Telueutaj Sulejmenov[1], prvý minister zahraničných vecí nezávislého Kazachstanu. Zdroj: www.e-history.kz
Dňa 1. októbra 1941 sa v kazašskom Semipalatinsku (dnes Semey) narodil – včera slávil polookrúhle 85. narodeniny – veľvyslanec Tuleutaj Skakovič Sulejmenov (Тулеутай Скакович Сулейменов – Төлеутай Ысқақұлы Сүлейменов/Töleutai Ysqaqūly Süleimenov).
Je, resp. bol prvým ministrom zahraničných vecí Kazašskej republiky po získaní nezávislosti v roku 1991 – po ukončení existencie Sovietskeho zväzu.
T. S. Sulejmenov bol o.i. aj (1996-2001) mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Kazachstanu v Slovenskej republike so sídlom v Budapešti.
Ľudia novej štátnosti Kazachstanu
K štúdiu a poznaniu modernej politickej histórie Kazachstanu je potrebné sa pozrieť – ad persona – na ľudí, ktorí novú štátnosť Kazachstanu budovali, formovali a zabezpečovali.
Kazachstan získal svoju nezávislosť v zložitých geopolitických podmienkach a rozhodujúci úlohu zohrával dlhoročný prezident, dnes už exprezident Nursultan Abiševič Nazarbajev.
Na jednej strane sa rok 1991 stal rozhodujúcim – uskutočnili sa prvé voľby kazašského prezidenta. Bola prijatá Deklarácia o nezávislosti Kazachstanu, ale tiež bol uzavretý jadrový polygón v Semipalatinsku, kde sa o.i. narodil T. S. Sulejmenov.
Na druhej strane to bolo obdobie, keď bola na stole hamletovská otázka – byť, či nebyť – samostatnému Kazachstanu. Takže platí, že získať nezávislosť je jeden krok, tým druhým a rozhodujúcim je túto nezávislosť si udržať.
A udržať ju je možné len s dobrým tímom, ktorý v prvopočiatkoch sformoval exprezident a sformuloval pred novým a mladým subjektom medzinárodného práva tri kruciálne úlohy (v zásade ich poznáme aj z modernej histórie Slovenska po roku 1993, s tým rozdielom, že nezávislé postsovietske krajiny nie sú nástupnícke subjekty po Sovietskom zväze), ktoré mal zaistiť tím okolo ministra T. Sulejmenova, a to:
- zabezpečiť medzinárodno-právne uznanie nezávislého Kazachstanu, etablovanie sa v medzinárodných štruktúrach (OSN...) a vytvoriť priestor na nadviazanie diplomatických vzťahov so svetom[2];
- vybudovať – štrukturálne a personálne – modernú diplomatickú službu nezávislého Kazachstanu;
- globálne presadiť iniciatívu/vy, týkajúcu/ce sa sovietskeho jadrového polygónu v Semipalatinsku.
Historické súvislosti
Do tímu okolo N. Nazarbajeva patril práve T. Sulejmenov. Tento absolvent Polytechnického inštitútu v Karagande (1967) a Diplomatickej akadémie MZV Sovietskeho zväzu (1980) v čase gorbačovovského chaosu v Sovietskom zväze, ktorý mnohí pripisujú k aktivitám MI 6 a následnej zrade M. Gorbačova, bol ako radca Veľvyslanectva Sovietskeho zväzu v Islamskej republike Irán (1988-1991).
Lenže ministerstvo zahraničných vecí Kazachstanu po roku 1991 nezačalo fungovať v priestore tabula rasa.
Dobové foto zo stretnutia prezidentov Kazachstanu a Turkménska, N. Nazarbajeva a S. Nijazova, vpravo. Minister T. Sulejmenov v strede. Zdroj: www.e-history.kz
Kde ho našiel N. Nazarbajev? Skúsme sa oprieť o spomienku T. Sulejmenova, ktorá mnohé môže (ale nemusí) dešifrovať: „… v roku 1959 sme boli na základe umiestnenky Komsomolu my, mladí chlapci, poslaní do Magnitogorska, aby sme sa naučili pracovať vo vysokej peci. Odtiaľ sme sa vrátili v júni 1960 do Temirtau. Prišli sem aj študenti z Ukrajiny, ktorí študovali v meste Dnepropertvosk. Medzi nimi bol N. Nazarbajev. Prvýkrát som sa stretol s budúcim prezidentom pri vysokej peci č. 1, ktorá bola spustená 3. júla 1960. Boli sme účastníkmi prvého tavenia, ktoré znamenalo, že aj Kazašská SSR sama taví a vyrába surové železo. Pracovali sme spolu na tej istej peci, ale v rôznych zmenách…“[3]
Okrem spomenutých dvoch zásadných tém úlohou prvého ministra zahraničných vecí Kazachstanu aj riešenie a na medzinárodnom poli využitie témy sovietskeho jadrového polygónu v Semipalatinsku.
Tieň polygónu Semipalatinsk
Dňa 29. augusta 1991 vydal prvý prezident Kazachstanu N. Nazarbajev výnos № 409 „O uzavretí jadrového skúšobného polygónu Semipalatinsk“[4].
V tomto historickom dokumente sa o.i. uvádza: „… vzhľadom na to, že Kazašská SSR splnila svoju povinnosť, ktorá zabezpečí strategickú vojenskú paritu medzi ZSSR a Spojenými štátmi a berúc do úvahy požiadavky verejnosti republiky, nariaďujem: zatvorte jadrový polygón v Semipalatinsku….“
Na návrh Kazachstanu následne Organizácia Spojených národov vyhlásila 29. august za Deň medzinárodných akcií proti jadrovým testom.
Okrem toho na základe tejto iniciatívy Kazachstanu[5] prijalo Valné zhromaždenie OSN v roku 2015 Všeobecnú deklaráciu o budovaní sveta bez jadrových zbraní.
Pozície a postoje Kazachstanu, ktoré formuloval N. Nazarbajev, do praktického života uvádzal minister T. Sulejmenov a jeho tím, sa vo všeobecnosti stali základom pre ďalšie formovanie pozitívneho obrazu štátu, podporu mierovej a konštruktívnej zahraničnej politiky[6].
To nakoniec umožnilo aktívne prilákať zahraničné investície počas rokov nezávislosti, čo zase zabezpečilo vysokú mieru sociálno-ekonomického rozvoja krajiny a vytvorilo základ pre budúcu (a aj dnešnú) prosperitu Kazachstanu.
A ešte je tu téma priestoru (zóny) bez jadrových zbraní, kam sa prihlásili všetky krajiny Strednej Ázie: Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan.
Reč je o tzv. Semipalatinskej zmluve – presnejšie – o Zmluve o zóne bez jadrových zbraní v Strednej Ázii[7].
Podľa mnohých charakteristík je (aj dnes) stredoázijská zóna bez jadrových zbraní jedinečným územím, ktoré sa nachádza úplne na súši a na severnej pologuli.
Tu treba ešte kvôli korektnosti a presnosti spomenúť aj iniciatívu Kazachstanu z roku 2012 ATOM (Abolish Testing – Our Mission), ktorú neustále Astana modernizuje, ale považuje aj za svoju historickú misiu[8].
Skúsme sa pozrieť na bod číslo dva. Ľudový komisariát Kazašskej SSR bol zriadený 13. apríla 1944 a jeho poslaním bolo realizovať a zabezpečovať protokolárne funkcie.
Prvým ľudovým komisárom tohto úradu bol Tulegen Tažibajevič Tažibajev (Тулеген Тажибаевич Тажибаев/Төлеген Тәжібайұлы Тәжібаев)[9], ktorého činnosť možno vnímať zásadne. Nehľadiac na to, že zväzový sovietsky Kazachstan de jure nemal, ale de facto mal svoju vlastnú diplomaciu a táto zväzová diplomacia mala a má svoju vlastnú históriu. A veľvyslanec T. Sulejmenov, ako prvý minister zahraničných vecí už nesovietskeho Kazachstanu sa stal dôstojným pokračovateľom tohto sovietskeho konceptu.
Podarilo sa mu – na personálnej báze sovietskej diplomacie – položiť základy novej personálnej kostry diplomatickej služby nezávislého Kazachstanu.
Náhodne možno menovite spomenúť ďalších pár mien: N. Rodionov, O. Miroškin, V. Pisariev, I. Amangaliev, A. Džambrušin, S. Kurmangožin, R. Turdiev, S. Ermekbajev, B. Nurgaliev, K.-Ž. Tokajev (súčasný prezident Kazachstanu), R. Žeenibajev…
Okrem spomenutých dvoch zásadných tém, úlohou prvého ministra zahraničných vecí Kazachstanu bolo aj riešenie a na medzinárodnom poli využitie témy sovietskeho jadrového polygónu v Semipalatinsku.
Bývalý prezident Kazachstanu N. Nazarbajev stiahol T. Sulejmenova zo zväzového ministerstva v Moskve, ako medzi prvými, ktorí dorazili z Moskvy do dnešnej Almaty (vtedy Alma-Ata). Ďalej treba spomenúť K.-Ž. Tokajeva, S. Kurmangužina, V. Gozatova… etc.
Nazarbajev spravil z neho prvého ministra zahraničných vecí nezávislého Kazachstanu a vo svojej knihe Na prahu 21. storočia (v ruskom origináli („На пороге XXI века“)[10] napísal: „… je zrejmé, že keby sme naliehavo nezačali formovať vlastnú zahraničnú politiku, naše záujmy by utrpeli obrovské škody…“
Táto kniha vznikla v roku 1996, v období búrlivých spoločenských diskusií v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia a bola dobovou reakciou na vtedajších politických oponentov a kritikov smerovania Kazachstanu.
Profesijná paradigma
V roku 1994 T. Sulejmenov (z rodu Argyn zo stredného žúzu) odišiel z postu ministra zahraničných vecí Kazachstanu, kde ho na nahradil Kanat Bekmurzajevič Saudabajev (apríl 1994 – október 1994), pochádzajúci z rodu Dulat zo stredného žúzu[11]. Toho zasa vystriedal súčasný kazašský prezident K.- Ž. Tokajev (október1994 – október 1999), čo bolo jeho prvé ministrovanie. Po druhý raz bol ministrom v období január 2002 – 2007[12].
Po odvolaní z postu ministra bol T. Sulejmenov od roku1994 mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Kazachstanu v Spojených štátoch, kde pôsobil do roku 1996.
Vo svojej diplomatickej kariére pokračoval, keď v rokoch 1996-2001 bol mimoriadnym splnomocneným veľvyslancom v Maďarsku s priakreditáciou v Poľsku, Bulharsku, Českej republike, Rumunsku a – ako sme už spomenuli v úvode – v Slovenskej republike so sídlom v Budapešti.
V roku 2001 sa presúva do Bruselu ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Kazachstanu v Belgickom kráľovstve, Holandsku a Luxembursku. Súbežne bol aj vedúcim kazašského predstaviteľstva pri EÚ a NATO. V Bruseli takto širokospektrálne pôsobil do roku 2003.
Na záver svojej aktívnej diplomatickej služby bol (2003 – 2005) mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Kazachstanu v Poľsku.
Po návrate „domov“ pôsobil ako riaditeľ Inštitútu diplomacie a vicerektor Akadémie štátnej správy pri prezidentovi Kazachstanu a ako honorárny profesor na Eurázijskej štátnej univerzite L. N. Gumilova v Astane.
Diplomat je ako vojak…
Napokon túto deviatu časť (nie poslednú) voľného cyklu o diplomatoch z dnešného postsovietskeho priestoru ukončím trochu osobnou spomienkou.
Traja veľvyslanci Slovenska v Kazachstane. Zľava aktuálny veľvyslanec Mgr. Ľubomír Rehák, PhD., v strede bývalý veľvyslanec a autor textu, vpravo prvý slovenský veľvyslanec so sídlom v Astane prof. RNDr. Dušan Podhorský, DrSc. Foto: Archív autora
Práve tu, na pôde druhej najväčšej univerzity (podľa niektorých medzinárodných rankingov najvyššie hodnotenej v rámci Kazachstanu), počas jedného vedeckého podujatia, ma zoznámil prvý mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Kazachstane so sídlom v Astane prof. RNDr. Dušan Podhorský, DrSc. s profesorom, exministrom a veľvyslancom T. Sulejmenovom.
Nakoľko som pôsobil ako ad hoc profesor na Eurázijskej štátnej univerzite L. N. Gumilova v Astane a síce krátky čas, ale predsa, aj ako doyen diplomatického zboru akreditovaného v Astane, som sa s T. Sulejmenovom stretával pomerne často nielen na protokolárnych a spoločenských podujatiach formálneho charakteru, ale aj neformálnej na pôde univerzity.
Diskutovali sme (bol inšpiratívny a správny intelektuál) o všeličom. Aj o jeho knihe s názvom Eurázijský priestor je pre nás životne potrebný (v origináli: Евразийское пространство для нас жизненно необходимо)[13], v ktorej sumarizoval svoj pohľad cez skúsenosti na priestor Eurázie a miesto Kazachstanu v tomto komplikovanom priestore.
Alebo o inej jeho monografii: Kazachstan a krajiny východnej Európy: hlavné smery a perspektívy spolupráce (originál: Казахстан и страны Восточной Европы: основные направления и перспективы сотрудничества)[14], ktorá vyšla v roku 2009.
Tu autor rozoberá teoretické aspekty medzištátnej spolupráce, ako aj základné modely spolupráce. A čo je hlavné, identifikuje mechanizmy formovania východoeurópskeho vektoru kazašskej zahraničnej politiky a dobové priority bilaterálnej (politickej, ekonomickej, kultúrnej…) spolupráce.
Raz mi v jednom osobnom rozhovore, keď sme sa bavili na tému, kto a čo je vlastne diplomat (a takýchto myšlienok T. Sulejmenova mám zapísaných vo svojom poznámkovom bloku nespočet), keď ja som obhajoval svoju definíciu, že skutočný diplomat je vlastne „… kočovník, ktorý obetuje aj svoju rodinu, aby obhajoval záujmy svojej vlasti…“ odpovedal skoro rovnako, ale jemne inak(!).
Podľa jeho vtedajších slov: „… diplomat je podobný vojakovi: stojí v pozore, pripravený na popravu… a navyše, neexistujú veční ministri, toto je život a je to úžasné, pretože dáva príležitosť získať rôzne skúsenosti….“
Pokiaľ ma pamäť neklame, bol to človek, ktorý sa nebál ťažkostí, vyrovnal sa, nebol zbabelý a snažil sa bojovať proti nespravodlivosti. Každý problém riešil analyticky a predvídal jeho dôsledky.
Dnes žije T. Sulejmenov na aktívnom dôchodku spolu so svojimi dvomi deťmi (manželka Svetlana Chamitovna zomrela v roku 2001) – dcérou Ajdar Tuleutajevnou Sulejmenovou (1968) a synom Diasom Tuleutajevičom Sulejmenom (1972) – v hlavnom meste Astana a na striedačku aj v bývalom hlavnom meste Alma-Ate, dnes Almaty.
(Autor je penzionovaný veľvyslanec a emeritný vysokoškolský učiteľ)
SÚVISIACE:
A. M. Gorčakov a dejiny ruskej diplomacie – Noveslovo
Umenie diplomacie – A. A. Gromyko – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 2 – J. M. Primakov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 3 – S. V. Lavrov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 4 – A. G. Karlov (a iní) – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 5 – Č. T. Ajtmatov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 6 – V. S. Černomyrdin – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 7 – A. Ch. Kamilov – Noveslovo
Umenie diplomacie č. 8 – V.P. Lukin – Noveslovo
[1] Pri spracovaní sa autor opieral aj o zdroj: КОЗЫБАЕВ И.М. (2001): Дипломатия Казахстана: страницы истории, Алматинский государственный университет имени Абая… – Алматы 2001, ISBN 9965-502-23-4, 207 strán + o súkromný archív.
[2] Pozn.: 16.decembra 1991, po podpísaní ústavného zákona „O štátnej nezávislosti Kazašskej republiky“, sa Turecká republika stala prvou krajinou, ktorá v priebehu niekoľkých hodín uznala nezávislosť Kazašskej republiky. Potom nasledovali Spojené štáty, Čína, Ruská federácia, Rumunsko… Prvý zastupiteľský úrad Kazachstanu v zahraničí bol otvorený v októbri 1992 v Ankare. Zdroj: https://factcheck.kz/articles/kakaya-strana-pervoy-priznala-nezavisimost-kazahstana
[3] https://time.kz/articles/reporter/2021/12/01/tuleutaj-sulejmenov-pervyj-ministr-inostrannyh-del-nezavisimogo-kazahstana-shli-kak-v-tonnele-po-storonam-temno-vperedi-svetlo
[4] Text pozri: https://prg.kz/document/?doc_id=31526800
[5] Podrobnejšie k iniciatívam k téme pozri: https://www.gov.kz/memleket/entities/mfa-strasbourg/press/article/details/182237?lang=ru
[6] https://liter.kz/antiyadernye-inicziativy-elbasy/
[7] Text pozri: https://lex.uz/docs/1583638
[8] Pozn.: Podľa voľne dostupných údajov, Kazachstan uvádza, že za rokz 1949-1991čo boli realizované jadrové skúšky sa tieto negatívne prejavili na zdraví a živote cca 2 mil. obyvateľov dnešného Kazachstanu.
[9] https://www.referat911.ru/Politologiya/tulegen-tazhibaev/570143-3367285-place1.html
[10] https://e-history.kz/ru/library/show/24637
[11] Pozn.: Slovo žúz (kaz.: жүз) znamená v kazašskom kontexte historické rodovo-kmeňové a územné rozdelenie kazašského národa. V prenesenom význame sa prekladá aj ako horda alebo kmeňový zväz.
Kazašský národ sa historicky delí na tri hlavné žúzy:
Starší žúz (Ұлы жүз): Rozprestiera sa na juhu a juhovýchode dnešného Kazachstanu (vrátane oblasti Almaty). Historicky mal silné väzby na poľnohospodárstvo a mestskú kultúru Hodvábnej cesty.
Stredný žúz (Орта жүз): Pokrýva severné, centrálne a východné oblasti krajiny. Je to historicky najpočetnejší žúz, ktorého kmene dominovali kazašskej stepi.
Mladší žúz (Кіші жүз): Nachádza sa na západe Kazachstanu (pri Kaspickom mori). Tieto kmene boli známe svojou bojovnosťou a dnes sa na ich historickom území nachádzajú najväčšie zásoby ropy a plynu v krajine
[12] https://www.gov.kz/memleket/entities/mfa/about?lang=kk
[13] https://e-history.kz/ru/e-resources/show/13316
[14] www.repository.apa.kz›xmlui/handle/123456789/172…
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008