Čo podpísali akademici

K tomu, že „Otvorený list akademickej obce“ z 23. 1. 2025, adresovaný celej vláde i koaličným stranám (hoci samotní autori tohto listu sa, nevedno prečo, nikde nepodpísali), je politickým činom, som sa už v Slove vyjadril). V internej diskusii na svojej domácej fakulte som vysvetľoval kolegom a kolegyniam, že akademická pôda nie je zo svojej podstaty priestorom pre takéto politické konanie (t.j. pre koncipovanie, šírenie a podpisovanie takého listu s politickým obsahom a zámerom), že na to majú ako občania iné možnosti. Niektorí so mnou súhlasili, ale mnohých nájdeme medzi signatármi petície na verejne prístupnej stránke. Ani toto „petičné právo“ nikto nikomu neupiera, čo by sme hádam mohli brať ako dôkaz, že u nás predsa len nejaká demokracia je.

Stalo sa. Občania-akademici či akademici-občania celkom vedome vstúpili do arény súčasného politického zápasu, samozrejme, za veľkého záujmu, ba podpory médií (zvlášť niektorých). Ich text – žánrovo zodpovedajúci definícii „pamfletu“ – má byť jedným z nástrojov vyjadrovania občianskej, ale aj profesijnej nespokojnosti, kritiky vlády a volania po zásadnej politickej zmene. Keďže v tomto médiu sme mimo akademickej pôdy a na verejnej občianskej platforme, na ktorej aj ja vyjadrujem vždy svoj pohľad a postoj ako občan, dovolím si venovať sa ďalej samotnému obsahu listu – politickým názorom a postojom, pod ktoré sa podpísali moje kolegyne a kolegovia (mnohí osobní známi i priatelia).

Predtým ešte poznámka k „akademickej obci“. Je to zavádzajúci názov listu, lebo nejde o celú akademickú obec na Slovensku, ale jej časť (vrátane niektorých akademických funkcionárov), ktorá použila svoje zamestnanecké akademické linky na prípravu a finalizáciu tohto politického pamfletu. Jedným, povedzme že nezamýšľaným efektom, tohto politického aktu na akademickej pôde je ďalšia polarizácia, a to na báze politických názorov a postojov. Nevedno, či to niekto chcel, ale odteraz to môže byť vysoko pravdepodobný fakt. Kvantitatívne je to (zatiaľ) asi 1/5 z celkového počtu cca 10 000 akademických zamestnancov (ak medzi signatármi nie sú aj študenti). Sociológovia môžu počítať, nakoľko je to „signifikantná vzorka“. Napriek tomu by som odporúčal brať tento politicky akt vážne, pretože ide o vzdelaných občanov, ktorí okrem osobných postojov majú aj odborné poznatky o tom, o čom píšu. Do politického hlasu každého občana sa totiž nepochybne premieta jeho morálny aj odborný profil. Adresáti listu teda môžu čítať čierne na bielom, že minimálne táto „kohorta“ akademikov nie je politicky na ich strane. To zrejme nie je pre nikoho žiadna novinka, lebo takíto oponenti a opozičníci sú medzi občanmi v rôznych sférach spoločnosti. Adresáti, teda vláda, má teraz viacero možností, ako reagovať, od tej krajnej, ktorou je ignorancia, až po seriózny rozbor toho, o čo tu ide a prečo, a na tomto základe seriózne politicky konať.

Pozadie tohto konfliktu medzi niektorými občanmi-akademikmi (alebo aj niektorými inými občanmi vôbec) a vládou môže byť isto témou na serióznu vedeckú analýzu, ktorú zrejme u nás nikto neurobil, lebo si ju zrejme ani nikto nevyžiadal. Takže iba všeobecne môžem napríklad povedať, že:

1. neexistuje vláda v žiadnom štáte, ktorá by uspokojovala všetkých,

2. každý občan môže mať na svoju vládu svoj vlastný názor a tiež dôvody na jej podporu či nepodporu,

3. ak občania a vláda nenájdu popri všetkých odlišnostiach a rozporoch nejaký „modus vivendi“, spôsob spolužitia, alebo neuzatvoria spolu nejakú „spoločenskú zmluvu“, nastane to najhoršie zlo – občianska vojna, studená či horúca (ako vedel a varoval už dávno filozof Thomas Hobbes).

Poďme však k samotnému textu. Ten je zrejme viac produktom emocionálnej reakcie (podnietenej celkovo nervóznou atmosférou v spoločnosti?), než racionálneho uvažovania. Autori (doteraz aspoň pre mňa neznámi alebo utajení) hneď v úvode deklarujú „ochranu hodnôt demokracie, humanizmu a pravdy“, čím sa dobýjajú do úplne otvorených dverí. (Rád by som si s nimi o týchto hodnotách, či už akademicky alebo aj politicky, podiskutoval, ak by bola príležitosť, pretože myslenie o týchto hodnotách je môj „každodenný filozofický chlebík“.) V celom texte totiž neposkytli jeden-jediný dôkaz či fakt, že vláda — ako objekt ich „pobúrenia“ a viacnásobného „ohradzovania sa“ či „odmietania sa mlčky prizerať“ – vedie Slovensko k „spochybňovaniu“ princípov demokracie, humanizmu a pravdivosti. Aby som to skrátil, poviem to hantírkou, akú používajú profesionálni logici (aspoň 2 z nich tento list tiež podpísali):

1. Nie je pravda, že vláda „uskutočňuje kroky smerujúce k spochybňovaniu princípov demokracie“.

2. Nie je pravda, že vláda „odkláňa našu zahraničnopolitickú orientáciu od vyspelého demokratického sveta k nedemokratickým a totalitným štátom“.

3. Nie je pravda, že vláda „účelovo spochybňuje, zosmiešňuje a popiera fakty, nadobudnuté vďaka úsiliu generácií vedcov“.

Tí, čo, naopak, tvrdia, že toto všetko je „pravda“, by to mali začať dokazovať. Autori v liste to, žiaľ, akosi „opomenuli“ – ak vôbec disponujú nejakými argumentmi –, a ani jednému zo signatárov to zrejme vôbec nechýbalo…

Len stručne uvediem svoj názor: za uvedenými nepodloženými invektívami je zrejme úplné nepochopenie samostatnej (suverénnej) zahraničnej politiky vlády „na všetky 4 svetové strany“, ako aj rozhodnej vnútornej politiky v súlade s jej programovým vyhlásením vlády. Takéto nepochopenie – vlastne „pochopenie“ z iného, vlastného hľadiska – je možné. Neprípustné je len falšovanie, prekrúcanie, ba priamo fabrikovanie tvrdení, ktoré sú v priamom rozpore so skutočnosťou. Dá sa predpokladať (a prečo o tom nehovoriť otvorene?), že tými ostatnými „provokáciami“ pre istú časť občanov, či už akademikov alebo neakademikov, bola premiérova návšteva u prezidenta Putina v Moskve a jeho konflikt s nelegitímne pokračujúcim prezidentom Ukrajiny. Občania, ktorí úplne nekriticky prijímajú interpretácie diania okolo rusko-ukrajinského konfliktu zo zdrojov „hlavného prúdu“, tieto aktivity premiéra nemohli vnímať inak ako „pobúrenie“, a pod vplyvom ďalších politických interpretácií (ak nemám povedať manipulácií) to zovšeobecňujú ako „zlú správu vecí verejných“ a „zlé smerovanie Slovenska“.

Druhý odsek začínajú pisatelia listu opäť „ohradzovaním sa“ voči „verbálnym útokom vládnych predstaviteľov adresovaným študentom“. Zrejme počítajú s tým, že všetci vieme, že ide o krikľavé prípady dvoch študentov (M. Janigu, S. Omaníka), ktoré komentoval premiér i niektorí ďalší členovia vlády (okrem viacerých iných ľudí v médiách). Znamená to, že všetci majú právo na slobodu slova a svoje vyjadrenie sa ako Slováci „od pľúc“, okrem premiéra a členov vlády? Keď títo hovoria obyčajným jazykom, akým hovoria aj bežní občania, tak sú to zrazu „verbálne útoky“? Všetci teda môžu útočiť, ale vláda sa nemôže ani brániť? Nuž, podľa toho by sa asi politici mali naučiť, že už neplatí, že to, čo môžu oni, nemôžu občania. V našej „demokracii“ je to skôr naopak: to, čo a ako môžu (hovoriť) občania, politici nemôžu!?

Toto však poslúžilo autorom listu len ako „entrée“ k „devastujúcej“ kritike politiky vlády v oblasti školstva a vedy. Predpokladám, že práve tento odsek bol a je motívom na signovanie listu pre mnohých akademikov (vrátane mojich osobných priateľov). Pisatelia to urobili premyslene, až rafinovane. Ak by totiž bolo išlo o razantnú výzvu vláde na riešenie problémov školstva a vedy, a najmä vysokého školstva, tak by som ju možno podpísal aj ja sám (niekedy sa osobne cítim až ako „akademický disident“). Nie je to však tak. Ide skôr o zámienku, ako zaútočiť na vládu, pretože argumenty, ktoré sa tu uvádzajú – „finančne podvyživené školstvo, nízky spoločenský status učiteľov a vedcov“ atď. – sú síce v mnohom uznateľné, ale neadekvátne, účelovo použité. Pretože po 1., situácia v školstve a vede nie je „špecialitou“ tejto vlády, ale dedičstvom všetkých vlád od r. 1989. Všetky deklarovali školstvo a vedu ako svoju „prioritu“, ale všetkým jednoducho „skutek utek“. To platí pre všetky vlády dokopy, nielen predošlé tri Ficove, ale aj všetky pravicové či aké sme tu mali. A po 2., iba ten, kto sa vôbec neorientuje v aktuálnej politike a dobe, môže tvrdiť, že táto vláda „dáva mladej generácii jasný signál, že sa svojím vzdelaním v našej krajine neuplatní“. Tento „kritik“ totiž vôbec nechápe situáciu, v akej musí štvrtá Ficova vláda konsolidovať štát po predchádzajúcich troch „vládach absurdity“. Samozrejme, že tejto Ficovej vláde možno vyčítať, že preferuje „chlebové témy“ na úkor „intelektuálnych“ a „vzdelanostných tém, že prejavuje starostlivosť skôr o generácie starších než mladších, manuálne než intelektuálne pracujúcich, menej než viac vzdelaných, o obhajobu dedičstva minulosti než tvorbu perspektív budúcnosti, a pod. Žiadna vláda nie je bez chýb. Avšak kritika, zvlášť zo strany ľudí, ktorí sa hrdia svojím vzdelaním, by nemala byť abstraktná, účelová a deštruktívna. Preto, ak títo kritici na záver „varujú pred neodvratným úpadkom štátu“ a „hazardovaním s výrazne naštrbenou súdržnosťou obyvateľstva“, mali by predložiť všetkým, celej spoločnosti, tie svoje „expertízy zo širokej palety vedných odborov“, aby začali napĺňať svoje ciele – ktorými je vlastne čo?

Ak by sme ako tieto ciele mali chápať výzvy, adresované vláde v tomto liste, tak môžeme kriticky povedať: výzvy č. 1, 2, 4, 6 sú bezpredmetné, lebo sa dobýjajú do otvorených dverí. Výzvu č. 3 by mali vyzývatelia adresovať aj sami sebe, pretože „vytváranie atmosféry ohrozenia“ je všeobecné a vzťahuje aj na opozíciu (podľa niektorých predovšetkým). Výzva č. 5 nie je produktom tejto vlády, ale dedičstvom predošlých vlád. Výzva č. 7, týkajúca sa výmeny neodborníkov za odborníkov v štátnom aparáte je natoľko abstraktná, že bez jej konkretizácie nemožno k nej zaujať žiadne stanovisko. A výzva č. 8., týkajúca sa autority vedy a vzdelania je snáď jediná, ktorú by mal štát a akademické inštitúcie začať v spolupráci riešiť.

Čo povedať na záver?

1. Názory akademikov, uvedené v tomto pamflete, nie sú žiadnym politickým (a už vôbec nie vedeckým) „objavom“. V podstate len opakujú a pridávajú sa k známemu verejnému diskurzu, aký šíri politická opozícia. Podľa toho, jednoducho povedané: „vláda je zlá, treba ju zhodiť či vymeniť“. Inak povedané: „túto vládu nechceme, lebo Fico“.

2. Tento verejný diskurz, pozostávajúci zo znôšky účelových a nepodložených tvrdení, je spoločensky nebezpečný a deštruktívny.

3. Je povinnosťou takto kritizovanej a aj inak odmietanej vlády seriózne to riešiť a dopracovať sa k spoločenskej atmosfére a situácii, v ktorej sa vyhneme „vojne všetkých proti všetkým“ a v ktorej sa bude dať normálne žiť.

A úplne na záver: devízou akademika ako vzdelanca, učenca, znalca, experta a intelektuála vždy bolo a malo by byť samostatné racionálne myslenie, kritické preverovanie toho, čo sa označuje za „fakty“, slobodná otvorená diskusia, humanita ako snaha o konštruktívne riešenie problémov, nadhľad nad vecou a odstup od veci, často chápané ako „nestrannosť“ či „objektivita“ a ďalšie atribúty. V žiadnom prípade povahe akademika nesvedčí podliehanie politickým kampaniam, davovej psychóze ani „tyranii verejnej mienky“ (A. de Tocqueville). Vždy je to smutné, ak niečomu z toho niekto z nás akademikov podľahne.