Vladimír Petrovič Lukin. Foto: www.yabloko.ru
Pred 89 rokmi, dňa 13.júla 1937 sa v sibírskom meste Omsk[1], narodil sovietsky/ruský diplomat a politik Vladimír Petrovič Lukin (Владимир Петрович Лукин).
Bol jedným z mála činiteľov, ktorí otvorene nepodporili vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968.
Neskôr bol mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Ruskej federácie v USA. Bol tiež poslancom Štátnej dumy Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie, bol senátorom Rady federácie Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie… a o.i. zastával aj post ruského ombudsmana a predsedu Paralympijského výboru Ruskej federácie.
Profesor V. P. Lukin bol a de facto je jeden z mála dnes žijúcich politikov v Ruskej federácii, ktorý sa dokázal (z presvedčenia) postaviť proti systému (aj keď zväčša s ním koexistoval), ale cielene pôsobiť aj ako skúsený, jemný a efektívny diplomat, a ovplyvňovať ho aj in vino a extrinsecus. Teda robiť hohumánnejším a spravodlivejším.
Dnes, v ôsmej časti nášho ad hoc cyklu, si v skratke a v základných bodoch a stručne pripomeňme hlavné míľniky jeho politickej dráhy a jeho bohatého a pestrého osobného, profesijného a politického životopisu.[2]
Životná cesta
Jeho rodičia boli straníckymi funkcionármi, ktorí boli obeťou stalinských represálií. Ako sám V. Lukin spomínal: „… otec bol po krátkom čase po mojom narodení uväznený a matka chodila do ČEKY a dokazovala, že otec nie je nepriateľom ľudu. Jedného dňa odišla a už sa nevrátila… vtedy som mal dva týždne… po prepustení a rehabilitácii rodičov otec bol účastníkom Sovietsko-fínskej a Veľkej vlasteneckej vojny…“[3]
V roku 1959 úspešne absolvoval štúdium na Štátnom pedagogickom inštitúte V.I. Lenina v Moskve so špecializáciou – história.
Po ukončení štúdia pracoval V. Lukin ako vedecký pracovník Štátneho historického múzea ZSSR (1959-1960) a Múzea revolúcie v Moskve (1960-1961). V roku 1960 vstúpil do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, kde zotrval až do roku 1991.
V roku 1961 sa stáva ašpirantom Inštitútu svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov AV ZSSR (ИМЭМО АН СССР), kde aj obhájil dizertáciu o medzinárodnom robotníckom hnutí. Od roku 1964 je vedeckým pracovníkom tohto inštitútu.
Neskôr je (1964-1968) starším referentom v redakcii časopisu Otázky mieru a socializmu (Проблемы мира и социализма), ktorá mala sídlo v Československu – v Prahe.[4]
Po skončení misie v Prahe sa presunul (1968-1987) ako vedúci oddelenia ďalekovýchodnej politiky do Inštitútu USA a Kanady AV ZSSR (Институт США и Канады АН СССР), a tu obhájil doktorskú dizertáciu, ktorá sa týkala vzťahov Číny a USA. Na toto obdobie s úsmevom spomína: „… pracoval som v Inštitúte… pätnásť rokov, študoval som problémy, ale ani raz som nebol na zahraničnej pracovnej ceste. Vedeniu sa nepáčili niektoré aspekty môjho života – otvorene som nepodporil intervenciu do Československa a aktívne som sa priatelil s disidentmi…“[5]
Po odchode z Inštitútu… nastupuje (1987) na Ministerstvo zahraničných vecí ZSSR, kde pracuje na rôznych vedúcich pozíciách.
V roku 1990 bol V. Lukin zvolený za poslanca Najvyššieho sovietu RSFSR a za predsedu Výboru Najvyššieho sovietu RSFSR pre medzinárodné veci a vonkajšie ekonomické vzťahy.
O rok neskôr – 1991 – sa stáva členom Kolégia MZV ZSSR a 12. decembra 1991 ako poslanec hlasoval za ratifikáciu Bielovežských dohôd o ukončení existencie Sovietskeho zväzu.
V máji 1992 nazval ukončenie existencie Sovietskeho zväzu „…tragédiou…“ V tom istom období ako prvý inicioval diskusiu na tému štatútu Krymu ako ruského Krymu.[6]
Okno do Ameriky
Aj najväčší rusofóbi na Slovensku, ktorí nám tu rastú ako jedovaté huby po daždi, si určite spomenú na ten historický fakt, že Peter Veľký, okrem toho že dal do poriadku svoje impérium, založil mesto Sankt-Peterburg a tiež aj „prebúral“ okno do Európy.
No a (len v menšom formáte) podobne „vybúral“ okno do Spojených štátov muž s menom V. Lukin. Veľvyslanec a spoluzakladateľ politického subjektu JABLOKO.
Bezprostredne po svojom vymenovaní za veľvyslanca v Spojených štátoch (február 1992) do činnosti veľvyslanectva vpustil, ako vravia pamätníci, „slnečné svetlo“. Totiž generácie sovietskych veľvyslancov vraj (opäť podľa spomienok pamätníkov) úradovali v tzv. slepom bunkri, aby sa uzavreli pred „… kaziacim vplyvom Západu…“
V. Lukin vraj vpustil nielen slnečné svetlo, ale aj svetové správy. Dal tam televízor, ktorý bol pred jeho príchodom do Washingtonu prísne zakázaný bezpečnostnými predpismi.
Otvorene komunikoval s americkými politikmi, podnikateľmi a kultúrnymi osobnosťami a čoskoro sa návšteva ruského veľvyslanectva stala nemenej populárnou, ako napríklad účasť v prestížnom golfovom klube. O niekoľko mesiacov neskôr ho Rada pre zahraničnú politiku v Los Angeles označila za diplomata roka.
Od príchodu V. Lukina na ruské veľvyslanectvo v Spojených štátoch navštívili mnohí ruskí krajania v zahraničí: Alexander Isajevič Solženicyn[7], Mstislav Leopoldovič Rostropovič[8], Vasilij Pavlovič Aksionov[9], alebo Ernst Jozefovič Neizvestny[10]…
Aktívne sa zapájajú do práce veľvyslanectva na podporu ruskej kultúry a podporu hospodárskej reformy. Veľvyslanectvo v krátkom čase zriadilo Fond kultúrnej pomoci, Fond pre siroty a zdravotne postihnuté osoby a Fond na podporu ruskej základnej vedy.
Počas svojej diplomatickej práce Vladimír Lukin nadviazal priateľské vzťahy s Alexandrom Solženicynom a jeho rodinou, uľahčil návrat spisovateľa do Ruska a viedol s ním aktívnu korešpondenciu, v ktorej sa diskutovalo o sociálno-politickej situácii v krajine. V jednom z listov V. Lukin písal A. Solženicynovi: „… pokus o oddelenie Ruska od Európy pomocou akéhosi cordon sanitaire, to je veľmi nebezpečná stredoveká myšlienka…“
Počas summitu v januári 1993 na otázku ruského prezidenta Borisa Jeľcina týkajúcej sa práci ruského veľvyslanca V. Lukina, prezident Spojených štátov Bill Clinton za prítomnosti ruskej a americkej delegácie odpovedal: „… chcel by som mať takého človeka v mojom tíme…“
Na poste veľvyslanca v Spojených štátoch sa udržal do septembra 1993. Opustil ho najmä kvôli nesúhlasu s praktickou politikou ministra zahraničných vecí Andreja Vladimiroviča Kozyreva (Андрей Владимирович Козырев).[11] Jeho politiku hodnotil, resp. definoval ako „… infantilný proamerikanizmus…“.
Po uvoľnení, uvedomujúc si diplomatické kvality V. Lukina, mu bol ako kompenzácia ponúknutý post veľvyslanca v Anglicku. Pôsobiť v Londýne však odmietol. Rozhodol sa vrátiť do Ruska a zapojiť sa do politických aktivít.
JABLOKO nie je jablko
V roku 1993 bol V. Lukin jedným z trojice zakladateľov večne opozičnej politickej strany JABLOKO.[12]
Novinový inzerát o vzniku bloku Javlinskij/Boldyrev/Lukin. Neskôr strany JABLOKO. Zdroj: www.yabloko.ru/publikatsii/2017/07/13
Ten názov nie je spojený s názvom ovocia, ale je odvodený od priezvisk otcov zakladateľov: Javlinskij[13]/Blodyrev[14]/Lukin (Явлинский, Болдырев, Лукин). Pravda, J. Boldyrev neskôr z tohto projektu vycúval, ale to už je iná téma.
V rokoch 1995 a 1999 bol opakovane zvolený do Štátnej dumy a bol predsedom Výboru Štátnej dumy pre medzinárodné vzťahy, čo je ekvivalent nášho Zahraničného výboru NR SR. Bo tiež členom Výboru pre občianske združenia a náboženské organizácie a stáva sa podpredsedom Štátnej dumy.
Vtedy (január 1994 – január 1996) bol predsedom Štátnej dumy Ivan Petrovič Rybkin (Иван Петрович Рыбкин) z Agrárnej strany Ruska, ktorého neskôr nahradil na poste predsedu Štátnej dumy (december 1993 – december 2007) Gennadij Nikolajevič Selezňov (Геннадий Николаевич Селезнёв).[15]
Stretnutie v Moskve 29. 9. 1999 na pôde Štátnej dumy v Moskve. Vľavo predseda Zahraničného výboru NR SR Peter Weiss. Vladimír Petrovič Lukin, predseda Výboru pre medzinárodné vzťahy Štátnej dumy Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie, v strede. Vpravo autor článku. Foto: Archív autora
V prvej polovici februára 2004 sa stáva ombudsmanom Ruskej federácie, pričom ihneď po vymenovaní za komisára pre ľudské práva (ako zákon káže) pozastavuje svoje členstvo v strane JABLOKO. Na poste vydržal dve volebné obdobia, a to do roku 2014.
V odbornej literatúre sa uvádza, že po prvý raz bola iniciovaná spolupráca úradu ombudsmana s ruským ministerstvom vnútra a ministerstvom obrany. Zaoberal sa aj témou LGBT komunity a ako prvý oficiálny predstaviteľ ruského politického establišmentu sa stretol s LGBT aktivistami.
V rokoch 2007-2008 bol hlavným autorom rôznych čiastkových správ, ale aj súhrnnej správy „O situácii v oblasti ľudských práv v Ruskej federácii v roku 2006“[16], kde identifikuje situáciu v oblasti ľudských práv v Ruskej federácii za „… neuspokojivú…“
Počas dramatických udalostí na Ukrajine (2014) bol V. Lukin delegovaný do Kyjeva ako sprostredkovateľ medzi Viktorom Janukovyčom a demonštrantmi Majdanu. Neskôr rokoval s Igorom Strelkovom (Girkinom) o prepustení členov misie OBSE, ktorí sa dostali pod paľbu a boli zajatí v Donbase. Osobne cestoval do zóny ozbrojeného konfliktu. V dôsledku rokovaní bolo prepustených 12 väzňov.
V rokoch 1997, 2002, 2006, 2010 a 2014 bol jednomyseľne zvolený za predsedu Paralympijského výboru Ruskej federácie.
V roku 2016 sa vrátil do JABLOKA. V októbri toho istého roku sa stáva senátorom a v novembri bol zvolený za podpredsedu Výboru Rady federácie (senátu) Federálneho zhromaždenia pre medzinárodné záležitosti.
Senátorom bol od 23.septembra 2016 do 21. septembra 2021, keď mu vypršal mandát a jeho miesto za Tverskú oblasť v senáte obsadila senátorka – profesorka, vedúca Katedry medzinárodných vzťahov Tverskej štátnej univerzity Ľudmila Nikolajevna Skakovskaja(Людмила Николаевна Скаковская ).[17]
Názory, záujmy a pozície…
Profesor V. Lukin, DrSc. V stati „Europeizmus v ére krízy. Poznámky na okraji konfliktu (Европеизм в эпоху кризиса. Заметки на полях конфликта), uverejnej v časopise Rusko v globálnej politike (No 2/2015, marec-apríl)[18], hodnotí vzťahy (v tej dobe) Ruska so Západom. Konštatuje, že: „… medzi Ruskom a západnou (euroatlantickou) komunitou sa znovu objavil vážny konflikt. Kríza sa ukázala taká akútna, že vyústila do toho, čo Karol Marx kedysi vtipne nazval zmenou kritických zbraní na kritiku zbraňami…“ Téza platná aj po desiatich rokoch.
Alebo ešte jeden platný postreh zo spomínanej state: „… je zrejmé, že túžba udržať jadro Európskej únie pod svojou kontrolou je dominantným motívom Spojených štátov. Pokiaľ ide o novú Európu, z jej strany prevládajú historické obavy z ruských cárskych génov. Podvedomé obavy, ako viete, by sa mali liečiť, ale nie kultivovať. Toto je jediný skutočný spôsob riešenia strategických úloh Ruska v 21. storočí, pre ktoré nie je faktor veľkosti územia v žiadnom prípade najdôležitejší. Je výrazne menej dôležitý ako časový faktor výhry alebo prehry…“
Ako sme spomenuli, V. Lukin bol v kritickej situácii poverený navštíviť Ukrajinu, čo zdôrazňovalo jeho vysokú profesionalitu vyjednávača a diplomata.
Na otázku jedného nemeckého časopisu Aký bol Majdan?, V. Lukin odpovedá: „… bolo to povstanie proti korupcii a oligarchom. Ale kto je dnes pri moci? Tí istí skorumpovaní oligarchovia…“
Ďalej pokračuje: „… a rozhodnutie nepodpísať dokument sa ukázalo ako správne… zodpovednosť za to, čo sa stalo, dodnes nesú vysokí predstavitelia európskych krajín, ktorí nedokázali zaručiť ani povinnosti potvrdené vlastnými podpismi, ktoré ukazujú ,nulovú‘ účinnosť ich ,európskeho vplyvu‘…“[19]
Vedecké záujmy
V. Lukin je autorom a spoluautorom niekoľkých (veľmi zaujímavých) vedecko-odborných kníh: Americká jadrová hrozba pre Áziu (Американская ядерная угроза Азии)[20], Umom Rusko nepochopíš (Умом Россию не понять)[21], S úzkosťou a nádejou: 1994-1995 (С тревогой и надеждой:1994-1995)[22], Miesto Číny v globálnej politike USA (Место Китая в глобальной политике США)[23], alebo Centrá sily: koncepcia a realita (Центры силы: концепция и реальность)[24].
Ako vidno, vedecko-výskumné záujmy V. Lukina boli okrem Spojených štátov vždy orientované aj na Čínu. Jeden z jeho zásadných materiálov s názvom: Čína a Rusko: 21. storočie (Китай и Россия: век XXI.) bol prezentovaný vo forme abstraktov na verejnú diskusiu v roku 2001.
Tu upozorňuje, že zblíženie Ruska a Číny sa nezačalo dnes (publikoval to v roku 2001) a je potrebné sa zoznámiť s podobnými hodnoteniami na začiatku 20. storočia. Exaktne V. Lukin k vzájomným vzťahom uvádza: „… napriek tragickej a rozporuplnej povahe ich vývoja v 20. storočí, dosiahli Čína a Rusko svoj míľnik ako najväčšie a najvplyvnejšie krajiny na svete, ktorých politika do značnej miery určuje obsah a vývoj medzinárodných vzťahov na globálnej úrovni…“[25]
Má niekto dnes, dvadsaťpäť rokov po napísaní tejto tézy profesorom V. Lukinom, po tom čo s aktuálne deje po svete pod láskavým deštrukčným vedením Spojených štátov za sekundovania zmätenej a zomierajúcej Európskej únie, iný názor?
Rodina
V. Lukin je vdovec. Manželka Larisa Josifovna Achmatova (Лариса Иосифовна Ахматова 1938-2020) bola absolventkou Moskovského štátneho pedagogického inštitútu V. I. Lenina. Bola vysokoškolskou pedagogičkou (o.i. vyučovala ruský jazyk v Prahe). V manželstve sa im narodili dvaja synovia.
Starší Aleksander (1961) sa vydal po otcových stopách. Ukončil MGIMO a určitý čas pracoval v Číne. Titul PhD. získal na Oxforde a v súčasnosti je vedeckým pracovníkom Inštitútu Číny a súčasnej Ázie AV RF (Институт Китая и современной Азии РАН-ИКСА РАН)[26] a riaditeľom Centra štúdií východnej Ázie a Šanghajskej organizácie spolupráce MGIMO (Центра исследований Восточной Азии и ШОС МГИМО).[27]
Mladší syn Pavol (1973) absolvoval Moskovskú štátnu univerzitu M. V. Lomonosova. Ako historik pracuje v Inštitúte ruských dejín AV RF (Институт российской истории РАН).[28]
Vnuk Vasilij (1985) je prorektorom pre vedeckú prácu a medzinárodné vzťahy Diplomatickej akadémie MZV Ruskej federácie (Дипломатическая академия МГИМО МИД России).[29]
Vladimír Petrovič Lukin dnes žije, ako aktívny dôchodca, využívajúc všetky dôchodcovské benefity v Ruskej federácii (o ich pestrosti a dôslednosti sa slovenským dôchodcom môže len snívať!) v Moskve.
Okrem toho, že ad hoc – ako akýsi „tamada“, alebo „aka“[30] – komentuje domácu a zahraničnú politiku ako takú.
Stále je jeden z najstarších členov-zakladateľov vplyvnej Rady pre zahraničnú a obrannú politiku Ruskej federácie (Совет по внешней и оборонной политике)[31].
(Autor je penzionovaný veľvyslanec a emeritný vysokoškolský učiteľ)
Súvisiace články:
A. M. Gorčakov a dejiny ruskej diplomacie – Noveslovo
Umenie diplomacie – A. A. Gromyko – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 2 – J. M. Primakov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 3 – S. V. Lavrov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 4 – A. G. Karlov (a iní) – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 5 – Č. T. Ajtmatov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 6 – V. S. Černomyrdin – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 7 – A. Ch. Kamilov – Noveslovo
[1] Pozn.: V deväťdesiatych rokoch tam fungoval o.i. úspešný spoločný podnik na výrobu osobných radiálnych pneumatík Matador-Omskshina. Spoločnú firmu založil slovenský výrobca Matador Púchov a ruská spoločnosť Omskshina Omsk v roku 1995 v Omsku.
[2] Spracované podľa kolektívneho diela: Современная политическая история России – лица России, РАУ- корпорация, Москва 1999, ISBN 5-86014-119-3, spolu 968 strán, ss. 482-483).
[3] https://www.yabloko.ru/Publ/Articles/lukin-2.html
[4] Pozn.: časopis Otázky mieru a socializmu bol teoreticko-informačný časopis komunistických a robotníckych strán. Vydával sa v Prahe (v 26 až 34 jazykových mutáciách) od júna 1958 do júna1990.
[5] https://rapsinews.ru/legislation_publication/20170707/279236708.html
[6]
https://ru.ruwiki.ru/wiki/%D0%9B%D1%83%D0%BA%D0%B8%D0%BD,_%D0%92%D0%BB%D0%B0%D0%B4%D0%B8%D0%BC%D0%B8%D1%80_%D0%9F%D0%B5%D1%82%D1%80%D0%BE%D0%B2%D0%B8%D1%87
[7] https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexandr_Isajevi%C4%8D_Sol%C5%BEenicyn
[8] https://sk.wikipedia.org/wiki/Mstislav_Leopo%C4%BEdovi%C4%8D_Rostropovi%C4%8D
[9] https://sk.wikipedia.org/wiki/Vasilij_Pavlovi%C4%8D_Aksionov
[10]
https://ru.wikipedia.org/wiki/ %D0%9D%D0%B5%D0%B8%D0%B7%D0%B2%D0%B5%D1%81%D1%82%D0%BD%D1%8B%D0%B9,_%D0%AD%D1%80%D0%BD%D1%81%D1%82_%D0%98%D0%BE%D1%81%D0%B8%D1%84%D0%BE%D0%B2%D0%B8%D1%87
[11] Pozn.: Prvý postsovietsky minister zahraničných vecí (od 11. októbra 1990 do 5. januára 1996). Absolvent MGIMO v Moskve, od roku 2010 žije v Spojených štátoch.
[12] Владимир Лукин: сооснователь «Яблока» и дипломат от Бога https://www.yabloko.ru/publikatsii/2017/07/13
[13] Bližšie k menu: Grigorij Aleksejevič Javlinskj (Григорий Алексеевич Явлинский) pozri: https://www.yavlinsky.ru/;
[14] Bližšie k menu: Jurij Jurijevič Boldyrev, (Юрий Юрьевич Болдырев) pozri: https://svpressa.ru/persons/yuriy-boldyrev/;
[15] http://duma.gov.ru/en/duma/about/history/information/
[16] Plné znenie pozri: https://www.garant.ru/products/ipo/prime/doc/6230363/
[17] https://encyclopedia.tversu.ru/index.php?
[18] Text pozri: https://globalaffairs.ru/articles/evropeizm-v-epohu-krizisa/
[19] Pozn.: k osemdesiatinám časopis Medzinárodný život (Международная жизнь) vydáva dvojdielny zborník k jubileu Двухтомник к 80-летию Владимира Лукина.
Citované z tohto zborníka, ktorý je k dispozícii (aj na stiahnutie) na: https://interaffairs.ru/news/printable/20918
[20] https://search.rsl.ru/ru/record/01001280722
[21] https://dic.academic.ru/book.nsf/
[22] https://rusneb.ru/catalog/000199_000009_001733352/
[23] https://search.rsl.ru/ru/record/01001360112
[24] https://www.ozon.ru/product/tsentry-sily-kontseptsii-i-realnost-lukin-vladimir-petrovich-2698343144/
[25]
https://rusinology.ru/site/download?filename=files%2F2025-04-24%2F680a618ce6e58_%D0%A0%D0%9A10%D0%A4%D0%B8%D0%BD%D0%B0%D0%BB-151-174.pdf
[27]
https://mgimo.ru/about/news/main/223346/?utm_source=google.com&utm_medium=organic&utm_campaign=google.com&utm_referrer=google.com
[29] https://www.dipacademy.ru/
[30] V pozitívnom vnímaní slova kmeť;
[31] https://svop.ru/about/sostav-soveta/chleny-soveta-l/
