Prezentácia knihy Jozef Lysý – Filozof s veľkým srdcom | Bratislava 17. júna 2026 | Vystúpenie recenzenta Jána Gbúra
Popoludnie 17. júna 2026 patrilo spomienke na vzácneho človeka, kamaráta, filozofa, vysokoškolského pedagóga a predsedu Klubu Nového slova profesora Jozefa Lysého, ktorý nečakane odišiel na večnosť presne pred dvomi rokmi, 30. júna 2026.
Klub Nového slova a Inštitút ASA pripravili pri príležitosti 2. výročia jeho úmrtia prezentáciu knihy s názvom Jozef Lysý | Filozof s veľkým srdcom. Zostavovateľkou je Oľga Gáfriková, vydavateľom knihy je Klub Nového slova. Týmto podujatím zároveň vyvrcholili klubové aktivity v prvom polroku 2026.
Na prezentácii sa zišlo nebývalo veľa ľudí – spolu až 73. Priatelia, rodina, známi, kolegovia, autori príspevkov či recenzenti knihy; všetko ľudia, ktorých Jozef Lysý ovplyvnil alebo zaujal svojou múdrosťou, láskavosťou, ochotou spolupracovať, diskutovať a hľadať odpovede na pálčivé problémy dneška. Stretnutie bolo predchnuté atmosférou žičlivosti, ktorú Jožko, ako sme ho zvykli volať, neohrozene a nepretržite šíril v každej dobe a v každej situácii. Hoci už nemohol byť prítomný – predsa nechýbal. Bol v spomienkach každého z účastníkov, v historkách, ktoré sa spomenuli, v jeho slovách a postojoch, ktoré sme si pripomenuli a ktoré nevyšumeli z pamäte. Nechýbal, pretože ostal v nás.
Redakcia sa rozhodla pri príležitosti 2. výročia úmrtia prof. Jozefa Lysého samostatne publikovať príspevky, ktoré odzneli na prezentácii knihy.
Náš prvý rozhovor
Skôr než poviem niekoľko slov o knihe, o ktorej dnes budeme hovoriť, dovoľte mi krátko si zaspomínať na prvé stretnutie s jej protagonistom, profesorom Lysým. Bolo to pred niekoľkými rokmi, keď som pôsobil ako dekan Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach. Katedra politológie v tom čase získala oprávnenie uskutočňovať inauguračné konania a docent Lysý bol prvým kandidátom, ktorý týmto procesom prechádzal. Bolo mojím zvykom osobne sa stretávať s uchádzačmi o habilitáciu či inauguráciu. Naše rozhovory sa neobmedzovali len na organizačné a formálne stránky kvalifikačného konania; oveľa viac sme sa venovali obsahu inauguračnej prednášky, jej hlavnému posolstvu a spôsobu, akým chce kandidát predstaviť výsledky svojho vedeckého uvažovania.
Musím povedať, že ma docent Lysý už pri našom prvom stretnutí zaujal svojimi životnými postojmi, širokým vzdelanostným rozhľadom i odvážnymi názormi na verejné autority. Neboli mu cudzie ani témy z oblasti literárnej vedy. Keďže sám pochádzam z tohto prostredia, veľmi príjemne ma prekvapilo, s akým záujmom a rozhľadom uvažoval o teoretických otázkach literatúry i o vzťahu medzi literárnou teóriou a interpretačnou praxou.
Naša debata vyústila do podnetnej úvahy o vzťahu vysokého a nízkeho v literatúre, filozofii i každodennej realite. Zhodli sme sa, že tento vzťah prechádzal od obdobia gréckej mytológie až po súčasnosť rozmanitými premenami. Rovnako sme sa zhodli, že vysoké predstavuje sféru jedinečného tvorivého aktu, autentického spôsobu videnia sveta sprostredkovaného primeranými umeleckými postupmi. Práve tie umožňujú dosiahnuť umeleckú celistvosť textu a vyvolať adekvátny recepčný účinok. Naproti tomu nízke reprezentuje odvrátenú stranu svojho protipólu. V tomto type konštituovania literárnej fikcie sa stretávame s odvodeným a neautentickým modelom tvorby (animozita, lacná bizarnosť a pod.), ktorého deficit sa prejavuje už v samotných východiskových princípoch organizácie textu i budovania fikčného sveta.
Rozhodli sme sa, že v našom rozhovore budeme pokračovať aj mimo akademickej pôdy. Stretli sme sa v staničnej reštaurácii na košickej železničnej stanici. Postupne sme zistili, že nás nespája iba podobný spôsob uvažovania o „duchovedných“ témach, ale aj čosi viac: hodnotovo konzervatívnejší pohľad na svet, blízkosť vidieckeho prostredia, z ktorého obaja pochádzame, i geografická príbuznosť našich regiónov – Spiša a Šariša. Nebol teda dôvod ďalej si vykať. Symbolickým zavŕšením prechodu k tykaniu sa stala pálenka z jeho rodného kraja – spišská borovička. Ani nám nezišlo na um, že čašníčka, ktorá nám ju priniesla, sa nečakane zapojí do našej diskusie o vzťahu vysokého a nízkeho v umení i v živote.
Pozrela sa na mňa a spýtala sa:
„Ja vás poznám. Vy ste pán Molnár z Komenského, čo opravuje záchody?“
„Áno?“ odvetil som s predstieranou samozrejmosťou.
„A tento pán je kto?“, pozrela sa na Jozefa.
„To je môj kolega z tej istej brandže,“ odpovedal som. „Len má na starosti iný rajón – pracuje na Hviezdoslavovej ulici.“
Jožko okamžite pochopil, že som náš rozhovor zámerne preladil z roviny vysokého do roviny nízkeho, a pohotovo sa pridal:
„…a občas robím aj na Kukučínovej.“
Čašníčka prijala naše vysvetlenie bez najmenších pochybností. Bolo zrejmé, že jej prirodzený životný pragmatizmus jej umožnil spoľahlivo sa orientovať v každodennej realite a riešiť praktické situácie bez potreby hľadať v nich ďalšie významy.
My sme však na vec hľadeli z opačnej perspektívy. Boli sme presvedčení, že duchovný rozmer života nemožno redukovať na prvoplánovú praktickú užitočnosť. Veď schopnosť premýšľať o zmysle, hodnotách a ideáloch dáva ľudskému životu hlbší rozmer! Zhodli sme sa v názore, že ak človek zanedbá svoj duchovný život, postupne prichádza nielen o svoje ideály, ale aj o pocit zmyslu, identity a vnútorného smerovania.
K tejto problematike sme sa vrátili aj pri našom poslednom stretnutí. Hovorili sme o tom, ako možno žiť účinne a zároveň zmysluplne. Možno aj preto, že sme už nepili borovičku, ale iba vodu s citrónom. Jožko bol napriek chorobe vo výbornej intelektuálnej kondícii, azda ešte lepšej než pri našom prvom stretnutí.
Potom som ho odprevadil k vlaku. Pomaly nastúpil, sadol si k oknu a keď sa súprava pohla, ešte sme si zamávali.
Žiaľ, bolo to naposledy.
Niekoľko slov o knižke
Spomienková publikácia venovaná profesorovi PhDr. Jozefovi Lysému, CSc., je predovšetkým svedectvom o stope, ktorú zanechal v ľuďoch, ktorí ho poznali nielen ako človeka, ale aj ako humanistu, teoretika politickej filozofie, vedca, trpezlivého diskutéra a vysokoškolského pedagóga. V pamäti spolupracovníkov a žiakov sa však neukazuje iba ako akademická autorita, ale aj ako ľavicovo orientovaný intelektuál a zakladateľ i organizátor klubovej činnosti Nového slova, teda osobnosť, ktorá dokázala prepájať teóriu s verejným priestorom.
Takmer štyridsiati autori knihy ponúkajú rozmanité, no v jadre sa prelínajúce svedectvá o jeho intelektuálnom a ľudskom profile. Každý z nich zachytáva inú perspektívu, no spolu vytvárajú obraz osobnosti, ktorá nebola uzavretá do jednej disciplíny ani jednej ideovej schémy. Ak by bolo možné tieto pohľady zhrnúť, vystupujú z nich viaceré opakujúce sa motívy, ku ktorým sa možno prihlásiť aj osobne.
Profesor Lysý bol predovšetkým človekom zmierlivej povahy, v ktorom sa prirodzene spájali múdrosť, skromnosť, veľkorysosť, ľudskosť a tolerancia. Jeho myslenie sa neuzatváralo do hotových právd, ale smerovalo k otvorenosti voči svetu, ktorý sa snažil uchopiť v jeho premenlivosti a komplexnosti. Prinášal moderné, premyslené a zároveň opatrné interpretácie spoločenského diania, ktoré odmietali jednoduché odpovede.
Výrazným rysom jeho intelektuálneho postoja bola predstava slobody myslenia ako neustálej konfrontácie s inakosťou. Opakovane zdôrazňoval, že žiť len v priestore vlastnej – napríklad západnej – kultúrnej skúsenosti nestačí, a že porozumenie svetu si vyžaduje otvorenosť voči iným formám myslenia a správania. Z toho prirodzene vyplývala aj jeho skepsa voči ideologickým zjednodušeniam, ktorým sa humanitné vedy musia vedieť brániť.
Jeho uvažovanie sa zároveň vyznačovalo schopnosťou prepájať konkrétnu realitu slovenských spoločenských pomerov s teoretickými reflexiami globálnych protirečení, napätí a konfliktov. V tomto zmysle bol nielen komentátorom, ale aj interpretom doby, ktorý sa usiloval uchopiť jej širšie súvislosti.
Nezanedbateľnú časť jeho diela tvorí aj originálny štýl postmoderných esejí a odborných textov, v ktorých sa teoretická presnosť spájala s osobitou výrazovou invenciou. Významne sa venoval aj interpretácii a propagácii ľavicového filozofa a spisovateľa Egona Bondyho, ktorého vnímal ako dôležitý hlas mimo hlavného ideového prúdu.
V politologickej rovine uvažoval odvážne a systematicky o otázkach politiky, občianskej spoločnosti, slobody, rovnosti a poriadku. Jeho pozornosť sa sústreďovala na komplexné problémy globalizácie, európskej integrácie, krízy verejných autorít, postavenia národných štátov, deformácií demokracie, etiky v politike, ako aj fenoménov partokracie a mediokracie.
Všetky tieto línie sa v jeho myslení spájali do jedného celku: do neustáleho hľadania racionálne uchopiteľného poriadku vo svete, ktorý sa zároveň rozpadá do mnohých protirečení.
Z rozhovorov s profesorom Lysým
Profesor Lysý mal mimoriadne rozvinutú schopnosť viesť otvorený a kultivovaný dialóg aj s nositeľmi odlišných názorov. Prirodzene podnecoval kritické myslenie a intelektuálnu zvedavosť a zároveň dôsledne trval na tom, aby sa filozofická reflexia neuzatvárala do abstraktných schém, ale zostávala prepojená s konkrétnymi problémami verejného života a spoločenskej praxe.
Filozofia a humanitné vedy
Ako vysokoškolskí pedagógovia sme časť našich stretnutí venovali vzdelávacej politike. Zhodli sme sa, že je čoraz výraznejšie ovplyvňovaná otázkou, ktoré odbory prinášajú okamžitý ekonomický úžitok a lepšie uplatnenie na trhu práce. Bolo zrejmé, že filozofia a ďalšie humanitné disciplíny neposkytujú priamu profesijnú kvalifikáciu v takej miere ako napríklad informatika, strojárstvo či medicína, a preto sú neraz vnímané ako menej prioritné, ba dokonca nepraktické. Profesor Lysý pripomínal, že filozofia a humanitné vedy nemajú zostať uzavreté v akademickom prostredí, ale majú pomáhať človeku orientovať sa v zložitých spoločenských otázkach a kultivovať verejný priestor. Jeho odkaz môže byť inšpiráciou aj pre súčasné generácie, ktoré hľadajú pevné hodnotové opory v meniacom sa svete.
V tejto súvislosti som sa ho spýtal: „V čom vidíš ich užitočnosť?“ Po krátkom zamyslení odpovedal: „Humanitné odbory učia človeka premýšľať, argumentovať, rozlišovať pravdu od manipulácie a uvažovať o tom, čo je správne a spravodlivé. Osobitne filozofia neposkytuje hotové odpovede, ale učí klásť správne otázky. Pomáha človeku premýšľať o tom, čo má urobiť a aké dôsledky budú mať jeho rozhodnutia.“ Keď som sa opýtal na budúcnosť filozofie, uistil ma, že jej zmysel nespočíva iba v štúdiu veľkých mysliteľov minulosti. Mala by zostať predovšetkým školou slobodného, kritického a zodpovedného myslenia. Jej úlohou nie je ponúkať hotové odpovede, ale viesť ľudí k tomu, aby si kládli dobré otázky a hľadali odpovede v otvorenom dialógu s druhými.
Humanista
O Jožkovi bolo známe, že bol výrazným humanistom, ktorý kládol dôraz na dôstojnosť, slobodu a rozvoj človeka. Niet pochýb, že ho potešilo, keď mu v neľahkom období života Spoločnosť Prometheus udelila ocenenie Humanista roka 2024 – za dlhoročnú vedeckú a pedagogickú činnosť, za vytváranie priestoru pre kultivovanú diskusiu, za rešpekt k odlišným názorom a za obhajobu dôstojného života pre všetkých ľudí.
Osobnosť
Skromnosť, kritickosť a sebareflexia mu nedovoľovali vnímať vlastnú osobu ako celebritu slovenského akademického života. Podobným hodnoteniam sa skôr vyhýbal. Nepotreboval sa pretvarovať ani dokazovať svoje kvality; mal vlastné originálne názory a pevný hodnotový rámec. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že konal čestne, zodpovedne a s prirodzeným rešpektom k druhým. V tomto smere bol príkladom pre mladších vedcov a pedagógov – ako sa usilovať o autentickosť a tvorivosť a budovať si charakter, nie iba mediálny obraz.
Mier
Dotýkali sme sa aj globálnych problémov ľudstva. Znepokojovali nás ozbrojené konflikty i nedostatok politickej vôle vytvárať priestor pre mierové iniciatívy. Jožko, ako som už spomenul, bol hlboko humanisticky orientovaný mysliteľ, a preto neprekvapuje, že o mieri uvažoval z ľudsko-právnej perspektívy. Mier nevnímal ako jednoduchú neprítomnosť vojny, ale ako stav spoločnosti založený na humanistických a demokratických hodnotách. Jeho základ videl v kultúre spolužitia, vzájomnom rešpekte a v riešení konfliktov prostredníctvom dialógu, nie násilia. Zdôrazňoval, že cesta k mieru vedie skôr cez odzbrojovanie než cez zbrojenie.
Záver
Nazdávam sa, že táto kniha je dôstojnou spomienkou na profesora Jozefa Lysého – mysliteľa, ktorý dokázal spájať filozofickú hĺbku, občiansku odvahu a ľudskú kultivovanosť. Jeho dielo a verejné pôsobenie nepatria iba minulosti. Aj v dnešnej dobe, poznačenej zrýchlenou komunikáciou, polarizáciou spoločnosti a často povrchným hodnotením reality, zostáva jeho dôraz na kritické myslenie, vecný dialóg a osobnú zodpovednosť mimoriadne aktuálny.
Snímky: Michal Kutiš a Miloslava Necpalová
Súvisiace:
Videonahrávka podujatia
Oľga Gáfriková: Urobili sme to, čo sme urobiť mali
Marek Hrubec: Rozum, spravedlnost a srdce
František Gahér: Zástanca prometeovskej budúcnosti
