývajú do homogénnej masy. Je to únik od ťažoby života, od každodennej rutiny. Tu sa dá zabudnúť a na chvíľu získať pocit necenzurovanej bezhraničnej slobody. Ilúziu neuveriteľnej ľahkosti bytia. Sú to miesta, kde sa začína život až po zotmení. Preto: Vitajte, noční vtáci!

Etymológia slova kabaret nie je celkom jednoznačná. Niektorí sa prikláňajú k názoru, že vzniklo z pikardského slova comberet, izbička. Boli to miesta stretnutí a zábavy pouličnej luzy, podvodníkov, zlodejov, kaukliarov, bedárov, predajných žien a chudobných remeselníkov. V dávnych časoch bývala na uliciach mesta tma a všade číhali nebezpečenstvá. Až v 19. storočí sa to začalo s nástupom verejného osvetlenia meniť – práve ono umožnilo aj ostatnej verejnosti bezpečnejší prístup do inak zaznávaných častí mesta (dnes no-go zóny). Pavučiny úzkych uličiek boli pred 150 rokmi ako stvorené pre pokušenie každého druhu. Výčiny kriminálnikov, spev či výkriky opilcov sa miešali s bedákaním okradnutých. Len pomaly sa to menilo k lepšiemu; aj v kabaretoch sa začal uplatňovať náročnejší program.

Na Montmartri sa  sústreďovali speváci, artisti a hudobníci v kabarete U čiperného králika (Au Lapin Agile) na ulici Rue des Saules č. 22. Nachádza sa na severozápade za bazilikou Sacré Coeur a prežil až do dnešných dní. Zjavil sa okolo roku 1860 a jeho pôvodné názvy  Na stretnutí zlodejov (Au rendez-vous des voleurs) či neskôr Kabaret vrahov (Cabaret des Assassins) len potvrdzujú vyššie uvedené fakty. No v roku 1880 maliar a karikaturista André Gill namaľoval nový vývesný štít, vďaka čomu dostal kabaret svoje dnešné meno. Najprv podľa mena autora Gillov králik (Le Lapin á Gill) a neskôr skomolením Lapin Agille.

Postupne sa menilo aj spoločenské zloženie návštevníkov. Obľúbili si ho miestni umelci, spisovatelia, básnici, sochári a maliari. Svojho času tu bolo možné stretnúť slávnych maliarov Renoira, Modiglianiho, Utrilla či Picassa, básnikov Jacoba, Verlaina a Apollinaira. Kabaret sa ocitol na Utrillovej maľbe a Picasso dokonca portrétoval manželku majiteľa podniku. Ich vzťahy boli ozaj priateľské, lebo spomínaní umelci tam strávili kopu času. Dnes by si večerné posedenie pri šampanskom bežný výtvarník nemohol dovoliť, lebo stojí až 200 eur. Montmartre sa postupne stal centrom parížskej bohémy. Práve tu sa tvorí, kritizuje, nadáva i spieva. Boli to časy, keď bolo kino v plienkach, televízia a internet neexistovali. Speváci či herci nepotrebovali kulisy ani svetelné efekty. Jednoducho splývali s publikom, no o to vrúcnejší a presvedčivejší musel byť ich výkon.

Ďalším svetoznámym kabaretom je Čierna mačka (Le Chat Noir), ktorý vznikol v roku 1881 a viac ráz zmenil adresu. Založil ho Rodolphe Salis, ktorý bol nielen majiteľom, ale aj tvorcom rovnomenného týždenníka a koncepcie programu. Jeho „mačací“ zábavný podnik nemal byť symbolom nešťastia, naopak, inšpiroval sa skôr uctievanou egyptskou bohyňou Bastet, ochrankyňou domova, ktorá sa tam motala v reinkarnácii pod nohami od samého počiatku. Kabaret bol venovaný múzam a radostiam života pod záštitou Čiernej mačky. Aj tu  sa stretávali umelci, hudobníci a speváci. Maliar Henri Riviére tam vytvoril tieňové divadlo, čím pridal  umeleckému priestoru a prezentácii rôznych druhov umení nový rozmer. Úspešne dopĺňal bežný program kabaretu a aj výstavnú plochu.

Spočiatku jednoduchá technika premietania tieňov za plátno sa rýchlo zmenila na plnohodnotnú show so scenármi, hudbou a sofistikovanými vizuálnymi efektmi, ktorá si vyžadovala súčasne až desať javiskových robotníkov. Ilúzia perspektívy sa dosahovala pomocou stupňovito rozmiestnených zinkových siluet a farebnej oblohy zloženej z vrstvených maľovaných sklenených tabúľ.

Eklektické predstavenia inšpirovali kabaretné piesne ako Javotteove husi (Les Oies de Javotte) od Henriho Pilleho a náboženské, magické, literárne a historické témy ako Epos od významného ilustrátora Carana d´Ache, vlastným menom Emmanuela Poirého, ktorý rozpráva o Napoleonových víťazstvách.

Tieňové divadlo Le Chat Noir bolo také úspešné, že sa v roku 1896 vydalo na turné. Stalo sa typickým reprezentantom obrazu života na Montmartri koncom 19. storočia. Jeho význam a prínos umeniu aj kinematografii umocňuje fakt, že ukážky originálnych šablón zo zinkového plechu sa stali súčasťou expozície v prestížnom parížskom múzeu d´Orsay.

Dnes legendárne pomenovanie kabaretu však nemalo dlhé trvanie. Už dva roky po smrti jeho zakladateľa (1897) ho kúpil parížsky spevák a šansoniér Henri Fursy a premenoval na La Boite á Fursy. Časti pôvodného mobiliáru, artefaktov a nápisov z kabaretu možno aj v súčasnosti vidieť v Múzeu Carnavalet. Názov Chat Noir sa zjavil aj v povojnovom socialistickom Československu, ako názov pre vtedy obľúbenú voňavku.

No kabaretov bolo oveľa viac, boli ich tucty. Vznikali živelne, ako huby po daždi. Ich mená, napr. Le Ciel, Le Néan či Cabaret des Truards boli synonymom zábavy. Mimoriadny rozkvet zažili v období Belle Époque. Ľuďom sa žilo dobre, chceli sa zabávať, užiť si. Vtedy začali kabarety medzi sebou súťažiť. Každý chcel byť originálny, niečím sa odlišovať. Roku 1889 sa zjavil Moulin Rouge, ktorý sa postupne stal najznámejším majákom či symbolom a ostal ním až do dnešných dní. Založil ho Joseph Oller, mimochodom, vlastník svetoznámej parížskej Olympie. Bol osvetlený červenými žiarovkami a naozaj sa aj krútil. Bol to jeden z prvých elektrifikovaných objektov v Paríži. Perfektná ilúzia a aj výzva: Parížania, vstúpte! Čakajú vás trblietavé farebné kulisy, sporo odeté tanečnice, more šampanského! A samozrejme nový, výstredný tanečný hit tej doby, ktorý sa volal kankán. Názov vznikol z toho, že tanečnice rukami napodobňovali krídla kačíc a pri tom často aj kvákali. Vyhadzovali nohy a riasené sukne tak neskutočne vysoko, že sa pánskemu publiku rosili od údivu okuliare. Z toho postupným skomolením vznikol kankán. Ako býva pravidlom, konzervatívna spoločnosť bola pobúrená, ale úspešné šírenie nového tanca to nezastavilo. Prežíva do dnešných dní a pozná ho publikum na celom svete. Jeho melódiu skomponoval svetoznámy francúzsky skladateľ Jacques Offenbach a pôvodne bola súčasťou jeho operety Orfeus v podsvetí. Dnes sa už nedá oddeliť od kankánu v kabaretoch, hoci málokto vie, že sa v operete pôvodne volala Pekelný cval (Galop Infernal). Na to sa kankán ozaj podobá: v mnohom pripomína rýchly útok ženskej kavalérie priamo na pódiu. Tanečnice využívajú svoju krásu a odhalené nohy ako zbraň. Pripomínam, že to boli časy, keď mohli slušné ženy poodhaliť nanajvýš svoj členok a pritom cudne klopiť zrak. Ostatné zostávalo v dobrej spoločnosti zahalené rúškom tajomstva. Tanečnice kankánu vtedy ešte neboli profesionálky, ale práčky, robotníčky či krajčírky z okolia. Tancom si privyrábali a vďaka tomu konečne dosahovali istú finančnú nezávislosť. Uvedené faktory spôsobovali, že to bola výsostne zaujímavá atrakcia. Všetci chceli byť pri tom. Pouliční povaľači aj samozvaná smotánka. Aj tak zo všetkých najviac a snáď naveky zvečnil maliar a grafik Henri de Toulouse-Lautrec. Jeho kresby, pastely a grafiky z prostredia kabaretu sú ozdobou každého múzea, ktorému sa ich podarilo získať. Vďaka niekoľkým životopisným filmom o živote slávneho maliara sa prostredie kabaretu Moulin Rouge dostalo aj na svetové filmové plátna. Múzeum d´Orsay v máji roku 2025 pristúpilo k zaujímavému experimentu. Pozvalo umelecký súbor z Moulin Rouge, aby počas víkendu predviedol svoj kabaretný program priamo v priestoroch múzea. Z historických údajov spomeňme, že Moulin Rouge zničil v polovici prvej svetovej vojny (1915) požiar, následne kabaret na istý čas zatvorili. Prevádzku obnovili až roku 1921.

Centrum nočnej zábavy sa presunulo na ľavú stranu Seiny do štvrti Montparnasse. Tu v roku 1924 otvorili kabaret Le Bal Blomet, ktorý v divokej nočnej zábave dominoval povojnovej dekáde. Kozmopolitná spoločnosť medzivojnového Paríža sa tiež chcela  baviť. Tu sa prvý raz zjavujú na scéne čierni džezoví hudobníci a s nimi aj miešanci, ktorí dali kabaretu svoju pečať. V okolí bývali tmaví robotníci z Francúzskych Antíl, zvaní kreoli, ktorí sa na Rue Blomet číslo 33 nekontrolovane miešali s bielymi Parížanmi. Tu už neplatili koloniálne maniere. Nový druh hudby nadchol publikum. Zjavili sa výlučne černošské skupiny, ktoré hrali džez. Mnohí z hudobníkov boli bývalí vojaci a vo Francúzsku sa im darilo lepšie ako  doma v USA, kde ešte stále platili rasové zákony. V Európe mali viac slobody. Postupne sa z nich stali profesionálni hudobníci. Zdanlivo nekonečnú párty ukončil krach na burze v roku 1929 – divokú zábavu vystriedala veľká ekonomická kríza. Nasledujúce 30. roky sa už niesli v inom duchu. Postupne sa presadzoval konzervativizmus. Vichystický režim v roku 1942 dokonca oficiálne zakázal homosexualitu. Stala sa trestnou a tak to bolo počas trvania celej druhej svetovej vojny.

V roku 1946 v štvrti Pigalle otvorili nočný podnik Madame Arthur. Bol to nový druh kabaretu, ktorý symbolizoval odpor voči vojnovým zákonom i väčšinovej spoločnosti. V tých časoch boli homosexuáli diskrétni, neviditeľní, neprovokovali väčšinovú spoločnosť tak ako v súčasnosti. O tom, že budú „vyučovať“ deti na školách svoje sexuálne praktiky alebo neokrôchane demonštrovať na uliciach či ovplyvňovať politické dianie sa im ani nesnívalo. Spoločnosť smerovala od jedného extrému k druhému. Toho sme sa na Slovensku dožili až dnes, ako jedného z atribútov úpadku „západnej“ spoločnosti, na pokraji ktorej sme sa ocitli vďaka nezodpovedným a úplatným politikom…

Vtedy to však bolo v Paríži skôr čosi ako exotické spestrenie nočného života. Čo jedni považovali za nemorálne a nenormálne, iných magicky priťahovalo. Aj taká bola atmosféra novonastolenej povojnovej demokracie. Kabaret Madame Arthur prežil do dnešných dní. Už bezmála 80 rokov spestruje nočný život veľkomesta. Staré príslovie platí aj v tomto prípade: Proti gustu žiaden dišputát!

A čo my?

U nás v bývalom Československu na kabaretný spôsob zábavy najskôr zareagovala česká spoločnosť. Najmä v Prahe vznikali zábavné podniky kabaretného typu. Úroveň programov bola rôzna. Čo-to z umeleckej atmosféry  týchto vystúpení sa dochovalo aj v medzivojnových českých filmoch To neznáte Hadimršku s Vlastom Burianom z roku 1931 či Holka nebo kluk? z roku 1939 s Adinou Mandlovou. Protagonistami vystúpení boli často rôzni komici a kontrastné komické dvojice, speváci, artisti, žongléri i drezúra zvierat. Za slovné spojenia šantán či tingl-tangl môžeme ďakovať najmä kreatívnej a populárnej dvojici Suchý – Šlitr. Použili ho v predstavení Jonáš a tingl tangl z roku 1962. Pripojil sa aj režisér Jiři Menzel, ktorý v roku 1968 nazval svoj známy film Zločin v šantánu. Rôzne synonymá sa objavujú aj v neskorších televíznych programoch a filmoch z obdobia uvoľnenia a kultúrnej konjunktúry za socializmu. V posledných desaťročiach však prevláda najmä výraz varieté.

Aj v Bratislave sa zjavilo zopár kabaretov. Najznámejší bol Tatra revue, pôvodne Tatra kabaret. Vznikol ešte v 30. rokoch v rovnomennom bratislavskom hoteli.  Program mal kolísavú úroveň, ale objavilo sa tu aj niekoľko významných hudobníkov, populárnych spevákov či dobrých hercov. Koncom 50. rokov miestny orchester viedol legendárny Juraj Berczeller, spievali tu Marcela Laiferová, Eva Kostolányiová, duo Zuzka Lonská a Zdeněk Kratochvíl, Zdeněk Sychra a dokonca aj Hana Hegerová. V známej filmovej komédii režiséra Karola Lacku Šťastie príde v nedeľu (1958) program v Tatra revue uvádza dokonca prvotriedny herec František Dibarbora. Vtipkovali tu aj Ivan Krajíček a Oldo Hlaváček, tiež duo Michal Slivka s Majou Velšicovou a mnohí iní. Dramaturgom bol najčastejšie Ján Kalina, ktorý sa preslávil neskôr aj zakázanou knihou Tisíc a jeden vtip (1969). Uvedený kabaret sa udržal sa až do začiatku 70. rokov. Potom ho nahradilo Divadlo L+S.

Ja sám s týmto prostredím nemám bezprostrednú skúsenosť. Len raz pri návšteve Prahy koncom 70. rokov ma zobral český priateľ, archeológ Martin Kuna (s ktorým sme spolu prešli všetky známe grécke antické vykopávky krátko po páde vojenskej junty v polovici 70. rokov) do literárnej vinárne Viola. Tu člen Národného divadla, herec Radovan Lukavský recitoval úryvky z Marca Aurelia Antonia Hovory k sebe. Bola to neuveriteľná náhoda (ak také niečo existuje), lebo to bola obľúbená literatúra môjho otca, spisovateľa Milana Ferka. Mám z  toho monológu jedinečný zážitok na celý život.

Cirkus

Pravdupovediac, murovaný, stály cirkusový stánok som videl prvýkrát v roku 1987 v Moskve.  Ako dieťa som obľuboval cirkusové predstavenia v Bratislave alebo cez letné prázdniny v bulharskom Sozopole. Preto som po mnohých desaťročiach zobral v 90. rokoch najprv moju staršiu dcéru na vystúpenie českého cirkusu. Veľmi sa jej páčilo, najmä keď ju slon zdvihol chobotom. Má z toho aj fotografiu. Keď som chcel zopakovať tento úspešný cirkusový večer o jedenásť rokov neskôr, s mojou mladšou dcérou a s francúzskym cirkusom z Monaca s bombastickou reklamou a drahými vstupenkami, museli sme cez prestávku odísť. Program bol slabý a vôbec ju nezaujal. Uznal som, že to bola napriek enormnej reklame slabota a nuda. Odvtedy moja mladšia dcéra zanevrela na cirkusy.

Cirkusová tradícia bola silná aj v Paríži, ktorý bol v 19. storočí metropolou všetkých umení; teda aj cirkusového. Predtým ako sa cirkus stal potulnou atrakciou po celom Francúzsku, pochopiteľne zapustil korene najprv v Paríži: v tom čase ich tam bolo až 18! Súčasnosti sa však dožil len jeden – Cirque d´Hiver (Zimný cirkus). Práve tu, v pevnom, murovanom stánku cirkusu, predvádzali svoje čísla artisti aj zvieratá, čím saturovali túžby publika po exotike, záhadách a snovej fantastike. Úspešné boli čísla s drezúrou koní s artistami-jazdcami na chrbtoch.

Bol to anglický major Philip Astley, ktorý začal v roku 1768 cvičiť kone v okrúhlej aréne blízko Londýna. Keď ho prepustili z armády, mal celkom konkrétnu predstavu, že bude trénovať kone v 13-metrovej aréne kruhového tvaru. Po jej obvode mali byť umiestnené rady sedadiel s platiacimi divákmi. Jeho podnikateľský zámer bol natoľko úspešný, že čoskoro sa presunul z Anglicka cez kanál do Francúzska. Tam si nechal postaviť celkom nový amfiteáter, prvý v Paríži. Spočiatku v aréne aranžoval a inscenoval historické vojenské bitky zo všetkým, čo k tomu patrí: výzbroj, pušky a aj „mŕtvi“ vojaci. Napodiv, aj tu sa cirkus stal veľmi obľúbený. Spočiatku to bola kratochvíľa pre jednoduchých ľudí, neskôr sa publikum „regrutovalo“ z lepších spoločenských vrstiev. Cirkusové umenie koní bolo stabilným magnetom už aj preto, že kone si mohli dovoliť chovať prevažne aristokrati a majetní ľudia. Boli symbolom statusu. Úspech cirkusu čoskoro prilákal bohatých investorov, ktorí chceli byť spoločníkmi a podieľať sa na úspešnom projekte. Preto sa o priazeň publika začali uchádzať aj Molier cirkus, Nouveau Cirque (Nový cirkus) a Cirkus Fernando.

Pôvodne z 18 cirkusov v Paríži prežil napokon len jediný: Cirque d´Hiver, ktorý sa mohol pochváliť stabilným, murovaným stánkom v tvare 20-stranného polygónu s priemerom 41 metrov. Dnes už historická pamiatka sa nachádza na Rue Amelot. Halu parížskeho Zimného cirkusu pre 5 000 divákov a stajňu pre 200 koní naprojektoval populárny architekt Jakob Ignaz Hittorff, ktorý už predtým realizoval železničnú stanicu Gare du Nord a námestie Place de la Concorde. Po ôsmich mesiacoch výstavby uzrel svetlo sveta 1852 a bol uvedený do prevádzky za účasti Napoleona III. Cirkus bol úspešný. Jeho názov Cirque d´Hiver zľudovel, no vedenie cirkusu uprednostňovalo názov Cirkus Napoleon. V období druhého cisárstva sa stretol s ohromným úspechom. Práve vtedy, okolo roku 1859, sa začali uvádzať prvé artistické predstavenia na vysunutej hrazde so skokmi vo vzduchu. Bulvárna tlač písala o lietajúcich mužoch a diváci ostávali v nemom úžase. Odvtedy sa datuje vznik vzdušnej akrobatiky v západnej Európe. Boli to bláznivé časy, ľudia sa – ako vždy – chceli zabávať a potrebovali stále nové, dych vyrážajúce atrakcie. Už viac nestačila len drezúra koní; do manéže sa dostávajú divé šelmy, tigre, levy a dokonca aj ľadové medvede. Nadšenie týmto druhom umenia dosiahlo vrchol na prelome storočí.

Cirkusy spravovali celé rodinné dynastie. Rodina Bouglione pôvodom z Talianska postupne prevzala správu parížskeho cirkusu. „Ošiaľ“ vyvrcholil veľkolepými predstaveniami v prvých desaťročiach 20. storočia. V inscenáciách so stovkami účinkujúcich, pochopiteľne, nechýbali slony ani tigre. Najviac pozornosti si získala vtedy už svetoznáma produkcia nazvaná Perla z Bengálska z roku 1935. Krásne otrokyne boli omotané veľkými hadmi, akrobati lietali nad bazénom plným krokodílov a artisti jazdili na sloních chobotoch.

Cirkus stratil dych postupne až po druhej svetovej vojne. Naftová kríza a sociálne nepokoje koncom 60. a začiatkom 70. rokov mu zasadili smrteľný úder a cirkusové umenie muselo začať hľadať nové formy existencie. Prežila však cirkusová škola L´Académie Fratellini, jedna z prvých cirkusových škôl v Európe. Založila ju v roku 1974 Anna Fratellini a stala sa významným prostriedkom na uchovanie cirkusového umenia. Tu sa školí dorast pre budúcnosť cirkusových manéží. Teší sa veľkému záujmu nádejných budúcich akrobatov, klaunov či artistov až do súčasnosti. Vyučuje sa tu herectvo, moderný tanec, balet a samozrejme, cirkusové umenie.

V súčasnosti sa z cirkusov vytratili zvieratá a stredobodom predstavení sa stáva človek. A tu prichádza znova šanca pre tieňové divadlo a iné už skoro dávno zabudnuté techniky, ktoré sa po desaťročiach začali znova používať. Tak sa spojivo, kruh medzi kabaretom a cirkusom, uzatvára.

Snímky: Autor, www.wikimedia.commons

Paríž a my | 1. časť | Sacré Coeur – srdce na dlani
Paríž a my | 2. časť | Záhady pod nohami
Paríž a my | 3. časť | Mesto prezidentov
Paríž a my | 4. časť | Pevnosť umenia
Paríž a my | 5. časť | Víno z Montmartru?
Paríž a my | 6. časť | Tam, kde múzy nemlčia
Paríž a my | 7. časť | Tajomný prízrak či prekliatie opery?
Paríž a my | 8. časť | Domicil, kde nevysychá atrament v kalamári
Paríž a my | 9. časť | Kto sú bukinisti?