Kto dal postaviť Prezidentský palác? | 4. časť

Najkrajší mestský palác v Bratislave dostal minulú sobotu nového pána, či skôr dočasného podnájomníka – víťaza nedávnych prezidentských volieb Petra Pellegriniho. Kedy ho postavili a akou históriou prešiel, sa dozviete z predposlednej časti tohto seriálu.

Palác na grafike Johanna Vincenza Reima z roku 1850, zbierka GMB

Zvykne sa tvrdiť, že Grasalkovičov, dnes oficiálne Prezidentský palác, je dvojčaťom kráľovského zámku neďaleko Budapešti. Kto navštívil oba tieto skvosty architektúry, iste by povedal, že to nie je pravda. Na druhej strane sa v mnohom na seba podobajú, veď plány ich výstavby vytvorili v dielni architekta rodiny Grasalkovičovcov – Andreja Mayerhoffera.

Základný rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že kým pre Jedľovo (Gödöllő) naprojektovali prepychové rodinné sídlo, s palácom na predmestí Bratislavy sa počítalo ako s budovou viac-menej iba na letné obdobie. Tomu zodpovedali aj ich rozmery.

Predseda Kráľovskej uhorskej dvorskej komory gróf Grasalkovič nechal zámok v Gödöllő postaviť v rokoch 1735 až 1745. Veľmi rýchlo však pochopil, že aj po oslobodení Budína spod Osmanov ostáva Bratislava dôležitým mocenským centrom Uhorska. Naďalej tu zasadal snem a až do roku 1848 ostala korunovačným mestom.

Keď Mária Terézia ako uhorská kráľovná v roku 1765 vymenovala budúceho zaťa Alberta Kazimíra Sasko-tešínskeho za miestodržiteľa so sídlom na Bratislavskom hrade, často chodila za svojou najobľúbenejšou dcérou Máriou Kristínou do nášho hlavného mesta. Budín bol pre ňu kvôli nepohodlnému cestovaniu na koči strašne ďaleko…

Preto si najvýznamnejší šľachtici Uhorska považovali za povinnosť postaviť palác v Bratislave. Rozvetvená rodina Pálfyovcov ich tu mala niekoľko. Tak vznikla aj dlhá Panská ulica vedúca od hlavnej – Vydrickej – brány do stredu mesta. Situácia sa zmenila po smrti Márie Terézie a nástupe jej syna Jozefa II. na trón, ktorý scentralizoval uhorské ústredné úrady do Budína a Pešti.

Anton I. Grasalkovič de Gyarak (teraz Kmeťovo) si nechal postaviť barokový mestský palác už v 30. rokov 18. storočia aj v Pešti, na dnešnej Ulici Ľudovíta Košuta. Jeho veľkosť však radikálne limitovala okolitá zástavba. Na fotografii v závere 19. storočia vyzeral dosť ošumelo, a tak sa ani nemožno veľmi čudovať, že ho v roku 1887 zbúrali.

Grasalkovičov palác vo Viedni

Zato vo Viedni Palais Grassalkovich nájdete dodnes v 2. obvode (Leopoldstadt) so súčasnou adresou Obere Augartenstraße 40. Oproti mal v 70. rokoch 18. storočia obľúbené letné sídlo Jozef II., a tak tam knieža Anton II. v roku 1789 kúpil „lukratívny“ pozemok. Začal prerábať jednoposchodovú budovu na majestátny palác so zámerom stať sa cisárovým susedom. Ten sa však nenaplnil, pretože o rok na to panovník nečakane zomrel. O štyri roky, krátko po dokončení paláca, ho Grasalkovič – tiež predčasne – nasledoval.

Jeho syn Anton III. musel roku 1796 majetok vo Viedni predať, aby mohol splácať dlhy. Odvtedy palác často menil majiteľov. Interiér krídel prestavali na nájomné byty. V strednom trakte sídlili rozličné inštitúcie a firmy. Vedenie mesta schátraný palác v roku 1975 odkúpilo, aby zabezpečilo jeho zachovanie.

Trojposchodová klasicistická budova členená trojosovým stredovým rizalitom s obrovskými iónskymi pilastrami a manzardovou valbovou strechou sa neskôr stala sídlom Viedenskej asociácie cestovného ruchu.

Gróf Anton I. si v Bratislave vybral miesto za vonkajším mestským opevnením (v línii Palisády), pred vtedajšou bránou na Suchom mýte. Ktovie, či tušil, že sa tam začína tvoriť budúca najrušnejšia ulica v meste. V susedstve už stálo renesančné letné sídlo arcibiskupov, ktorí ušli pred Turkami z Ostrihomu. Palác na príkaz Františka Barkóciho v rokoch 1761 až 1765 prebudoval do barokovej podoby viedenský architekt František Anton Hillebrandt. V nádhernej Lipaiovskej záhrade, ktorú zdobilo množstvo rozličných sôch a fontán, mal dielňu slávny sochár Juraj Rafael Donner, o. i. autor súsošia sv. Martina a žobráka (Ježiša Krista) v bratislavskej katedrále.

Vnútorné zariadenie v jednej z komnát Grasalkovičovho paláca v Bratislave na začiatku 20. storočia

Koncom 19. storočia arcibiskupstvo, už opäť v Ostrihome, celý areál predalo vojenskému eráru, ktorý tu zriadil špitál. Exteriér aj interiér ostali zakonzervované vďaka tomu, že armáda nikdy nemala dosť peňazí na prestavbu budov. Jedinou zásadnejšou úpravou bola demontáž záhradného schodiska s atlantmi, ktorých previezli do Esterházyho kaštieľa v neďalekých Kopčanoch (Kittsee bei Pressburg) v Rakúsku.

Atlasy prenesené koncom 19. storočia z Bratislavy na Nový Zámok v Kittsee, ktorý vtedy patril rodine Batthyanyovcov

Bratislavské letné sídlo Grasalkovičovcov po tom „celoročnom“ v Jedľove postavili po 15 rokoch, teda v roku 1760. A tak Mayerhoffer mohol urobiť určité korekcie v centrálnom trakte – k lepšiemu.

Pôvodne išlo o záhradný pavilón, ktorý nebol ani podpivničený. V každej izbe by sme nenašli pec. Takže v zime sa tu sotva dalo prenocovať. Až grófov syn sa rozhodol budovu s rokokovými prvkami prestavať tak, aby bol vhodná na celoročné bývanie.

Pod plány sa podpísal bratislavský staviteľ Matúš Walch. Najvýraznejšou zmenou bolo rozšírenie východného (čiastočne s pivnicou) a západného krídla o pavilónové budovy, ktoré dodnes formujú podobu paláca. Na južnej strane centrálneho pavilónu s reprezentačným schodiskom vybudovali terasu. Stavebné práce zasiahli aj do interiéru.

Grasalkovičov palác s fontánou Nymfy Artemidy, vpravo renesančná budova, zničená leteckým bombardovaním 16. júna 1944

Baroková kaplnka zasvätená mučenici Barbore z roku 1768 stála najprv samostatne. Anton II. nechal do nej umiestniť nový oltár. Predĺžením západného krídla ju zakomponovali do hmoty paláca, teraz ju zvonka vôbec nevidno. Akurát zo Štefánikovej ulice vedú do nej malé dvierka, ktoré sú, žiaľ, stále zamknuté.

V 90. rokoch minulého storočia sa v tejto pôvabnej sakrálnej pamiatke  pravidelne konali ekumenické bohoslužby, teraz je zrejme okrem dňa otvorených dverí pre verejnosť neprístupná. Podobne ako za socializmu, keď v nej zriadili sklad.

Rovnaký osud zdieľala Kaplnka Nepoškvrneného počatia Panny Márie zo 17. storočia v spomínanom arcibiskupskom paláci, dnes na Úrade vlády SR. Jej cenný oltár sa podarilo zachovať vďaka Gustávovi Husákovi, ktorý vtedy zastával funkciu predseda Zboru povereníkov (niečo ako slovenský premiér). Na jeho podnet barokové dielo umelca z Donnerovho okruhu po februári 1948 preniesli do Kostola sv. Kozmu a Damiána v Dúbravke. V 90. rokoch sa oltár vrátil na svoje miesto.

Kým stred prízemia na čelnej strane zámku v Gödöllő tvorí mohutná brána, kadiaľ prechádzali koče na vnútorné nádvorie, v Bratislave hostia vystupovali pri podchode pod balkónom do chráneného vestibulu a potom dvojramenným schodišťom na prvé poschodie. Kočiš so svojím povozom prešiel na zadný dvor bránou v pravom krídle.

Centrálna Veľká sála a ostatné väčšie siene sú v Gödöllő oknami situované do vonkajšieho priestoru, v Bratislave do vnútorného nádvoria. Pritom na prízemí umiestnil architekt pôvabnú Salu terrenu s možnosťou priameho vstupu do záhrady, čo iste vítali hostia pozvaní na letné slávnosti.

Bratislavský palác mal rovnako ako arcibiskupské sídlo široké hospodárske zázemie, ubytovne pre služobníctvo, maštale pre kone. Vpredu po oboch stranách stáli nie veľmi vzhľadné prízemné krídla, pozdĺž dnešnej Banskobystrickej ulice sa vinul ďalší, dlhší trakt. V jeho rámci nechal Anton II. vystavať podobne ako v Gödöllő šľachtické divadlo.

Interiér paláca – Veľký salón okolo r. 1895, keď v ňom žil aj s rodinou arcivojvoda Fridrich

Početné bály a slávnosti v paláci lákali elitu z celej krajiny. Prinajmenšom v roku 1775 sa tam veselila Mária Terézia a jej dcéra Mária Kristína s manželom miestodržiteľom, sasko-tešínskym kniežaťom Albertom. Nechýbali tu ani jej synovia, postupne cisári Jozef II. a Leopold II.

Počas korunovácie tretej manželky cisára Františka I. Márie Ľudovíty Beatrix v Dóme sv. Martina v septembri 1808 museli v Grasalkovičovom paláci ubytovať aj najvyšších predstaviteľov Habsburgovcov, pretože hrad už nebol kráľovským sídlom. Pri tejto príležitosti v Kaplnke sv. Barbory vystavovali uhorskú svätoštefanskú korunu.

Knieža Anton II. bol známy mecenáš umenia. Podporoval najmä hudobný život vo Viedni a v Bratislave. Jozef Haydn, rodák z neďalekej dolnorakúskej obce Rohau, mal v Grasalkovičovom paláci premiéry viacerých svojich diel. V roku 1959 na bočnej, západnej stene budovy, za ktorou skrýva kaplnka, odhalili slávnemu skladateľovi pamätnú tabuľu od akademického sochára Jozefa Kostku. Dnes by ste ju tam hľadali márne. Vraj sa nachádza v depozite Mestského múzea Bratislavy. Ktovie prečo?

O predstaviteľovi tretej generácie Grasalkovičovcov, Antonovi III., sa toho v odbornej literatúre veľa nepíše. Hádam iba to, že mal ako jeho otec umelecké a gamblerské sklony, a tak rodinný majetok ešte viac rozhádzal.

Manželstvo s príbuznou Leopoldinou Esterházi de Galántha zostalo bezdetné, a tak 9. septembra 1841, keď knieža naposledy vydýchlo v Gödöllő, rod Grasalkovičovcov vymrel po meči. Vdova si majetok nemohla udržať. Jeho časť sa dostala do rúk panovníckej rodiny, a tak spoločenský život v bratislavskom paláci ešte niekoľko rokov pokračoval.

Do tohto obdobia slovenský spisovateľ Ľudo Zúbek situoval svoj román Jar Adely Ostrolúckej, ktorá sa tam mala zoznámiť na plese s Ľudovítom Štúrom a údajne sa z toho zrodila osudová láska. Nedá sa síce vylúčiť, že Adela ako dcéra šľachtica, zvolenského podžupana a Štúr ako profesor či poslanec Uhorského snemu do paláca niekedy nezablúdili, no neexistujú dôkazy o tom, že by sa tam stretli. Nuž, hádam nám romantici odpustia, ale aj s ich láskou to bolo všelijako, skôr išlo o vzájomne vyjadrovanú úctu a sympatie ako o hlbší vzťah…

V nasledujúcich rokoch sa palác využíval na rozličné účely. Stal sa miestom výstav, časť miestností si prenajala škola pre slečny, na istý čas tam zriadili skladisko. Záhrada bola zdevastovaná, sochy sa z nej stratili. V 70. rokoch 19. storočia rezidenciu vlastnila veľkostatkárska grófska rodina Karáčoniovcov.

V roku 1884 dal Guido Karáčoni, významná osobnosť panovníckeho dvora a zakladateľ charitatívnych inštitúcií, postaviť v severozápadnej časti záhrady tri luxusné nájomné domy v historizujúcom štýle, nazývané aj ako Karáčoniho palác.

Rodina arcivojvodu Fridricha Rakúsko-tešínskeho pred Grasalkovičovým palácom v Bratislave

Noblesa a lesk sa do bývalého sídla Grasalkovičovcov načas vrátili po roku 1897, keď ho od Karáčoniovcov odkúpil za 480-tisíc zlatých vzdialený bratranec cisára Františka Jozefa I., arcivojvoda Fridrich Rakúsko-tešínsky. Oženil sa s arcivojvodkyňou Izabelou von Croy-Dülmen, mali spolu osem dcér a nakoniec aj syna.

Ako vysoký vojenský veliteľ, ktorý mal okrem početnej rodiny aj peniaze zdedené po strýkovi, potreboval väčšie honosné sídlo. Hneď po kúpe sa začalo s modernizáciou. Na poschodí vznikla rozsiahla jedáleň. Nehnuteľnosť zelektrifikovali napojením na električkovú trasu vedúcu cez dnešnú Štefánikovu ulicu až k starej Železničnej stanici.

Fridrich býval obľúbeným hosťom mestskej honorácie aj na ospievaných prešporských báloch dobrovoľníkov pri 72. pešom pluku. Práve tu sa Izabelina dvorná dáma Žofia Chotková spoznala s Františkom Ferdinandom d´Este. A keby sa len zoznámili – ale sa hneď do seba aj zamilovali!

Následník rakúskeho trónu zrazu začal chodiť do Grasalkovičovho paláca ako na klavír. Arcivojvodkyňa sa tešila, že sa hádam zapozeral do jednej z jej dcér. Ale skončilo sa to škandálom. František Ferdinand zabudol po tenisovom zápase v záhrade vreckové hodinky. Izabela si ich prezerala, keď dnu objavila Žofiinu fotografiu.

Následník trónu František Ferdinand de Este v Grasalkovičovom paláci (2. zľava s husľami)

Rovnoprávne manželstvo budúceho cisára s dievčinou z českej grófskej rodiny neprichádzalo do úvahy. František Ferdinand sa rozhodol pre morganatické manželstvo, teda oželel, že by Žofia mohla používať kráľovský titul a že by si ich deti nárokovali rakúsky trón. Ich spoločný príbeh sa skončil tragicky 28. júna 1914, keď na manželov spáchal v Sarajeve atentát srbský anarchista Gavrilo Princip. Ich tri deti, dvaja chlapci a jedno dievča, prežili aj 2. svetovú vojnu. Pravda, v nacistickom koncentračnom tábore, kam ich nechal umiestniť Adolf Hitler.

Koniec 4. časti

Snímky: Autor

Martin Krno: Kto dal postaviť Prezidentský palác? | 1. časť
Martin Krno: Kto dal postaviť Prezidentský palác? | 2. časť
Martin Krno: Kto dal postaviť Prezidentský palác | 3. časť

(Celkovo 183 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter