Počas maratónu volieb slovenského prezidenta som zalistoval v odbornej literatúre aj v pamäti. Chcel som si zopakovať, ako sa zrodilo a menilo sídlo hlavy nášho štátu. Oficiálne nazývané Prezidentský palác, z historického hľadiska Grasalkovičov, prípadne z úst Bratislavčanov mojej generácie sa mu ujde aj slovíčko „pinkáč“. Teda Pioniersky dom.
Rodina utekala pred Turkami
Na voľnom priestranstve pred vonkajším, zemno-dreveným opevnením mesta (palisády, šance) pri bráne na Suchom mýte, si dal v roku 1760 postaviť letný palác gróf Anton I. Grasalkovič. Vo svojej dobe patril k najbohatším a najvplyvnejším magnátom Uhorska.
Pochádzal z relatívne chudobnej zemianskej rodiny. K jedinečnému spoločenskému postaveniu sa dopracoval svojou usilovnosťou a šikovnosťou, nie ako bolo predtým zvykom, že by sa on alebo jeho predkovia osobne vyznamenali v bojoch proti Osmanom či protestantom.
Chorvátska rodina predkov Grasalkovičovcov vo svojej domovine v bosnianskej Hercegovine vystupovala pod bežným priezviskom Horváth. V roku 1405 sa prvý raz ako jej člen spomína Grgur (Gregor) Krišakov. Pod rastúcim osmanským tlakom, po zániku Byzancie a Bosnianskeho kráľovstva, utiekli ako mnohí iní z tejto oblasti do Uhorska. Z provincie Temeš v dnešnom západnom Rumunsku (Temešvár Turci obsadili roku 1552) postupovali na severozápad, až sa koncom 16. storočia usadili v Šopronskej stolici. Tam v roku 1584 štyroch členov rodu cisár Rudolf II. Habsburský, súčasne uhorský kráľ, povýšil do nižšieho šľachtického stavu.
V Trenčianskej a Nitrianskej župe, kde získali menšie majetky, sa zaradili medzi drobných zemanov. Antonovi starí rodičia Štefan Horváth a Alžbeta Raymannusová žili v Beckove, kde aj v roku 1680 a 1682 zomreli. Ich syn Ján (1656 – 1716), ktorý sa už podpisoval ako Krassalkovich, v rokoch 1684 až 1687 zastával funkciu správcu beckovského panstva a hradu.
S manželkou Zuzanou Egrešďovou (1666 – 1724) mali tri dcéry a jedného syna. Staršia dcéra sa ešte narodila v Beckove, no potom sa vrátili na rodinný majetok v Ilmuri pri Nitre. Táto obec sa začala od roku 1696 rozvíjať ako zemepanské mestečko s trhovým právom. Nasťahovala sa sem totiž ambiciózna (budúca grófska) rodina Huňadyovcov, pôvodom zo Sedmohradska. Ešte sa s ňou stretneme.
Huňadyovci (nemali nič spoločné s Matejom Korvínom) tu vybudovali barokový kaštieľ, neskôr prestavaný v klasicistickom štýle. Dnes v ňom funguje luxusný hotel s kongresovým centrom. Od roku 1808 sa mestečko spomína ako Urmín, po februári 1948 ho premenovali na Mojmírovce. Zrejme sa inšpirovali archeologickými vykopávkami z Veľkomoravskej ríše.
Narodil sa pred 330 rokmi
Ján Krassalkovich patril v mladosti medzi stúpencov protihabsburského bojovníka grófa Imricha Tököliho z Kežmarku, ktorého označovali za kráľa Horného Uhorska. Počas posledného stavovského povstania (1705 až 1710) sedmohradského kniežaťa Františka II. Rákociho, narodeného v Borši, Ján slúžil ako vojenský sudca v Nových Zámkoch a ako pisár u legendárneho kuruckého veliteľa Jána Boťána (Bottyána).
Neskôr pôsobil ako poštmajster v Mojmírovciach. Toto povolanie sa vtedy vnímalo celkom inak ako teraz sociálny status poštového doručovateľa. Išlo o kráľovský úrad za stabilný plat. Ako jediný syn sa mu tam narodil Anton – 6. marca 1694.
Súčasťou kaštieľa v Mojmírovciach je stála expozícia pripomínajúca návštevníkom, že obec je rodiskom najslávnejšieho Grasalkoviča (meno si už písal s „G“). Sálu zdobia portréty samotného grófa a jeho panovníčky Márie Terézie od akademickej maliarky Jarmily Veľkej, vyrezávané makety najvýznamnejších stavieb, ktoré dal Anton I. postaviť, dobové erby a veľkoplošný oblúkový obraz s výjavom znázorňujúcim korunováciu Márie Terézie od akademickej maliarky Táni Žitňanovej.
Anton študoval na nitrianskom Piaristickom gymnáziu. Pamiatkou na mladé časy je jeho dar – hlavný oltár s obľúbeným patrónom sv. Ladislavom a s vyobrazeným grófskym erbom rodu v piaristickom kostole. Pokračoval v štúdiách práva pravdepodobne na univerzite v Pätikostolí (Pécs) a súkromne u Andreja Dunicaia-Dubnického v Trnave. Advokátske skúšky a prísahu zložil v roku 1715.
Výborný manažér svojej doby
Najprv pracoval ako notár kráľovského súdu, od roku 1720 bol advokátom kancelárie biskupa vo Váci, potom komorným radcom. Od roku 1731pôsobil na kráľovskom dvore ako tajný radca a od roku 1751 ako osobný strážca uhorskej kráľovskej koruny. Zastával tiež post kráľovského hlavného koniara aj župana Novohradskej a Aradskej stolice.
Považovali ho za vynikajúceho odborníka na uhorské právo a ekonomické záležitosti. Aj vďaka jeho organizačným schopnostiam bola dobre vyzbrojovaná a zásobovaná armáda v prusko-rakúskych vojnách.
Navrhol a zrealizoval plán na zjednodušenie činnosti Uhorskej komory (neskôr sa stal jej predsedom), pomáhal pri riešení problémov so zahraničným obchodom, vyberaním cla a posilňovaním meny. Pod jeho vedením kráľovské výnosy vzrástli. Pre toto všetko si získal priazeň vládnuceho rodu Habsburgovcov. Cisár a kráľ Karol III. ho povýšil roku 1732 na baróna.
Pritom rodák z dnešných Mojmíroviec získal aj dedinku neďaleko Vrábel – Gyarak, ľudovo Ďorok či Derek. Patrila medzi najstaršie na Požitaví, prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1214. Podľa jej názvu používal rod Grasalkovičovcov latinsko-maďarský predikát (prídomok) de Gyarak. Obecod roku 1948 nesie meno po známom slovenskom archeológovi, botanikovi a kňazovi Andrejovi Kmeťovi – Kmeťovo.
Osobným prínosom Antona I. v politickej oblasti je neúnavná agitácia na uhorskom sneme za schválenie Pragmatickej sankcie, pripravovanej pre prípad, že by Karol III. nemal mužských dedičov, čo sa aj stalo. Spolu s viacerými magnátmi tým zabezpečil nástupnícke práva Márie Terézie na uhorský trón.
Túto podporu mu nikdy nezabudla a až do svojej smrti sa tešil jej veľkej priazni. Dňa 5. apríla 1743 Grasalkoviča povýšila do grófskeho stavu. Za svoje zásluhy bol ocenený Veľkokrížom Rádu svätého Štefana. Kráľovná ho odmenila aj tým, že mu dovolila užívať v erbe jej iniciály, čo sa pokladalo za veľké privilégium.
Katolík pomohol evanjelikom v Čabe
Najväčšou zásluhou Antona I. na rozvoji Uhorska ako pevnej súčasti habsburskej monarchie bolo osídľovanie oblastí spustošených po takmer dvestoročnom bašovaní Osmanov. V prvej tretine 18. storočia najmä poddaní zo severných stolíc Uhorska živelne odchádzali na Dolnú zem. Už mali vyše hlavy utužovania nevoľníctva, sociálnej biedy a represálií spojených s rekatolizáciou.
Súčasne sa na južné územia vracali zemepanské rodiny, ktoré v predchádzajúcom období utekali pred Turkami, a tie, čo prišli k majetkom tam, kde nižšia a vyššia šľachta v bojoch proti „inovercom“ vymrela.
Grasalkovič získal donáciami (darmi od panovníčky), ženbami (bol ženatý trikrát a vydal tri dcéry) aj kúpou rozsiahle pozemky na širšom území medzi Dunajom a Tisou. Mnohí slovenskí utečenci sa zdržiavali v okolí Pešti. Anton s nimi postupne uzatváral osadnícke zmluvy.
Mária Terézia to zaregistrovala, na jej pokyn sa organizovalo komorské osídľovanie málo zaľudnených dolnozemských oblastí a v roku 1748 za predsedu uhorskej komory vymenovala práve grófa Grasalkoviča s tým, že dostal za úlohu osídliť oblasti, kde bolo najviac opustenej pôdy – najmä v Báčke, kde Slováci už žili v niektorých obciach, a neskôr v Banáte. Tam sa kolonisti už usádzali na princípe zemepanských zmlúv.
Anton I. sa na osídľovaní Dolnej zeme Slovákmi osobne podieľal. Napriek tomu, že bol katolík, mal pochopenie pre požiadavky protestantov. V historických dokumentoch evanjelickej cirkvi v Békešskej Čabe sa dočítate, že kráľovská a župná vrchnosť v roku 1745 nedala súhlas na stavbu nového kostola z pevného materiálu. V tom čase tadiaľ prechádzal kráľovský radca Grasalkovič a Slovákom prisľúbil, že si Boží stánok budú môcť vybudovať. Tak sa aj stalo. Malý kostol v Čabe popri novšom, Veľkom, dodnes stojí.
Svadby z lásky či z rozumu?
K udeleným hodnostiam a rozsiahlym majetkom, ktorými sa Grasalkovičovci zaradili medzi najväčšie uhorské šľachtické rody, prispeli aj svadby Antona I. a jeho detí. On sám sa tri razy oženil. Jeho prvá, o niečo staršia manželka, vdova Alžbeta Lángová mala zo svojho predošlého manželstva s peštianskym podžupanom Štefanom Bajthayom tri deti, o ktoré sa spolu s ňou staral. Sedemročné manželstvo (zomrela v roku 1729) však zostalo bezdetné.
Po dvoch rokoch uzavrel manželstvo s 19-ročnou baronesou z Prešova Kristínou Klobušickou (1712 –1738). Všetci Antonovi potomkovia pochádzajú z tohto manželstva. Tri dcéry vydal do významných aristokratických rodov – Draškovičovcov, Esterházyovcov a Hallerovcov. Syn Ignác zomrel malý, jediným mužským dedičom sa stal Anton II.
Po Kristíninej smrti sa neraz utiekal o pochopenie k švagrinej Terézii Klobušickej (1709 – 1781), bezdetnej vdove po Františkovi Forgáčovi. S ňou sa oženil v roku 1752 po získaní dišpenzu od pápeža Benedikta XIV. Toto manželstvo mu okrem iného prinieslo veľké panstvo v Komjaticiach, ale už nemali potomstvo.
Anton I. zomrel ako 77-ročný 1. decembra 1771 na svojom statku dnes vo veľkej obci severovýchodne od Budapešti – Csömöri, vtedy zväčša slovenskej luteránskej usadlosti Čemer, s ktorou Mojmírovce nedávno nadviazali družobné vzťahy.
Potomkovia v tieni zakladateľa rodu
Anton II. Grasalkovič de Gyarak sa narodil 24. augusta 1734 v rodinnom sídle v Gödöllő. Detstvo prežil v Ivanke pri Dunaji, kde mala rodina jedno zo svojich sídiel. Štúdiá absolvoval v Bratislave a vo Viedni. Do určitej miery kráčal v šľapajách svojho úspešného otca. Bol kráľovským úradníkom, v roku 1759 sa stal bodrockým a o desať rokov neskôr zvolenským županom, tajným radcom a strážcom uhorskej koruny. V roku 1784 mu cisár Jozef II. udelil titul kniežaťa. S Máriou Annou Esterházyovou de Galántha (1739 – 1820) sa oženil 21. mája 1758. Spolu mali osem detí, no polovica z nich sa nedožila dospelosti. Z dievčat iba Mária Anna ml., Otília a Alžbeta, zo štyroch synov napríklad len jeden – Anton.
Uhorský šľachtic Anton II. Grasalkovič bol známy mecenáš umenia, podporoval najmä hudobný život vo Viedni a Bratislave. A to natoľko štedro, že jeho manželka musela obmedzovať jeho výdavky v tomto smere napriek tomu, že na dvore jej otca kniežaťa Mikuláša I. Jozefa Esterházyho dlhodobopôsobil slávny skladateľ Joseph Haydn a iste nie zadarmo. Anton II. zomrel ani nie 60-ročný 5. júna 1794 vo Viedni.
Anton III. Grasalkovič, narodený 12. októbra 1771 v Bratislave, ako jediný syn, ktorý sa dožil dospelosti, zdedil kniežací titul. Oženil sa v roku 1793 s kňažnou Leopoldinou Esterházyovou de Galántha (1776 – 1864). Manželstvo však zostalo bezdetné, a tak 9. septembra 1841, keď naposledy vydýchol v Gödöllő, rod Grasalkovičovcov vymrel po meči. O tomto poslednom mužskom predstaviteľovi sa vo všeobecnosti píše ešte menej ako o jeho otcovi. Až na poznámky, že riadne zadlžil rodinný majetok. Nuž, obaja žili v tieni Antona I., ktorý za svoj život dosiahol priam nemožné.
(Koniec 1. časti)
Snímky: Autor a www.wikimedia.commons
