A. M. Gorčakov a dejiny ruskej diplomacie

Priznávam bez mučenia, že nikdy som nebol zarytý filatelista, ba čo viac, táto téma umenia ma v dospelosti vôbec nelákala. Venoval som sa „známkam“ len vtedy, keď ma niekto z priateľov alebo z ulice požiadal, aby som pomohol získať dajakú známku z krajiny, kde som práve služobne pôsobil. Tu som vždy a rád pomohol.

Samozrejme, v detstve som mal album na známky (bola to hrubá sivá „bichla“), v ktorom si našli svoje miesto známky kúpené cez službu POFIS v novinovom stánku, alebo vymenené medzi sebou s vtedajšími pioniermi.

Ani intenzívne výmeny nikdy nezaručovali vysokú hodnotu, pretože viac nás pri prvotnej výmene zaujímali farby, veľkosť… a nevnímali sme tieto papieriky ako K. Marxom definovaný tovar.

A už vôbec sme ako deti nerozmýšľali, že si medzi sebou vymieňaním zadovážime bájnu známku Modrý Maurícius.

Toto z našej detskej partie nezvládol nikto. Zato to zvládol v tejto chvíli už čoskoro expredseda Národnej rady Slovenskej republiky (a de facto exústavný činiteľ č. 2), ktorý z množiny svojich detí dcére Alexandre kúpil ako investíciu jednu z dvanástich na svete uchovaných týchto známok.

Alexander a dejiny ruskej diplomacie

Nedávno, 15. júna 2023, v Moskve, v rámci edície „Dejiny ruskej diplomacie“ vydali poštovú známku v nominálnej hodnote 63 rubľov (t. j. cca 0,5 eura) venovanú 225 výročiu narodenia kancelára – ministra zahraničných vecí Ruského impéria Alexandra Michailoviča Gorčakova.

Na známke (rozmer 37 x 37 mm) je portrét A. M. Gorčakova v dobovom odeve (autor grafického návrhu A. Zotejev, rytecké spracovanie R. Komsa).

Potreba mieru

Roky 1856 – 1878 mali v dejinách Ruska osudový význam a, samozrejme, aj v jeho zahraničnej politike. Porážka v Krymskej vojne a Parížsky mier z roku 1856, ktorý mocensky prerozdelil európsky kontinent, boli hlavným impulzom revitalizácie jeho zahraničnej politiky smerom k zaisteniu vnútorných zmien. Nové zahraničnopolitické myslenie vyšpecifikovalo okrem zahraničnopolitických úloh Ruska aj úlohy aparátu, ktorý ich mal zaistiť.

Zahraničnopolitický kurz určovali v cárskom Rusku panovníci. Cár Mikuláš I. sa snažil sám riadiť zahraničnú politiku krajiny a svojmu ministrovi zahraničných vecí uvoľňoval len sekundárne pozície. Počas jeho vládnutia mala krajina vplyv na európske udalosti, lenže z ekonomického, sociálneho a politického pohľadu zaostávala. Bolo jasné, že schopnosť obhajovať jej zahraničnopolitické záujmy sa postupne strácala. Porážka Ruska v Krymskej vojne obnažila všetky slabé miesta jeho politického a sociálneho systému.

Strata pozícií, ktoré malo Rusko po Viedenskom kongrese, okrem toho zvýšenie vplyvu Francúzska a Veľkej Británie na Balkáne, kde sa dovtedy vnímalo Rusko ako jediný obhajca záujmov pravoslávnych národov, znamenalo jasnú výzvu a potrebu zmeniť zahraničnopolitické smerovanie krajiny.

Na zaistenie reforiem bol pre cára a krajinu potrebný dlhodobý mier. V apríli 1856 novovymenovaný minister zahraničných vecí Alexander Michajlovič Gorčakov vo svojom cirkulárnom telegrame dáva svojim podriadeným pokyn: „Rusko sa musí sústrediť na problematiku vnútornej politiky a ekonomiky… V zahraničnej politike sa bude riadiť svojimi národnými záujmami, odmietajúc princípy Svätej aliancie…“

V texte datovanom 21. augusta 1856 ešte akcentuje tézu o dodržiavaní práv iných národov. Týmto diplomatickým telegramom sa Rusko začalo de facto orientovať na mierovú a súčasne ostražitú zahraničnú politiku.

Kto bol A. Gorčakov?

Nový minister bol skúseným diplomatom. V roku 1817 ukončil lýceum v Cárskom Sele. Za 65 rokov diplomatickej kariéry stihol slúžiť v Londýne, Ríme, Berlíne či vo Florencii, ale aj vo vtedajšom hlavnom meste európskej diplomacie – vo Viedni. Najdlhšie však pôsobil v kresle ministra – 26 rokov (pozn. – za tri roky ostatnej hrôzovlády plagiátorov a podvodníkov si Slovensko doprialo až troch akože ministrov – I. Korčoka, R. Káčera a M. Wlachovského).

Názorovo bol demokrat, liberál a prikláňal sa k potrebe buržoáznych reforiem v krajine. V tomto príklone bol ale väčšmi stúpencom konzervatívneho krídla. Reformy totiž nemali podľa jeho názoru siahať na podstatu samoderžavia, ale ho len modernizovať. Bol presvedčený, že základom ruskej diplomacie musia byť národné záujmy krajiny, ktoré však nemožno oddeliť od samoderžavia.

Obdobie, ktoré bolo výsledkom prehratej Krymskej vojny, znamenalo pre Rusko depresívnu etapu. Parížsky traktát (zmluva) podpísaný 30. marca 1856 určil, že Čierne more je otvoreným morom pre obchodné loďstvo všetkých krajín a že Rusko tam nesmie mať vojenské námorníctvo, nesmie budovať zbrojnú logistiku a námorné základne na celom jeho pobreží. Okrem toho, že Rusko stratilo možnosť vplývať na bezpečnostnú situáciu v regióne, to zároveň znamenalo, že jeho pobrežie sa stalo nechráneným. Navyše ešte Rusko prišlo o podunajskú časť Besarábie a protektorát nad Moldavskom. Preto sa nie je ani čomu diviť, že tento dokument z Paríža chápal Gorčakov ako ponižujúci národnú hrdosť Ruska a jeho zrušenie pokladal za svoju hlavnú životnú a profesionálnu métu.

Program A. Gorčakova

Cár Alexander II. svojím rozhodnutím 17. apríla 1856 vymenoval Alexandra Michajloviča Gorčakova za ministra: „… vstupujete do riadenia ministerstva v podmienkach prednedávnom uzatvoreného Parížskeho mieru, splnenie podmienok ktorého si vyžaduje bdelosť…“

Ako minister ihneď po nástupe neakceptoval zahraničnopolitické princípy, ktorými sa riadil jeho predchodca gróf Karl Nesselrode.

Prvé opatrenie bolo – a to je povinnosťou každého ministra zahraničných vecí, lebo inak prehrá – personálne. Vymenil všetkých ľudí, ktorí podľa neho nedostatočne obhajovali ruské národné záujmy.

Spolu s K. Nesselrodom, ministrujúcim 40 rokov, tak odišli: „… nemecké stránky a elementy…“ ruskej diplomacie. Nahradili ich ruské tradície.

V čase, keď sa A. Gorčakova pýtali, aký bude, resp. aký je zahraničnopolitický kurz Ruska, odvolával sa na cára Petra I., ktorého vnímal ako prvého ruského panovníka schopného riešiť zahraničnopolitické problémy impéria.

Zahraničnopolitický program ministra schválený Alexandrom II. bol sformulovaný v inej znamenitej cirkulárnej depeši zaslanej na ruské veľvyslanectvá dňa 21. augusta 1856: „… dnes v Európe nie je možné zabúdať, že vládcovia sú si rovní a že nie rozloha územia, ale sväté práva sú základom vzájomných vzťahov… Panovník chce žiť v plnom pochopení s ostatnými vládami… Na dosiahnutie tohto cieľa je najlepším prostriedkom neskrývať svoje myšlienky a konanie vždy spájať s medzinárodným európskym právom.“

Takýto prístup je aktuálny podnes. Je základom súčasnej ruskej zahraničnej politiky, ktorá realizuje vzkriesenie Fénixa podľa schémy A. M. Gorčakova, opierajúc sa aj o tradíciu, ktorú do zahraničnopolitického konania súčasného Ruska prinavrátil ako minister Jevgenij Maximovič Primakov.

Potvrdením toho je aj ďalšia časť depeše: „… hovoria, že Rusko sa hnevá. Nie! Rusko sa sústreďuje! Čo sa týka mlčania, z ktorého nás obviňujú, mohli by sme pripomenúť, že v čase, keď boli proti nám organizované akcie za to, že sme zdvihli svoj hlas na obranu spravodlivosti…“

Boj o Čierne more

Pre Alexandra Michajloviča Gorčakova bolo po Krymskej vojne hlavnou úlohou (okrem anulovania záverov z Paríža) nedopustiť izoláciu Ruska na medzinárodnom poli.

Sníval o kvalitnejšej koalícii s Francúzskom, o čo sa aj intenzívne pokúšal. Problém bol v tom, že Paríž bol s Anglickom a Rakúskom spojený Parížskym traktátom. Odhliadnuc od toho bol navyše zainteresovaný na zmenšení ich vplyvu na Balkáne a Blízkom východe. Okrem toho Napoleon III. sníval o rozšírení svojho impéria a upevnení hegemónie v Európe.

Lenže, ako to už v Európe vo vzťahu k Rusku býva, Napoleon III. neskôr, po tom, ako bola rakúska armáda porazená a vytlačená z Talianska, vyhlásil: „… musím ostať verný záväzkom, ktoré som na seba prijal, pokiaľ sa nezmenia okolnosti…“

Napoleon III. bol totiž jedným z hlavných nositeľov iniciatívy neutralizácie Čierneho mora a minimalizácie pozícií Ruska v tomto priestore.

V júli 1866, po zahájení rakúsko-pruskej vojny, sa Rusko a Prusko dohodli, že prvá krajina bude neutrálnou vo vzťahu k zjednoteniu Nemecka a druhá podporí Rusko vo vzťahu k Čiernemu moru, ak sa táto otázka otvorí na medzinárodnej scéne.

Diplomacia ako umenie nemožného

Po Krymskej vojne Anglicko a Francúzsko – o čom svedčia archívy – aktivizovali svoju koloniálnu politiku smerom k Číne a Indočíne, a to sa už priamo týkalo Ruska.

Francúzske námorné loďstvo sa premávalo pri Sachaline alebo v ústí rieky Amur. Celkom logicky sa Rusko v roku 1856 dohodlo s Čínou na dobrých susedských vzťahoch. Táto iniciatíva Alexandra Michajloviča Gorčakova sa ukázala ako veľmi výhodná, pretože po začatí druhej „ópiovej“ vojny proti Číne Anglickom a Francúzskom sa mu podarilo anulovať tzv. Nerčinskú dohodu (1689) a podpísať Pekinský doplnkový protokol (1860), ktorým stabilizoval nielen bilaterálne vzťahy, ale aj, či skôr najmä, spoločnú rusko-čínsku hranicu. Ten protokol je vlastne funkčný dodnes.

Kancelár bol zástancom dobrých vzťahov s formujúcimi sa Spojenými štátmi americkými. Rusko odmietlo žiadosť Francúzska, aby sa počas občianskej vojny v rokoch 1861 – 1865 angažovalo v prospech Juhu.

Alexander Gorčakov sa vyjadril za prímerie medzi Severom a Juhom. Počas audiencie amerického chargé d´affaires Bayarda Taylora mu tlmočil: „… Rusko si najväčšmi zo všetkého želá udržanie amerického zväzu ako jediného a nedeliteľného…“

Dve námorné eskadry, ktoré Rusko v roku 1863 vyslalo k pobrežiu USA, výrazne pomohli Abrahamovi Lincolnovi v procese zjednotenia a čiastočne minimalizovali francúzsko-anglické záujmy. Samozrejme, o tom sa dnes pre istotu nehovorí, lenže pravda ostane vždy pravdou.

Čo sa však týka predaja Aljašky v roku 1867, tu bol A. M. Gorčakov zásadne proti, ale nebol schopný túto transakciu zvrátiť. Žiaľ!

Ako slepý Homér…

Bol to práve Alexander Michajlovič Gorčakov, kto svojím prístupom zmenil zahraničnú politiku cárskeho Ruska s presahom do dnešných čias. Do základov prijímania zahraničnopolitických rozhodnutí zakódoval princípy rovnováhy záujmov, čo bolo v ostatných rokoch kolektívnym Západom bezprecedentne pošliapané.

Ešte jeden historický príklad. Na rozdiel od Otta von Bismarcka, ktorý chcel hegemóniu Nemecka zaistiť prostredníctvom vojensko-silových metód, si A. M. Gorčakov nevedel predstaviť „… budovanie európskeho poriadku inak, než s pomocou spoločných úsilí a koordináciou zahraničnopolitických krokov všetkých európskych štátov, predovšetkým veľkých mocností…“

Alexander Gorčakov vrátil Rusko do hry. Bol ako slepý Homér. S neuveriteľnou predstavivosťou videl svet, a ako hluchý Beethoven vnímal dušou a počul pulz budúceho sveta. Skúsme sa do tohto budúceho sveta spoločne započúvať bez tvrdenia, že len ládovanie zbraní na Ukrajinu je to pravé orechové.

Nehľadiac na všetko horeuvedené, známka je pekná a určite bude mať svoju filatelistickú kvalitu a zberateľskú cenu (v čom sa nevyznám), aj keď ju možno bezhodnotový Brusel zaradí na sankčný zoznam.

Veď nič iné vo vzťahu k ruskej kultúre, umeniu, histórii, športu a vede… ani nevie.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Použité pramene:
JUZA, P.(2011): Z dejín ruskej diplomacie (vybrané osobnosti), PeIn Malacky, 2011, ISBN 978-80-970784-7-8.
ЛОПАТНИКОВ В. (2008): Горчаков,  Mladá garda Moskva, 2008, ISBN 5-235-42611-X.

Súvisiace články:
Umenie diplomacie – A. A. Gromyko – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 2 – J. M. Primakov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 3 – S. V. Lavrov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 4 – A. G. Karlov (a iní) – Noveslovo

Foto: 225-летию со дня рождения А.М. Горчакова — Марки • В. Загорский • Стандарт-Коллекция (zagorsky-stamps.ru)

(Celkovo 315 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter