Ten, kto navštívil Viedeň, určite si v pamäti vybaví monumentálne bronzové súsošie Márie Terézie od nemeckého sochára Caspara von Zumbusche z roku 1888, ktoré je umiestnené na námestí pomenovanom po tejto panovníčke. Okrem nej samotnej, sediacej na tróne, predstavuje pomník 24 významných osobností, ktoré ju sprevádzali životom.
Samí muži. Iba dvaja sa narodili na území dnešného Slovenska. Poľný maršal Andrej Hadik z Dunajského Klátova, ktorý však pochádzal zo zemianskeho rodu z Turca, a gróf s chorvátskymi koreňmi Anton I. Grasalkovič de Gyarak, narodený v Ilmuri (dnes Mojmírovce). Umelec ho umiestnil spolu s ďalšími štyrmi predstaviteľmi „štátnej správy“ na reliéf za sochou stojaceho kancelára Václava Antona Kaunitza, zástupcu starého moravského rodu. Nuž, habsburská monarchia bola naozaj mnohonárodnostná, len či si to jej panovníci naozaj uvedomovali… Asi nie, lebo o tri desaťročia sa definitívne rozpadla.
Zachovali sa sakrálne stavby
Anton I. mal štyri veľké statky, z toho jeden na Slovensku – v Komjaticiach so susedným Černíkom, Kmeťovom (vtedy Gyarak, po slovensky Ďorok), Horným a Dolným Vinodolom. Ale menšie vlastnil aj v Ivanke (nie v tej pri Nitre, ale pri Dunaji, hoci ten tečie oveľa ďalej), v Demandiciach (okres Levice) a dokonca aj zlatú baňu v Banskej Štiavnici.
Pokiaľ ide o plody Grasalkovičových staviteľských ambícií, až na jednu významnú výnimku sa na rozdiel od Maďarska toho na Slovensku až toľko nezachovalo. Napokon, tu skôr poľnohospodárske než reprezentačné objekty. Ak sa aj niektoré dožili doby zakladania JRD, tak ich už dávno zavial čas zabudnutia.
Medzi výnimky, ktoré môžeme vidieť i v súčasnosti, patria sakrálne pamiatky. Buď vznikli radikálnou prestavbou starších, gotických kostolíkov, ktoré už priestorovo nevyhovovali, alebo vyrástli celkom nové. Dosť sa na seba dosť podobajú, sú vytvorené v barokovom slohu v takej kvalite, že až na menšie klasicistické úpravy v 19. storočí fungujú dodnes. Na Slovensku ide napospol o rímskokatolícke svätostánky.
V časoch stavovských povstaní Komjatice veľmi trpeli. V roku 1703 sa mohla využívať z pôvodného farského kostola len časť sanktuária. V roku 1717 jednoloďový Kostol sv. Petra a Pavla zreštauroval dajaký taliansky majster a 29. júna ho na sviatok svätých Petra a Pavla znova dali za spievanej svätej omše do užívania. Ale o 30 rokov už bol spustnutý, a tak ho nechal nový zemepán Anton I. opraviť. Pri prudkom rozvoji obce však už čoskoro nepostačil, a tak v rokoch 1751 až 1755 vyrástol trojloďový Kostol sv. Alžbety a vzápätí nová fara.
Grasalkovič sa podieľal i na výstavbe monumentálneho piaristického chrámu sv. Ladislava v Nitre charakterizovaného dvojicou barokových veží. Študoval totiž na tamojšom gymnáziu založenom v roku 1701 (súčasná budova kláštora a školy je mladšieho dáta).
Donátor obrazu bol údajne na ústrednom oltári znázorňujúcom uhorského kráľa Ladislava I., ktorý ešte predtým v rokoch 1064 až 1074 zastával post nitrianskeho kniežaťa a podľa určitých zdrojov v meste pod Zoborom 29. júla 1095 zomrel. Pre Grasalkovičovcov bol tento úspešný bojovník proti pohanským Kumánom (predkov Uzbekov) obľúbený svätec.
Jednoloďový Kostol sv. Michala archanjela v Demandiciach (názov pochádza z osobného mena Damian, resp. Demän) tiež získal postupne súčasnú podobu v 18. storočí. V roku 1724 v ňom dokonca vybudovali kryptu rodiny Grasalkovičovcov. Pred rokom 1731 dostal kostolík novú dlažbu a vnútorné vybavenie, v roku 1750 predstavanú vežu ukončenú ihlanovou helmicou.
Mojmírovce bez rodného domu
Ak sa chce človek vydať po stopách Antona I. Grasalkoviča na Slovensku, logicky musí začať v jeho rodisku – v Mojmírovciach. Paradoxne, v tejto obci na polceste medzi Nitrou a Novými Zámkami po ňom nič hmatateľné neobjaví. Pri príležitosti 300. výročia jeho narodenia na jeden dom osadili pamätnú tabuľu s nápisom: „Tu sa narodil 6. 3. 1694 gróf Anton Grasalkovič, reformátor a mecenáš umenia v 18. storočí.“ Vyskytli sa však pochybnosti a následne požiadavka developera na tento pozemok. A vyriešilo sa to tak po slovensky: dom zbúrali.
Zdá sa, že obec je kvôli tomu dosiaľ názorovo rozdelená. No pravda je taká, že pamiatkari legendu o Grasalkovičovom rodnom dome rozbili jednoduchým argumentom: postavili ho v roku 1945! Ale vraj jeho základy… Ťažko by sa to dokazovalo. Vtedy rodina sedmoslivkárov zemanov, utečencov z Chorvátska, sotva mala dajakú kúriu s hlbokými pivnicami. Navyše, podľa tradície sa Antonov rodný dom nemusel nachádzal práve na tom mieste, no niekde v okolí. Novodobí stavitelia a vedenie obce však sľubujú, že novú ulicu pomenujú po ňom a že na nej umiestnia pomník.
Rodičia obľúbenca Márie Terézie v Mojmírovciach, či presnejšie vtedy ešte v Ilmuri, síce svoju životnú púť zavŕšili a zrejme niekde tam ich aj pochovali, no ich jediný syn vyletel z rodného hniezda, ku ktorému ho vlastnícky – vari až na ten dom – nič neviazalo. Mojmírovčania sa však dnes k nemu intenzívne hlásia. Okrem iného nadviazali družobné vzťahy so samosprávou budapeštianskej mestskej štvrti Čemer, kde Anton I. vydýchol naposledy.
Na tom, že sa v čase osmanských vojen v jednej obci zišlo na úteku niekoľko zemianskych rodín, nebolo nič výnimočné. Tak to bolo v druhej polovici 17. storočia aj v Ilmuri. Okrem Grasalkovičovcov sa sem prisťahovali Huňadyovci s koreňmi v Sedmohradsku. Hoci sa usilovali dokázať svoje príbuzenstvo s kráľom Matejom Korvínom, ktorý pochádzal zo sedmohradskej veľmožskej rodiny Huňadyovcov, nepodarilo sa im to.
Nástup rodiny Huňadyovcov
Prví členovia tohto rodu Ondrej I. a Ladislav I. sa v Ilmuri objavili v roku 1675. Novousadlíci sa ukázali ako veľmi šikovní a ambiciózni. Postupne sa stali majiteľmi najväčších nehnuteľností a tým aj najmajetnejšou rodinou v širšom okolí dediny, ktorú roku 1698 povýšili na zemepanské mestečko s trhovým právom. Pracovali tu štyri desiatky remeselníkov, tak sa tu rozbehol čulý obchodný ruch. I vďaka Židom, ktorí si tu neskôr postavili synagógu. Z nej síce nič neostalo, ale špecifický cintorín za dedinou sa zachoval.
Ladislav II. Huňady, ktorý to dotiahol na „referendára“ a tajomníka Uhorskej dvorskej kancelárie, položil 31. mája 1718 základný kameň kostola. Posvätil ho titulárny biskup a nitriansky kanonik Ladislav Szöréni. Pri stavbe pod vedením majstrov z Viedne využili zbúrané múry stredovekého Kostola Panny Márie, vážne poškodeného počas tureckých vojen. V roku 1721 za účasti ostrihomského prepošta Juraja Ginániho chrám otvorili a na počesť jeho patróna zvolili, ako inak, patrocínium sv. Ladislava. O dva roky však Ladislav Huňady zomrel; pochovali ho v tamojšej hrobke.
Ešte v roku 1721 Huňadyovci začali so stavbou veľkého kaštieľa tak isto v barokovom slohu. Neskôr po požiari ho prebudovali v klasicistickom štýle, no v exteriéri aj v interiéri sa zachovali základné črty typické aj pre reprezentatívne budovy rodiny Grasalkovičovcov. Možno si architektov a staviteľov navzájom „požičiavali“.
Vzájomné vzťahy oboch rodín boli nepochybne blízke. Napríklad keď v roku 1746 náhle zomrel tunajší predstaviteľ Huňadyovcov Anton, v čase neplnoletosti jeho syna Jána Nepomuka desať rokov spravovali majetky tútori, za ktorých ustanovili Štefana Jezernického a Antona I. Grasalkoviča. Keď zase Grasalkovičovci vymreli po meči, Huňadyovci skupovali ich majetky.
Milovníkom histórie sa nepochybne oplatí zastaviť v Mojmírovciach, ktoré sa tak volajú od roku 1948. (Pôvodný názov Ilmur v roku 1808 zmenili na Urmin.) Ak vystúpite z autobusu, nakuknite cez mrežu na vchode do kostola. Hneď za ním sa začína pekne upravený zámocký park so zrekonštruovaným kaštieľom. Dnes slúži ako hotel, no ponúka svoje priestory a okolité objekty aj na rozličné spoločenské podujatia.
Ak sa tam akurát nič také nekoná, poproste na recepcii, aby vám ukázali sálu pripomínajúcu návštevníkom, že Mojmírovce sú rodiskom Antona I. Zdobia ju portréty grófa a jeho panovníčky v životnej veľkosti od akademickej maliarky Jarmily Veľkej, makety najvýznamnejších stavieb, ktoré dal Grasalkovič postaviť, dobové erby a brnenia i veľkoplošný oblúkový obraz znázorňujúci korunováciu Márie Terézie od akademickej maliarky Táne Žitňanovej.
Stojí za to sa prejsť po dvojramennom slávnostnom schodišti, po chodbách a salónoch, kde vystavujú kópie mnohých slávnych diel svetového výtvarného umenia.
Regionálne múzeum v letohrádku
Súčasťou majetku Huňadyovcov bol aj letohrádok, či tzv. malý kaštieľ, ktorý od nich odkúpil taliansky princ Camillo Borghese Aldobrandini (jeho strýko mal za manželku Napoleonovu sestru). V roku 1863 sa totiž oženil s dcérou Jozefa Huňadyho – Máriou a istú časť svojho života tu strávil. Ešte nedávno bola budova na okraji parku v dezolátnom stave, no v roku 1916 sa ju podarilo zrenovovať za finančné prostriedky Európskej únie so spoluúčasťou obce. Teraz slúži ako regionálne múzeum, kde sa odohrávajú aj komorné kultúrne podujatia a vernisáže dočasných expozícií.
Na prehliadku sa treba dopredu ohlásiť, najmä ak sa tam chystáte cez víkend. Mimoriadne ochotná riaditeľka múzea Eva Kozárová nám však vyšla v ústrety aj v sobotu. Nebýva v Mojmírovciach, no naštartovala auto a v priestoroch bývalého letohrádku kniežaťa Aldobrandiniho nám poskytla zanietený výklad. O dejinách obce, o jej zemianskych rodoch, ľudových zvykoch, hospodárskom rozvoji. V 19. storočí tu založili úverové družstvo, továreň na výrobu šumivého vína, tehelňu, bitúnok a pivovar.
Najvzácnejšia z exponátov je zbierka starých tlačív z miestnej farskej knižnice, no obdivovať možno aj časť známeho mojmírovského strieborného pokladu, šľachtický nábytok z dôb Grasalkovičovcov, obrazy, listy a fotografie.
z Mojmíroviec
Huňadyovci boli svetobežníci, z Ameriky medzi prvými priniesli na Slovensko sadenice zemiakov. Pýchou rodu sa stali kvalitné ovce typu Merino a najmä žrebčín, v ktorom chovali pod vedením odborníka z Nemecka Karola Jozefa Appela ušľachtilé plemená arabských, talianskych a španielskych koní. V roku 1814 spomínaný Jozef Huňady usporiadal v urmínskom majeri Poľný Kesov prvé verejné dostihy v strednej Európe podľa moderných pravidiel. Ročne sa na týchto pretekoch zúčastňovalo okolo 40-tisíc divákov.
Aj Horné Uhorsko bolo malé
Juhozápadne od Kesova leží veľká obec Komjatice s cca 4 300 obyvateľmi. Tam mal Anton I. Grasalkovič najväčšie panstvo na Slovensku. Ako sa k nemu dostal? Nuž, vyženil ho. Takmer 400 rokov patrili Komjatice starobylému rodu Forgáčovcov. V prvej polovici 16. storočia sa za ich výdatnej podpory dedina stala centrom kalvinizmu na Dolnej Nitre. V roku 1573 sem pozvali protestantského kňaza Havla Husára, ktorý tu založil prvú tlačiareň v Hornom Uhorsku.
Za odklon od „tej pravej“ viery Forgáčovcov obvinili z vlastizrady a mal sa im skonfiškovať majetok. Panovník však trest zmenil za podmienok, že sa vrátia do náručia rímskokatolíckej cirkvi.
Posledný z tejto vetvy Forgáčovcov, gróf František, to ako vojak dotiahol až na generála a župana v Novohrade. Ešte predtým však študoval v Košiciach, a možno preto si na východnom Slovensku našiel manželku – Teréziu Klobušickú. Tejto rodine, z ktorej pochádzalo viacero zemplínskych županov, patril jeden z najkrajších palácov na Hlavnej ulici v Prešove. V neskorobarokovej stavbe s jedenásťosou fasádou s bohatou štukovou výzdobou od talianskych majstrov teraz sídli Krajský súd.
Nielen Slovensko, ale aj Horné Uhorsko bolo malé. Ako inak, Klobušickovci pochádzali z Klobušíc, dnes mestskej časti Ilavy. Klasicistické vidiecke sídlo v parku, obľúbená destinácia pre svadobčanov, je však mladšieho dáta – kaštieľ nechal postaviť približne medzi rokmi 1830 až 1840 gróf Karol Piaček.
František Forgáč sa rád vracal na komjatické majetky a pozitívny vzťah k tejto obci prejavil aj rozhodnutím nechať sa pochovať v krypte Kostola sv. Petra a Pavla. Bezdetná vdova po ňom Terézia sa vydala za Antona I. Grasalkoviča, a tak podstatná časť majetkov v Komjaticiach dostala nového pána.
Komjatice stratili skvost
Ako vieme z prvej časti tejto série článkov, Anton I. bol ženatý trikrát, druhou manželkou sa stala baronesa Kristína Klobušická. Iba s ňou mal deti. S jej mladšou sestrou Teréziou sa zosobášil 9. februára 1752, až keď dostali povolenie pápeža Benedikta XIV., lebo si bral švagrinú. Svadobný obrat sa konal v barokovej Kaplnke Panny Márie miestneho kaštieľa.
Ako z archívov vyplýva, Anton dal vybudovať neskorobarokový jednopodlažný kaštieľ už v predchádzajúcom roku. Išlo o celkom novú budovu, lebo dve malé predchádzajúce kúrie, zrejme už nevyhovujúce, stáli niekde inde.
Veľkú trojkrídlovú stavbu v tvare písmena U situoval na ostrov, vytvorený starým korytom rieky Nitry a umelým kanálom, ktorého časť existovala ešte aj v druhej polovici minulého storočia. Ku kaštieľu priliehal rozsiahly hospodársky dvor so skleníkom, s vodným mlynom, pálenicou, maštaľou a, samozrejme, s ovocnou a zeleninovou záhradou. Trojloďový farský Kostol sv. Alžbety stál za kanálom na osi od hlavného vchodu do kaštieľa.
V roku 1837 prišiel do obce ako mladý kaplán slovenský národovec, zakladajúci člen spolku Tatrín, rodák zo Seliec pri Banskej Bystrici Ondrej Caban. Keď v roku 1844 prevzal správu farnosti, jej stav bol žalostný. Chátrajúci Kostol sv. Alžbety, Kostol sv. Petra a Pavla bol tiež pre nevhodnosť už tri roky zatvorený.
Komjatice zostali v držbe Grasalkovičovcov až do vymretia rodu Antonom III. v roku 1841. Ako vidno, s majetkovými pomermi posledného muža zo slávnej rodiny to išlo dole z kopca. Knieža bolo síce veľkorysým podporovateľom umenia, no popritom mu nebol cudzí záhaľčivý spôsob života.
Komjatice sa podobne ako zámok Gödöllő na istý čas dostali do rúk Grasalkovičovho synovca grófa Michala Vinczaya. V roku 1854 časť pozemkov kúpil barón Móric Wodianer, ktorý sa pustil do veľkorysej prestavby pôvodného kaštieľa na spôsob francúzskeho zámku v historizujúcom slohu. Navýšil ho o jedno poschodie a pribudli aj veže. Zmodernizoval a rozšíril tiež park, ktorý mal dovtedy barokový charakter, ako aj neskorobarokový skleník s pôvabnou 12-metrovou vežou. Barón zomrel 8. júla 1885, hlavným dedičom sa stal jeho syn Albert. Po jeho smrti v roku 1913 sa hospodárstvo na základe rodinných vzťahov presunulo do vlastníctva Nemešovcov. Posledným pánom Komjatíc bol gróf Ladislav Nemeš.
Žiaľ, pod osud jedného z najkrajších kaštieľov na Slovensku sa podpísala druhá svetová vojna. Pri prechode frontu na jar 1945 strechu a interiér zachvátil zničujúci požiar. Dlhší čas sa nevedelo, čo so zrúcaninou, napokon ju od základu zbúrali a na jej mieste postavili bežné bytovky. Podľa posledných fotografických snímok ruiny z roku 1954 sa však vzdá, že pri trocha vôle (a peňazí) tento architektonický skvost vtedy mohol vstať z popola ako bájny Fénix.
Divadelná scéna v Ivanke
Lepšie skončil kaštieľ v Ivanke pri Dunaji, vlastne jediný, ktorý sa po Grasalkovičovcoch na Slovensku zachoval. Romanticky pôsobiaci vidiecky palác, obklopený parkom, nájdeme v centre obce 14 kilometrov severovýchodne od Bratislavy.
V polovici 18. storočia kúpil ivanské panstvo Anton I. Na mieste pôvodnej panskej kúrie z roku 1640 dal vybudovať poľovnícky letohrádok v rokokovom štýle. V tom čase sa v okolí nachádzali rozsiahle dubové lesy s poľovnými revírmi. Popritom sa kaštieľ s krásnym barokovým parkom využíval na rozličné spoločenské podujatia.
Nový majiteľ nechal na svojom pozemku postaviť aj iné budovy, vrátane Kostola sv. Jána Krstiteľa, veľký hospodársky dvor a cirkevnú školu, ktorá slúžila Ivančanom až do roku 1928.
Po smrti Antona I. zdedil panstvo jeho syn Anton II. (1734 – 1794). Narodil sa síce v Gödöllő, ale detstvo prežíval najmä v Ivanke pri Dunaji. Študoval v Bratislave a vo Viedni. Pokračoval v kariére svojho otca, dokonca v roku 1784 dostal od cisára Jozefa II. kniežací titul. Veľké prostriedky vynakladal na stavbu a údržbu ciest, na chov ušľachtilých koní a najmä na pompézny spôsob života, pestovanie a podporu šľachtickej kultúry.
Podľa vzoru svojho svokra Mikuláša Esterháziho usporadúval vo svojich palácoch rôzne činoherné a operné hry a koncerty. Už v roku 1773, keď ešte „pápá“ žil, sa konalo slávnostné divadelné predstavenie v zámockom parku v Ivanke, na ktorom sa zúčastnila aj najobľúbenejšia dcéra Márie Terézie arcivojvodkyňa Mária Kristína a jej manžel Albrecht, sasko-tešínsky vojvoda, v tom čase miestodržiteľ Uhorska.
Prvé oficiálne divadelné predstavenie sa však uskutočnilo až v roku 1786 a odvtedy sa uvádza aj existencia šľachtickej divadelnej scény v Ivanke. Pre potreby hereckých spoločností a hudobníkov dal Anton II. dokonca postaviť oproti kaštieľu „Muzikantenhaus“.
Ako spomienka na toto obdobie stojí dodnes na Námestí sv. Rozálie baroková socha Jána Nepomuckého z roku 1777. Vraj po úspešnej poľovačke sa veselí hostia vracali loďkou cez rozvodnené rameno Malého Dunaja, no tá sa s nimi prevrhla. V smrteľnej úzkosti sľúbili, že ak sa zachránia, dajú postaviť sochu patrónovi pri prírodných pohromách a povodniach. Ivanský zemepán to splnil.
Grasalkovičovci vlastnili kaštieľ až do 29. septembra 1841, keď rod skonom 70-ročného Antona III. vymrel po meči.
Štúr na tajnej schôdzke s kniežaťom
Po abdikácii srbského kniežaťa Miloša Obrenovića Veľkého a smrti jeho staršieho syna Milana v roku 1839 regentská rada povolala na trón v Belehrade mladšieho syna Michala. Ten čoskoro pre nezhody vyhnal dvoch najvýznamnejších predstaviteľov rady z krajiny. Tí sa však roku 1842 pod tlakom medzinárodnej podpory vrátili a Michala na poste nahradil princ z konkurenčnej dynastie Alexander Karadordević.
V rokoch 1842 až 1858 žil Michal v exile v Rakúsku. Srbský veľmož si v dražbe odkúpil rezidenciu v Ivanke pri Dunaji. Slúžila mu ako vidiecke sídlo.
Počas meruôsmych rokoch sa Obrenović zblížil s Ľudovítom Štúrom. Vďaka tomuto priateľstvu v lete 1848 prispel značnou finančnou sumou na výzbroj slovenských dobrovoľníkov, ktorí sa pod vedením Jozefa Miloslava Hurbana organizovali vo Viedni na boj proti maďarskej vrchnosti.
Na znak vďaky Štúr venoval Obrenovićovi svoju knihu O národných povestiach a piesňach plemien slovanských, vydanú v Prahe roku 1853. Po revolúcii, keď žil ako „panslavistický burič“ pod policajným dozorom v Modre, prinajmenšom raz – koncom roku 1855 – tajne navštívil srbské knieža v Ivanke. Túto udalosť pripomína pamätná tabuľa.
Po rozsiahlom požiari, ktorý v roku 1856 postihol Ivanku a v značnej miere poškodil aj kostol, ho dalo knieža renovovať, zvýšili tiež strop a vystavali novú vežu. Michal dal upraviť aj kaštieľ. Juhozápadný trakt odstránili a na jeho mieste vybudovali vežu, ktorá slúžila ako vodojem. Spoločenskú sálu dal Obrenović prevýšiť cez druhé poschodie a vyzdobiť krásnymi krbmi z bieleho mramoru a benátskym zrkadlom. Touto prácou poveril talianskych majstrov. Na jednom z krbov dodnes môžeme vidieť srbský kniežací erb.
V roku 1853 sa oženil s grófkou Júliou – nám už z dobre známeho šľachtického rodu Huňadyovcov. Ich manželstvo však z dôvodu bezdetnosti po desiatich rokoch zrušili.
Po decembri 1858 sa však na čelo od Osmanov polozávislého kniežatstva opäť dostal Miloš Veľký a o dva roky po jeho smrti Michal. V roku 1967 dosiahol odchod Turkov zo Srbska, čím si získal vysokú popularitu. Nebolo mu to však nič platné, lebo ho 10. júna 1868 pri prechádzke v belehradskom parku zavraždili. Nikdy sa nepodarilo zistiť, kto najal atentátnikov.
Po smrti Michala Obrenovića prešlo ivanské panstvo súdnou cestou do vlastníctva rodu Huňadyovcov, konkrétne rozvedenej Júlie, ktorá bola dvornou dámou cisárovnej Alžbety, prezývanej Sisi. V roku 1876 sa druhýkrát vydala, a to za pruského princa Charlesa d´Aremberg.
V tom čase sa opäť robili na panstve stavebné úpravy do neogoticko-secesnej podoby. Všetky reprezentačné miestnosti kaštieľa znovu vymaľovali a vyzdobili barokovým doskovaním. Dnes predstavuje poschodovú budovu s riešením vychádzajúcim zo vzorov stredovekej architektúry, z kombinácie románskych a gotických prvkov na fasádach ako sú arkiere a balkóny.
V roku 1885 zakúpila v Bruseli dve drevené sochy od známeho umelca Françoisa A. Malfaita – svätých Antona a Michala. Dala ich umiestniť z oboch strán oltára na pamiatku staviteľa kostola Antona I. Grasalkoviča a exmanžela Michala Obrenovića, ktorý chrám prestaval. Dodnes sú tam. Dala upratať kryptu pod kostolom a urobila z nej rodinnú hrobku Huňadyovcov de Kéthely.
Najväčšou úpravou prešiel „Muzikantenhaus“, kde Júlia zriadila opatrovňu pre vyše sto detí. Považovali ju za najvzornejšiu vo vtedajšom Uhorsku. Na začiatku prvej svetovej vojny dom premenili na pomocný vojenský lazaret.
Jezuitské centrum spirituality
Po grófkinej smrti v roku 1916 ivanský majetok zdedil jej synovec Karol Huňady, ktorý ho po čase prenechal svojmu schudobnenému príbuznému Filipovi Boss – Waldeck. Ten sa sem nasťahoval v roku 1933 a postaral sa o to, aby krásne dubové lesy, ktoré lemovali Ivanku zo severnej strany, padli za obeť jeho hráčskym vášňam. Dal ich totiž vyrúbať a drevo predal.
Prvého januára 1943 sa do kaštieľa prisťahovali jezuiti, ktorí ho kúpili od grófa Huňadyho. Zriadili tu internát pre mládež študujúcu na ich gymnáziu v Bratislave. Po februári 1948 cirkevný majetok štát znárodnil a prešiel do rúk povereníctva poľnohospodárstva (Výskumný ústav chovu a šľachtenia hydiny).
Po novembri 1989 sa objekt reštitúciou vrátil do správy Spoločnosti jezuitov. Sídlia v ňom dve inštitúcie: jezuitské Centrum spirituality Loyola a študentské Kolégium Antona Neuwirtha. Budovu si však možno pozrieť z priľahlého parčíka.
Koniec 3. časti
Snímky: Autor
Martin Krno: Kto dal postaviť Prezidentský palác? | 1. časť
Martin Krno: Kto dal postaviť Prezidentský palác? | 2. časť
