Šiesta časť voľného seriálu Petra Juzu; odkazy na predchádzajúce časti sú uvedené na záver článku.
Šiestu kapitolu pokračovania na tému umenie diplomacie začnem (aj keď som si vždy myslel, že osobné spomienky na Moskvu a na moje pôsobenie v Ruskej federácii si ponechám na neskorší čas) osobným komentárom.
Pred iks rokmi, presnejšie ešte v minulom tisícročí, mi daroval môj priateľ, vedúci autorského kolektívu a vtedy aj podpredseda Zahraničného výboru Štátnej dumy Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie (za KS RF), formálne peknú a obsahovo veľmi hodnotnú knihu: Súčasné politické dejiny Ruska – osobnosti Ruska (In: Современная политическая история России – лица России, РАУ- корпорация, Москва 1999, ISBN 5-86014-119-3, spolu 968 strán). Pre knižných znalcov ešte jedna informácia. Kniha je v tvrdej väzbe so zlatou razbou vo formáte 21,5 x 29,5 cm.
No , keď sme pri doplňujúcich informáciách, tak akademik Aleksej Ivanovič Podberiozkin (Алексе́й Ива́нович Подберёзкин)bol na čeleobčianskeho združenia «Духовное наследие» (Duchovné dedičstvo), neskôr o.i. pôsobil ako prorektor MGIMO (2009-2015). Predtým (2000) ešte kandidoval na post prezidenta Ruskej federácie, kde získal 0,13 % hlasov.
Ale prečo tento úvod? Táto hrubá publikácia obsahuje totiž viac ako pätnásťtisíc biografických hesiel, ktoré predstavujú špecifický kolektívny portrét ruskej politickej (a nielen politickej) elity, ktorá mala a má vplyv na procesy v Ruskej federácií.
Jedno z najdlhších hesiel (ss s.885-886) je venované práve politikovi a diplomatovi, ktorému patria ďalšie riadky.
Viktor Stepanovič Černomyrdin
Toto meno – Viktor Stepanovič Černomyrdin (Виктор Степанович Черномырдин) -pravdepodobne navždy ostane v pamäti ľudí strednej a staršej generácie po celom svete, o Slovensku nehovoriac.
Narodil sa 9. apríla 1938 v obci Čornyj Otrog v Orenburgskej oblasti (teda na vojnové útrapy a likvidáciu Slovanov si ako malý chlapec, napriek svojmu veku, živo pamätal).
Ako vynikajúci manažér zohral významnú úlohu pri sformovaní a štarte energetického gigantu GAZPROM, na čele ktorého dlhšiu dobu stál, keď žezlo potom prevzal Rem Ivanovič Vjachirev, ktorý pracoval v Gazprome skoro 46 rokov a v roku 2002 ho nahradil dodnes stojaci na čele Aleksej Borisovič Miller.
Predtým (1973-1978) stál V. Černomyrdin na čele Orenburgskej plynárenskej rafinérie. Potom sa presunul do Moskvy na ÚV KSSZ, kde pracoval na oddelení ťažkého priemyslu. Od roku 1982 zastával post námestníka ministra plynárenského priemyslu Sovietskeho zväzu.
Ako predseda vlády V. Černomyrdin de facto, počas dlhých zdravotných absencií prezidenta Borisa Nikolajeviča Jeľcina, riadil krajinu so všetkým čo k tomu patrí, vrátane prístupu k jadrovému kódu.
Keď bol po niekoľkých infarktoch B. Jeľcin v Moskve operovaný profesorom Renatom Sulejmanovičom Akčurinom (1946-2024), svet na 23 hodín stíchol, ale V. Černomyrdin nedopustil žiadne excesy. To bolo všetko za oponou.
Marec 1993. Predsedu vlády SR V. Mečiara prijal predseda vlády RF V. Černomyrdin. V pozadí za premiérmi v tmavých okuliaroch sú (zľava) J. E. veľvyslanec SR v RF Roman Paldan (†) a vtedajší podpredseda vlády (dnes prezident Zväzu priemyselníkov a podnikateľov Ruskej federácie) Aleksander Nikolajevič Šochin. Pero slovenskému predsedovi vlády budúci podpredseda vlády a minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák (vtedy ako 3. tajomník na ZÚ SR v Moskve).
Zdroj: Súkromný archív V. Grivnu
Spoza opony vystúpil v júni 1995, keď čečenskí separatisti (a teroristi) obsadili v juhoruskom meste Budennovsk miestnu nemocnicu, kde vzali ako rukojemníkov viac ako dvetisíc ľudí. V. Černomyrdin sa neváhal pred televíznymi kamerami pustiť do vyjednávania s vodcom teroristov Šamilom Salmanovičom Basajevom. Teroristom zaručil voľný odchod do Čečenska, čím zadržiavaných rukojemníkov v zásade ušetril pred tristným koncom.
Udalosti o pár rokov neskôr v moskovskom divadle na Dubrovke (2002) a v škole v Beslane (2004), kde bol na oslobodenie rukojemníkov použitý silový variant potvrdili, že umenie vyjednávať a použiť nesilovú diplomaciu pred silovou akciou boli V. Černomyrdinovi blízke.
Umenie diplomaticky sa pohybovať v bludisku mocenských vzťahov postsovietskej Ruskej federácii (a prejavovať lojalitu prezidentovi) potvrdzuje aj fakt, že V. Černomyrdin vydržal na čele ruskej vlády takmer šesť rokov (1993-1998), pričom v rokoch 1992-1993 bol predsedom Rady ministrov Ruskej federácie.
Po odchode z postu predsedu vlády mal štyroch nástupcov, až kým sa nominácia ustálila na neskoršom a dnešnom prezidentovi Vladimírovi Vladimírovičovi Putinovi.
V čase protiprávneho bombardovania NATOm Juhoslávie sa V. Černomyrdin stal osobitným vyslancom B. Jeľcina pre Balkán.
Bol to práve on, kto juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča, aby sa predišlo ďalším zbytočným obetiam, presvedčil o potrebe nesilového riešenia. Spolu s fínskym prezidentom Marttim Ahtisaarim dojednal ukončenie operácií v Kosove výmenou za koniec bombardovania.
Za túto misiu si vyslúžil aj nezrealizovanú nomináciu na Nobelovu cenu mieru. Brat Slobodana Miloševiča – Borislav –, ktorý bol v tom čase veľvyslancom v Moskve (bol vtedy obľúbeným a hodne vystupoval v médiách) sa na túto aktivitu pozeral kriticky a tvrdil, že to „… nebola otvorená hra Moskvy…“
Ako veľvyslanec
Následne bol menovaný za mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Ruskej federácie na Ukrajine. Spomínam si, že prakticky ihneď po prílete na letisko Borispol sa vypravil za úradujúcim prezidentom Ukrajiny Leonidom Danylovičom Kučmom (1994-2005), ktorému odovzdal svoje poverovacie listiny a okamžite sa ujal svojich kompetencií.
Veľvyslanec V. Černomyrdin na prechádzke po centre Kyjeva, po námestí, kde sa predtým ľudia zabávali a kde sa potom po nich strieľalo. Vľavo v tej dobe mimoriadny splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky na Ukrajine J. E. Vasil Grivna.
Zdroj: Súkromný archív V. Grivnu
Ako veľvyslanec ešte zažil ukrajinského prezidenta Viktora Andrejoviča Juščenka (2005-2010), ktorý bol v rokoch 1999-2001 predsedom vlády Ukrajiny. Celkom osem dní s ním ako predsedom vlády spolupracoval – jeho predsedovanie sa skončilo 29. mája 2001.
Potom mal tú „česť“ spolupracovať, alebo skôr krotiť predsedníčku vlády Júliu Vladimírovnu Tymošenkovu (2007-2010), ktorá už vtedy mala rôzne nacionalistické výpady na „Moskalov“ a ťahala čachrovacie nitky s ruským plynom, ktorý mal prúdiť do Európy, ale končil nie tam.
Ako profík energetik – plynár sa nenechal ogabať ukrajinským prístupom k tranzitu ruskej ropy a plynu a veci postavil na svoje miesto.
Čo sa však nedá povedať o dnešných dňoch, keď ukrajinský prezident, ktorého mandát už dávno sublimoval, naďalej opíja Európu tézami o zlom ruskom plyne a rope. Keď si tieto média beztrestne čapovali do svojej ekonomiky, vtedy bol dobrý!
Problém je, že časť Európskej únie sa rada necháva opíjať. Lenže po opíjaní nastupuje hlavybôľ.
Priateľský človek
V. Černomyrdin bol komunikatívny a priateľský typ človeka. Oceňoval úprimnosť a v kontaktoch sa snažil svojich priateľov, ale aj partnerov – za čo si ho v Kyjeve počas veľvyslancovania veľmi cenili – nesklamať.
V jednom z nespočetných rozhovorov pre médiá sa ho raz ukrajinský novinár spýtal: „Viktor Stepanovič, máte nejakých priateľov? Je ich veľa?“ Po dlhšom premýšľaní odpovedal: „Nie, nie veľa. Tí, ktorí už boli, sú aj teraz priatelia. A tohto času? Neviem.“
Napriek tomu, že nebol profesionálnym diplomatom, tento akože handicap vždy pretavil vo svoj prospech. Ako nediplomat bol však vysoko erudovaným a efektívnym vyjednávačom.
Spolupútnici jeho diplomatického pôsobenia v Kyjeve vo svojich spomienkových fíčroch unisono uvádzajú, že na každom diplomatickom podujatí sa okolo neho vytváral strapec hostí, ktorí ho s pozornosťou a nefalšovanou úctou počúvali, radili sa a konfrontovali svoje čítanie vnútropolitického vývoja na Ukrajine s jeho pohľadom.
V ére Sovietskeho zväzu boli politici zväčša „vyhnaní“ do diplomacie, na diplomatickú prácu v zahraničí. Vyslanie V. Černomyrdina na Ukrajinu bol však koncepčný (a ako ukázal rok 2014, resp. 2022) a prezieravý krok Kremľa.
Totiž už v tej dobe sa na Ukrajine a za Ukrajinu koncentroval súboj mocností, ktoré sa snažili rozbiť historicky bratské vzťahy medzi Ruskou federáciou a časťou Ukrajiny. Presne v rámci známej tézy Zbigniewa Brezinského, podľa ktorej je Rusko s Ukrajinou veľmocou, veľkou mocnosťou a bez Ukrajiny je to len veľký štát. Zrejme aj preto, alebo najmä preto sa V. Černomyrdin pustil veľmi odhodlane a s profesionálnym entuziazmom k plneniu úloh veľvyslanca.
Rešpekt, autorita a dôvera
Pritom je málo známe, že Ukrajina mu bola veľmi blízka. Nakoniec jeho manželka Valentína Fedorovna (dievčenské priezvisko neukrajinské Šepeleva) bola Ukrajinka. Hovorila perfektne (na rozdiel od časti dnešnej nacionalistickej elity Ukrajiny), tak ako aj svokra V. Černomyrdina, po ukrajinsky.
To, že niekoho časom napadne na Ukrajine kriminalizovať jeden zo svetových jazykov, ktorý je historickým jazykom na území (v rámci leninského konceptu) zvanom Ukrajina a nehovorí sa o Malorusku[1], samozrejme nemohol ani on predpokladať.
Okrem tejto komparatívnej výhody, ktorá mu zaisťovala rešpekt a vysokú autoritu v diplomatickom zbore, bol to fakt, že osobne poznal celú škálu predstaviteľov politickej, kultúrnej a ekonomickej elity Ukrajiny a vedel, ako s nimi komunikovať. Vtedy boli totiž ešte ukrajinské elity empatické, aj keď sem-tam niečo vyplávalo na povrch.
Jedna epizóda za všetky. Na konci Kresčatniku vo výstavnom centre (predtým Múzeum V. I. Lenina) bolo slávnostné otvorenie akejsi výstavy ruských kníh (ruských autorov, ale aj z produkcie ruských vydavateľských domov), ktorého sa zúčastnil aj V. Černomyrdin ako veľvyslanec.
Všetko prebiehalo v korektnej atmosfére, pokiaľ jeden z nacionalisticky zmýšľajúcich ukrajinských predstaviteľov médií nepoložil nasledujúcu otázku: „Viktor Stepanovič, nie je čas, aby sa Rusko ospravedlnilo za hladomor a genocídu, ktoré spôsobilo na Ukrajine v roku 1930?“
V. Černomyrdin pokojne odpovedal: „Možno by ste sa mal obrátiť na Gruzínsko. Určite je vhodnejšie sa obrátiť na Tbilisi.“
Zmätený novinár zareagoval: „Ale on (J. V. Stalin) vtedy sedel v Moskve.“ Odpoveď veľvyslanca bola strohá, ale presne cielená: „Mnohí sedeli v Moskve.“ A ešte tému V. Černomyrdin uzavrel: „A ešte budú sedieť!“.
Touto odpoveďou – dvojzmyselným bonmotom – V. Černomyrdin potvrdil, že bol nielen operatívnym majstrom tohto žánru a generátorom slovných novotvarov, ale presne vedel postaviť bodku nad historické „i“.
Nedá sa preto ešte nedotknúť témy, resp. kategórie genocída, ktorú so železnou pravidelnosťou otvára dnešný Kyjev prostredníctvom diplomatických kanálov.
Ak by mu politická zaslepenosť neprekážala si prečítať medzinárodne uznanú definíciu genocídy[2] z dielne poľského právnika židovského pôvodu Rafaela Lemkina[3] (1900-1959), pričom definícia je súčasťou o.i. Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu, tak by sa musel jednoducho červenať.
No a skôr by sa dalo hovoriť o genocíde Slovanov počas Veľkej vlasteneckej vojny na území dnešnej Ukrajiny a to za výdatnej pomoci domácich nacionalistov s tieňom, ktorých hrmotne uctieva súčasný kyjevský režim za potlesku (žiaľ) progresívcov na Slovensku.
Tí si však (progresívci na Slovensku) zámerne nevšimli, že aj keď ukrajinský prezident Viktor Juščenko udelil S. Banderovi titul Hrdina Ukrajiny, že toto rozhodnutie neskôr ukrajinský súd zrušil a titul tomuto antihrdinovi, čo mal o.i. prsty v masakri vo Volyni, svojím rozhodnutím odobral.
Už v roku 1997, ešte ako premiér, V. Černomyrdin poskytol rozhovor pre noviny Washington Post (pred svojou cestou do USA), ktorý vyšiel pod názvom NATO Plans Worry Russia´s premier (Plány NATO znepokojujú ruského premiéra)[4], v ktorom uviedol: „… budem varovať B. Clintona pred expanziou NATO do strednej Európy, čo by mohlo vyvolať v Rusku extrémistické požiadavky na návrat k ozbrojenej konfrontácii so Západom… neúspešné vyriešenie otázky rozširovania NATO môže viesť ku konfrontácii…“
A ajhľa, je tu rok 2025 a konfrontácia, ktorú V. Černomyrdin odmietal a cítil, aké môže mať fatálne následky pre ľudstvo, je – k radosti mentálne nezodpovedných progresivistických neoliberálov aj na Slovensku – na spadnutie.
Politická filozofia V. Černomyrdina
V rámci svojej politickej filozofie a ekonomických prístupov k téme sa dlhodobo V. Černomyrdin opieral o myšlienky akademika V. J. Katasonova, ktoré neskôr ako ucelený koncept predstavil vo svojej knihe Rusko a Západ v 20. storočí: Dejiny ekonomickej konfrontácie a koexistencie.[5]
Katasonov dokazuje, že západoeurópske krajiny a špeciálne USA od 19. storočia vnucujú Rusku systém nerovných hospodárskych, finančných a úverových vzťahov a snažia sa z krajiny urobiť kolóniu, surovinový prívesok západných krajín.
Západ stále – teda aj v 21. storočí – udržiava podobný systém vzťahov s Ruskom. Lenže podľa V. J. Katasonova sú pokusy Západu navždy zmeniť Rusko na surovinovú kolóniu iluzórne.
Rusko totiž podľa záverov V. J. Kasatonova, znovu získa svoju moc, Západ vráti korisť a nepomôžu mu žiadne „jezuitské dohody„.
No a toto bolo jedno z politických kréd V. Černomyrdina aj ako veľvyslanca.
Od 23. novembra až do konca svojho veľvyslaneckého mandátu (11. júna 2009) zastával post doyena diplomatického zboru akreditovaného na Ukrajine. A nakoľko som bol určitú dobu (priznávam, aj keď krátku, v jednoduchšej krajine a v normálnejšej dobe) aj ja doyenom diplomatického zboru, viem, aká je to multizodpovednosť, keď voči prijímajúcej krajine nevystupuješ „len“ ako zástupca vysielajúcej krajiny, ale „až“ ako zástupca celej palety akreditovaných krajín.
Po skončení veľvyslaneckej misie bol ihneď 11. júna 2009 menovaný za poradcu prezidenta Ruskej federácie a zároveň sa stal špeciálnym predstaviteľom Ruskej federácie v otázkach ekonomickej spolupráce s členskými krajinami Spoločenstva nezávislých štátov. Tento post zastával až do svojho skonu.
Väzba na domov a rodinu
Vždy si našiel čas navštíviť svoju rodnú dedinu Čornyj Otrog, navštíviť Orsk a navštíviť hroby svojich rodičov, príbuzných a priateľov. Vďaka jeho energii a osobnému prínosu bol v jeho rodnej dedine postavený chrám.
V. Černomyrdin bol silne rodinne založený človek. Podľa jeho slov je dom pevnosť a útočisko rodiny.
Téza dom ako pevnosť bola prítomná v celoživotnej politickej ceste V. Černomyrdina. Bola stále prítomná. Nakoniec určitú dobu bol spoluzakladateľom, spolu s vtedajším MERom Moskvy Jurij Michajlovičom Lužkovom a Mintimerom Šaripovičom Šajmimjevom, prezidentom Tatarstanu, politického hnutia Náš dom – Rusko (Наш дом – Росси́я) a predsedom tohto hnutia, ktoré bolo vládnym hnutím v Ruskej federácii.
Rodina, v jeho chápaní, je keď sa dvaja mladí ľudia, chlapec a dievča zosobášia, prechádzajú spoločným životom, stavajú dom, vychovávajú detí, potom vnúčatá. Nakoniec zdieľajú radosti a strasti, riešia spoločné problémy.
Podľa osobnej filozofie V. Černomyrdina, takýmto ľuďom nikdy nenapadne hľadať útechové bokovky, ľahké úniky pred zodpovednosťou.
Sám vyrastal vo viacdetnej rodine. Otec bol vodič a matka sa ako domáca starala o výchovu detí s výchovnou devízou – disciplína, poriadok a úcta k starším.
Viac krát sa vyjadril, že za väčšinu svojich úspechov vďačí manželke Valentíne Fedorovne Černomyrdinovej (nar. 6. júla 1938), ktorou prežil celý život. Neočakávane ho opustila 12. marca 2010.
Napriek opore v blízkej (dvaja synovia) a aj širšej rodine a spoločnosti, bola pre neho veľmi veľká rana. Nakoniec to jeho smútiace srdce nevydržalo.
Dobový pohľad na vtedy čerstvý dvojhrob manželov Černomyrdinových na Novodievčom cintoríne v Moskve (dnes má inú podobu).
Za milovanou manželkou sa vybral po dvestotridsaťsiedmich dňoch pred pätnástimi rokmi 3. novembra 2010 vo veku 72 rokov.
Majster bonmotov
V. Černomyrdin bol aj majster hovoreného slova, novotvarov, jazykových prešmyčiek a bonmotov.
Snáď najznámejšie je konštatovanie, ktoré je zapísané v zlatom fonde ruského politického jazykového folklóru: Chceli sme lepšie a dopadlo to ako vždy (Хотели как лучше, а получилось как всегда).
Špecialisti mapujúci ruské politické myslenie hovoria, že možnou inšpiráciou bol ruský revolucionár a anarchista Piotr Aleksejevič Kropotkin, ktorý vo svojom diele Denníky z rôznych miest napísal: „… štát vo vzťahu k spoločnosti je posadnutý zlozvykmi a posadnutý je chtiac, nechtiac: chceme čo najlepšie, ale dopadlo to ako vždy…“[6]
Skúsme iný citát: „Celý môj život sa uskutočnil v atmosfére ropy a plynu“, alebo „Musíte premýšľať o tom, čo treba pochopiť“, alebo tiež: „Smerovanie máme len jedno – správne!“[7] Tu už o autenticite a originalite autora nemožno pochybovať!
K jeho sedemdesiatke bola vydaná kniha autora Aleksandra Gamova, ktorá okrem hutného rozhovoru obsahuje aj nepreberné množstvo aforizmov a replík V. Černomyrdina. Má príznačný názov: „Chceli sme lepšie…“(Хотели как лучше…)[8]. Stojí za prečítanie!
Odkaz V. Černomyrdina č. 1
Pôvodne som chcel túto úvahu a poznámky o skvelom človeku a diplomatovi (čo nie je v kontrapunkte) ukončiť tým, že odporučím každému, kto bude na návšteve v Moskve, aby o.i. zašiel aj na Novodevičij cintorín (Новодевичье кладбищe), kde je možné si pozrieť miesta posledného odpočinku mnohých zo sovietskej a ruskej – nielen politickej – elity.[9] Vrátane hrobu manželov Viktora a Valentíny Černomyrdinových.
Ale až potom mi ťuklo, že de facto už tu máme on line vychovanú generáciu v kasárenskej rusofóbii, ktorá nikdy nebola vo Veľkom divadle (ktorý na plagátoch a skratkovitých textoch na Slovensku označujú ako Bolshoj, ako keby slovenské „š“ bolo hanbou, alebo Vladimír musel byť Volodymyr a Miroslav zasa Myroslav…), neprechádzala sa po Červenom námestí, nenasávala atmosféru Treťjakovskej galérie, Múzea A. S. Puškina, nepocítila zemitú atmosféru chrámu Christa spasiela či Isakievského chrámu.
Alebo sa neprechádzali v Sankt Peterburgu po nábreží rieky Neva s pohľadom cez otvorené mosty na väznicu Kresty, na Smolnij či neposedeli v Marinijskom divadle. O cestách do legendárneho Petrodvorca, Gatčina alebo návštevy pamiatok zlatého okruhu Moskvy a Valdaji – ani nehovoriac.
Ale zato fenomenálnych Alexandrovcov mínuskujú na YouTube (tak progresivisticky treba). Osobne demonštrujú, v zmysle téz sufražetiek z Progresívneho Slovenska, že nám netreba žiadne vzdelanie a ani kultúrny cit, aby v Bratislave nevystupovala (ona vystúpila a s fenomenálnym úspechom) Anna Jurievna Netrebko.
Táto generácia si nevie prečítať v origináli Idiota, Vojnu a mier (tento titul špeciálne odporúčam slovenským progresívcom!), Doktora Živága, básne Sergeja Jesenina, či si vypočuť piesne Bulata Okudžavu, Vladimíra Vysockého…
Takáto generácia má byť budúcnosťou samostatného a či dokonca vôbec slovanského Slovenska? Verí niekto tejto fikcii?
Odkaz V. Černomyrdina č. 2
Nech je ale pre nás aspoň malou satisfakciou to, že toľko ľubozvučnej ruštiny na verejných miestach v Bratislave ako dnes, nebolo počuť ani počas Mesiaca československo-sovietskeho priateľstva (čím bol v minulosti známy mesiac november).
Nositelia tohto ľúbozvučného jazyka sú paradoxne z Ukrajiny, ktorí sa rozhodli usadiť na Slovensku. Ukrajinci, ktorí odišli zo svojej vlasti nie pred bojmi na Ukrajine, pred Rusmi, ale pred ukradnutou Ukrajinou, ktorú im – slušným Ukrajincom – ukradli niektorí „Ukrajinci“.
Na pomoc si zoberme slová, ktoré vyriekol Egon Bondy (Zbyněk Fišer): „… upozorňujem na nebezpečenstvo, ktoré sa skrýva najprv v zahmlievaní, potom vo falzifikácii a nakoniec v cielenom zabudnutí na minulosť. Cielená falzifikácia je zločinná vec, ale úplne vygumovať spomienky na minulosť, to už je zločin proti ľudskosti. To všetko vedie ľudí k zmene mentality, správania a k tomu, aby ľudia boli bezmocní…“ Tento citát, ak by niekto chcel pátrať po zdroji, sa pravidelne objavuje na lište Slova.
Meno V. Černomyrdina navždy ostáva v pamäti mnohých generácií v Ruskej federácii. Nakoniec ako politik a diplomat zohral významnú (možno ešte dnes nedocenenú) úlohu v moderných politických a ekonomických dejinách svojej krajiny.
Viktor Stepanovič Černomyrdin bol profesionál, slušný človek a vlastenec, alebo ak chcete patriot. To dokázal nielen, ale aj, počas svojho veľvyslaneckého pôsobenia na Ukrajine.
V zásade sa tento človek nemusí ľuďom vzdelaným predstavovať. Založil dnes funkčnú jednu z najväčších svetových energetických spoločností Gazprom.
Ako premiér vytiahol Rusko zo „spárov“ ekonomického rozpadu Ruska a vybudoval jeden z pilierov dnešného silného Ruska.
Keď bol na Ukrajine, ako veľvyslanec dokázal nastaviť Kyjevu zrkadlo a udržať na obojku miestnych deštruktorov.
Po jeho odchode na večnosť, Ruská federácia naďalej drží pozície a Ukrajina sa roztápa.
Cielené prepisovanie histórie tými, čo ani nevedia písať, smeruje len k jednému – aby sme boli bezmocní!
(Autor je penzionovaný veľvyslanec a emeritný vysokoškolský učiteľ)
Súvisiace články:
Umenie diplomacie – A. A. Gromyko – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 2 – J. M. Primakov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 3 – S. V. Lavrov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 4 – A. G. Karlov (a iní) – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 5 – Č. T. Ajtmatov – Noveslovo
Úvodné foto a portrét: www.wikipedia.org
[1] Малая Русь, Малая Россия, Малороссия
[2] Pozri: LEMKIN, R.: Axis Rule in Occupied Europe: Laws of Occupation, Analysis of Government, Proposal for Redress; Washington: Carnegie Endowment for World Peace, 1944.
[3] Pozn.: narodil sa v poľskej židovskej rodine v malej dedinke Bezwodne neďaleko mesta Vaukavysk, ktoré bolo vtedy súčasťou Ruského impéria a dnes sa nachádza v Bielorusku. Inak študoval o.i. vo Ľvove.
[4] https://www.washingtonpost.com/archive/politics/1997/02/04/nato-plans-worry-russias-premier/7e796-bd30-414a-9ca5-03816ad4f3/
[5] КАТАСОНОВ В.Ю.: Россия и Запад в ХХ веке: История экономического противостояния и сосуществования / Отв. ред. О.А. Платонов. – М.: Институт русской цивилизации, 2015. – 736 с.
[6] КРОПОТКИН, П. А.: Дневники разных лет / Вступ.ст. Аникина А. В.; Сост., подгот.текста, примеч. и имен.указ. Лебедевой А. П. – М.: Сов. Россия, 1992. – 462 с.
[7] https://citaty.net/autori/viktor-stepanovic-cernomyrdin/
[8] ГАМОВ, А. П.: Хотели как лучше…: девятнадцать вечеров с Виктором Черномырдиным, или как рождались крылатые слова эпохи , Фолио, 2007,ISBN: 978-966-03-3801-2, 158 strán. Knihu si možno on line (bezplatne) prečítať na: https://project.orenlib.ru/litmap/up/person/flash/Gamov/Hoteli_kak_luchshe/mobile/index.html
[9] Zoznam pozri: https://trave-l.ru/moscow/mogily-znamenitostej-na-novodevichem-kladbische/
Jedna odpoveď
„Sufražetky z Progresívneho Slovenska“, považujem za veľmi vydarený názov osobitného fenoménu (ja som si vymyslel „žabky-demokratky“- podľa kvákania, nie veku…)
Páči sa aj úvaha, že „skvelý človek a diplomat“ nemusí byť v kontrapunkte.
To sa u nás, na Slovensku, ťažko pripúšťa – najmä ak si človek dúfa, že skvelý človek by mal byť aj slušný (nie v zmysle etikety, ale celkového správania).
Inak, predstava, že popri opilcovi B. Jeľcinovi, stál „slušný človek“ je mi dosť ťažko akceptovateľná. No podľa epizódy, nie je potrebné, súdiť celý život.