Priznám sa, že ani ja som mu nevenoval samostatnú pozornosť, až do jeho zavraždenia 10. 9. 2025, a to aj napriek tomu, že témou, ktorá ho katapultovala do centra politického diania, bol stav na amerických univerzitách (tejto téme som sa venoval vo svojej „akademickej trilógii“, pozri napr. „O neoliberálnych deformáciách vedy“, Slovo, 23. 3. 2024). Začnem preto tým, čo nie je o ňom ani na Slovensku veľmi známe.
Charlie Kirk, december 2022. Foto: Flickr
Charlie Kirk sám nikdy neštudoval na žiadnej vysokej škole (aj keď bol prijatý na súkromnú Baylor University v Texase, na ktorú však ani nenastúpil). Namiesto toho v roku 2012 založil neziskovú organizáciu s názvom „Turning Point USA“ (TPUSA, https://tpusa.com/) ako „mládežnícku organizáciu“ s cieľom propagovať medzi mladou generáciou „mileniálov“ (generáciou Y, narodenou medzi rokmi 1981 – 1996, ku ktorej sám Kirk patril a neraz to zdôrazňoval) tradičné princípy „otcov-zakladateľov“ USA: individuálnu slobodu, slobodný trh a limitovanú vládu, alebo jednoducho „kapitalizmus“, ako o tom píše vo svojej prvej knihe Time for a Turning Point (Čas obratu, 2016, v spoluautorstve s podnikateľským poradcom Brentom Hamachekom, o dve generácie starším). Ukázalo sa to ako úspešný podnikateľský projekt, ktorý získal štedrú (mnohomiliónovu) podporu medzi konzervatívnymi podnikateľmi a politikmi. Jeho hlavným „trhovým odbytiskom“ sa stali americké stredné a vysoké školy, na ktorých táto organizácia začala nielen organizovať diskusie, ale aj zakladať svoje pobočky („kapitoly“). Počet takýchto škôl narástol na vyše 3 000 v celých USA, po atentáte na zakladateľa organizácie rastie počet prihlášok v ďalších tisícoch. Analogické štruktúry má TPUSA aj vo Veľkej Británii, Kanade a Austrálii.
Pri tomto bode sa potrebujeme zastaviť. Prítomnosť takej organizácie ako TPUSA s jej programom politickej edukácie študentov, ale aj priamym napojením na konkrétne (konzervatívne) politické subjekty na amerických školách nie je nekontroverzná a nevinná (napokon na mnohých školách sa stretla s odporom a odmietnutím). TPUSA je nepochybne jedným z aktérov politického diania v dnešných USA a jej aktivity na akademickej pôde môžeme takisto brať ako zjavnú politizáciu tejto pôdy (k tejto otázke pozri Slovo 24. 1. 2025, 26. 1. 2025 a 20. 2. 2025). Hlavným argumentom, ktorý tu „zaberal“, bola „sloboda slova a diskusie“, čo je téma na samostatný rozbor. Napríklad sloboda slova a diskusie na akademickej pôde existuje, resp. má existovať štandardne v rámci akademickej slobody aj bez toho, aby sa vyžadovala prítomnosť nejakej mimoakademickej organizácie s politickým zameraním. Alebo ak súhlasíme s prítomnosťou jednej organizácie s konkrétnym politickým zameraním (konzervatívnym), tak by sme mali súhlasiť aj s prítomnosťou ďalších podobných organizácií s iným zameraním (liberálnym, socialistickým atď.). To je niečo, čo sme u nás po roku 1989 vyriešili v tom zmysle, že akademická pôda je politicky neutrálna pôda a nemá na nej miesto žiadna politická aktivita žiadneho politického subjektu. Jednoducho, poslanie akademickej inštitúcie je iné než poslanie politickej organizácie, čo si nemožno zamieňať (a čo, samozrejme, nevylučuje vnútroakademickú diskusiu aj o politických otázkach v záujme vyjasňovania si a „tríbenia“ názorov na tieto otázky). Je to to isté, ako poslanie iných inštitúcií a organizácií – priemyselných, obchodných, medicínskych, výskumných atď. –, ktoré tiež nie je priamo politické. Ani v USA isto nevyvíjajú politické subjekty (spolky, hnutia, strany) svoju činnosť cez nejaké svoje štruktúry v takýchto organizáciách a firmách, tak prečo by to mali mať dovolené robiť na akademickej pôde, vo vzdelávacích inštitúciách?
Práve toto však bol hlavný cieľ, s ktorým začal Charlie Kirk svoju politickú aktivitu. Vydal o tom dve ďalšie knihy: Campus Battliefied: How Conservatives Can Win the Battle on Campus and Why it Matters (Kampus ako bojisko: Ako konzervatívci môžu vyhrať boj na kampuse a prečo je to dôležité, 2018) a The College Scam: How America’s Universities are bankrupting and brainwashing away the future of America’s Youth (Vysoká škola ako podvod: Ako americké univerzity ruinujú a ideologicky ničia budúcnosť americkej mládeže, 2022). Obe obsahujú zničujúcu kritiku amerických univerzít z ideologickej pozície konzervativizmu (Kirk nie je v tejto kritike ani tak originálny ako radikálny, už pred ním v podobnom, ale oveľa akademickejšom duchu písali napríklad A. Bloom, D. D’Souza, Ch. Sykes. P. Wood, W. F. Buckely, Jr, R. Limbaugh a iní). Nekritizuje ani tak inštitucionálny model univerzity, ktorý je neoliberálny, orientovaný na ekonomický profit a ovládaný byrokratickými normami, a ktorý politicky inštaloval jeho súkmeňovec, konzervatívec Ronald Reagan, ale vnútorný obsah toho, čo a ako sa na univerzitách vyučuje. Tým dominantným obsahom je podľa neho „ľavicová“ teória a ideológia, ktorej hlavnými zdrojmi majú byť kritická teória a postmodernizmus, teda marxizmus, socializmus a autoritarizmus. To všetko pripisuje liberálom a liberalizmu ako hlavným politickým rivalom konzervatívcov a konzervativizmu. Zrejme vychádzal z toho, že akademická pôda v USA je už aj tak dávno spolitizovaná, takže jej ďalšia politizácia jej už neublíži, práve naopak, má ju riešiť.
Aj na tomto mieste potrebujeme urobiť stručnú poznámku k terminológii. Konzervatívci v USA sú stúpenci Republikánskej strany, ktorá sa označuje za „pravicu“, napriek tomu, že ich konzervativizmus znamená obhajobu princípov klasického liberalizmu a libertarianizmu, ako ho poznáme aj z európskej tradície. Sám Kirk píše, že jeho hlavnými „filozofickými“ učiteľmi boli L. von Mises, F. A. Hayek a M. Friedman (fakticky „otcovia-zakladatelia“ súčasného neoliberalizmu) a viackrát ich aj cituje. Preňho sú to však „otcovia konzervativizmu“. Na druhej strane sa radikálne drží označenia „liberáli“ pre členov a stúpencov Demokratickej strany, ktorá v USA predstavuje „ľavicu“. Nielenže nerozlišuje medzi liberálmi a neoliberálmi, ale všetkých z druhého tábora hádže do jedného vreca ako socialistov, marxistov a autoritárov (teda fakticky antiliberálov), v čom sa neodlišuje od hlavnej americkej tradície. Preto, keď aj dnes počujeme (napr. v niektorých slovenských alebo aj českých reakciách na Kirkovo zavraždenie) hovoriť o jeho postoji k „ľavici“ a obvineniach „ľavice“ z tohto atentátu, musíme striktne rozlišovať americký a európsky kontext. Ak je americká ľavica „liberálna“ v podaní Demokratickej strany, tak európska ľavica je antiliberálna, čo ju odlišuje a vymedzuje tak voči americkej ľavici, ako aj americkej pravici (hoci v minulosti mala ako sociálnodemokratická ľavica bližšie k Demokratickej strane). Slovom, americká a európska ľavica nikdy neboli a ani dnes nie sú to isté.
Americké univerzity sa podľa Kirka stali baštou všetkého protikonzervatívneho a protiamerického, nevedú americkú mládež k individuálnej slobode, slobodnému trhu, minimálnemu štátu, čiže kapitalizmu, ale práve naopak. Dokonca táto „liberálna ľavica“ sa uchyľujú k „neliberálnym“ spôsobom a autokratickým metódam, hlavne zákazom slobody slova (znemožňujú konzervatívcom slobodu prejavu atď.), a zneužíva univerzity na svoj ideologický boj, dokonca používa metódy násilného umlčiavania svojich protivníkov (napr. pod zámienkou šírenia nenávisti voči sebe, hoci v skutočnosti nenávisť údajne šíri ako prvá atď.). Proti tomu sa treba rozhodne postaviť, a teda zviesť politický a ideologický „boj“ na samej akademickej pôde, vytrhnúť univerzity z područia „ľavice“ (liberálov, socialistov, marxistov). Podľa Kirka to však nie je boj len za univerzity a ich nápravu, ale boj o „americkú dušu“ a identitu, o budúcnosť mladej generácie a Ameriky samej. Jednou z metód tohto boja, ktorú Kirk zaviedol, má byť aj sledovanie a nahlasovanie činnosti univerzitných učiteľov, ktorá je nepriateľská voči konzervatívnym ideám alebo ich zástancom na akademickej pôde. Na tento účel zriadil verejne prístupnú internetovú stránku (https://www.professorwatchlist.org/) už v roku 2016.
Kým v prvej knihe Kirk vyzýval na boj za ovládnutie akademickej pôdy, v druhej knihe dospel k „akademickému abolicionizmu“, teda k výzve nielen na bojkotovanie štúdia na univerzite, ale na zrušenie univerzít (až na výnimky), ktoré neplnia svoje poslanie a šíria skôr spoločenské zlo než dobro, neprispievajú k výchove amerických patriotov na základe amerických hodnôt, ako sú sloboda, rodina, viera a národná identita. Dokazuje, že univerzity v USA sú jednoducho jeden veľký podvod, navyše finančne veľmi drahý, neefektívny, skorumpovaný, ideologicky indoktrinovaný a infiltrovaný antiamerickými aktivistami atď. Uvádza príklady, že pobyt na univerzite je stratou času i peňazí, že atmosféra i prostredie sú tu toxické a deštruktívne. Mladí ľudia by si mali zásadne rozmyslieť, či vôbec ísť na vysokú školu, alebo namiesto toho hľadať inú cestu životom. Takúto cestu propaguje a odporúča (nielen podľa vlastného vzoru), pretože „univerzitný priemysel“ považuje za beznádejne stratený a neperspektívny. Vyslovuje sa za iné, alternatívne cesty vzdelávania pre mladé generácie, než sú tradičné univerzity (samoštúdium, internet, životná skúsenosť a prax).
Samozrejme, tieto názory na krízu amerických univerzít sú extrémne, aj keď v niektorých jednotlivostiach môžu vystihovať to, že neoliberalizmus (za ktorý môže tak americká pravica, ako aj ľavica), decimuje intelektuálnu kreativitu a pluralitu svojím ekonomizmom a byrokratizmom a nevenuje sa ani tradičným hodnotovým otázkam atď. V žiadnom prípade však nemožno podporovať politizáciu akademického života z ktorejkoľvek strany a takisto je radikálne zjednodušený názor, že univerzity ovládli „ľavičiari, socialisti a marxisti“ ako svoj ideologický nástroj.
Charlie Kirk stihol vydať ešte ďalšie dve knihy, v ktorých sa prejavil už ako nádejný ideológ „trumpizmu“, súčasnej verzie „paleokonzervativizmu“. V prvej z nich The MAGA Doctrine: The Only Ideas That Will Win the Future (Doktrína MAGA: Jediné idey, ktoré zabezpečia budúcnosť, 2020) rozširuje svoju víziu na ďalšie oblasti od ekonomiky cez technológiu a právo po zahraničnú politiku. Kniha je pokusom o systematickejšiu apológiu politiky, ktorú pre jej autora stelesňuje D. Trump ako ten, kto „drží slovo, je veľkým bojovníkom a nikdy sa nevzdáva“, a preto je jedinou zárukou, že „americké dedičstvo“ má budúcnosť. V druhej knihe Right Wing Revolution: How to Beat the Woke and Save the West (Pravicová revolúcia: Ako poraziť „Woke“ ideológiu a zachrániť Západ, 2024) pokračuje v rozvíjaní koncepcie trumpizmu, ktorá stojí na téze, že „podhubím politiky je kultúra“ (propagoval ju pravicový novinár Andrew Breitbart), preto revolúcia má byť pohybom zdola a zmenou myslenia, nie násilím, a na tomto základe zahŕňať nielen reorientáciu politiky a moci, ale aj ekonomiky, technológie a médií, vzdelania a viery. Takáto pravicová revolúcia v USA podľa neho nie je voľbou, ale nevyhnutnosťou. Dejiny si vyvolili práve jeho generáciu, aby ju uskutočnila.
Kto teda bol Charlie Kirk? Ak chceme posudzovať kohokoľvek, mali by sme to robiť na základe jeho slov a činov, toho, čo tvrdil, o čo usiloval. Pre jedných bol takmer svätec, pre druhých extrémista, pravda však bude niekde medzi tým. Ako obeť násilného činu, aký patrí do arzenálu len extrémnej a zlej politiky (alebo ešte niečoho horšieho, priamo kriminálnej, zločineckej politiky), je už teraz pre mnohých „apoštolom slobody slova a prejavu“. Na tom postavil celú svoju verejnú kariéru. Nebol intelektuál, aj keď sa nakoniec živil a prezentoval intelektuálnymi výkonmi, najmä komunikačnými v diskusiách naživo alebo prostredníctvom médií. Nepochybne dokázal zaujať mnohých, hoci prezentoval aj kontroverzné, ba kontradiktorické názory, napríklad v otázkach epidémie Covid-19 alebo násilia a rasizmu. Chýbalo mu hlbšie a širšie vzdelanie, ale nie cieľavedomosť. Určite chcel myslieť vlastnou hlavou, ba lákala ho rola mienkotvorného ideológa. Intuitívne zrejme vycítil, že politika potrebuje „agentov“, ktorí dokážu pracovať „s masami“, vplývať na ľudí „zdola“, čím napĺňal svoju rolu „politického aktivistu“. Bol „produktom“ doby a situácie, aká nastala v USA po konci studenej vojny a ktorú predsa len v hlavných rysoch formovali viac demokrati než republikáni (od roku 1993 do roku 2025, t. j. za 33 rokov boli pri moci prezidenti demokratickí B. Clinton, B. Obama a J. Biden spolu 20 rokov oproti 12 rokom republikánov G. W. Busha a D. Trumpa, pričom Trump už nepokračoval v tradičnej „bushovskej“ politike). Pre Ch. Kirka, ktorý chcel byť „hovorcom“ svojej generácie, to znamenalo, že USA nastúpili cestu k akémusi „socializmu“. Už vo svojej prvej knihe (2016, s. 132) písal, že „sme krajina, ktorá je rozdelená viac než kedykoľvek predtým a práve moja generácia to musí riešiť“. Jeho riešením bolo rozhodne to zvrátiť späť od „socializmu“ k pôvodnému projektu „otcov-zakladateľov“. To je situácia, v ktorej sa USA nachádzajú dnes. Na pokraji hlbokého občianskeho konfliktu až vojny, alebo v situácii, keď sa nájde niekto, kto preklenie priepasť a postaví most medzi oboma stranami. Charlie Kirk to nebol a ani nemal takéto úmysly. Bude dôležité, čo ďalej urobia tí, ktorí sa hlásia k jeho vízii, ako aj tí, čo ju nezdieľajú.
