O neoliberálnych deformáciách vedy

Hovoríme popredným slovenským filozofom.

V roku 2023 vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov (pod odbornou gesciou Filozofického ústavu AV ČR v rámci výskumného programu Globálne konflikty a lokálne súvislosti) mimoriadne zaujímavá, nezvyčajne odvážna a prínosná vedecká publikácia s názvom K nové vědecké epoše. Globální srovnávaní deformací vědy (377 s.).

Už samotné mená editorov Marek Hrubec a Emil Višňovský naznačujú, že ide o serióznu analyticko-syntetickú prácu (v rámci trichotomickej metódy – kritika, explanácia, normatívnosť), ktorá nebude hladkať, chváliť, potľapkávať po pleci, ale naopak, otvorene kritizovať, poukazovať na neduhy a na to, že niečo je z globálneho pohľadu zhnité naprieč vedou a všetkými vednými disciplínami.

V tejto súvislosti sme požiadali o rozhovor prof. PhDr. Emila Višňovského, PhD., z Katedry filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave, emeritného vedeckého pracovníka Ústavu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied (SAV), ktorý sa zameriava na systémovú filozofiu, dejiny filozofie a filozofický pragmatizmus. Pôsobil ako predseda Slovenského filozofického združenia, podpredseda SAV (2015 – 2017), šéfredaktor časopisu Human Affairs, prodekan fakulty, vedúci katedry, člen expertnej skupiny Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR v projekte Učiace sa Slovensko. Založil Stredoeurópske fórum pragmatizmu. Z jeho autorskej dielne vyšli knihy: Človek ako homo agens (2009), Štúdie o pragmatizme a neopragmatizme (2009), Nové štúdie o pragmatizme & neopragmatizme (2014), Richard Rorty a zrkadlo filozofie (2015), Veda ako sociokultúrna praktika (2019), ďalej trilógia Akademický svet a jeho tradície (2021), Akademický svet a jeho súčasné problémy (2022) a Náš akademický svet a jeho peripetie (2023). Publikoval a publikuje mnohé vedecké a odborné články i eseje, ktoré sa vyznačujú hlbokým ponorom do otázok súčasnej politicko-spoločenskej situácie. Prekladá štúdie a knihy z angličtiny.

Profesor Emil Višňovský je spolu s Markom Hrubcom autorom úvodu v spomínanej knihe, ktorý nesie názov Od deformácie vedy k novej vedeckej epoche v globálnych interakciách a zároveň veľmi podnetnej štúdie nazvanej Imperatív kreativity.

PAVOL DINKA: Knihu K novej vedeckej epoche… vydalo v angličtine aj rešpektované nakladateľstvo Brill v Leidene a Bostone pod názvom Towards a New Research. Global Comparison of Research Distortions. Dokonca o nej verejne napísali, že dielo sa sústreďuje „na problémy a alternatívy novej éry výskumu.(…) Autori ich analyzujú priekopníckym spôsobom a kladú Západ do globálneho porovnania s nezápadným svetom. Komparatívne skúmajú jednotlivé oblasti sveta, je to výskum viacodborový, jadro je v sociálnej a politickej filozofii a naň nadväzuje rozvoj sociológie, politológie, ekonómie a ďalších disciplín. Pán profesor, ako sa vám podarilo získať na spoluprácu také renomované zahraničné nakladateľstvo? Myslím, že je to dôležitý a povzbudivý signál pre slovenskú i českú vedu. Môžete nám k tomu povedať niečo bližšie?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Dnes už nie je problém ani pre našinca dostať sa do sveta. Kniha prešla riadnym edičným procesom a vnútornou oponentúrou v tomto zahraničnom vydavateľstve. Dobrým výsledkom je, že sa k nej dostanú čitatelia na celom svete, hoci publikácií s touto tematikou je tu neprehľadné množstvo. Ako spolueditor a autor verím, že sme priniesli do diskusie niektoré vlastné aspekty a pohľady.

PAVOL DINKA: V spoločnom úvode s Markom Hrubcom poukazujete na to, že „komerčná, ideologická a byrokratická deformácia akademickej sféry vychádza z neoliberálnych imperatívov rozvíjaných vo Veľkej Británii a USA od konca sedemdesiatych a začiatkov osemdesiatych rokov 20. storočia. Tieto neduhy sa v ostatných desaťročiach postupne rozšírili i do ďalších krajín euroatlantickej civilizácie a naostatok aj do niektorých iných častí planéty. V akademických i vzdelávacích inštitúciách sa onen jav začal prejavovať až okolo roku 2000 – zhmotnilo sa to do úsilia o premenu výskumného pracovníka v akademického podnikateľa či kapitalistického manažéra, ktorý musí získavať finančné prostriedky prostredníctvom grantov či neférového prosíkania. Aké to malo a má vyústenie až do súčasných dní?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Fenomén neoliberálneho akademického kapitalizmu rozoberám podrobne vo svojej trilógii, ktorá vyšla vo vydavateľstve SAV Veda. Ide o taký systém fungovania akademických inštitúcií, ktorý z nich chce urobiť čosi ako „motor ekonomického rastu”. Kapitalizmus pochopil a dospel k tomu, že nie manuálna, ale intelektuálna práca je zdrojom a hybnou silou jeho ziskov. Preto robí všetko pre to, aby túto prácu ovládol. Podstatou je „ekonomizmus“ ako paradigma, ktorá sa premieta do všetkých aspektov činnosti týchto inštitúcií. V oblasti riadenia je to napríklad „manažerizmus“, teda riadenie univerzity alebo akadémie ako každej inej korporácie (podniku, firmy). Súčasťou toho je „monetarizmus“, t. j. vyhodnocovanie všetkého vo finančných kategóriách. Jednoducho, akademická činnosť sa musí ekonomicky „vyplatiť“, nemôže byť finančne stratová, musí mať nielen „náklady“, ale aj „výnosy“ a prinášať „zisky“, a to predovšetkým alebo v konečnom dôsledku finančné. Na to sú vytvorené rôzne „merateľné ukazovatele“ hodnotenia „efektívnosti“ v podobe „kvantitatívnych výkonov“, z ktorých najznámejším fetišom sú „počty publikácií a citácií“. Je jasné, že nie všetky akademické odbory majú a môžu mať priamy či akýkoľvek vzťah k ekonomickému rastu a zisku. Tie, ktoré nemajú – klasickým príkladom sú humanitné a spoločenskovedné odbory – sú týmito ekonomistickými a finančnými nástrojmi postupne ostrakizované, až eliminované. Toto je dominantný model vo svete, voči ktorému akademické spoločenstvo už desaťročia protestuje a bráni sa, avšak nie veľmi úspešne. U nás na Slovensku sa tento model ešte celkom plne neetabloval, ale už zapustil svoje korene a vývoj pokračuje týmto smerom. Ekonomická funkcia zďaleka nie je jedinou, ba ani hlavnou spoločenskou funkciou akademických inštitúcií a všetkých ich zložiek.     

PAVOL DINKA: Teraz sa vrátime k vašej štúdii v knihe (Imperatív kreativity). Nastoľujete v nej vzťah medzi intelektuálnou a inštitucionálnou dimenziou súčasných akademických inštitúcií, čiže otázku vzťahu medzi cieľom a prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa. V prvej etape uvádzate roky 1945 – 1975. Ako by ste ich charakterizovali?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Po 2. svetovej vojne došlo k novému rozvoju akademických inštitúcií v celosvetovom kontexte, čo na Západe vyústilo už v šesťdesiatych rokoch do tzv. masifikácie, teda veľkého nárastu nielen počtu vysokoškolákov, ale aj množstva vysokých škôl a profesionálnych akademikov. Expanzia priniesla transformáciu elitných inštitúcií na masové (u nás až po roku 1990) v súlade s Robbinsovým princípom v Británii: „Každý, kto chce a má na to predpoklady, má právo študovať.“ Svoju úlohu zohrala aj povojnová populačná explózia (generácia „baby boomers), jej dopyt po rovnom prístupe k vzdelaniu, ktorý sa dostal do súladu s požiadavkami priemyslu. Zakladanie nových univerzít a rast počtu študentov sa prijímalo s nadšením, čo vyhovovalo všetkým, vrátane akademikov. Povojnové investície do akademickej sféry boli vo väčšine štátov rozsiahle a spomínaná etapa sa označuje ako „zlatá éra“ napríklad v USA, ale aj inde. V tom čase sa ešte zásadnejšie zachovávali tradičné akademické hodnoty a slobody, otvorene sa o nich diskutovalo a tam, kde hrozilo ich popretie napríklad z politických alebo byrokratických dôvodov, stavali sa na ich obranu študenti (známe študentské protesty v druhej polovici šesťdesiatych rokov nielen v USA, ale aj v Európe či Japonsku). Bola to vlastne jediná etapa v povojnovom príbehu akademického sveta, keď sa tešil podpore a uznaniu spoločnosti i širšieho prostredia, dokonca i politikov či podnikateľov. Tým sa prekonávala aj odtrhnutosť vysokých škôl od života spoločnosti a od štátnej politiky.

PAVOL DINKA: Koncom sedemdesiatych rokov však prichádza k obratu, k slovu sa hlási neoliberalizmus, voľný trh. Ako sám konštatujete, „masívny neoliberálny víchor nastúpil na Západe v osemdesiatych rokoch a šíril sa v ďalšej dekáde deväťdesiatych rokov. Prejavujú sa tendencie pokladať akademické inštitúcie (univerzity nevynímajúc) za súkromné podniky, za akési fabriky s paradigmou prinášať „hodnoty za peniaze. V čom spočíva zásadný rozdiel medzi prvou etapou a touto druhou etapou? Aký to malo a má dosah na celú vedeckú a univerzitnú sféru?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Akademický svet nie je oddelený od spoločenského života a vývoja. Nástup neoliberálnej paradigmy sa aj v akademickej oblasti spája s politikou Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej, podľa ktorých sa táto sféra dostala v dôsledku masifikácie už v sedemdesiatych rokoch do krízy a treba ju zreformovať. Podľa Reagana je vzdelanie „intelektuálny luxus”. Už v prejave po zvolení za guvernéra Kalifornie v roku 1967 vyhlásil, že „daňoví poplatníci by nemali podporovať intelektuálnu zvedavosť” a že univerzity by sa mali sústrediť na formovanie pracovných zručností pre budúce zamestnanie absolventov. Jeho „reaganomika“ je trhový fundamentalizmus s minimálnym, no autoritatívnym manažérskym štátom, zavádzajúcim maximálnu privatizáciu a striktnú kontrolu verejných financií. Thatcherovej vláda zasa naštartovala svoju reformu v roku 1981 radikálnymi finančnými škrtmi, ktorými ohrozila existenciu viacerých vysokých škôl a ktoré pokračovali do roku 1985. Štát zrušil štipendiá pre zahraničných študentov a zredukoval možnosti štúdia o tisícky miest. Týkalo sa to najmä starších a väčších univerzít, pretože technické kolégiá mali inú preferenciu. Atak bol namierený proti „antipodnikateľskej mentalite“ tradičných akademikov a ich inštitúcií. Ako hlavnú príčinu všetkých akademických problémov neoliberáli uvádzali ekonomickú neefektívnosť (zvlášť verejných akademických inštitúcií) a ako ich hlavné riešenie privatizáciu a monetarizáciu. Takže transformácia akadémie pokračovala jej korporatizáciou, marketizáciou, komodifikáciou a komercionalizáciou. Celkovým výsledkom je úplne zmenený akademický svet, než aký ho poznali tradiční akademici aj neakademici po stáročia. Inštitucionálna rovina, modelovaná uvedenými procesmi, ovládla intelektuálnu rovinu a namiesto toho, aby umožňovala jej slobodný tvorivý rozvoj, začala jej diktovať. Každodenný život a práca veľkej masy akademických pracovníkov sa čím ďalej, tým viac začal odohrávať v upevňujúcom sa neoliberálnom inštitucionálnom rámci, ktorý prinášal štandardizáciu, rastúcu byrokraciu a formalizáciu, rigiditu a uniformitu štruktúr. Akademici majú neustále o niečo súťažiť, obhajovať svoju prácu a dokazovať jej kvalitu, efektivitu či akontabilitu na všetky strany – stali sa „manažovanými profesionálmi“ atď.

PAVOL DINKA: Po roku 1989 prišla aj v Česko-Slovensku nová rétorika, hovorilo sa o tretej ceste, o niečom medzi socializmom a kapitalizmom, čoskoro však vyšlo najavo, že v skutočnosti išlo o reštauráciu kapitalizmu – a to v neoliberálnej verzii. Heslom sa stala masovosť smerujúca k antiintelektualizmu. A k peniazom! Ako sa to odzrkadlilo na intelektuálnych a edukačných výsledkoch slovenskej spoločnosti?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: November 1989 znamenal nepochybne nový začiatok pre náš akademický svet. Pre niektorých vytúžený, pre iných vynútený. Pre ďalších znamenal koniec, bezprostredný alebo neskorší. Je známe, že každý zásadný spoločenský zvrat – a tento takým bol – vážne zasahuje ľudský potenciál (čo je zrejme jedným z jeho zámerov). Okrem toho, že dáva príležitosť „novým ľuďom“, „odstavuje“ tých, čo boli priveľmi spojení s predošlým režimom, pritom ono triedenie „kádrov” alebo „duchov“ obsahuje viacero rizík, spočívajúcich nielen v tom, že zasiahne nezaslúžene (keď sa „rúbe les“), ale najmä v tom, že hrozí oslabiť „genetický“ intelektuálny fond spoločnosti, ak postihne tých skúsenejších, vzdelanejších (alebo naozaj múdrejších), neraz zo spochybniteľných dôvodov. Z povahy vecí vyplýva, že akademická – alebo intelektuálna sféra vôbec – je v tomto najzraniteľnejšia. Učenci, vzdelanci, autentickí intelektuáli totiž nerastú ako huby po daždi. Trvá dosť dlho, kým sa objavia a dozrejú. Preto straty, spôsobené na „intelektuálnom fonde“ spoločnosti, sú zvlášť nešťastné. Prvou reakciou autentických akademikov na ponovembrovú situáciu bol pocit oslobodenia („teraz konečne budeme môcť robiť svoju prácu“). Nastúpila „obnova“, ktorá zahŕňala dve fázy – krátku a dlhú. Obsahom krátkej fázy bola nevyhnutná inštitucionálna rekonštrukcia, legislatívne zmeny a pod. Dlhá fáza sa týkala koncepcie vysokého školstva. Intelektuálna diskusia o nej na Slovensku však bola a dodnes je minimálna, ak vôbec nejaká (na rozdiel od SAV, kde takéto diskusie prebiehali viac rokov v súvislosti s jej transformáciou). Súčasťou tejto „intelektuálnej biedy” boli spočiatku ilúzie o tom, že všetko, čo je v akademickom svete na Západ od nás, je „špičkové a excelentné“ a musíme to preberať „aj s chlpami“, ako aj neznalosť toho, o aký akademický systém tu vlastne ide. Ani naši akademickí manažéri doposiaľ väčšinou nemajú potuchy, aké modely „manažerizmu“ presadzujú a aký je ich zmysel. Jednoducho, za vyše tridsať rokov naša akademická sféra (prevažne univerzity) buď prešľapuje na mieste, alebo ide zlým smerom. Napríklad akreditačný systém z úrovne ministerstva požadoval od „všetkých všetko” namiesto toho, aby sa uskutočnila diverzifikácia a diferenciácia vysokoškolskej siete, nehovoriac už o pomýlenej súťaži o umiestnenie vo všakovakých „ligových tabuľkách“, teda rebríčkoch vysokých škôl atď. Intelektuálny podiel akademickej sféry na utváraní intelektuálnej kultúry našej spoločnosti – čo je jedným z jej podstatných poslaní – je minimálny. K nijakej „obnove“ či „ozdraveniu“ alebo „oživeniu“ nášho domáceho intelektuálneho prostredia teda nedošlo, skôr naopak (aj preto som s niektorými kolegami pred pár rokmi založil internetovú výzvu Za živé univerzity (www.ziveuniverzity.sk)).

PAVOL DINKA: V štúdii tvrdíte, že neoliberálny kapitalizmus je vrcholom inštrumentálneho vzťahu medzi poznaním a mocou a poznaním a technológiou. Poznanie sa začalo chápať ako globálny kapitál, ktorý generuje inštitúcie špecializované na produkciu a využívanie poznania. Čo to znamená pre vedecké inštitúcie a univerzity? Ako možno potom hodnotiť rozvoj a kvalitu poznania?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Tento stav napríklad znamená, že akademické inštitúcie, ktoré majú byť tvorivými intelektuálnymi inštitúciami s poslaním tvoriť nielen poznanie, ale aj hodnoty a ďalšie intelektuálne „produkty“, sú vystavené trhovým silám a tlakom, v dôsledku čoho predovšetkým bojujú o svoje prežitie. Na prvom mieste to znamená zabezpečiť istú sumu financií, ak už nie na rozšírenú, tak aspoň na jednoduchú alebo hoci aj zúženú vlastnú reprodukciu v akejkoľvek podobe. Táto úloha sa stala prvou starosťou všetkých akademických funkcionárov (manažérov), z ktorých mnohí sú ešte „klasickí akademici” bez kompetencií v marketingu, finančnom či personálnom manažmente atď. Pritom manévrovací priestor týchto funkcionárov osobitne vo verejných inštitúciách obmedzujú štátne normy, predovšetkým pravidlá rozpisu štátnej dotácie na každý kalendárny rok, ktorý je plný absurdných neoliberálnych „výkonových noriem“, takže ani rektor alebo dekan nevie, s akým rozpočtom bude v každom roku hospodáriť. Ministerstvo tu vytvára „kvázi-trh“, keď podľa vlastných tabuliek určuje monopol, za ktorý „vykupuje produkty“ vysokých škôl v podobe ich publikačných výstupov, čo sa spája s neuveriteľnou evidenčnou byrokraciou. S faktom, že oblasť poznania a vzdelania bola začlenená do všeobecného spoločenského a ekonomického „trhu“ sa spája množstvo absurdných dôsledkov pre túto oblasť. Napríklad aj trend, podľa ktorého sami študenti sa majú brať ako akíkoľvek iní „zákazníci“, „klienti“ či „odberatelia“ vzdelávacích služieb, ktorých „poskytovateľmi“ sú akademickí zamestnanci. Na to slúžia rozličné „ankety“ hodnotenia učiteľov študentmi. Vzťah medzi učiteľom a študentom sa mení z pedagogického na „kvázi-trhový“ a čosi ako „akademický trh“ sa formuje aj vnútri akademických inštitúcií. Preto aj doktorandi, ktorí ešte nie sú hotovými akademikmi (a mnohí z nich ani nikdy nebudú), ale stále sú študentmi tretieho stupňa, sú nútení publikovať a prispievať na akademický trh, ktorý je dnes v dôsledku týchto mechanizmov presýtený nielen kvantitou, ale aj (ako každý trh) už takmer neprehľadným brakom. Na tejto marketizácii akademických produktov sa začalo priživovať množstvo podnikateľských subjektov – nazývaných „predátorské“ –, ktoré zavetrili podnikateľské príležitosti, spočívajúce v tomto tlaku na publikácie a iné akademické „výkony“. Tieto subjekty lákajú najmä od neskúsených akademikov platby, za ktoré ponúkajú „rýchle“ publikačné, konferenčné či iné akademické služby, aby si ich akademici potom mohli „zaevidovať“ a „vykázať“. Je to forma akademickej korupcie, proti ktorej inštitúcie už dávnejšie začali organizovať svoju „políciu“ (napríklad v podobe proskribovaných zoznamov takýchto „predátorov“). Pre neoliberálnych manažérov však trhové ukazovatele – kto, kde a koľko publikoval – sú všetkým, čiže aj ukazovateľmi hodnoty a hodnotenia kvality akademickej práce a jej výsledkov. Samotný obsah týchto výsledkov – teda ich príspevok do poznania a vzdelania – ich nezaujíma. Pojem „akademického diela“ (vedeckého, pedagogického, umeleckého a pod.), ktorý je jediným autentickým meradlom hodnoty, je pre nich neznámy pojem.

Trilógia Akademický svet a jeho tradície (2021), Akademický svet a jeho súčasné problémy (2022) a Náš akademický svet a jeho peripetie (2023).

PAVOL DINKA: Vo vašej stati si kladiete otázku, ako dostať vedu zo „slonovinovej veže“ a ako v nej nastaviť imperatív kreativity. Zdôrazňujete, že „ak sa tvorivý intelektuálny potenciál akademikov blokuje alebo dokonca poškodzuje, či už ekonomickými, resp. sociálnymi tlakmi, alebo politickými manévrami, nastávajú vážne problémy. (…) Kreativitu nemožno zamieňať za rozličné spôsoby ,produktivity‘“. Čo teda čaká akademikov v situácii, keď ako námezdne zamestnaní boli zatlačení do kúta svojich pracovní a laboratórií? Ako posilniť samotnú kreativitu?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Pojem kreativity je rovnako neznámy pojem nielen pre súčasných akademických funkcionárov a manažérov, ale, žiaľ, aj pre samotných akademikov. Aj jednotliví akademici bojujú predovšetkým o svoje prežitie – zachovanie si svojej akademickej stoličky –, čo vôbec nezávisí od ich tvorivosti, ale od ich schopnosti vykázať „výkony“ či „výstupy“, ktoré sú požadované v rôznych ministerských alebo iných akreditačných tabuľkách. Tieto tabuľky nehodnotia – pardon, „nemerajú“ – obsah a kvalitu, ale len kvantitu a „rang“, čiže zaradenie výsledku práce do stanovenej hierarchie. Týmto spôsobom dokonca diktujú a predpisujú nielen to, čo majú akademici publikovať (napríklad zborníky z konferencií určite nie, lebo tie majú u nás, na rozdiel od zahraničia, takmer nulovú „bodovú“, a teda aj finančnú hodnotu), ale fakticky aj to, čo majú skúmať (napríklad určite nie to, čo nemá šancu na masové citovanie). Akademici sú pod existenčnou hrozbou nútení publikovať čo najviac za čo najkratší čas (v tom má spočívať ich „produktivita“, ako v každej inej „výrobe“), ba dokonca sú hodnotení podľa počtu citácií na svoje práce, akoby citácie záviseli od nich ako autorov (nečudo, že tzv. citačné klany sú ďalšou formou akademickej korupcie). Administrátori a hodnotitelia nijako neberú do úvahy citačné praktiky a kontexty, ktorú sú rozličné v jednotlivých odboroch, zaujímajú ich iba počty citácií, ktoré dokonca ukladajú samým akademikom ako povinnosť sledovať a vykazovať ich ako akési „metále“ na hrudi, ktorými sa kedysi honosili vojnoví veteráni (alebo akoby niekto žiadal Karla Gotta, aby si viedol evidenciu o svojich zlatých či platinových platniach či Lionela Messiho, aby si viedol evidenciu o svojich góloch a potom ju niekomu predkladal ako dôkaz na obhajobu svojej existencie). Korunu všetkému nasadzuje fakt, že o hodnote výsledkov akademickej práce na Slovensku rozhodujú administrátori a pracovníci knižníc, ktorým kedysi (cca pred 20 rokmi) odovzdali túto právomoc akademickí funkcionári a ministri. Práve knihovníci zaraďujú tieto výsledky do tabuliek podľa svojich evidenčných kritérií, ktoré nemajú s obsahom akademického diela – teda jeho prínosom do poznania a vzdelania – nič spoločné. A ani nemôžu mať, lebo hodnotu akademického diela môžu posúdiť len kompetentní akademici z daného odboru. Tento tzv. „peer-review“ princíp sa uplatňuje len veľmi obmedzene, dôsledkom čoho je, že akademici z jednotlivých odborov jednoducho nerozhodujú o svojich odboroch a ani o ich kvalite. O tom rozhodujú administratívne a manažérske praktiky, ktoré nemajú nič spoločné s kreativitou a priamo ju likvidujú. Nejde teda o to, ako „posilniť samotnú kreativitu“, ale o to, ako vôbec začať s ňou pracovať, ako ju dostať naspäť do akademických praktík. Na to treba zmenu celého akademického systému, nielen jeho jednotlivých zložiek. Žiaľ, dnes už vyrástla minimálne jedna generácia akademických pracovníkov, ktorí si myslia, že práve tento neoliberálny model je „normálny a správny. Došlo k premene autentického homo academicus na akademického homo economicus a k nahradeniu vnútornej motivácie pre akademickú prácu vonkajšou motiváciou.

PAVOL DINKA: Vo vede chýbajú morálne investície, vedcom sa nedostáva patričné sociálne uznanie, nie je ich počuť a ak by ich aj bolo počuť, nemajú šancu hovoriť ako akademici, skôr sa im hrozí prstom pśśśśt – a pritom veda musí pochybovať, je to jej povinnosťou, lenže… lenže krikľúni to nedovolia, najmä tí v politickom a mediálnom prostredí. Médiá a tzv. etické komisie už narobili veľa škôd, prikazujú, čo smiete, alebo nesmiete rozprávať. Žiaľ (či chvalabohu), narastá počet akademických disidentov. Otvorených diskusií je ako šafranu. Čo je akadémia? Čo je univerzita? Čo tvorí ich jadro? Ľavica bola vždy lídrom intelektuálnych diskurzov (A. Camus, J. P. Sartre), čo je s ňou, kam sa podela? Ako mi, pán profesor, odpoviete na tieto otázky?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Mohol by som odpovedať tak, že aj akademici sú iba ľudia – a ľudia sú rôzni. Vo svojich textoch rozlišujem „autentických“ akademikov s autentickou akademickou motiváciou a identitou a „pseudoakademikov“ alebo akademické „osobnosti“ a ostatných akademických zamestnancov. Samo poznanie a vzdelanie ako hlavné hodnoty, ktorým akademici zasväcujú svoje životy, sú pre ostatných členov spoločnosti len jednými z inštrumentálnych hodnôt. Kým pre autentických akademikov ide o prirodzený zmysel ich života (pre neautentických akademikov je to len forma parazitovania), pre štát a biznis ide o hlavný nástroj zvyšovania ekonomického rastu. Dnes je núdza práve o tých „autentických“ a tie osobnosti, ktoré vedia, čo je to „byť akademikom“. Sú to učenci, vzdelanci, znalci, odborníci, experti (scholars), vedci aj umelci. Sú to teda aj autentickí intelektuáli, ktorých hranice pôsobenia sa neobmedzujú na ich alma mater či zamestnaneckú inštitúciu, ale vystupujú so svojimi názormi aj ako občania, „verejní intelektuáli“ s kultúrnym či politickým vplyvom na myslenie ľudí. Takých bolo v dejinách viacero, nielen Camus a Sartre (ktorí boli intelektuálmi, i keď nie akademikmi), napr. J. Dewey, B. Russell, ktorí boli primárne akademikmi, čo im však nebránilo odborne myslieť a hovoriť o problémoch verejného a spoločenského života (alebo u nás L. Kováč či dnes E. Chmelár). Jadro akadémie a univerzity je práve intelektuálne – t. j. spočíva v pestovaní intelektuálnej kultúry a myslenia, ktoré je primárne disciplinárne (rozvíja sa v rámci tej či onej akademickej disciplíny, odboru), ale aj inter- a multidisciplinárne a zároveň slobodné. Neuzatvára sa do svojej „slonovinovej veže“, ale vie o sebe, že v konečnom dôsledku zmyslom akademického bytia je zušľachťovať ľudské bytie ako také, prispievať nielen k poznaniu a vzdelaniu, ale prostredníctvom toho k spoločnému dobru celého ľudstva. Takýmito humanistami boli vždy a všade všetci veľkí akademici počnúc Platónom cez W. Humboldta až po N. Chomského a ďalších. 

PAVOL DINKA: Nijaký vedec, nijaká veda nemôže žiť a existovať vo vzduchoprázdne, mimo nejakej spoločnosti, bez istých morálnych a spoločenských mantinelov. Ako nájsť onú hranicu slobody – odtiaľ potiaľ?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Neviem, akú hranicu máte na mysli, ale ide tu zrejme o vzťah spoločnosti a akademickej inštitúcie či o vzťah jednotlivého akademika k spoločnosti. Venujem tomu viacero kapitol vo svojej „akademickej trilógii“ a v predošlej odpovedi som niečo naznačil. Dodal by som k tomu, čo sa dnes ukazuje ako problém, a tým je nerešpektovanie relatívnej autonómie akadémie a akademikov. Samozrejme, každá akademická inštitúcia tu nie je sama pre seba, ale pre spoločnosť, ktorá ju zriaďuje, financuje a ktorá má voči nej očakávania. Neznamená to však, že spoločnosť má právo tejto inštitúcii diktovať a dirigovať ju. Pokiaľ spoločnosť nemá dostatok pochopenia a zmyslu pre to, kvôli čomu akadémiu/univerzitu zriaďuje – a to je pestovanie učenosti a vzdelanosti, profesionálne bádanie a skúmanie, slobodné tvorivé myslenie, intelektuálna tvorba a pod. –, a pokiaľ bude od nej vyžadovať niečo iné (napríklad finančné zisky či len „produkciu pracovných síl“), nebude to fungovať. Jednoducho, akademická inštitúcia nie je „fabrika, obchod ani úrad“, ako som už napísal dávnejšie inde. Akademická inštitúcia má svoje špecifiká, z ktorých najvýznamnejším je tvorivá intelektuálna práca v rozmanitých formách a podobách. Bez náležitého rešpektovania tohto „jadra“ sme v kríze a ako výsledok dostávame paškvil.

PAVOL DINKA: Ukazuje sa, že naliehavo potrebujeme revitalizáciu poznania a koniec manipulácie, potrebujeme vedu bez ideologických nánosov, bez politického dirigizmu, bez ideologických príkazov, čo a ako majú vedci myslieť, vedu úzko spätú s človekom, s celým bios a jeho budúcnosťou. Ako sa pozeráte na budúcnosť vedcov z tohto hľadiska?

EMIL VIŠŇOVSKÝ: Budúcnosť akademického sveta je veľká téma na samostatnú monografiu, ku ktorej som sa zatiaľ nedostal (aj keď som to pôvodne zamýšľal). Svoju trilógiu som zakončil len niekoľkými poznámkami či výzvami, ktoré som zahrnul pod pojem „kreativizácia“. Existujú akademici (verím, že aj u nás, nielen vo svete), ktorí to chápu podobne a ktorí majú dostatočnú sebareflexiu svojho akademického bytia. Preto vedia napríklad, že tvorba akademického diela je ich základná – a neľahká – profesionálna povinnosť, nie množstvo publikácií a citácií, evidovaných v takých či onakých databázach. Ako svetoznáme príklady môžeme uviesť jedinú myšlienku (Cogito ergo sum) alebo jedinú formulku (E = mc2). Iba v tom spočíva skutočný vedecký „výkon“, ktorý je intelektuálnym výkonom. Predstavte si akademika, ktorého dnes hodnotia i financujú za také ukazovatele, ako sú počty publikácií a citácií – na konci jeho kariéry. Ak má aj jeho akademický epitaf tvoriť len zoznam publikácií a citácií (a čím dlhší, tým lepší?), ktorý nevypovie nič o tom, čo tento akademik vlastne „objavil“, vyriešil, k čomu vo svojom odbore prispel, tak intelektuálne jadro jeho akademického bytia bolo vyprázdnené a ešte k tomu falošne zakryté akýmisi štatistikami. Ak má akademický svet mať budúcnosť, musí obnoviť svoje intelektuálne jadro a na tomto základe sa ďalej rozvíjať.

PAVOL DINKA: Pán profesor, ďakujem Vám za inšpiratívny rozhovor. Verím, že svojimi podnetmi prispel do prepotrebnej diskusie o problémoch nášho vedeckého a akademického prostredia a pomkne to k rozmýšľaniu aj tých, čo za túto oblasť zodpovedajú.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku 9 – 10/2024)

(Celkovo 613 pozretí, 2 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 thoughts on “O neoliberálnych deformáciách vedy

  • 24. marca 2024 at 15:34
    Permalink

    Som veľmi rada, že čitatelia SLOVA si môžu prečítať podnetný rozhovor s prof. E. Višňovským, ktorý vyšiel v Literárnom týždenníku a ktorý upriamuje pozornosť na niektoré problémy v akademickom / univerzitnom prostredí v neoliberálnej spoločnosti. Kolektívna monografia, o ktorej je v rozhovore reč, prináša informácie o týchto problémoch a aj ich kritické reflexie. Dnes už nie je zriedkavý nesúhlas s tým, ako sa zmenila pozícia vedy v spoločnosti, aké úlohy sa očakávajú od univerzitného i akademického výskumu, akým tlakom ten podlieha a pod. Spomedzi kritických hlasov na margo súčasných tendencií spomeniem napr. feministicky orientovanú monografiu autorskej dvojice Maggie Bergovej a Barbary Seeberovej Slow Professor, v ktorej kanadské vedkyne a univerzitné pedagogičky podávajú obraz súčasného univerzitného prostredia a jeho deformácií komerčnými, byrokratickými a ideologickými vplyvmi. Časový tlak a požiadavky na rýchle výkony najviac pociťujú ženy pôsobiace v univerzitnom prostredí, na ne ešte vždy najviac dolieha „dvojitá záťaž“ povinností. K takému poznatku sme dospeli aj my v prvom desaťročí milénia, keď sme v rámci projektu na Filozofickej fakulte UK mapovali priebeh profesionálnej kariéry univerzitných učiteliek… Dalo by sa veľa hovoriť o mnohých parciálnych negatívnych úkazoch v súvislosti s dnešnými univerzitami, je to napríklad, ako hovorí aj E. Višňovský, preceňovanie kvantitatívneho hodnotenia výsledkov vedecko-pedagogickej práce nad kvalitatívnym, krátkodobé financovanie projektov, ktoré pohlcuje veľa času a energie a neposkytuje istotu o kontinuite výskumných programov a pod.
    Myslím si podobne ako autorský kolektív monografie o neoliberálnych deformáciách vedy, že v budúcich rokoch bude potrebné kompetentne a zodpovedne prehodnocovať súčasné tendencie univerzitného (a akademického) prostredia tak, aby nepodliehalo ekonomickým ani ideologickým tlakom, aby sa v ňom primárny dôraz kládol na vedeckú a pedagogickú kreativitu, aby bola zaručená sloboda vedeckého bádania a šírenia jeho výsledkov. Môže však pri tom vzniknúť otázka, či takáto zmena univerzitných a akademických inštitúcií je možná bez zmeny celého spoločenského usporiadania, bez jeho presmerovania na iné ciele než tie, ako ich poznáme a zakúšame dnes na vlastnej koži…

    Reply
  • 27. marca 2024 at 7:48
    Permalink

    Vážený pán profesor,
    prečítal som si Váš rozhovor. Iste sú tam myšlienky na zamyslenie. Predstavte si, že pilot A hlási: idem veľmi rýchlo, idem veľmi vysoko a je tu veľmi zima. Pilot B hlási: idem rýchlosťou 850 km za hodinu, idem vo výške 780 m a je tu – 30 stupňov C. Informačne celkom iná správa.
    Vedci to mali vždy ťažké. M. Curieová nikdy nezabudla pripojiť k priezvisku, ktoré získala výdajom, svoje rodné poľské meno Sklodowska. Prvý rádioaktívny prvok, ktorý objavila, pomenovala po svojej vlasti, ktorá vtedy ani nebola na mape Získala 2 Nobelove ceny a keby nemala fanatickú vôľu a ctižiadosť povedať svoje vlastné slovo v celkom novom obore jadrovej fyziky a po nečakanej smrti manžela aj tak mala túžbu prehlušiť zúfalstvo. Mala teda niečo čo potrebuje vedec, aj filozof. Spomenuli ste B. Russella, britského matematika, filozofa a spisovateľa. Preslávil sa nielen ako vedec, ale predovšetkým ako humanista a dôsledný bojovník za mier. Ale aj L. A. Seneca, významný rímsky básnik, politik a filozof, hlavný predstaviteľ rímskeho stoicizmu to nemal ľahké. A. Schopenhauer, nemecký idealistický filozof, autor najpesimistickejšieho filozofického systému, ktorý bol mimoriadne hrdý na svoju filozofiu, mal až nepriateľov.
    Pán profesor, týmto som naznačil náročné cesty vedcov. Bojovali. Dnes si ozaj musíme položiť otázky Quo vadis Európa? Neviem či to riešia filozofi, ale ekonómovia veru nie. Boja sa. Aj my sme sa v rokoch 1964-70 báli. Vyšli však vynikajúce diela slovenských ekonómov. Aby ste sa spolu zamysleli, čo urobili slovenskí ekonómovia, aké hlboké poznatky zanechali, prečítajte si list, ktorý som napísal p. Korčokovi ako ministrovi zahraničných vecí.

    Vážený pán
    Ivan Korčok
    minister
    Hlboká cesta 2,
    811 04 Staré Mesto
    Bratislava
    Bratislava 11/12/2020
    Vážený pán minister,
    dovolím si začať citáciou z Vášho materiálu: „Myšlienku Konferencie o budúcnosti Európy predstavila predsedníčka EK Ursula von der Leyen vo svojom programovom zameraní v decembri 2019. Zámerom je vytvorenie inkluzívnej a otvorenej platformy pre občanov, osobitne mladých ľudí, občiansku spoločnosť, Európske inštitúcie a členské krajiny s cieľom navrhnúť naratív pre EÚ v nadchádzajúcom období. Predsedníčka EK zároveň deklarovala otvorenosť zásadným zmenám fungovania EÚ, vrátane zmeny zmlúv. K organizovaniu Konferencie o budúcnosti Európy sa postupne prihlásili všetky tri inštitúcie EÚ, pričom Európsky parlament od začiatku deklaruje ambíciu mať v procese vedúcu úlohu, otvárať inštitucionálne témy a snažiť sa posilniť vlastné postavenie…. Súčasná kríza vyvolaná pandémiou Covid-19 ešte viac odkryla problémy a výzvy, ktoré musíme v rámci EÚ spoločne riešiť. Z pohľadu SR má byť Konferencia prostriedkom pre diagnostiku aktuálneho stavu Únie, či vyhovuje potrebám občanov a jej členským štátom. Vidíme túto snahu ako príležitosť hľadať odpovede na vecné obsahové otázky agendy EÚ a tiež možnosť zlepšiť spôsob fungovania EÚ tak, aby procesy boli efektívnejšie a demokratickejšie. Zmysel to bude mať vtedy, ak sa podarí nielen zozbierať podnety, ale následne ich skutočne premietnuť do výkonu práce európskych inštitúcií“.
    Pán minister, optimálne fungovanie ekonomického systému EÚ a v rámci neho optimálne fungovanie ekonomiky SR nemôže riešiť konferencia. To musí byť dielo ekonóma, ktorý zhrbený nad stolom nakreslí ako má fungovať ekonomika, zvlášť ekonomika veľkého hospodárskeho priestoru. To dielo musí skutočne „nakresliť ekonomický stroj“ ako to urobil nositeľ Nobelovej ceny S. Kuznets, môj učiteľ, či musí dať jeho matematický obraz ako to urobil ďalší nositeľ Nobelovej ceny V. Leontiev, ktorý využívala EHK, a ktorého som čakal na letisku v Ženeve. Grafické modely ekonomiky sú známe 300 rokov.
    Ten úvod ma podnietil zamyslieť sa nad tým, čo nás čaká. Totiž v citovanom úvode sa hneď vyskytuje pojem inkluzívnej a otvorenej platformy pre občanov, ktorý si žiada vysvetlenie. Aspoň pre mňa. Slovo inclusive má vo Veľkom anglicko-českom slovníku 4 významy. V Chambers English Dictinary, ktorý má1790 strán sa nachodí, iba slovo include. Teda Zuzka na Peseku bude mať iste veľké problémy, aby chápala text. Podobne je to so slovom naratív.
    Avšak chcem sa nad problémom, obsahom konferencie, hlbšie zamyslieť. Nemôžem nezačať rokom 1950 kedy R. Schumann inicioval ECSC (European Coal and Steel Community, mala cieľ – pár štátov), či Comecon (Council for Mutual Economic Assistence, mala cieľ – pár štátov) z roku 1949, aj rokom 1957 a vznikom EEC (European Economic Community, mala cieľ – niekoľko štátov) a samozrejme nakoniec rokom 1988 a vznikom Delors Committee. Ako viete, bolo prijatých 5 Maastrichtských kritérií, úplne nevhodných na dôkladné ekonomické porovnávanie a prognózovanie, či hlbokú ekonomickú analýzu. Predovšetkým preto, že sú v peňažných jednotkách. Píšem o tom v mojom diele Aj ekonómia je veda, ale aj prof. Manfred Gärtner, s ktorým som si pred 20 rokmi dopisoval. Ale hlavne pozrite si pripravenosť krajín v tabuľke nižšie, ktorú mám vo svojom vedeckom článku v angličtine.
    We need look at the EMU starting. The reader should read it carefully. Look at EMU aspirations and the business cycle in three countries. In 1992, interest in being part of EMU was probably highest in France and lowest in the United Kingdom. Prospects to meet the convergence criteria were intact in France, but bleak in Italy. Having shrunk by 2,1% since 1990, Britain´s economy was much less prepared to take further strain than the other two. Lok at the Table 1.
    Quite different starting points. But I do have to mention some of the problems of that time. I have to stress the facts to be able to look (understand) at the today´s problems. Reader should try to understand the comments and the numbers in the table. In my works I do analyse the situation very deeply. It was of a little surprise that Britain was the first country that quit EMS during the crisis. We see that the todays outcomes as far as the economy functioning of the EU is concerned is really an outcome of the starting point. What can be the future way, prospects?

    Nemôžem nenapísať o vedeckých výsledkoch našich ekonómov, ktorí začali ovplyvňovať a meniť ekonomický systém ČSSR po roku 1963. „Nakreslili ekonomický systém“ do veľkých detailov. Majú 400 stranové diela a spolu s vedeckými článkami je to viac ako 1500 strán. Oni upozornili, že so socialistickou industrializáciou Slovenska bolo spojených množstvo problémov, ktoré hneď od začiatku predjaria od r. 1963 kritizovali slovenskí ekonómovia, moji učitelia H. Kočtúch, V. Pavlenda a i. J. Ferianc spoločne s P. Turčanom, ktorý kritizovali v prvom rade metódy rozvoja Slovenska v spoločnom štáte. Proces industrializácie prebiehal, do nových priemyselných podnikov nastupovali tisíce nových pracovníkov a v prvej pol. 60. rokov (medzi rokmi 1963 – 1964) sa Slovensko stalo priemyselno-agrárnou krajinou, teda takou, v ktorej viac zamestnancov pracovalo v sektore priemyslu ako v poľnohospodárstve. S kritikou, ktorá na Slovensku zaznievala v období predjaria, sa postupne stotožnil aj Alexander Dubček, od jari 1963 prvý tajomník ÚV KSS. Dubček mal k dispozícii viaceré ekonomické analýzy slovenských ekonómov, ktoré konštatovali aj negatívne dopady tzv. Šikovej ekonomickej reformy na Slovensko. Dubčeka však zvlášť iritovali výsledky dlhodobých investičných procesov, riadených z pražského centra krajiny, takmer nezohľadňujúce rozdielne podmienky ekonomických zdrojov a aj demografické procesy, existujúce na Slovensku a v českých krajinách. Musím spomenúť aj dielo O. Šika Ekonomika a zájmy (1968). Pôsobil ako riaditeľ Ekonomického ústavu ČSAV. V roku 1962 bol zvolený do ÚV KSČ od roku 1964 riadil štátnu a stranícku komisiu pre hospodárske reformy. V apríli 1968 bol vymenovaný za zástupcu ministerského predsedu a koordinátora hospodárskych reforiem (čo v Moskve vyvolalo silné reakcie a vyjadrenie o reštaurácii kapitalizmu v Československu). Po stroskotaní Pražskej jari emigroval do Švajčiarska. Tieto fakty musia vedieť dnešní tvorcovia ekonomických reforiem. Hlbší obraz, pán minister, získate tým, že jadrnejšie opíšem niektoré diela, ich hlavné myšlienky, ktoré sa musia dostať do povedomia hlavne mladých ľudí. Nie je dôležité obdivovať krásny vlak v Kanade, ale skonštruovať náš a európsky ekonomický systém. Hlboké poznatky našich ekonómov, pán minister, z rokov 1963-69, ba aj úcta k dielu a poznatkom prof. Karvaša a prof. Brišku (spolutvorcom významného pojmu hospodársky ideál, ktorého otcom bol. Prof. K. Engliš, dvakrát minister financií a raz guvernér národnej banky, má 900 stranové dielo Soustava národního hospodářství – veda o pořádku, v kterém jednotlivci a národové pečují o udržení a zlepšení života, ktorý náš dnešný guvernér to má?), nás k tomu zaväzujú. Dostáva sa chýr o nich do centra dnešnej európskej učenej spoločnosti (ako to bolo o M. Belovi, či bratoch Hellovcoch)?
    Začnem dielom prof. V. Pavlendu, môjho učiteľa a to dielom Ekonomické základy socialistického riešenia národnostnej otázky v ČSSR
    Obsah
    Predslov
    Prvá kapitola Východisková interpretácia problému
    I. Teória ekonomického riešenia národnostnej otázky v socialistických podmienkach
    II. Hlavné hľadiská medzioblastného vývoja v československých podmienkach
    III. Jednotná socialistická ekonomika a národnostná otázka
    Druhá kapitola Teoreticko-metodologická expozícia problému medzioblastného ekonomického vyrovnávania
    I. Hlavné atribúty medzioblastného ekonomického vyrovnávania
    II. Meranie (miery, ukazovatele) medzioblastného ekonomického vyrovnávania
    III. Meranie (miery, ukazovatele) národohospodárskej efektívnosti medzioblastného ekonomického vyrovnávania
    Tretia kapitola Realizácia hlavných atribútov medzioblastného ekonomického vývoja v československých podmienkach
    I. Východiskové poznámky metodologického rázu
    II. Realizácia prvého atribútu medzioblastného ekonomického vývoja v československých podmienkach
    III. Realizácia druhého atribútu medzioblastného ekonomického vývoja v československých podmienkach
    IV. Realizácia tretieho atribútu medzioblastného ekonomického vývoja v československých podmienkach
    Štvrtá kapitola Sústava spoločenského riadenia a medzioblastného ekonomického vývoja v československých podmienkach
    I. K otázke modelu riadenia socialistickej ekonomiky
    II. Model spoločenskej ekonomiky a model riadenia socialistickej ekonomiky
    III. Doterajšia sústava riadenia a medzioblastný ekonomický vývoj
    IV. Nová sústava riadenia československého národného hospodárstva a medzioblastný ekonomický vývoj
    V. Model riadenia československého národného hospodárstva a oblasnté riadiace orgány
    Piata kapitola Ekonomické riešenie problému národností
    I. Miesto národností v ekonomickej teórii socialistického riešenia národnostnej otázky v Československu
    II. Limitujúce skutočnosti ďalšieho vývoja ekonomického riešenia národnostnej otázky v ČSSR
    Celkové závery
    Prílohová časť
    I. Stranícke materiály o ekonomických základoch riešenia národnostnej otázky v československých podmienkach
    II. Vybrané dokumenty šesťdesiatych rokov, upravujúce pôsobenie slovenských národných orgánov
    III. Názory a skúsenosti z riešenia oblastnej problematiky – u nás i v zahraničí
    Prehľad najdôležitejších údajov o rozvoji Slovenska v československej socialistickej ekonomike
    Táto časť obsahuje spolu 43 tabuliek, ktoré zväčša spracovali asistenti a odborní asistenti a ja som bol jeden z nich. Mnoho tabuliek je aj v texte knihy. Na s. 27 uvádza účasť predstaviteľov slovenského národa v orgánoch celoštátneho riadenia. Bieda. Na Ministerstve spravodlivosti nepracoval ani jeden Slovák.
    Pán minister dobre sa zamyslite iba nad nadpismi diela. Má také niečo Pikkety? Ten navrhol daň z bohatstva. To je riešenie fungovania ekonomiky EÚ?
    V roku 1965 vyšla v Bratislave na tú dobu a situáciu v krajinách RVHP svojím spôsobom originálna učebnica Politickej ekonómie socializmu, ktorú vypracoval kolektív vedený V. Pavlendom. Bola všeobecnou ekonomickou teóriou. Definovala princípy fungovania socialistickej ekonomiky. Originálne už bolo zloženie autorského kolektívu, lebo na rozdiel od dovtedajšej sovietskej tradície v ňom neboli len učitelia z Katedry politickej ekonómie VŠE. Popri nich sa na príprave učebnice výrazne podieľali také uznávané ekonomické osobnosti ako J. Ferianc, H. Kočtúch, Z. Hába, L. Klinko a J. Rosa. Vďaka tomu, že prof. Pavlenda sa rozhodol do spracovania ekonomického diela zapojiť nielen čistých politekonómov, bolo možné učebnicu koncepčne obohatiť a prekonať dovtedy prevládajúci schematizmus sovietskych učebníc. Spomenutí ekonómovia sa stretli v pravý čas. Pred dnešnými ekonómami, musím napísať, stojí otázka, či reťazec otrokárstvo – feudalizmus – kapitalizmus končí? Slovenskí ekonómovia, ale aj ekonómovia Juhoslávie hľadali pokračovanie tohto reťazca, sily sveta tomu zabránili. Ale čo je dôležité, aj O. Šik aj V. Pavlenda zastávali súčasne ako vedci aj vysoké funkcie. Pavlenda bol tajomníkom ÚV KSS pre ekonomiku.
    Dovolím, ba musím, spomenúť a tieto fakty. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Myrdal navrhol zrealizovať komparáciu krajín regiónu EHK na báze I/O analýzy. Metodiku (mám ju) pripravil doc. J. Skolka a dr. P. Valppu (Fínka) pod názvom Note on the first analysis of the set of standardized input-output tables for ECE countries. Pracoval som na nej a bol som zodpovedný za I/O tabuľky niekoľkých krajín. Bolo viacero problémom so zahraničným obchodom. Vypracoval som riešenie a prezentoval na zasadnutí divízie s názvom Note on the analysis of special foreign trade problems in the set of standardized I/O tables for ECE countries (21/11/1969). Spracoval som viacero problémov.
    Bol som aj členom EuroMemorandum Group, ktorá má cca 250 ekonómov z každej krajiny EÚ, a ktorej dlhoročným predsedom bol Jorg Huffschmid z Brém; ročne uskutočňuje vedecké zasadnutia a v roku 2007 na Alternativer ECOFIN som vo Viedni mal hlavný referát v sekcii 9 The Stability and Growth Pact.
    VÚOP mal výskumnú úlohu a záverečnú správu s názvom Diskriminačná analýza v ekonomických výskumoch som obhajoval ja. Na jej báze sme urobili výpočet stupňa ekonomického rozvoja (nie úbohé HDP) okresov SR a to pre potreby SlPK. V prílohe je jej podstata; a to v liste pre eurokomisára EÚ.
    Hoc sa na VŠE prednášala medziodvetvová analýza, za Slovensko sa nezostavovala I/O tabuľka. Presadili sme, aby ju Slovenský štatistický úrad konštruoval. Stalo sa to v roku 1969. Pre potreby hlbokej analýzy vzťahov som skonštruoval dvojregionálny I/O model, ktorého jadro je v prílohe a navrhli sme ho používať na analýzu vzťahov českých zemí a Slovenska. Neexistencia údajov nedovoľovala ho reálne v tých rokoch naplniť údajmi. Teória bola. Práve v tejto spojitosti si dovolím spomenúť aj list, ktorý som poslal tajomníčke EuroMemorandum Group:
    Dear Diana.
    I have read the memo. I do agree with the analysis and with whole text. I would like to make some comments on the section 1 Macroeconomic imbalances. Manfred Gärtner wrote nice book A Primer in European Macroeconomics (Prentice Hall, 1997). He used the equilibrium equation (S – I) + (T – G) = (X – M) in order to analyse some 12 countries. He showed some problems and regularities in the data in given countries. Since than I try to do the same analysis with my doctoral students. I send you the Excel sheet. M. Parkin in his Economics used the equation on US data for the year 2006: (- 416) + (-349) = (-765). All three components were negative! All three sectors had debts. First signal of the crisis.

    Next my comment regards the money supply. In. G. Menkin´s book (also in others) is discussed the bank failure and the money supply in the 1930s. With the model of money supply (money multiplier) he showed the problems in USA in 1930s. He discovered the problem and explained it. But, as I have written it to Jorg: „ However urgent our problems may be, until we have understood their roots, our efforts to ameliorate them will be, as often as not, in vain; and the effort to understand their roots forces us to look away from their particular circumstances in a countries of the EU to underlying system out of which they arise (we need new theory!). The main problem in EU is: how an economic system these days is functioning?

    Have a nice day!
    Sincerely
    Jaroslav
    Nad fungovaním ekonomického systému dneška sa už zamyslelo mnoho ekonómov. Spomeniem dielo Ing. P. Zajaca- Vanku Ekonomika po kapitalizme, dielo Koshkin, Kretov Solidarsm the new mainstream of the future (oponoval som ho), dielo R. Lindaurer Influental Corporations (oponoval som ho) a aj dielo D. Moyová Kterak Západ zbloudil 50 let ekonomického bláznovství – a neúprosná rozhodnutí, která nás čekají. Z môjho diela Aj ekonómia je veda si Vás dovolím upozorniť na 3 kapitoly: 5. Lesk a bieda Západu – aj my sme vedeli ekonómiu, kapitolu 8. Inak. A prečo nie? a kapitolu 9. Rázcestie ekonomík Európskej únie. Všetky diela dôkladne rozoberajú dnešné problémy, sú to vedecké diela. Nie sú dielom nejak ej konferencie, ale tvrdej driny nad pracovným stolom autora, s jasným vedeckým cieľom. Môžu sa stať predmetom konferencie.

    Príbeh slovenských ekonómov v duchu nadpisu diela Pavlendu z rokov 1965-70 je poučný v tom, čo vyriešili a nestihli spraviť, a prečo to nesihli spraviť. Ich nádejná vedecká a pedagogická práca bola veľmi rýchlo prerušená okupáciou Československa v nešťastnom auguste 1968. A neskôr aj normalizáciou, ktorá nám priniesla skôr klamstvá ako pravdu, ba aj ich osobné tragédie. Avšak slovenskí ekonómovia bojovali a zreteľne formulovali svoje tvrdenia. Pracovali v EHK v Ženeve, či v OSN v New Yorku. Normalizácia im nebránila v práci, nedokázala zobrať talent ani charakter. Nebola to však prítomnosť armád, kto vyhadzoval spomenutých ekonómov z fakúlt, z práce, ale tí menej talentovaní, menej charakterní, o to viac závistliví a ctibažní. Tí zariadili, že sa zo služieb OSN naši zástupcovia museli vrátiť. A tak sa stalo, že nemohli ustrážiť svoje tézy, hlavne ich potrebnú realizáciu. Dnes nemáme takých ekonómov ako v rokoch 1965/70. A, žiaľ, Kryl vo svojej piesni tiež iba inak vyjadril dnešnú realitu:
    Demokracie rozkvétá, byť s kosmetickou vadou:
    ti, kteří kradli po léta, dnes dvojnásobně kradou,
    ti, kdo nás léta týrali, nás vyhazují z práce,
    a z těch, kdo pravdu zpívali, dnes nadělali zrádce.

    Pán minister, vedci boli vždy ľuďmi, ktorí sa nebáli svietiť. Práca našich ekonómov z rokov 1963-69 nebola rozpoznaná a náležite ocenená. Aj v ekonómii treba skúmať, byť zhrbený nad stolom. Až v 19. storočí sme začali chápať prečo strelka kompasu stále ukazuje na sever. Naučil nás to A. Š. Jedlík. Ekonomický sever nám ukázali slovenskí ekonómovia. Naučili nás, že treba pretvoriť sily ekonomiky tam, kde sa rodia (vo výrobe). Také výsledky nečakám od konferencie.
    Pán minister, musíme zastať na pevnej pôde pravdy a uvedomiť si omyly. Oprieť sa o bezpečné pramene poznania aj v ekonómii, nie o heslá. Potrebujeme neskreslené informácie. Fakty musíme dávať do súvislostí. Zásadným je vyriešiť problém, vzťah človeka a súčasnej spoločnosti. A v rámci EÚ to znamená rozpracovanie podmienok realizácie pracovnej sily národov a národností EÚ; mali sme najlepšieho ministra financií a nestal sa ministrom financi v EK. To všetko musia ekonómovia nakresliť. Akosi na Slovensku sme v takej situácií, že si myslíme, že iní sú lepší, nie slovenskí ekonómovia v minulosti boli lepší.
    Do lesa! Do lesa,
    Do čarokolesa!
    Už dýcham jeho dych: hruď bujný vzpína pych;
    I čakám: z ochladov jak šľahne omladou!
    Ssvišťal aj: ss-sivý, sšumel šš-šedivý…
    (Hviezdoslav)

    S pozdravom

    Prof. Ing. Mgr. Jaroslav Husár, CSc.
    Cádrova 5
    831 01 Bratislava.
    Prílohy
    1) list eurokomisárovi
    2) kolobeh tokov, môj
    3) regionálny I/O model, môj
    Na vedomie:
    prezidentka SR
    predseda vlády SR
    Iste ste zistili hlboké konkrétne poznatky. Dnešní ekonómovia, predovšetkým profesori a docent v časopise Ekonomické rozhľady skoro nepublikujú.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter