Piata časť voľného seriálu Petra Juzu; odkazy na predchádzajúce časti sú uvedené na záver článku.
V týchto dňoch si pripomíname storočnicu odchodu Interhelpovcov zo Žiliny do ďalekého Piškeku (dnes Biškeku). Zo svojej rodnej hrudy odchádzali do Kirgizska vzhľadom na vtedajšie pomery kapitalistického Slovenska vo viere, že tam aspoň prežijú a nakŕmia svoje deti (nebolo ich málo, vrátane malého A. Dubčeka).
Keďže budeme hovoriť práve o stredoázijskom Kirgizsku (minimálne), ale najmä dejinách sovietskej/ruskej diplomacie, jednoducho nemôžeme obísť meno a fenomén Čingiz Torekulovič Ajtmatov (Чыңгыз Төрөкул уулу Айтматов).
Skôr než sa dostaneme k jeho diplomatickej kariére, najprv k tej jednoduchej osobe, ktorá na ostatnom stretnutí (a možno sa aj PS za to hanbí, ale skôr pochybujem, však Ivan Štefunko, exriaditeľ a exšefrédaktor Slova a špeciálne Ivan Korčok, exminister zahraničných vecí…) večne nespokojných a nič nevytvoriacich pobehovala s transparentom, že sa nechcú učiť ruský jazyk!
Nemusia (pch!), veď diela Č. T. Ajtmatova (1928 – 2008) napísané v ruskom jazyku boli preložené do 174 jazykov sveta. A prečo asi?
Samozrejme, meno Čingiza Ajtmatova si v prevažnej miere spájame s jeho literárnou tvorbou a aj s tým, že len a len z politických dôvodov ako klasik sovietskej literatúry nedostal Nobelovu cenu za literatúru (bol nominovaný opakovane)[1]. Lenže existuje v jeho životopise aj diplomatická dimenzia.
Dimenzia diplomata
Pôsobil ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Sovietskeho zväzu, potom Ruskej federácie a na konci svojej diplomatickej kariéry aj ako veľvyslanec Kirgizskej republiky.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že profesia spisovateľa a diplomata sa vylučuje. Tu sa priam žiada citát z puškinskej Poltavy (1829): „… do jedného koča nemožno spolu zapriahnuť koňa a krehkú laň…“[2]
No poslanie a funkcia veľvyslanca vyžaduje širokú masu historického poznania, sociálno-ekonomických vedomostí, záber v kulturológii a, samozrejme, ovládať politologické poznanie… – plus jazykové dispozície. Sám ako bývalý veľvyslanec viem, o čom hovorím a čo všetko môže limitovať veľvyslancovu úspešnosť v rámci praktickej činnosti priamo na mieste.
Môže to spĺňať spisovateľ? Prax ukazuje, že áno. Spisovateľ je tým, ktorý má paletu vedomostí a vlastností, ktoré z neho vedia spraviť dobrého externého diplomata.
Konkrétne, v prípade Ajtmatova hovoríme o občianskej angažovanosti, veľkej ľudskej erudícií, vzdelanosti, poznaní civilizačných kultúr alebo o tom, že sa vie tvorivo ponoriť do sociálnych a politických tém prijímajúcej krajiny.
Jediným problémom(?) diplomatov-spisovateľov (a vice versa) je, že ich spravodajská produkcia má viac umelecký než byrokratický charakter.
Vo svetovej diplomatickej praxi menovanie spisovateľov za veľvyslancov nie je až taký netradičný krok. Tak napríklad francúzsky dramatik Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais sa nestratil ani ako diplomat. Podobne jeho francúzsky kolega, veľvyslanec v Berlíne a Londýne, zakladateľ romantizmu François-René de Chateaubriand.
Zabudnúť nesmieme ani na Pabla Nerudu (nositeľ Nobelovej ceny za literatúru 1971), ktorý bol určitý čas veľvyslancom Chile vo Francúzsku, ale ani na iného nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1963) gréckeho básnika Jorgosa Seferisa, ktorý veľvyslancoval v mene svojej krajiny vo Veľkej Británii.
Do tejto palety treba zaradiť sovietsko/uzbeckého spisovateľa Sarvara Alimdžanoviča Azimova (bol veľvyslancom ZSSR v Libanone a Pakistane), sovietsko/kazašského poeta Olžasa Omaroviča Sulejmenova (jeho otec sedel spolu L. Gumilovom v gulagu) slúžiaceho v Ríme (s priakreditáciou v Grécku a na Malte), alebo sovietsko/ukrajinského spisovateľa Jurija Nikolajeviča Ščerbaka (slúžil v Kanade).
No táto paleta by bola neúplná, ak by sme nespomenuli slovenských spisovateľov-diplomatov. Letmé nahliadnutie do Biografického slovníku slovenskej diplomacie[3] nám ponúka mená ako: Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Dušan Kerný, Štefan Markuš, Igor Otčenáš, Milan Resutík a etc. Nakoniec Bohuslav Chňoupek bol dokonca ministrom zahraničných vecí.
A nesmieme zabudnúť na spisovateľa s veľkým „S“ – Ladislava Balleka, ktorý bol veľvyslancom v Českej republike v rokoch 2001 – 2008 a zanechal po svojom pôsobení zásadnú brázdu. Našťastie jeho nástupcovia, najmä dnešný komentátorský „štekač“ v nepodstatných denníkoch Peter Weiss, nekompetentný exminister Rastislav Káčer a šedá myška Ingrid Brocková, napriek veľkej snahe nedokázali úplne deštruovať, čo L. Ballek vybudoval.
Vráťme sa k Čingizovi Ajtmatovovi. V súlade s líniou M. S. Gorbačova minister zahraničných vecí E. A. Ševarnadze považoval za vhodného kandidáta na realizáciu sovietskej „soft diplomacy“ práve jeho.
Dňa 6. októbra 1990 Moskva obdržala nótu, ktorou Luxemburg udelil súhlas – agremán pre Č.T. Ajtmatova a 14. decembra 1990 odovzdal svoje poverovacie listiny. Pripomeňme, že od 1. januára 1991 sa Luxemburg stával predsedníckou krajinou v orgánoch Európskeho spoločenstva.
Koncom roku 1991 končí svoju existenciu Sovietsky zväz, ktorého jedným právnym nástupcom sa stáva Ruská federácia. No a Čingiz Ajtmatov, sovietsky veľvyslanec v Luxemburgu sa plynulo a právne kontinuálne stáva veľvyslancom Ruskej federácie. V tejto pozícii ostáva do konca roku 1993.
Začiatkom roku 1994, po stabilizácii situácie v postsovietskom priestore, prechádza do služieb krajiny, kde sa narodil. Ako diplomat už nezávislej Kirgizskej republiky nastupuje na post mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Kirgizska v krajinách Beneluxu (Belgicko, Luxemburg a Holandsko), kde v plnej miere zúročil svoje skúsenosti z predchádzajúceho diplomatického postu.
Kirgizské veľvyslanectvo v krajinách Beneluxu viedol do roku 2006. Po návrate domov založil s kirgizským básnikom Farchadom Chalmatovičovom Ustandžalipovom medzinárodnú charitatívnu nadáciu Dialóg bez hraníc, ktorá je funkčná dodnes.
Ak máte pocit, že nie je možné diplomaticky zastupovať nezávisle tri subjekty medzinárodného práva, tak v dynamickej dobe to nie je nič neobvyklé.
Príkladom môže byť bývalý bieloruský veľvyslanec, ktorého pri rozlúčkovej návšteve v roku 2020 prijal vtedajší premiér Igor Matovič „… ako gadžo, v rifliach a teniskách…“[4] Bol to Igor Alexandrovič Leščeňa, ktorý pracoval pre sovietske ministerstvo zahraničných vecí, potom pre Ruskú federáciu, až sa v roku 1994 stal zamestnancom Ministerstva zahraničných vecí Bieloruska (v rokoch 2002 – 2006 bol asistentom bieloruského prezidenta pre zahranično-politické otázky). V júni 2016 bol vymenovaný za veľvyslanca Bieloruska v SR. Vo funkcii pôsobil do roku 2020, keď bol z postu odvolaný. Totiž dostal sa do orbity Pavla Demeša a nechal sa zmanipulovať. Dokonca sa začal podpisovať nie ako Igor, ale Ihar.
No príbehy týchto ľudí – Č. T. Ajtmatova a I. A. Leščenu – sú rozdielne. Jedny majú jas a iné sú…
Myšlienka na záver
No a zakončiť tému nemožno inak, než citátom z diela Č. T. Ajtmatova, konkrétne z románu Biela loď, v ktorom spisovateľ a diplomat tak dramaticky a tak nežne opísal osudy chlapca žijúceho uprostred divej prírody, ktorému dobrácky dedo ukazuje svet očami rozprávok: „… ty si žil ako blesk, raz zapaľujúci a raz zhasínajúci. Ale blesky vznikajú na nebi. A nebo je večné…“[5]
Čingiz Ajtmatov bol ako ten jasný blesk, ktorý sa stal súčasťou kultúrneho a diplomatického dedičstva celého sveta.
(Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ)
Foto: www.culture.ru
SÚVISIACE:
Umenie diplomacie – A. A. Gromyko – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 2 – J. M. Primakov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 3 – S. V. Lavrov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 4 – A. G. Karlov (a iní) – Noveslovo
[1] https://www.vb.kg doc/407937_chingiz_aytmatov_ne_raz_byl_nominirovan_na_nobelevskyu_premiu.html
[2] Alexander Sergejevič Puškin citáty (50 citátov) | Citáty slávnych osobností
[3] Bližšie pozri: https://noveslovo.eu/recenzie/biograficky-slovnik-slovenskej-diplomacie/
[4] Urážkou druhého štátu sa Matovič zaradil vedľa Mečiara — Denník N
[5] [4] Urážkou druhého štátu sa Matovič zaradil vedľa Mečiara — Denník N[5] Pozri: Айтматов Ч. И. (1970): Белый пароход, журнал «Новый мир», 1970, s. 145.
Audio kniha viď: https://www.litres.ru/audiobook/chingiz-aytmatov/belyy-parohod-68003226/
V slovenskom jazyku: Ajtmatov, Č. (1971): Biela loď, TATRAN, Bratislava, 1971.
2 Odpovede
A netreba zabudnúť ani na Vladimíra Reisela.
Dobrý deň,
ďakujem za reakciu a podnet.
Nie – nikto a nič nie je a nebude zabudnuté!
Len V. Reisel síce pracoval na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe a určitý čas bol ako atašé (najnižšia diplomatická hodnosť) v Paríži. V texte je totiž písané o veľvyslancoch – spisovateľoch – a navyše zoznam spomenutých osôb je len čiastkový a ilustratívny.
Samozrejme, zoznam slovenských spisovateľov v diplomatickcých službách by bol oveľa bohatší (napr. J. Banáš, M. Krno…), ale opakujem, reč je veľvyslancoch – spisovateľoch.
Možno niekedy v búcnosti vznikne publikácia „Slovenskí spisovatelia v diplomacii“.