Kto dal postaviť Prezidentský palác? | 2. časť

Kráľovskými darmi, postupným uzatváraním troch manželstiev, svadbami svojich detí aj kúpou získal v druhej tretine 18. storočia gróf Anton I. Grasalkovič de Gyarak rozsiahle majetky najmä na území medzi riekami Tisa a Dunaj, ktoré aj po siedmich desaťročiach po oslobodení od Turkov zostávali polopusté. Potomok pomerne bezvýznamnej zemianskej rodiny s chorvátskymi koreňmi sa raketovým spoločenským vzostupom zaradil medzi najväčších uhorských magnátov a stal sa aj významným donátorom katolíckej cirkvi, vzdelávania, umenia a architektúry.

Obnovená kráľovská železničná stanica v Gödöllő, ktorej salóny mohla používať iba panovnícka rodina z Viedne

Anton I. dal postaviť, resp. radikálne prebudovať 33 kostolov (zväčša aj s farou) a kaplniek. Čo nestihol dokončiť za života, dotiahla jeho tretia manželka Terézia Klobušická, syn Anton II. a zvyšok vnuk Anton III. Išlo o väčšie chrámy v klasickom barokovom štýle v Peštianskej a Hevešskej župe susediacej s Novohradskou. Priamo v Pešti (tam aj ortodoxný srbský kostol), v romantickom mestečku Szentendre (Svätý Ondrej) pri západnom ramene Dunaja, farský kostol sv. Jána Nepomuckého v Csolnoku (slovensky Čolnok, južne od Ostrihomu), ďalej v obciach a mestečkách v okolí maďarskej metropoly Kerepes (Kerepeš), Isaszeg (Išaseg), Ecser (Ečer), Örkény a roku 1733 kostol Najsvätejšej trojice v Csömöri (Čemer).

Hlavné námestie v Szentendre s gréckym ortodoxným Kostolom Blagovestenska, postavenom roku 1752 v barokovom štýle

Vo veľkej dedine Parád na severnom úpätí Matry nechal roku 1768 Anton I. vybudovať rímskokatolícky kostol zasvätený sv. Otílii, ktorá sa podľa legendy narodila slepá. Bohatí rodičia sa jej zriekli, vychovávala ju pestúnka. Keď ju však neskôr pokrstili, začala vidieť, a tak sa stala patrónkou slepých a nevidiacich. Výber svätice nebol náhodný, rodinu Klobušických postihovala genetická očná choroba. Prejavilo sa to tiež u druhej a tretej manželky Antona I. (sestry Kristína a Terézia Klobušické), ako i u jeho syna Antona II.

Približne v roku 1724 dal gróf osídliť súčasný (od roku 1950) XXIII. obvod Budapešti katolíckymi Frankami a Švábmi z Württemberska. Obec nazvali Soroksár (nemecky Markt).

Najprv im slúžila kaplnka, no v roku 1759 naprojektovali farský kostol Panny Márie pravdepodobne architekti rodiny Grasalkovičovcov Andrej Mayerhofer a Ignác Oracsek. Relikvia triesky z Kristovho kríža, ktorého pravosť údajne overil biskup Karol Esterházy, chrámu veľmi nepomohla. Niekoľkokrát ho zničil požiar a v roku 1956 ho vážne poškodilo zemetrasenie.

Obec Séď (maďarsky Sződ) leží 30 kilometrov severne od Budapešti. Anton I. ju kúpil spolu s Göd Pusztou od Madáčovcov v roku 1736 a usadil v nej slovenské obyvateľstvo z hornatých oblastí a neskôr Sikulov zo Sedmohradska. Základný kameň súčasného kostola položili 4. júna 1743 na mieste staršieho, z ktorého použili stavebný materiál. O necelý rok ho vysvätili na počesť Márie Magdalény. V roku 1776 tu dal Anton II. postaviť rímskokatolícky kostol sv. Barbory.

Kostol Panny Márie stojaci na kopci nad Vácegresom, severne od Gödöllő, podobne ako iné postavili dediči Antona I. na základe ustanovení  grófovho testamentu v roku 1788 na románskych základoch. Až do roku 1943 sa dedina nazývala Zsidó (Židov), túto pôvodne židovskú usadlosť dostal starý Grasalkovič do daru.

Z kostolov v Maďarsku spomeňme ešte obec Nagytarcsa (Veľká Tarča) nachádzajúcu sa na pomedzí Peštianskej nížiny a kopcov pri Gödöllő. Pôvodne sa nazývala Csíktarcsa, po roku 1720 sa sem sťahovali luteránski poddaní i zemania z Hontu a Novohradu. Keď gróf o desať rokov dedinu odkúpil, platil zákaz stavať protestantské chrámy, tak nechal zrekonštruovať rímskokatolícky. Základy evanjelického kostola položili až pred rokom 1819.

Anton I. Grasalkovič

Obec Tataháza nájdete až neďaleko hraníc Maďarska so srbskou Vojvodinou. V roku 1764 gróf Grasalkovič nechal zaľudniť aj tunajšiu pustatinu. Vnútroštátnych prisťahovalcov oslobodil od pozemkových daní na jeden rok a od poplatkov pre župu na tri roky. Tí, čo prišli zo zahraničia, mali šesťročné privilégiá. Jeho syn, už knieža Anton II., tu dal postaviť kostol sv. Martina z Tours. Ten sa narodil okolo roku 317 v západnej Panónii – v Savárii (Szombathely, Kamenec)v rodine rímskeho stotníka. Prešiel ako vojak do dnešného stredného Francúzska, kde konvertoval na kresťanstvo, založil kláštor, robil zázraky a v stredoveku sa stal jedným z najpopulárnejších svätcov v Európe, vrátane územia dnešného Slovenska.

Kostol s jeho patrónom, ktorého poznáme zväčša zobrazeného ako mladého vojaka na bielom koni podávajúci žobrákovi polovicu svojho plášťa, nachádzame aj v západnej časti Hevešskej župy v Rózsaszentmártone. Až do roku 1903 sa obec volala Fancsal (Fančal). Pod týmto názvom ju spolu s hatvanským panstvom po roku 1730 kúpil Anton I.

Jeho syn dal v roku 1813 postaviť rímskokatolícky kostol na základoch predchádzajúceho, ktorý bol vysvätený okolo roku 1720 tiež na počesť Martina z Tours. Dedinu premenovali podľa názvu kostola zrejme preto, lebo Fancsal sa volá aj mestečko situované na južných úpätiach Zemplínskych vrchov.

Juhovýchodne od Budapešti založil v roku 1764 Anton I.  dedinu Újhartyán, kde sa usadili zemianske evanjelické rodiny zo Slovenska, zrejme z Chrtian pri Veľkom Krtíši, lebo slovenský názov obce znie Nové Chrťany. Súčasne sa tam hrnuli aj prisťahovalci z Bavorska a Württemberska. V dôsledku ich silnej migrácie väčšinu obyvateľstva začali tvoriť nemecky hovoriaci katolíci.

Pretože sa táto situácia opakovala, možno konštatovať, že Grasalkovičovci touto špeciálnou, nenásilnou metódou pomáhali Habsburgovcom presadzovať rekatolizáciu a germanizáciu v praxi.

Osobitnou kapitolou tvorivého života Antona 1. Grasalkoviča de Gyarak bolo úspešné manažovania väčších stavebných diel. Gróf bol obľúbencom Márie Terézie (udelila mu aj najvyššie vyznamenanie – Kráľovský uhorský rád sv. Štefana), a tak sa netreba čudovať, že ho panovníčka poverila rekonštrukciou Kráľovského paláca v Budíne, ktorý svet dodnes obdivuje.

Kráľovský palác na Budíne po barokovej prestavbe z polovici 18. storočia

Pravda, rekonštruovať ako rekonštruovať, lebo vtedy zo stredovekého hradu nad Dunajom po tureckom „hospodárení“ zostali ruiny. Teoreticky mal Grasalkovič menej roboty s výraznou prestavbou Bratislavského hradu, ktorý v tom období prežíval svoje najskvelejšie architektonické obdobie. Zmenil sa zo starej pevnosti na pohodlné reprezentačné sídlo vicekráľa.

Novovymenovaným uhorským miestodržiteľom sa stal Albert Sasko-Tešínsky, manžel Márie Kristíny, najmilšej dcéry Márie Terézie, preto sa ako jediná zo sestier mohla vydať z lásky. Panovníčka z Viedne či neďalekého Schloss Hofu do Prešporku často cestovala – vždy radšej ako do vzdialenejšej Pešti.

Na barokovej prestavbe Bratislavského hradu mal svoj podiel aj gróf Anton I. Grasalkovič

Podľa plánov z tých čias sa uskutočnila aj najnovšia obnova Bratislavského hradu, projektovaná už na sklonku socializmu. Pravda, s výnimkou klasicistickej prístavby na východnej terase – tzv. novej budovy, neskôr pomenovanej ako Tereziánum. V ňom sa zrodila mimoriadne cenná zbierka starých výtvarných diel Albertina, ktorou sa teraz pýši Viedeň.

Plán na modernizáciu Bratislavského hradu vypracoval pred takmer 300 rokmi barokový architekt nemeckého pôvodu Franz Anton Hillenbrandt, ktorý projektoval o. i. oratórium v bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, prestavbu habsburského zámku v Holíči, letný arcibiskupský palác, dnes sídlo vlády SR na Námestí Slobody v Bratislave, budovu Kráľovskej komory (teraz Univerzitná knižnica v Bratislave) a súčasnej Lekárskej fakulty Trnavskej univerzity.

Prestavba v 60. rokoch 18. storočia trvala kratšie ako jej rekonštrukcia za pomoci najmodernejšej techniky v 21. storočí. Vtedy však ešte neplatil na hlavu postavený zákon o verejnom obstarávaní…

Grasalkovičovci okrem drobnejších majetkov vlastnili aj päť veľkých – štyri v Maďarsku (Gödöllő, Hatvan, Debrő a Baja,) a jedno na Slovenku (Komjatice s priľahlým Černíkom a Kmeťovom, vtedy Ďorok). Anton I. si nechal postaviť tri zámky v barokovom štýle, trinásť kaštieľov a kúrií a jeden mestský palác v Bratislave. Mnohé z nich sa na seba podobajú. Nečudo, veď ich má na svedomí dvorný architekt rodiny Andrej Mayerhofer.

Zámok v Hatvani teraz slúži ako Maďarské poľovnícke múzeum

V roku 1740 kúpil gróf Grasalkovič dnes už zničený hrad Debro a k nemu patriace panstvo v priestore stredovekej dediny Csalpuszta, ktoré o tri roky pomenoval Al Döbrő a začal sem sťahovať osadníkov z viacerých oblastí Nemeckej ríše. Na základe skúmania ich rodových mien možno predpokladať, že pochádzali z Porýnia. Gróf rodinám prideľoval dočasné bývanie, kým si nepostavili domy z vypálených tehál, poskytol celý alebo polovičný pozemok ornej pôdy a pasienok, zabezpečoval zemepanské privilégiá tej doby, napríklad nemuseli pracovať na panskom. Okrem toho im udelil šesť rokov oslobodenia od daní.

Nemci sem prichádzali v niekoľkých vlnách. V roku 1767 mala obec už 707 obyvateľov. Obyvateľstvo bolo prevažne nemecké, ale boli medzi nimi aj Maďari.

Mesto Hatvan (Hatvaň) s približne 21-tisícmi obyvateľmi v Hevešskej župe, dobyté späť z tureckých rúk v roku 1686, bolo v roku 1739 znovu zdecimované, tentoraz epidémiou moru. O sedem rokov na to ho dostal do držby v gróf Grasalkovič, ktorý tam doviedol osadníkov z okolia Kolíana nad Rýnom a Trevíru, no aj zo Slovenska. Na mieste zrúcaniny stredovekého hradu a krčmy si nechal v rokoch 1754 až 1763 postaviť kaštieľ, ktorý dnes dominuje spolu s barokovým Kostol sv. Adalberta (Vojtecha) na Košútovom námestí.

Názov mestečka sa odvádza z maďarskej číslice 60. Zhodou okolností je Hatvan vzdialený od Budapešti 60 kilometrov. Grasalkovičovci ho často používali na poľovačky, na ktoré pozývali svojich známych zo šľachtických rodov. Vari preto v ňom zriadili moderné Maďarské poľovnícke múzeum.

V roku 1750 sa mestečko Baja (v južnom Maďarsku, s prístavom na Dunaji a s 37-tisícmi obyvateľov) dostalo spolu so zámkom do majetku rodiny Grasalkovičovcov. V roku 1784 Anton II. de Gyarak panstvo prenajal šľachticovi Žigmundovi Horváthovi zo Szentgyörgy (Svätý Juraj) vo Vášskej župe.

Keď 1. mája 1840 Baju zničil obrovský požiar vrátane strechy zámku, dali ju opraviť Ján a Jozef Horváthovci s podmienkou, že rodina Grasalkovičovcov po uplynutí doby prenájmu uhradí náklady na stavbu. O rok na to smrťou kniežaťa Antona III. vymrel rod po meči.

Baja sa v roku 1858 oslobodila od závislosti na zemepánovi a o štyri roky neskôr kúpilo mesto zámok od grófa Bódoga Zichyho za 722-tisíc forintov. Mestské úrady sa do budovy nasťahovali na jar 1863 a sídlia tam dosiaľ. Na pamiatku milénia príchodu staromaďarských kmeňov do Karpatskej kotliny radnicu v roku 1898 prebudovali vo francúzskom novorenesančnom štýle. Erbový krb z červeného mramoru grófa Antona I., ktorý bol pôvodne na medziposchodí, dnes možno vidieť v Múzeu Istvána Türra.

Najznámejšou stavbou Grasalkovičovcov je barokový zámok v Gödöllő (po slovensky Jedľovo), ktorý nechal Anton I. vybudovať v rokoch 1735 až 1745 ako prepychové rodinné sídlo. Spolu s priľahlými budovami sa rozprestiera na ploche 17-tisíc m² a obklopuje ho park s rozlohou 29 hektárov.

Slávnostné schodište v Gödölő veľmi pripomína to v Prezidentskom paláci v Bratislave

Architektonickým riešením niekoľkokrát prestavaného a postupne rozširovaného zámku s pôdorysom dvojitého U sa zrodil tzv. štýl Gödöllő, ktorý sa stal vzorom pre mnohé maďarské zámky a kaštiele.

Línie veľkoryso riešenej stavby navrhol Andrej Mayerhoffer (1690 – 1771). Do Uhorska prišiel zo Salzburgu v mladom veku a usadil sa v Pešti. So svojím učiteľom Johannom Lukasom von Hildebrandtom sa podieľal na výstavbe letného paláca princa Eugena Savojského v Ráckeve, na južnom predmestí maďarskej metropoly. Neskôr aj na Univerzitnom kostole v Budapešti s dvojicou veží zakončených pôsobivými barokových helmami, ktoré by sa mohli stať vzorom pre dosiaľ fakticky nedokončený kostol Najsvätejšej Trojice na Župnom námestí v Bratislave.

V roku 1724 získal Mayerhoffer uhorské občianstvo, stal sa členom murárskeho a kamenárskeho cechu, založil si rodinu. Dvaja synovia, Andrej a Ján, pokračovali v otcovom povolaní. Ďalšie kaštiele od tohto architekta pre Grasalkovičových priateľov stoja pri Budapešti v Pécele a v Nagytéténye, kde nájdete múzeum umeleckého priemyslu, a zámok v okrese Lučenec. Nedávno zrekonštruovaný na exkluzívny hotel v Haliči – Galicia Nueva.

Keď do Gödöllő prvý raz zavítala v roku 1751 Mária Terézia, zvedavá na sídlo oddaného grófa, Grasalkovič I. ju čakal na začiatku obce na čele 500 jazdcov. Celú cestu dal nahrubo posypať soľou, aby ju mohli uprostred leta ťahať na saniach. Inokedy zasa nechal rozostavať v záhrade 8-tisíc lampášov, aby sa vzácna návšteva z Rakúska nebála v tme.

Knieža Anton II. dal v 80. rokoch 18. storočia pristavať k najjužnejšiemu zámockému krídlu divadlo, ktoré bolo prvou kamennou scénou s kulisami na území Maďarska. Hralo sa v ňom ale iba vtedy, keď sa na zámku zdržiavalo panstvo, čo bývalo len niekoľko týždňov do roka, pretože väčšinu času trávili mladší Grasalkovičovci vo Viedni.

Alžbeta Bavorská (Sissi) a František Jozef I., maľba na skle, Gödöllő

Neskôr divadlo zrušili, prestavali na byty pre čeľaď. Až pred 20 rokmi pri rekonštrukciách interiéru objavili nástenné maľby a zvyšky lóže, a tak ho obnovili. V spolupráci s Českým Krumlovom, kde sa jedinečné barokové zámocké divadlo zachovalo kompletne, vyrobili aj repliky starých kulís.

Po smrti Antona III. v roku 1841 jeho majetok v Báčsko-bodročskej župe zdedil manžel jeho sestry Márie Anny gróf Michal Viczay. Napriek tomu, že bol nadšený numizmatik, finančne sa mu nedarilo. Preto ho predal bankárovi Georgovi Simonovi von Sini, ten zase belgickej banke. Noví majitelia sa tam však takmer vôbec nezdržiavali, a tak zámok postupne pustol.

Vojakov zranených počas prusko-rakúskej vojny v bitke pri Hradci Králové v lete 1866 dočasne ubytovali v jazdiarni zámku. Navštívila ich cisárovná Alžbeta, dnes viac známa ako Sissi. Pretože hrozilo, že Bismarckovo vojsko potiahne až do Viedne, hľadala v Uhorsku útočisko pre svoje deti – Gizelu a následníka trónu Rudolfa. Prenajatú vilu v Budíne považovala za primalú a pobyt na tamojšom hrade sa jej nepáčil pre horúčavy. Túžila po paláci v lone prírody a Gödöllő jej padlo do oka. Jej manžel však zámok kvôli prázdnej pokladnici monarchie kupovať nechcel. Napokon však bol Alžbete súdený.

František Jozef I. bol totiž na základe korunovačnej prísahy v Budíne povinný tráviť každoročne istý čas v Uhorsku. Vláda pri tejto príležitosti chcela dať kráľovskému páru k dispozícii ako „dar ľudu“ rezidenciu na vidieku. Voľba padla na Gödöllő, ležiace severovýchodne od hlavného mesta. V roku 1867 teda uhorský štát zámok odkúpil a po opravách vedených známym predstaviteľom historizujúcej architektúry Miklósom Yblom ho venoval Františkovi Jozefovi I. a Alžbete.

Habsburgovskí manželia trávili v Gödöllő niekoľko mesiacov v roku, obyčajne na jar a jeseň. Cisár workoholik ale zábave a odpočinku veľmi neholdoval. Keď už, tak sa zúčastňoval na poľovačkách. Chodby a schodištia v zámku zdobili najmä jeho trofeje vysokej zveri.

Cisárski manželia František Jozef I. a Alžbeta Bavorská (Sissi) so svojimi deťmi, zľava Rudolf, Mária Valéria a Gizela v záhrade zámku Gödöllő v roku 1871

Alžbeta sa tam však rada utiekala pred nenávidenými dvornými povinnosťami vo Viedni. Veľa čítala, naučila sa po maďarsky, milovala konské dostihy, chrtie závody a tiež poľovačku. Prijímala maďarskú šľachtu, osobitne grófa Júliusa Andrášiho. Posledný raz tu strávila niekoľko dní v októbri 1897. Keď o necelý rok zomrela na následky atentátu talianskeho anarchistu Luigiho Lucheniho pri Ženevskom jazere,  cisár sa už v Gödöllő objavoval omnoho zriedkavejšie, naposledy v roku 1911.

Po skončení 1. svetovej vojny a rozpade Rakúska-Uhorska tu krátko sídlilo vedenie Maďarskej republiky rád, v roku 1920 sa v zámku ubytoval „správca ríše Maďarska“ Miklós Horthy. Často sa tu objavovali zahraniční hostia a aristokrati. Na jeseň 1944 objekt takmer celkom vyplienili nemeckí vojaci. Po vojne tu Sovieti zriadili poľnú nemocnicu a v hospodárskych budovách od roku 1950 na 40 rokov kasárne. Obytné priestory slúžili ako domov dôchodcov.

Chátranie areálu sa skončilo až v polovici 80. rokov minulého storočia, keď štát začal s jeho obnovou. O návrat bývalého lesku a noblesy sa od roku 1994 stará nadácia Kráľovský zámok Gödöllő. Po dvoch rokoch už mohli otvoriť jeho brány. Niekdajšie aristokratické sídlo a oddychové miesto panovníkov funguje v súčasnosti ako múzeum, kde sa často organizujú rozličné podujatia.

Rozľahlý zámok ponúka na obdiv viac než stovkou komnát a reprezentatívnych priestorov. Areál dopĺňa kostol, oranžéria, kúpele, skleníky s kvetmi, barokové stajne s jazdiarňou, ktorá sa teraz používa ako konferenčná sála i na medzinárodné stretnutia politikov, vedcov a umelcov.

Návštevníkov zaujmú renovované sály stredného krídla, slávnostná sieň zdobená zlato-bielymi štukami a časť kráľovských obytných priestorov. Obrazy, historické zbrane a nábytok predstavujú prvých sto rokov dejín zámku a život troch generácií Grasalkovičovcov. Pripomína sa aj častá prítomnosť cisárovnej Alžbety, ktorej izbu zrenovovali v pôvodnej, jej obľúbenej fialovej farbe. Komnaty Františka Jozefa I. vymaľovali na sivo so zlatou výzdobou.

V inštalovaných expozíciách približujú aj osudy tejto pamiatky od medzivojnového obdobia (nedávno tu sprístupnili protiletecký kryt prepojený so zámkom podzemnou chodbou, ktorý tu nechal vybudoval Horthy) až po 80. roky minulého storočia. Samozrejme, na labužníkov tu čaká reštaurácia s ponukou lokálnych špecialít a vín, kaviareň, cukráreň, obchod so suvenírmi.

Park, dnes chránené územie, v 18. storočí vytvorili podľa vzoru francúzskych barokových záhrad. Za zámkom sa rozprestiera rozsiahla Horná záhrada, ktorú od roku 1780 postupne menili podľa anglického štýlu. Nájdeme v nej sochy, pavilón na umelo vytvorenom vŕšku a niekoľko storočí staré stromy, napr. ginko dvojlaločné alebo sekvojovec mamutí. Pred hlavným priečelím zámku sa nachádza Dolná záhrada, v ktorej sa pestuje zelenina a je tam tiež zvernica a bažantnica.

Zámok Gödöllő sa stal architektonickým vzorom pre Grasalkovičov palác, resp. pre súčasné sídlo slovenských prezidentov v Bratislave, dvakrát. Pred 260 rokmi, keď sa palác staval, a pred 30 rokmi pri jeho generálnej obnove.

(Koniec 2. časti)

Snímky: Autor

Martin Krno: Kto dal postaviť Prezidentský palác | 1. časť

(Celkovo 240 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter