Uzbecká sovietska socialistická republika (vtedy ako súčasť Sovietskeho zväzu) vyhlásila de facto a de jure svoju nezávislosť (zjavne od Sovietskeho zväzu) 31. augusta 1991. Toto rozhodnutie sovietskych republikových elít bolo následne potvrdené. To sú fakty!
Sú však na stole aj fakty, že napriek tejto akože nezávislosti sa krajiny Strednej Ázie (teda aj Uzbekistan) snažia o rozšírenie regionálnej spolupráce a usilujú sa vytvoriť spoločný rozvojový program. Zintenzívnili sa bilaterálne kontakty, počas ktorých štáty regiónu podpisujú bilaterálne dohody zamerané na ďalší rozvoj obchodných a hospodárskych vzťahov.
Pri ďalšom rozmýšľaní a komentovaní situácie v Strednej Ázii a predovšetkým situácie v Uzbekistane nezabúdajme na to, že Uzbekistan je najľudnatejšou krajinou (na hrane globálnej udržateľnosti tohto modelu) v Strednej Ázii a že až 34,1 % obyvateľov krajiny je mladších ako 14 rokov.
Normálnym, nie progresívnym, analytikom by sa pri tomto údaji mala rozsvietiť nie oranžová, ale červená kontrolka!
Po tom, čo sa bývalá Uzbecká sovietska socialistická republika a následne už ako Uzbecká republika prihlásila do klubu svetových krajín, bolo potrebné vykonať mnohé kroky. Sem o. i. patria napr. také maličkosti, ako sú nové uniformy pre silové zložky, nové ŠPZ (dnes EVČ) pre automobily, nové tlačivá, ako rodné listy, vysokoškolské diplomy, sobášne listy, súdne rozhodnutia, alebo úmrtné listy… a mohli by sme (Slovensko má s tým praktickú skúsenosť) vo výpočte pokračovať.
Bolo potrebné sformulovať – a aj pred svetom obhájiť – zahraničnopolitickú orientáciu a zahraničnú politiku krajiny v novom priestore, teda bez ingerencie zväzovej Moskvy.
Abdulaziz Kamilov dnes. Zdroj: www.kun.uz
No a tu (ak akceptujeme leninskú tézu o úlohe osobnosti v dejinách) zohrával, a dnes ešte stále zohráva, významnú úlohu exveľvyslanec a dlhoročný minister, teraz exminister zahraničných vecí Abdulaziz Chafizovič Kamilov.
Abdulaziz Kamilov sa narodil 16. novembra 1947 v uzbeckom mestečku Jangijul. Takže sa v plnom zdraví a neustále zaangažovaný do formovania uzbeckej zahraničnej politiky práve dožíva v slušnej zdravotnej a intelektuálnej kondícii pekných sedemdesiatosem rokov.
Prvé stretnutie
Prvý raz som sa osobne s ministrom A. Kamilovom stretol na pôde ministerstva zahraničných vecí Uzbekistanu v marci 2001, keď som mu osobne odovzdával príslušné dokumenty k mojej inštalácii ako vedúceho Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v Uzbeckej republike so sídlom v Taškente.
Prvé pracovné stretnutie s ministrom A. Kamilovom v jeho pracovni dňa 1. marca 2001. Vľavo autor textu.
Diskusia bola formálna a aj neformálna, ale odchádzal som z budovy ministerstva (predtým sídlo ÚV Komsomolu Uzbekistanu) s veľmi dobrým pocitom. Povedal som si – veľmi dobrý človek, profesionál a odborník na islamský svet par excellence. A neskôr život ukázal, že som sa vo svojom hodnotení nemýlil.
Dnes podrobne spomeniem iné stretnutie (ktorých bolo s ministrom neskôr desiatky). Vo svojom diplomatickom zápisníku, ktorý vyšiel po úpravách aj knižne[1], sa na str. 24 a 25 uvádza: „… deň 11. 9. 2001: Dopoludnia potvrdil protokol ministra, že stretnutie s ministrom sa uskutoční 12. 9. 2001 o 15.00. Tak som sa v priebehu dňa pripravoval.
O 17.00 miestneho času som išiel na otvorenie výstavy, ktorú sponzorovala Národná banka Uzbekistanu. Stretol som tam v RF Dmitrija Riurikova. Hovoril som mu o mojom podozrení s vodkou. Úprimne sa zasmial a prehodil niečo vo význame ,… môže byť…‘ Potvrdil, že sa s manželkou zúčastnia nášho bufet dinneru. Potom som sa presunul na ustanovujúcu schôdzu ,Priateľov múzea v Nukuse‘. Ako zakladajúci člen som tam musel byť. Po návrate na rezidenciu som si, ešte nič nevediac, pustil správy. Na všetkých ruských kanáloch a aj BBC, EuroNews, CNN… išiel priamy prenos z USA.
Skladal som si v hlave, o čo kráča. Provokácia? Dobre pripravená akcia s reakciou vojensko-zbrojárskeho priemyslu. Alebo to, čo sa dialo pred dvoma-troma dňami na amerických burzách patrí k veci. Jednako mi napadlo, či to je začiatok konca veľkej ríše, alebo začiatok tretej svetovej…
Ešte v noci (cca o 23.00) som zavolal VV USA Johnovi Herbstovi (US veľvyslanectvo bolo o ulicu ďalej než slovenské).
Poďakoval mi za slová podpory. V slúchadle som však počul, že na jeho veľvyslanectve je živo. Zrejme zasadal ich krízový štáb. Pritom ich veľvyslanectvo je v rámci misií Taškentu najviac ochraňovaným objektom. Ako jediný veľvyslanec má obrnené vozidlo, ale pohybuje sa bez ochrany. Na druhej strane VV Izraela Gal Gendler sa bez ochranky nepohne nikam…
Deň 12. 9. 2001: Ako som predpokladal, v noci prišiel BIO od ŠTAT Jaroslava Chleba. Máme prijať operatívne opatrenia na zvýšenie bezpečnosti a sledovať situáciu.
Tak som si otvoril okno a sledoval som. Situáciu! Bolo pekné nočné a taškentské nebo!
Že sa začala tretia svetový vojna, to asi málokto vie, ale čas ukáže, ako sme na tom (ľudstvo) zle!
Odpoludnia som sa (podľa dohody a napriek dynamike dňa) stretol s ministrom ZV A. Kamilovom. Mal som obavy, že domáci stretnutie odrieknu, ale minister dodržal slovo. Hneď dvakrát. Tým druhým momentom bol obsah. Všetko prebehlo tak, ako sme sa vopred dohodli. Odovzdanie listu E. Kukana, potvrdenie záujmu o návštevu Bratislavy a okruh tém rozhovoru.
Minister vyzeral dosť unavene, zrejme tiež celú noc sedeli a dumali, čo po Washingtone. Čisto pragmaticky, terorizmus v praxi im hrá do karát. Veď oni (vrátane Rusov) sa s ním stretávajú denne. Afganistan je susedná krajina, wachabiti sa tam motajú po uliciach.
I. Karimov na nedávnom summite OBSE v Istanbule upozorňoval, že je potrebné bojovať nielen proti výkonnému terorizmu, ale najmä proti objednávateľom a finančným sponzorom. Niečo podobné hovorí dnes aj G. Bush jr.
Na celej veci ma však zaráža náš doprdelevlezizmus. Ľudia, čo sa klaňali Moskve, teraz robia to isté vo vzťahu k Washingtonu. Dať slovenskú zástavu na pol žrde, zrušiť všetky podujatia, keď však, napr. boli výbuchy v Taškente (február 1999) a desiatky mŕtvych – nič!
Keď vybuchol podchod na Puškinovom námestí v Moskve s desiatkami mŕtvych, alebo obytný dom v Moskve či v Prikaspijsku – nič! To totiž nebola Amerika. Mŕtvy v Amerike je zrejme iný mŕtvy než v Moskve. V Bratislave idú z extrému do extrému…“
No pri autentických spomienkach netreba ešte zabudnúť na str. 26 z vtedajších zápiskov: „… 19. 9 2001… ešte v noci (18. 9. 2001) som si prečítal to málo, čo došlo z Bratislavy. Nič vážne, ani srdcervúce. Na jednej strane na ministerstve panika a na druhej nula informácií. Dôkaz neschopnosti, neprofesionality, alebo naozaj zásah bol presný. Ráno som si prečítal ešte jeden papier z Bratislavy – tlačový telegram – a skoro ma porazilo.
Minister E. Kukan tvrdil, že Pentagón je symbol demokracie. Možno k tomu niečo dodať?
Čo ma však potešilo, bol list od chokima Taškentu Kozima Nosiroviča Tulaganova. Oznámil mi, že jedna z ulíc v Taškente sa premenováva na BRATISLAVSKÚ ulicu.
Hneď som to oznámil primátorovi Bratislavy Jozefovi Moravčíkovi a na MZV SR s tým, aby sa pokúsili zaradiť jeho stretnutie do programu pobytu A. Kamilova v Bratislave a návštevu Uzbeckej ulice.
Deň 20. 9. 2001 – ráno som telefonicky požiadal o stretnutie amerického veľvyslanca. J. Herbst nerobil problémy a o 10.00 som už sedel v jeho kancelárii plnej fotografií, diplomov a najmä rôznych bezpečnostných sejfov. Na stole mal spisový obal s nálepkou „top secret“. Bol preplnený.
Spýtal som sa ho, ako sa cíti – ako človek. Trochu som ho prekvapil. Zrejme čakal oficiózne frázy. Rozhovoril sa o bezpečnostnej situácii. Popísal mi mechanizmus, ako získavajú informácie v Uzbekistane, v susednom Afganistane, ako majú zaistenú bezpečnosť. Na priamu otázku, či už poslal manželku domov, odpovedal priamo – nie!
Tiež povedal, že nie je dôvod. Podľa neho nie sú v Uzbekistane protiamerické nálady. Na moju poznámku, že ani proamerické, lakonicky poznamenal – tie nie sú nikde vo svete.
Ďalej argumentoval tým, že miestne bezpečnostné sily sú pružné a skúsené. V tom som mu dal za pravdu. Hneď po návrate som spracoval informáciu pre MZV SR. Lenže. Na ZÚ nie je k dispozícii šifra, tak som to spravil len všeobecne. Detaily boli viac ako pikantné. Lenže bezpečnosť a korektnosť voči ,zdroju‘ je dôležitá.
Potom som sa ešte stretol s CDA Moldavska. Prezradil mi, o čom sa bavili na stretnutí VV SNŠ. Vraj je Uzbekistan ochotný dať k dispozícii svoju krajinu vojenským silám, ak USA budú v plnom objeme hradiť svoj pobyt, plus budú platiť doplnkové peniaze, plus vybudujú infraštruktúru – nič iné ako východná chytrosť, alebo ukradnúť čokoľvek, kedykoľvek a z čohokoľvek.
Druhou podmienkou je, že USA zlikvidujú aj Islamské hnutie Uzbekistanu IHU – teda, že vyriešia vnútropolitický problém I. Karimova (ktorý si svojou sloniou politikou spôsobil sám). Na také niečo môže pristúpiť len hlupák alebo amatér. Sám neviem, kam mám Busha jr. zaradiť…“
Toľko autentické a dobové poznámky, ktoré sú aj po rokoch zaujímavé a hodné zreteľa, minimálne ako študijný materiál pre fajnšmejkrov.
Profesionálna dráha
Ak si preberieme profesijný životopis A. Kamilova, tak celý je spojený s diplomaciou a prácou v diplomatickej službe najskôr Sovietskeho zväzu a potom už nezávislej Uzbeckej republiky.
Ako absolvent Diplomatickej akadémie pri Ministerstve zahraničných vecí ZSSR (1972) začínal na najnižšej diplomatickej hodnosti – ako atašé – na Veľvyslanectve ZSSR v Libanone (1973-1976).
Potom (1978-1980) bol ašpirantom Inštitútu východných štúdií Akadémie vied ZSSR, aby nastúpil ak II. tajomník Veľvyslanectva ZSSR v Sýrii.
V rokoch 1988-1984 pracoval v moskovskom ústredí ako pracovník departamentu Blízkeho východu MZV ZSSR, aby sa na chvíľu stal (1988-1991) vedeckým pracovníkom Inštitútu svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov AV ZSSR.
Následne v rokoch 1991-1992 bol už radcom Veľvyslanectva Uzbekistanu v Moskve, potom, 1992-1994, pracoval ako zástupca predsedu Služby národnej bezpečnosti Uzbekistanu.
Minister A. Kamilov, druhý zľava, minister J. Kubiš, v strede, a autor textu, druhý sprava. Vľavo veľvyslanec ČR v Uzbekistane J. Ludva.
V roku 1994 sa stáva ministrom zahraničných vecí Uzbekistanu, Na tomto poste vytrval až do roku 2003, aby sa stal mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Uzbekistanu v Spojených štátoch (plus v Kanade a Brazílii s rezidenciou vo Washingtone) do roku 2010.
V rokoch 1998-2003 bol z titulu funkcie ministra súbežne rektorom Univerzity svetovej ekonomiky a diplomacie pri MZV Uzbekistanu (UWED)[2], na ktorej som mal tú česť externe pôsobiť, tak som sa sním pravidelne stretával aj na akademickej pôde pri obhajobe téz prednášok a plánov svojich učebných predmetov. Ako skúsený akademik bol (a to je dobre) náročný. Vyžadoval kvalitu, rozhľad, zdrojovú jasnosť a najmä bol spravodlivo počúvajúci rektor.
Po návrate spoza oceánu sa 13. januára 2012 sa znovu stal ministrom zahraničných vecí Uzbekistanu.
Snáď treba len pripomenúť, že plynule hovorí arabským a anglickým jazykom, a samozrejme, po rusky, pričom jeho ruština je ľubozvučná – ako v podaní Puškina.[3]
Poradca prezidenta
Výnosom prezidenta Uzbekistanu Šavkata Mirzijojeva bol 27. apríla 2022 A. Kamilov odvolaný (v dobrom) z postu ministra zahraničných vecí Uzbekistanu[4] a následne vymenovaný za zástupcu tajomníka Rady bezpečnosti pri prezidentovi Uzbekistanu so zodpovednosťou za zahraničnú politiku a bezpečnosť.[5]
V júli 2025 bol vymenovaný za poradcu súčasného prezidenta Uzbekistanu pre zahraničnú politiku.
Rodinné väzby
Aj keď sa nepatrí do profesionálneho hodnotenia zaťahovať a dotýkať sa najbližšej rodiny, v danom prípade musíme spraviť výnimku. A to z dvoch dôvodov:
1. postavenie manželky (manžela) je v rámci diplomacie, diplomatickej . praxe a diplomatickej etikety veľmi špecifické a najmä dôležité;
2. pán exminister a exveľvyslanec sa totiž (podľa niekoho) veľmi dobre oženil, čím sa vraj dostal do „veľmi dobrej partie“.
K bodu č.1 by bolo možné napísať celý traktát, učebnicu alebo knihu podporenú konkrétnymi príkladmi zo sveta, ale máme ich dosť aj na Slovensku.
V zásade možno povedať, že ak je manžel(ka) prezidenta (na čo Slovensko, už v osobe tretieho prezidenta, nemá šťastie, a nie je to dobrý signál), ministra, alebo veľvyslanca dostatočne viditeľná, aktívne pomáha manželovi zviditeľňovať svoju krajinu, jej kultúru, jej krásy, jej folklór, jej kuchyňu…, sa môže objektívne vnímať ako ambasádor (minister, prezident) v sukni.
Zvlášť dôležité je to v prípade krajiny, ktorá len začína svoju historickú púť ako nezávislá. Zvyšuje to kredibilitu dovnútra krajiny aj navonok.
Manželky veľvyslancov de facto robia neviditeľnú prácu, napr. sprievod manžela na spoločenských akciách, podiel na činnosti ženských klubov v krajine vyslania, akcie dobročinného charakteru…
Nezabúdajme tiež, že manželky veľvyslancov sú vzdelané a odborne schopné dámy, ktoré sa museli – neraz v mene naplnenia poslania svojho partnera – vzdať svojej úspešnej profesijnej kariéry. A verte, že tieto riadky nevznikli len na základe štúdia a poznania diplomatického protokolu, ale vychádzajú z konkrétnych skúseností.
A teraz poznámka k bodu č. 2 – A. Kamilov sa priženil do „dobrej“ rodiny. Zobral si za manželku jednu z dcér Šarafa Rašidoviča Rašidova – Guľnaru (s ktorou žije doteraz a majú jedného syna). Mnohí by povedali, čo je na tom pozoruhodné?
V zásade to len potvrdzuje, že A. Kamilov je normálny a zodpovedný chlap. Š. Rašidov bol vyše dvadsať rokov prvým tajomníkom Komunistickej strany Uzbeckej sovietskej socialistickej republiky. Bol kandidátom politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, pričom významnejší orgán v Sovietskom zväze už nejestvoval. Bol aj blízkym priateľom Leonida Iľjiča Brežneva.
V roku 1975 presiakli z Taškentu do Moskvy informácie o spletitej korupčnej afére v krajine spojenej s falšovaním štatistík ohľadne zberu bavlny. L. I. Brežnev to vnímal ako plané chýry, lenže v roku 1979 sa chýry zopakovali, na čo doplatili uzbeckí muži okresného formátu. Lenže v roku 1982 nástupca L. Brežneva Jurij Andropov (dovtedy stál na čele sovietskej KGB) – majúc dostatočné interné informácie, navrhol Š. Rašidovovi aby sa vzdal svojej funkcie. On to odmietol. A začala sa kuca-paca.[6]
Svokor A. Kamilova zomrel 31. októbra 1983, mimo politického vplyvu, vo svojom rodnom Džizaku (kde je jeho rodný dom a múzeum). Československo navštívil v roku 1976, tesne po XXV. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.
Ešte si pripomeňme dva politické momenty v životopise S. Rašidova. Dňa 26. apríla 1966 postihlo Taškent (a okolie) ničivé zemetrasenie, ktoré zlikvidovalo mesto. S pomocou ostatných sovietskych republík sa vybudoval od základov nový Taškent. Široké ulice, moderné domy a v seizmicky zložitých podmienkach to, na čo sa dnešná progresívna Bratislava asi nikdy nezmôže, sa vybudovalo metro.
Pomoc ostatných zväzových republík však znamenala zmenu etnických pomerov v tomto dnes už megapolise.
Hneď po vyhlásení nezávislosti a tesne pred právnym potvrdením ukončenia existencie ZSSR prvý prezident Uzbekistanu Islam Abduganijevič Karimov udelil milosť všetkým, ktorí boli z Uzbekistanu a odsúdení v spomenutom „chlopkovom dele“.
Takže, svadbou v danej dobe sa dostal do „dobrej spoločnosti“? Odpoveď je na vaše uváženie. Že sa oženil so správnou partnerkou, potvrdzuje fakt, že sú stále spolu!
Multivektorová zahraničná politika Uzbekistanu
Tento vynález A. Kamilova možno vnímať aj ako synonymum zahraničnej politiky na všetky svetové strany, ktorú Uzbekistan od svojich počiatkov (1991) dôsledne realizoval a realizuje.
Len nedávno podpísal Uzbekistan Zmluvu o rozšírenom partnerstve a spolupráci Uzbekistanu s EÚ a A. Kamilov to komentoval slovami: „… nech sa páči, toto je výsledok našej mnohovektorovej zahraničnej politiky…“[7]
Inak povedané, ide o zhmotnenie tézy o diverzifikácii zahraničnej politiky Uzbekistanu, plus položenie základov pre novú bezpečnosť. Len je otázkou, prečo sú z podobného prístupu Slovenska všetci slovenskí a bruselskí (čo je to isté) progresívci takí nervózni.
Situácia v Afganistane a vplyv na Strednú Áziu
Minister A. Kamilov sa ako špecialista na Afganistan a ako minister krajiny susediacej s Afganistanom neraz vyjadroval na túto tému.
Za zlomový a vzorový možno považovať rozhovor pre americký TV kanál This is America, kde zhodnotil aktuálnu situáciu a dešifroval vtedajšie ciele Talibanu. Už vtedy (rozhovor je z roku 2021) konštatoval: „… nechcem byť advokátom Talibanu, ale medzinárodné spoločenstvo by malo pomôcť vláde Afganistanu dosiahnuť dohody o národnom zmierení…“[8]
Zodpovednosť „v“ a „za“ Strednú Áziu
Minister A. Kamilov často hovoril o zodpovednosti Taškentu za definovanie, udržanie a kultivovanie vzťahov v rámci Strednej Ázie, ktorá je hlavným smerovaním a nacielením uzbeckej zahraničnej politiky.
Opäť vynález A. Kamilova zhmotnený v téze: „… nulové problémy so susedmi…“[9] Tu len doplníme, že nielen so susedmi v rámci Strednej, ale aj v rámci Centrálnej Ázie.
Konceptuálnym základom tohto prístupu je princíp nedopustenia upevnenia svojej bezpečnosti na úkor bezpečnosti druhých subjektov medzinárodného práva. Ďalej princíp otvorenosti, pragmatizmu a konštruktivizmu, plus proaktívneho dialógu, vzájomnej úcty a akceptácie objektívnych záujmov partnera.
Ak ste sa už niekedy stretli s takýmto vnímaním modernej zahraničnej politiky, tak vedzte, že to takto vníma okrem Uzbekistanu aj väčšina krajín sveta, s výnimkou tých, ktoré sú buď ideologickými alebo ekonomickými vazalmi Washingtonu, alebo, čo je ešte horšie – Bruselu. Je to však stav dočasný!
Zamyslenie na záver
Prečo je vhodné (okrem narodenín, aj keď nie okrúhlych) sa hlbšie pristaviť pri osobe A. Kamilova?
Autor má dva osobné dôvody, ktoré ponúka pozornému čitateľovi, aj keď pri podrobnejšom štúdiu dejín uzbeckej diplomacie po roku 1991 by sa ich určite našlo viac:
Dôvod prvý – minister A. Kamilov, podľa názoru autora, patrí medzi tých, ktorí koncipovali národnoštátne záujmy Uzbekistanu od roku 1991 a svojou váhou pri formulovaní zahraničnopolitickej orientácie Uzbekistanu tie záujmy presadzovali, takže ide osobu neprehliadnuteľnú.
Dôvod druhý – určite patrí medzi také moderné osobnosti svetovej studnice diplomacie, medzi ministrov, ako napríklad už v našom miniseriáli o umení diplomacie spomenutý: Andrej Andrejevič Gromyko či Sergej Viktorovič Lavrov, ale aj Jevgenij Maksimovič Primakov, či ešte nespomenutí: Bohuslav Chňoupek, Eduard Kukan, Ján Kubiš, Henry Kissinger & etc.
Tak, ako bol a je A. Kamilov, ktorý postupne odchádza do politického dôchodku, osobnosťou formujúcou postavenie dnešného Uzbekistanu vo svete.
Je to však stredoázijský diplomatický lišiak, ktorého zahraničnopolitické dedičstvo má pevné základy, samozrejme, pokiaľ súčasný uzbecký prezident Š. Mirzijojev nerozhodne inak.
A, že by mal prezident meniť názor, nič tomu nenasvedčuje, práve naopak.
(Autor je penzionovaný veľvyslanec a emeritný vysokoškolský učiteľ)
Súvisiace články:
Umenie diplomacie – A. A. Gromyko – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 2 – J. M. Primakov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 3 – S. V. Lavrov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 4 – A. G. Karlov (a iní) – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 5 – Č. T. Ajtmatov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 6 – V. S. Černomyrdin – Noveslovo
[1] JUZA, P. (2017): Terra O´zbekistan (1724 dní a nocí v Uzbekistane), PeIn, Malacky, 2017, ISBN 978-80-972361-2-0, spolu 378 strán.
[2] https://en.wikipedia.org/wiki/University_of_World_Economy_and_Diplomacy
[3] Nehľadiac na to, že je rodák z Džizaku (tam je pravoslávny a moslimský cintorín, kde sú o.i. pochovaní Slováci, zajatci z I. svetovej vojny, ktorí z rôznych príčin ostali v Uzbekistane a tiež z rôznych príčin prešli na pravoslávie, resp. konvertovali na islam), jeho ruský je priam vzorový, mikrofonický, ľubozvučný a dabingovo vzorový.
[4] Pozri: Starý lišiak postupne odchádza do dôchodku – Noveslovo
[5] Pozri: Президент Республики Узбекистан (president.uz)
[6] Bližšie ku tzv. kauze bavlna (хлопковое дело) pozri: https://ru.wikipedia.org/wiki/%D0%A5%D0%BB%D0%BE%D0%BF%D0%BA%D0%BE%D0%B2%D0%BE%D0%B5_%D0%B4%D0%B5%D0%BB%D0%BE
[7] https://kun.uz/ru/news/2025/10/25/vot-vam-i-rezultat-mnogovektornoy-politiki-abdulaziz-kamilov-o-soglashenii-podpisannom-s-yevropoy
[8] Celý rozhovor pozri: https://www.youtube.com/watch?v=EqJe1hCmcko
[9] Bližšie pozri: https://xs.uz/ru/117330
