Po štvrtej časti tohto seriálu sa redakcii Slovo ozval čitateľ Vladimír Tupta. Neďaleko Grasalkovičovho paláca prežil svojich prvých 50 rokov, spojených okrem iného aj s prácou v krúžku lodných modelárov v klubovni presne nad vtedy neprístupnou Kaplnkou sv. Barbary.
Pred časom narazil na zmienku o zaujímavom ľúbostnom príbehu spojeného s touto historickou pamiatkou. Otec Huga Portischa, rodáka z Bratislavy a popredného komentátora rakúskej verejnoprávnej televízie ORF, Emil Portisch, bol posledným šéfredaktorom denníka Preßburger Zeitung a autorom dvojzväzkových Dejín mesta Preßburg-Bratislava z roku 1933.
Lovestory s nešťastným koncom
V druhom diele (str. 515) sa uvádza, že 18. mája 1881 zavítal do Bratislavy bezprostredne po svojom sobáši s arcivojvodkyňou Štefániou Belgickou korunný princ Rudolf Habsburský. V Grasalkovičovom paláci, patriacom vtedy bratrancovi cisára Františka Jozefa arcivojvodovi Fridrichovi Rakúsko-tešínskemu, vraj atraktívneho následníka trónu stretla mladučká, desaťročná baroneta Mary Vetserová (jej otec pochádzal zo Slovenska). Hneď sa do Rudolfa zaľúbila. Tragické finále tejto romance sa odohralo po necelých ôsmich rokoch – 30. januára 1889 v loveckom zámočku Mayerling pri Viedni, kde Rudolf najprv zastrelil svoju milenku a potom seba.
Dohrávka v Rusovciach
Príbeh sa okľukou vracia do Bratislavy. Cisárovi nevyšli zámery vydať mladú vdovu po svojom synovi za druhého následníka trónu Františka Ferdinanda dʹEste. Ten objavil v bratislavskom Grasalkovičovom paláci svoju nastávajúcu Žofiu Chotkovú, a tak si dcéra belgického kráľa Leopolda II. po jedenásťročnom vdovstve našla novú lásku – diplomata, „obyčajného“ uhorského grófa Eleméra Lónyaya.
Týmto morganatickým (nerovným) sobášom prišla Štefánia o práva členky panovníckej rodiny. Manželia sa po svadbe stiahli zo spoločenského života. Kúpili si kaštieľ postavený v tudorovskej neogotike v Oroszvári, kam sa v roku 1906 nasťahovali. Išlo o dnešné Rusovce, ktoré sa v roku 1945 najmä vďaka úsiliu štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa spolu s Jarovcami a Čunovom pričlenili k obnovenému Československu.
Grófski manželia po skončení druhej svetovej vojny v dôsledku spoločenských udalostí a choroby odkázali všetok majetok benediktínskemu kláštoru v maďarskej Pannohalme na Vrchu sv. Martina. Tam sa belgická princezná na sklonku života uchýlila a 23. augusta 1945 zomrela; manžel ju prežil o necelý rok. Kláštor dodnes spravuje ich pozostalosť, preto medzinárodné súdy roky rozhodovali o tom, komu rusovský kaštieľ s rozsiahlym parkom patrí, až ho prisúdili Slovenskej republike. Vláda konečne – po vyše 30 rokoch chátrania tohto impozantného areálu – pristúpila k jeho renovácii.
Republikánsky režim pamiatke neprospel
Počas prvej svetovej vojny sa arciknieža Fridrich s rodinou presťahoval do Viedne, no Grasalkovičov palác vlastnil až do sklonku roku 1918. Hneď po začlenení Bratislavy do Československej republiky 1. januára 1919 sa doňho nasťahovalo velenie 33. pluku čs. légií. Keď nový štát rozsiahly majetok rozvetvenej rodiny Františka Jozefa I. skonfiškoval, v paláci sídlilo zemské vojenské veliteľstvo. Vtedajšia éra „odmietania všetkého habsburského“ z neho urobila skladisko všemožných harabúrd. Začal nebezpečne vlhnúť, navždy z neho zmizli mnohé umelecké prvky. Pôvodné zariadenie štát predal alebo ho ľudia jednoducho rozkradli.
Načas sídlo hlavy štátu
Situácia sa radikálne obrátila po vytvorení Slovenského štátu v marci 1939. V Bratislave chýbali reprezentačné priestory a úradnícke kancelárie pre novovzniknuté inštitúcie centrálnej moci. Napochytro sa zhostil úlohy adaptácie existujúcich reprezentatívnych budov známy architekt Emil Belluš.
V západnej časti paláca nechal zriadiť prezidentov byt a pracovňu s priamym prístupom do Kaplnky sv. Barbary, vo východnej zase apartmány pre zamestnancov. Podľa Bellušovho projektu zbúrali nevzhľadné predné prízemné krídla a hospodársku budovu na východnej strane záhrady, kde bolo kedysi aj divadlo.
Hlavné nádvorie vizuálne prepojil s námestím honosným mrežovým plotom a na mieste hospodárskej budovy postavili garáže a nocľahárne pre personál. Kancelárie v susednej renesančnej budove premostili s palácom ponad Banskobystrickú ulicu drevenou chodbou. Podľa súčasných odborníkov rekonštrukciu urobili pred 85 rokmi nekvalitne. Poškodené ozdobné artefakty necitlivo odstránili, interiér „vylepšili“ zničením pôvodných parketových podláh a nevkusnými kamennými obkladmi. Chodby na poschodí pokryli mramorom a celé prízemie travertínovými blokmi.
„Úprava“ susedného, bývalého letného arcibiskupského paláca pre potreby ministerstva zahraničných vecí (Vojtech Tuka sa stal súčasne i predsedom vlády, takže to vlastne bolo aj sídlo premiéra) bola realizovaná tiež podľa Bellušových predstáv. Bola ešte radikálnejšia. Architekt zachoval iba stredný trakt, bočné historizujúce krídla sú novostavbami.
Cieľ bombardovania spojencov?
Počas amerického náletu na rafinériu Apollo a Zimný prístav 16. júna 1944 bomby minuli kanceláriu prezidenta Jozefa Tisu len o chlp. Spojenci zničili spomínanú renesančnú budovu a niekoľko domov v okolí smerom k Obchodnej ulici.
Dosiaľ nie je celkom zastavaná tzv. jama medzi Crowne Plaza Hotel a zastávkou električiek (po vojne tam zriadili detské ihrisko). Ktovie, či bombardéri z USA iba od Apolky zablúdili, alebo mali určený konkrétny cieľ – Grasalkovičov palác, ktorý však netrafili. V oboch prípadoch je to fajn, lebo by sme prišli o unikátne architektonické dielo, špičkový barok viedenského typu.
Po oslobodení začas patrila nehnuteľnosť predsedníctvu Slovenskej národnej rady. Uvažovalo sa o jej využití ako sídla prezidenta obnovenej ČSR v slovenskej časti krajiny. Eduard Beneš ju však navštívil s manželkou Hanou len raz, nikdy v nej nebýval a neúradoval.
Ani jeho nasledovník na Pražskom hrade Grasalkovičov palác nevyužíval. A tak ho dal v roku 1951 k dispozícii pionierskej organizácii. Odvtedy sa nazýval Dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda.
Arcivojvodov nahradili pionieri
Salóny prerobili na rozličné krúžky šikovných rúk, modelárov či nádejných výtvarných umelcov. Ja som chodil do literárneho krúžku. V Sale terrene zriadili herňu s rozličnými zábavnými zariadeniami, preliezkami a povestnou trampolínou. V dnešnom Zelenom salóne postavili javisko pre divadelný, bábkarský a recitačný súbor. Mnohé z detí, čo tam vtedy hrali, sa stali skutočnými hercami. Vo Veľkej sále sa nacvičovali ľudové tance. Na fašiangy sa tam konali maškarné plesy, na jednom som získal tretiu cenu za masku vodníka. V „pinkáči“ nechýbala ani detská knižnica a čitáreň.
Celkom sa zmenila záhrada. Vybudovali tu bazén s vežou, z ktorej sa dalo skákať s padákom. V strede parku bolo futbalové ihrisko s tribúnami pre divákov a okolo chodil detský vláčik ako v lunaparku. Dokonca sa na istý čas objavila malá zoo.
Rekonštrukciou v roku 1958 zmizli zo záhrady všetky hospodárske budovy, bola obnovená zeleň a v strede po prvýkrát inštalovali fontánu. Napriek tomu všetkému palác nebol veľmi vhodný na voľnočasové aktivity detí a tínedžerov. Pionieri a ich vedúci sa preto už dlhšie tešili na dostavbu novej účelovej budovy v lese pri Karlovej Vsi, kam sa v roku 1985 presťahovali.
Do údržby paláca ako kultúrnej pamiatky sa po druhej svetovej vojne s výnimkou náhrady zotleného dreveného krovu za moderný železný neinvestovalo takmer nič. V polovici 80. rokov objekt v havarijnom stave prešiel do vlastníctva Ministerstva kultúry SSR. Uvažovalo sa, že tam po nevyhnutnej rekonštrukcii zriadia galériu moderného umenia alebo dom pedagógov. No zostalo iba pri plánoch.
Hrad nevyhovoval, išlo sa do mesta
Po zmene režimu v novembri 1989 sa opäť hovorilo o výraznej obnove paláca, v ktorom malo vzniknúť veľké kultúrne a spoločenské centrum, či príležitostné ubytovanie pre prezidenta ČSFR Václava Havla a prijímanie návštev počas jeho návštev Bratislavy. História sa však ubrala iným smerom…
Pri rokovaní o návrhu Ústavy SR v auguste 1992 poslanci za SNS nástojili na tom, aby obsahovala klauzulu o Bratislavskom hrade ako sídle hlavy štátu. Tento zámer im však neprešiel.
Keď Národná rada SR 15. februára 1993 zvolila za prvého prezidenta nezávislej Slovenskej republiky Michala Kováča, jeho úrad síce najprv umiestnili v hradnom areáli, rýchlo sa však ukázalo, že obrovské, v zime nevykúriteľné sály nie sú vhodné pre zamestnancov Kancelárie prezidenta SR. A tak sa začali aktivity zacielené na Grasalkovičov palác.
Práce sa natiahli na tri roky, štátnu kasu stáli takmer 280 miliónov korún (cca 9,29 milióna eur). Keďže sa obnova dostala do sklzu, Kováča na istý čas prichýlil vtedajší bratislavský primátor Peter Kresánek v reprezentačných priestoroch Primaciálneho paláca. Prezident Kováč prevzal symbolický kľúč od vynoveného sídla na Hodžovom námestí 30. septembra 1996. To už mal za sebou väčšinu z päťročného výkonu najvyššej ústavnej funkcie.
V 90. rokoch prebiehali rekonštrukčné a reštaurátorské práce aj v maďarskom Gödöllő (Jedľovo) pri Budapešti, a tak tam neraz zašli slovenskí odborníci z prezidentskej kancelárie na skusy.
Menej sa vie, že štát uvažoval o tom, že odkúpi ako letné sídlo pre prezidenta pôvodne renesančný kaštieľ so stredovekým jadrom vo Veľkých Uherciach pri Partizánskom. Tiež by si však vyžadoval generálnu obnovu. To prispelo spolu so zostrenými vzťahmi prezidenta Michala Kováča s premiérom Vladimírom Mečiarom k tomu, že sa od tejto myšlienky cúvlo.
Prechádzka chodbami a sálami
Mal som možnosť v pokoji si prezrieť Grasalkovičov palác dvakrát vďaka priateľke, ktorá vtedy pracovala v Kancelárii prezidenta SR. Samozrejme, s povolením zodpovedných. Raz krátko pred dokončením jeho rekonštrukcie a druhýkrát v čase, keď bol po skončení Kováčovho mandátu a pred nástupom prezidenta Rudolfa Schustera, zvolenom priamo voličmi, niekoľko mesiacov takmer ľudoprázdny.
Elegantným dvojramenným schodišťom sa dostanete na poschodie do priestornej chodby, odkiaľ vedú dvere do bielo-zlatej Veľkej sály s replikami historických pecí a s oknami orientovanými do záhrady. Prezidenti v tejto reprezentatívnej sieni prijímajú početnejšie skupiny hostí, menujú novú vládu a jednotlivých ministrov, profesorov, sudcov a generálov. Veľvyslanci tu hlave štátu odovzdávajú poverovacie listy.
Vľavo pokračuje podobný, no menší – Prijímací salón pre uvítanie nižšieho počtu ľudí, vrátane prezidentov a monarchov. Tam chodia aj osobnosti práve vymenované do svojich funkcií na čašu šampanského, ale už bez televíznych kamier. V nasledujúcom Hnedom salóne, resp. v knižnici, mávajú hlavy štátu neformálne stretnutia. Aktuálny prezident tam prijíma aj súkromné osobnosti.
Za prezidentovou kanceláriou vedie bočné, drevené schodište na druhé poschodie v podkroví, kde je malý byt. Ten dosiaľ využíval aj s dvojplatničkou na varenie iba Košičan, svojrázny politik a spisovateľ Rudolf Schuster s manželkou Irenou. Odtiaľto ho 25. júna 2000 odvážali so zlou zdravotnou prognózou do nemocnice. S prekvapivo šťastným koncom.
Nasleduje už len Kaplnka sv. Barbory. Okná na poschodí, obrátené na čestné nádvorie, má vo svojich kanceláriách sekretariát prezidenta.
A čom v pravom krídle?
Ak sa z hlavného schodišťa vydáte doprava, čaká vás Zelený salón. Ide o jedinú miestnosť, ktorá prechádza naprieč celou šírkou paláca a teda má okná do záhrady aj na čestne nádvorie. Tu sa konajú plenárne rokovania, respektíve pohostenia s početnejšími delegáciami. Veľký salón, či presnejšie jedáleň vznikla odstránením priečok za posledného majiteľa nehnuteľnosti počas Rakúska-Uhorska arcivojvodu Fridricha, ktorý mal deväť detí a chcel ich mať pri obede pod kontrolou. Za socializmu tam mali pionieri divadelnú sálu s pódiom, oponou a so všetkým, čo k tomu patrí.
Ďalej vpravo je Zlatá sála, kde zvykli vítať svojich hostí manželky prezidentov, ktoré mali kanceláriu v susednom Oválnom kabinete. Nevedno, či ich využíval aj partner Zuzany Čaputovej Juraj Rizman a kto tam bude úradovať počas prezidentovania dosiaľ slobodného Petra Pellegriniho.
Nasledujú ďalšie kancelárie v podkroví a na prízemí. Tam má svoje priestory aj Čestná stráž prezidenta SR a kuchyňa. Jedine táto časť paláca je podpivničená. Nepodarilo sa mi však zistiť, či a koľko sudov vína tam schovávajú.
Skončíme v krásnej Sale terrene, kde čakajú dohodnutí ľudia na audienciu, kým príde na nich rad. Pri rekonštrukcii paláca začiatkom 90. rokov minulého storočia v Sale terrene pod nánosmi viacerých náterov objavili na stene jemnú fresku s rastlinnými motívmi. Prácne, ale krásne ju zreštaurovali.
Profesor kulturológie Jozef Leikert tam počas výkonu funkcie prezidenta Rudolfa Schustera a Ivana Gašparoviča organizoval každý mesiac vernisáž slovenských výtvarných umelcov spojenú s kultúrnym programom a čašou šampanského. Palác bol tak sprístupňovaný verejnosti a záujemcovia o umenie sem mohli prísť aj mimo slávnostnej vernisáže. Stačilo sa podpísať na recepcii.
Svoju históriu má aj záhrada
Rudolf Schuster zaviedol ešte jednu tradíciu. Každý zahraničný prezident musel v záhrade za palácom vysadiť strom. „Vyčítali mi, že sa tam sadili duby – a dub nie je strom Slovensku typický,“ bránil sa. „No mne to tak určili záhradníci, na jednej strane chceli pás s dubmi, na druhej s lipami. Tak sa stalo, že prezident Havel vysadil dub, no jeho nástupca Klaus už lipu.“
Profesor Leikert spomína, že keď Schuster viedol svojho hosťa do záhrady, aby tam zasadil strom, účelovo prechádzali cez túto sálu, aby si pozreli aj obrazy našich umelcov. Viacerí politici prejavili záujem o kúpu…
Nástupom Andreja Kisku sa vernisáže skončili, a neobnovila ich ani Zuzana Čaputová. Že by sa dal presvedčiť Peter Pellegrini? A s prezidentskou alejou prestal už Gašparovič. Škoda, že ju nedokončili.
Súčasťou areálu Grasalkovičovho paláca je rozsiahla záhrada upravená vo francúzskom štýle, ktorá nadväzovala na rozsiahly park bývalého letného arcibiskupského paláca. Pôvodne slúžila iba pre uzavretú spoločnosť. Po vzniku republiky od roku 1919 sa stala obľúbeným miestom prechádzok Bratislavčanov a verejných koncertov. Dosiaľ je akýmsi tichým útočiskom pred ruchom veľkomesta.
V roku 1978 tu osadili dosiaľ obľúbenú fontána Radosť zo života s troma obnaženými devami od autorov Tibora Bártfaya, Karola Lacka, Imricha Ehrenbergera a Pavla Mikšíka. Za horúcich letných dní som videl v nej kúpať sa všelikoho, malé deti aj také väčšie.
Začiatkom 90. rokov minulého storočia v strede záhrady umiestnili jazdeckú sochu uhorskej kráľovnej Márie Terézie. Pôvodne zdobila Veľkoprepoštský palác v nitrianskom Hornom Meste. Dvojpodlažnú rokokovo-klasicistickú budovu postavili v rokoch 1778 až 1780 na podnet Márie Terézie podľa projektu Franza Antona Hillebrandta, cisárskeho architekta, ktorého sme už v tomto seriáli spomínali. Socha z druhej polovice 18. storočia od neznámeho autora stála hore na južnom priečelí za balustrádou.
Budovu na sklonku druhej svetovej vojny počas bombardovanie Nitry sovietskym letectvom poškodilo až natoľko vážne , že v povojnovom období sa podarilo obnoviť len strednú časť prízemia. Socha bola rozbitá na kopu kúskov. Až v roku 1992 ju do predpokladanej podoby zreštauroval akademický sochár Miroslav Černák. Vzápätí ju osadili do záhrady Grasalkovičovho paláca v Bratislave.
Nitrianske biskupstvo sa časom rozhodlo prinavrátiť Veľkoprepoštskému palácu pôvodný vzhľad, ktorý zachytávali dobové fotografie. Na balustráde sa opäť týči replika socha Márie Terézie, urobili sa terénne a parkové úpravy okolia budovy a záhrady. Do miestností v interiéroch naviezli nábytok a kancelárske zariadenie, ktoré začali využívať veľprepošt, pomocný biskup a zamestnanci biskupského úradu. V obnovených priestoroch teda nebude múzeum.
Celková rekonštrukcia niekdajšej Pionierskej záhrady bola realizovaná koncom 90. rokov minulého storočia a vraj sa do veľkej miery podarilo prinavrátiť jej pôvodný výzor z kniežacích čias. Nájdeme tam aj torzá barokových sôch. Pred rokom-dvoma znovu pristúpili k viacerým korekciám, údajne na základe starých plánov. Podľa mňa nie celkom šťastne tam vytvorili väčšie plochy vysypané štrkom, bez stromov, kvetov a zelene. Pritom už tam nemusia parkovať koče vysokoctených návštevníkov šľachtických plesov…
Epilóg ukrytý v listnatom lese
Rýchlo sa rozvíjajúce mestečko Gödöllő nie je iba magnetom pre desaťtisíce návštevníkov kráľovského zámku. V jeho chotári sa nachádza aj druhé najnavštevovanejšie pútnické miesto spomedzi mariánskych svätýň v Maďarsku – Máriabesenyő.
Hlboko veriaci katolík Anton I. Grasalkovič sa v roku 1758 rozhodol, že niekde na svojom pozemku v okolí Gödöllő dá postaviť kaplnku na počesť Presvätej Bohorodičky Loretánskej. Nevedel, kde presne má táto sakrálna budova stáť. Mal však informácie, že na úpätí blízkeho kopca, ktorý vtedy pokrýval hustý les, sa pred 300 rokmi rozvíjala dedina Besnyő i s kostolom. Ten tam pravdepodobne vybudoval rád premonštrátov, ktorí tam žili v 13. storočí.
Gróf nechal v tých partiách lesa kopať miestnych chlapov. Podľa legendy tam jeden z robotníkov našiel 1. apríla 1759 v ruinách stredovekej obce sošku Panny Márie z kostí. To považoval Anton I. za osudové znamenie a usúdil, že by bolo najvhodnejšie „rozlúčkový“ kostol postaviť práve tu a pomenovať ho na počesť Panny Márie. Neskôr, v roku 1771, pribudol i kapucínsky kláštor a rodinná krypta, kde odpočívajú všetci významní príslušníci rodu Grasalkovičovcov. Kláštor pred niekoľkými rokmi obnovili a rozšírili. Nás tam aj s prednáškou vítal mních kapucín zo Slovenska.
Tak si to na záver zrekapitulujeme.
Gróf Anton I. Grasalkovič de Gyarak, narodený v Mojmírovciach, zomrel ako 77-ročný 1. decembra 1771 na svojom statku vo veľkej obci Csömör. Vtedy zväčša slovenská luteránska usadlosť Čemer sa neskôr stala súčasťou Budapešti. Až tretia manželka Terézia Klobušická ho prežila. Potomkov mu však nedala. A tak sa všetci odvádzajú z druhého manželstva s Teréziinou sestrou Kristínou.
Knieža Anton II., ktorý sa narodil v rodinnom sídle v Gödöllő a detstvo prežil v Ivanke pri Dunaji, do určitej miery kráčal v šľapajach úspešného otca. S jedinou manželkou Máriou Annou Esterházyovou de Galántha mali osem detí, no zo štyroch synov prežil detské roky iba jeden – Anton III. Anton II. zomrel ani nie 60-ročný 5. júna 1794 vo Viedni.
Anton III., narodený v Bratislave krátko pred smrťou svojho starého otca, sa oženil s kňažnou Leopoldinou Esterházy de Galántha. Ich manželstvo zostalo bezdetné, a tak 9. septembra 1841, keď naposledy vydýchol v Gödöllő, rod Grasalkovičovcov vymrel po meči.
O tomto poslednom mužskom predstaviteľovi rodu sa vo všeobecnosti píše dosť málo. Až na poznámky, že riadne zadlžil rodinný majetok. Nuž, žil v tieni najmä svojho dedka Antona I., ktorý za svoj život dosiahol priam nemožné.
Snímky: Autor a www.wikimedia.commons
(Koniec seriálu)
Martin Krno: Kto dal postaviť Prezidentský palác? | 1. časť
Martin Krno: Kto dal postaviť Prezidentský palác? | 2. časť
Martin Krno: Kto dal postaviť Prezidentský palác | 3. časť
Martin Krno: Kto dal postaviť Prezidentský palác | 4. časť
