Dnes príde do Bratislavy generálny tajomník NATO Mark Rutte. Okrem oficiálnych stretnutí bude mať prednášku študentom Univerzity Komenského. V tejto súvislosti dávame do pozornosti text prof. Emila Višňovského, ktorý sme pôvodne uverejnili 11. februára s titulkom Ešte raz o (a)politickosti akademickej pôdy.
Ešte raz o (a)politickosti akademickej pôdy
Práve som dostal vnútornou linkou, ktorej účastníkmi sú všetci zamestnanci, informáciu, že „Generálny tajomník NATO Mark Rutte sa prihovorí študentom a zamestnancom našej univerzity. Podujatie sa uskutoční vo štvrtok 20. februára o 16.15 hod. v Aule UK. Názov prednášky je ,Building Stronger Defences: The Path to Securing Our Future‘.“ Tým sa táto informácia stala verejnou, a keďže sa netýka vnútorných akademických pracovných záležitostí, nie je ani „dôvernou“ v tom zmysle, že by som ju tu nemohol zverejniť. Medzitým (ako toto píšem) som dostal informáciu z vedenia univerzity, že iniciatíva prišla od veľvyslanca SR pri NATO a z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, a že účelom akceptácie iniciatívy je edukačný prínos prednášky pre študentov. Zdôvodnenie „edukačným prínosom“ treba zobrať. Najprv však treba uveriť tomu, že aj ciele politikov sú v prvom rade edukačné…
Nejdem tu teraz posudzovať tému prednášky, ani samotného prednášateľa. Samozrejme, tento prednášateľ nie je žiadny akademik, je to aktívny profesionálny politik. Vôbec nie je prvý a zrejme ani posledný, kto sa chce „prihovoriť“ akademikom priamo na ich „domácej“ pôde. Svedčí to o tom, čo si treba jasne uvedomiť: akademická pôda je pre politikov vysoko atraktívna! Nikdy nebola, nie je a nebude mimo ich politických záujmov, ba mimo politických zápasov. Tým sa rozdiel či akákoľvek hranica medzi akademickou a politickou sférou začína stierať. Vec je len v tom, či a do akej miery samotní akademici a vedenie ich inštitúcií toto všetko dovolí a umožní. Vieme si predstaviť napríklad Platóna, ktorý stojí na začiatku svetovej akademickej tradície, že by si na pôdu svojej historicky prvej akadémie v Aténach pozval nejakého politika? To sotva. Vieme si však predstaviť, že ak by sa na akademickú pôdu chcel sám zo svojej vôle nanominovať Hitler alebo Stalin, aká voľba by zostala samotným akademikom? Politici si zrejme aj navykli, že majú (a majú mať) dvere do akadémie vždy a všade otvorené – veď kto je dôležitejší a významnejší ako oni? Kto by si mohol vôbec dovoliť odmietnuť ich počúvať (a poslúchať)?
Už počujem argumentáciu: akademická pôda je a musí zostať otvorená akejkoľvek slobodnej diskusii, nielen akademickej. Veď na akademickú pôdu sú pozývaní prednášatelia z rôznych neakademických oblastí, experti z praxe, intelektuáli z iných sfér, spisovatelia, podnikatelia, vynálezcovia atď., dokonca aj politici, najmä vyslúžilí, ktorí tu môžu odovzdávať svoje bohaté a vzácne skúsenosti. Takže žiadna bariéra tu nemôže byť. Akadémia musí byť otvorená, a to oboma smermi: voči vstupom zvonka aj výstupom do praxe. A prečo nie aj politickej praxe?
Aktívna a aktuálna politika je však niečo iné. Ak sa akadémia nechá vtiahnuť do tejto politiky, či už tak, že bude otvárať svoje dvere takým či onakým politikom, aby prednášali svoje politické názory a predstavy akademikom, a tým ovplyvňovali ich myslenie, alebo tak, že začne zo svojej akademickej pôdy samotnými akademikmi produkovať rôzne politické stanoviská, vyhlásenia a pamflety, tak sme sa dostali k tomu, čo sa v zrozumiteľnom jazyku nazýva „politizácia akadémie“. Otázkou je už len to, kto a prečo to chce?
Ako príklad toho, že nejde o hocijakú otázku, chcem uviesť, že 10. 2. 2025 som zaslal do redakcie Denníka N svoje repliku na článok Mariána Zouhara „Ako je to s apolitickosťou akademickej pôdy” (Denník N, 6. 2. 2025.
Keďže doteraz som nedostal z redakcie Denníka N žiadnu odpoveď, posielam ju v plnom znení do redakcie Slova:
Autor sa usiluje vyjasniť si pojem „apolitickosti akademickej pôdy“, ktorý je podľa neho „gumový“, „nejasný, vágny,“ a umožňujúci „oportunistické zneužívanie“. Odkazuje na vysokoškolský zákon, ktorý správne „zakazuje činnosť politických subjektov na akademickej pôde“, tak, že neumožňuje jednotlivým politikom či ich straníckym zoskupeniam žiadnu činnosť v rámci akadémie. (Naozaj? Nechodia politici medzi študentov na celom svete a nediskutujú s nimi aj o politických otázkach? A to dokonca aj pred voľbami?). Toto je podľa neho jasné a všetko ďalšie nad rámec tohto § 4 ods. 4 je nejasné a môže sa stať predmetom rôznych výkladov, nebodaj manipulácie. V celom ďalšom texte sa autor pokúša vyvrátiť toto „široké chápanie apolitickosti“. Ide mu o to, aby:
1. sa nezakazovalo „na akademickej pôde napríklad vyjadrovanie politických názorov“;
2. vysoké školy napĺňali svoje poslanie „zapájaním sa do verejnej diskusie o spoločenských a etických otázkach a o utváraní občianskej spoločnosti“ (§ 1 ods. 4 písm. h) zákona o VŠ );
3. sa akademikom nezakazovala „možnosť vyjadriť politické stanovisko“, lebo toto zakazovanie by mohlo znamenať tiež „presadzovanie politického názoru a robenie politiky“;
4. akademici na pôde vysokých škôl „nerobili politiku“, ale mohli sa „k politike vyjadrovať“;
5. sa na akademickej pôde uplatňovala akademická sloboda, teda „právo na slobodné vyjadrovanie a zverejňovanie svojich názorov“ (§ 4 ods. 1 písm. d) zákona o VŠ) v “súlade so zásadami demokracie, humanity a s právnym poriadkom“ (§ 4 ods. 2 Zákona o VŠ).
Napokon mu ide o „kritiku a diskusiu, ktorá musí byť slušná, rešpektujúca, kultivovaná“.
Myslím, že je tu potrebné urobiť viacero rozlíšení, ktoré situáciu lepšie objasnia:
Po 1. Treba mať jasno v tom, kto je „politickým subjektom“. V žiadnom prípade ním nie je akademická inštitúcia sama, ale ani jej zamestnanec, teda akademik. Z ich definície ex offo a podľa zákona vyplýva, že ich činnosť nie je politická (ale vzdelávacia a výskumná), a to ani vtedy, ak o politických otázkach diskutujú na svojej pôde v rámci svojich pracovných povinností, ako sú prednášky, semináre atď. Na univerzite sa dokonca priamo diskutuje o politike v rámci takých odborov, ako sú politické vedy, sociálna a politická filozofia, sociológia a mnohé iné. Takže nie je pravda, že akademici nemôžu diskutovať a nediskutujú o politike na svojej pôde, má to však jasne vymedzený profesionálny a akademický rámec. Je to akademická a teoretická diskusia, na základe ktorej žiadny akademik nekoná na akademickej pôde žiadne politické činy.
Po 2. Treba rozlišovať medzi „politickou diskusiou“, a tým viac „akademickou politickou diskusiou“ a „praktickým politickým konaním“. Nie je pravda, že tieto diskusie niekto zakazuje a takisto by mala byť pravda, že na pôde akademickej inštitúcie sa politicky nekoná. Je to vec profesionálnej akademickej identity každého. Teda akademik je povinný vedieť o tomto rozlíšení a o tom, čo môže a nemôže konať na akademickej pôde.
Po 3. Ak by sme pripustili (teda nezakazovali) na akademickej pôde vyjadrovanie nejakého „politického stanoviska A“, tak by sme tým otvorili bránu aj pre vyjadrenie iných „politických stanovísk B, C“ atď., vrátane odmietania alebo negácie týchto stanovísk. Tým by sme otvorili bránu nielen priamej politickej diskusii, ale možno aj politickému zápasu (sporu, konfliktu) na akademickej pôde. To je nielenže nežiaduce, ale aj nelegitímne a odporujúce princípom akademickej slobody, ba aj samotnému poslaniu akademickej inštitúcie, ktoré spočíva v produkcii a distribúcii poznania a vzdelania.
Po 4. Treba teda rozlišovať medzi akademikom ako akademikom, teda profesionálom vo svojom akademickom odbore, a akademikom ako občanom. V rámci prvého má akademik plné práva široko poňatej akademickej slobody, týkajúcej sa myslenia i konania v rámci svojho odboru, profesie a inštitúcie. V rámci druhého má akademik ako občan široké možnosti politickej angažovanosti mimo svojej profesie a profesionálnej inštitúcie rovnako ako ostatní občania. Jednotliví akademici ako slobodní občania, samozrejme, môžu byť slobodne aj členmi politických strán a hnutí (a niektorí pravdepodobne aj sú), avšak nemôžu plniť ich politickú líniu ako zamestnanci na pôde svojej akademickej inštitúcie (ako to bolo pred r. 1989). Nemôžu napr. na pokyn svojej straníckej centrály alebo z vlastného popudu organizovať (napr. vyzývaním svojich kolegov a kolegýň v pracovnom čase a s využívaním zamestnaneckých zdrojov a liniek atď.) také politické akty, ako sú verejné vyhlásenia, petície a pod., adresované politickým subjektom, pretože by to mohlo byť v spomínanom rozpore s „s právnym poriadkom“ (§ 4 ods. 2 Zákona o VŠ). Takéto konanie je priamo politickým aktom, t.j. neakademickou aktivitou akademikov na akademickej pôde, aj keď ho nekonajú priamo žiadne politické subjekty (strany, hnutia). Akademik by v takom prípade konal ako politický subjekt (aktér), čo sa v zrozumiteľnom jazyku nevolá inak ako „politizácia akademickej sféry“. Takéto konanie je však legitímne ako občianska aktivita „za bránami akadémie“.
Po 5. Treba ďalej rozlišovať medzi akademikom ako jednotlivým zamestnancom a akademickou inštitúciou ako celkom. Inštitúcia má svoje verejné poslanie, ktoré v praxi napĺňajú akademickí funkcionári ako jej štatutári. Pre nich rovnako platí právny poriadok (§ 4 ods. 2 Zákona o VŠ), uvedený v predošlom bode. Akademickí funkcionári však priamo zodpovedajú za reprezentáciu svojej inštitúcie na verejnosti, v rámci čoho môžu prijímať rozhodnutia a stanoviská, týkajúce sa predovšetkým otázok ich poslania, teda vzdelania a poznania, resp. aj k širším spoločenským, kultúrnym a etickým otázkam, čo je v súlade s kultúrnym poslaním inštitúcie. V žiadnom prípade však nemajú legitimitu zapájať svoje inštitúcie do politických aktov, sporov, konfliktov, protestov či „manifestačných súhlasov“ (ako pred 1989) a pod.
Pojem „apolitickosti akademickej pôdy“ sa teda dá vysvetliť a pochopiť jasne aj v celej jeho šírke: 1. nielen ako zákaz vstupu politických subjektov dovnútra akadémie, ale aj ako 2. neprípustnosť ovplyvňovania tak jednotlivých akademikov, ako aj funkcionárov či inštitúcie ako celku v prospech takých či onakých politických cieľov, a 3. ako nelegitímnosť konania s politickým zámerom a obsahom na akademickej pôde.
Toto všetko nemá nič spoločné so slobodnou a kultivovanou akademickou diskusiou hoci aj o politických otázkach na akademickej pôde v rámci plnenia si profesionálnych úloh a povinností. Je vecou akademickej identity, profesionálnej kompetencie a akademickej kultúry, a teda adekvátneho vedomia toho, čo znamená byť akademikom. Samozrejme, zároveň to je vecou aj adekvátneho občianskeho vedomia toho, čo znamená byť aktívnym a angažovaným občanom. Kto iný by mal lepšie poznať tento rozdiel a vzťah, než vzdelanci, učenci a odborníci s vysokoškolským diplomom, ktorí sa živia svojím intelektom?
SÚVISIACE:
Emil Višňovský: Odborníci a občania, akademici a politika
Emil Višňovský: Čo podpísali akademici
