Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 7. časť

Ľudovít Petránsky

Od januára do marca 2022 publikovalo Slovo cyklus, ktorý autor knihy Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia Samuel Brečka upravil do podoby článkov o jednotlivcoch, rodinách či rodoch, ktoré súviseli s Breznom, ale presahovali jeho význam. Prešli cca dva roky a autor prišiel s novou podnetnou publikáciou – Výtečníci breznianski z prvej polovice 20. storočia. Ako v prvej, tak ani v druhej publikácii nejde len o osobnosti miestneho breznianskeho či horehronského významu; naopak, mnohí z aktérov dokázali  svoj celoslovenský prínos a význam.
Do aktuálneho výberu sa z 22 osobností, rodov či rodín „prebilo“ z knihy na stránky SLOVA sedem príbehov. Veríme, že autor a redakcia ich vybrali tak, aby ste sa do nich s chuťou začítali. Príbehom Ľudovíta Petránskeho sa náš cyklus končí.

+ + +

V tomto prípade budem veľmi osobný. Aj keď som sa s viacerými výtečníkmi breznianskymi poznal osobne a niektorí boli dokonca mojimi priateľmi, Ľudovít Petránsky je výnimočný prípad. Prvýkrát sme sa stretli pred osemdesiatimi rokmi na krste v evanjelickom kostole a v matrike sme zapísaní jeden vedľa druhého. Ľudo je predo mnou, lebo je o dva týždne starší. To sme sa ešte nepoznali, poznali sa naši otcovia. Tí boli dávnejší kamaráti, boli spolu krátko aj na vojenčine, pred Povstaním na východe v Malárových divíziách a ujo Lajo viezol na svojej tatrovke otca a zopár svadobčanov do Klenovca na jeho svadbu. Skrátka a dobre, tam boli základy nášho celoživotného kamarátstva.

Ľudovít Petránsky sa narodil 22. novembra 1943 v Brezne v čase, keď jeho rodičia – Ľudovít Petránsky, zvaný Lajo a matka Mária, rodená Filadelfiová – obývali nový dom na breznianskom nábreží. Táto poloha spôsobila, že chodil do inej základnej školy ako ja. On na Štúrovu a ja na dnešnú Školskú, v tom čase na konci Horného Chobota. Napriek tomu sme vďaka našim otcom zažili viacero spoločných podujatí. Napríklad výlety na Hlinku, alebo dokonca výlet na lyžovačku na Čertovicu tatrovkou uja Laja.

Napriek tomu, že sme chodili do rozdielnych základných škôl, zviedol nás dokopy hokej. Niekedy v roku 1956 sa v breznianskom hokejovom klube vytvorilo družstvo žiakov, do ktorého sme sa obaja dostali a hrávali sme spolu v jednom útoku. Nehrali sme nejakú pravidelnú súťaž, lebo v tom čase to bolo nereálne, ale hrávali sme so súpermi z okolitých škôl, napríklad s učňami Mostárne Brezno, ktorí mali svoj internát na križovatke na Mýte a mali tam dokonca vybudované klzisko. Veľa si z tých dávnych čias nepamätám, ale viem, že náš útok patril k najúspešnejším a vďaka tomu smeroval do dorasteneckého družstva. Okrem nás dvoch hrával s nami aj Karol Letko. Podobne ako Ľudo, aj ten býval neďaleko klziska za Sokolovňou.

Po základnej prišla na rad stredná škola. My s Ľudom sme obaja inklinovali k umeniu, hudbe, literatúre, skrátka k humanitnému vzdelaniu, ale politika tých čias urobila svoje. Ľudov otec sa dostal do nemilosti vládnucej triedy a Ľuda neprijali na dvanásťročnú strednú školu, na ktorú som nastúpil ja. Paradoxne, on, čo nikdy nemal nič spoločné s poľnohospodárstvom, musel ísť na poľnohospodársku školu do Baniska.

Okrem hokeja (sezóna bola krátka) sme sa venovali kultúre, hrávali sme ochotnícke divadlo (Čin-Čin), pestovali sme hudbu. Ľudo hrával na klarinete a saxofóne. Ja som od harmoniky prešiel ku gitare a podarilo sa nám vytvoriť dokonca aj malú hudobnú skupinu, s ktorou sme vystúpili na „čaji o piatej“ v mestskom dome. Ale Ľudo mal svoju hudobnú skupinu aj v Banisku, na poľnohospodárskej škole. Bola tam raz na návšteve ČTK a zachovala sa z toho jedna fotografia, ktorú som vypátral na internete, o ktorej Ľudo vôbec nevedel. Kvôli väčšiemu obsadeniu skupiny tam „hrá“, že hrá  na trúbke.

Láska k hudbe pretrvala u neho roky. Čo roky, do smrti. No bola to už len platonická láska. Miloval hudbu a mal to šťastie, že doma mali gramofón a – čo bolo na tie časy v malom meste neuveriteľné – platne Jaroslava Ježka s Voskovcom a Werichom. To bol poriadny základ na pochopenie džezu. Preto ten klarinet a Benny Goodman, ktorého si hrával aj pri pasení oviec v poľnohospodárskej škole. Keby som to nevidel na vlastné oči, neuverím. A potom pribúdala ďalšia muzika, najmä z Rádia Luxemburg. Repertoár bol široký. Ľudo nebol hudobný znalec, on bol hudobný labužník. Mal rád dobrú hudbu akéhokoľvek druhu. Chrapľavého Louisa Armstronga rovnako ako sladkého Julia Iglesiasa. Pohodová, pokojná muzika pribúdala najmä s vekom. Spočiatku mi dával kazety s nahrávkami vlastného výberu, nakoniec, po nástupe do kovidovej izolácie na Jarabú, posielal širokému okruhu svojich priateľov e-mailmi hudbu, ktorú práve počúval na YouTube.

Hudba sa pre Ľuda Petránskeho stala neprofesionálnou vášňou na podobnej úrovni ako výtvarné umenie v jeho vlastnej profesii. Jeho syn Ľudko spomína, že „…otec nebol len ctiteľ evergreenov, a tak sa vo výkladnej skrini jeho fonotéky mohol občas objaviť aj Freddy Mercury, Bruce Springsteen alebo George Michael. Keď sa v aute nepúšťala hudba, vedel som, že otec nie je v pohode; keď bol, hudba musela znieť s patričnou hlasitosťou, a keď jeho nálada gradovala, vypínal sa magnetofón a nastupovala jeho živá interpretácia“.

Je príznačné, že Louis Armstrong a jeho Nádherný svet ho odprevádzal aj na jeho poslednej ceste v bratislavskom krematóriu.

Stredná škola však bola predovšetkým o hokeji. Hrávali sme v prvom útoku dorasteneckého družstva spolu s Karolom Letkom. Máme šťastie, že sa nám z tohto obdobia zachovalo viacero fotografií. Keď sme dovŕšili vek 17 rokov, potrebovali nás v družstve dospelých. V tom čase na to bolo potrebné schválenie športového lekára. Tým bol v Banskej Bystrici doktor Vizváry. Povolenie sme dostali a tak sme za čas hrali aj za dorast, aj za družstvo dospelých. Dokonca sa stalo, že v jednu nedeľu sme dopoludnia hrali v Brezne za dorast a popoludní išli autami do Kežmarku, kde sme večer hrali za mužov.

Boli sme v tom čase naozaj dobrí mladí hokejisti, a tak nás dokonca „zlanárili“ z Podbrezovej, aby sme išli za nich hrať na turnaj dorasteneckým družstiev hutníckych podnikov Československa. V Podbrezovej veľa hokejistov nemali. Boli tam družstvá z Kladna, Ostravy, Opavy a Podbrezovej. My traja (Igor Pačesa, Ľudo Petránsky a ja) z Brezna sme hrali pod cudzou značkou proti veľmi kvalitným družstvám. Napríklad za SONP Kladno vtedy hral reprezentant a neskôr aj kapitán hokejistov ČSSR František Pospíšil. Od každého súpera sme dostali poriadnu „nádielku“, ale bol to pre nás nezabudnuteľný zážitok.

V roku 1962 prišla maturita. Ľudo sa najprv vydal do Nitry a tam pokračoval aj v hokeji, ja som nastúpil na výrobnú prax do Mostárne v Brezne a s hokejom som pokračoval doma. Nitra, to nebolo jeho pravé orechové. Už na strednej škole sa zameriaval na umenie, sám fotografoval štruktúru ľadu. A tak túto školu nechal a po roku začal študovať dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tak sme sa znovu stretli na jednej škole, aj na jednom internáte v Horskom parku. Neskôr sa naše internáty a priváty menili, ale nemenili sa spoločné záujmy.

Keď Ľudo ako študent začal uverejňovať svoje prvé recenzie v Kultúrnom živote, okruh jeho známych výtvarníkov a literátov sa začal postupne rozširovať. Často ma na stretnutia s nimi pozýval. V Kultúrnom živote sme napríklad spoločne inštalovali výstavu Jozefa Kollára, s ktorým sme nielen úspešne absolvovali vernisáž, ale aj povernisážové posedenie v Carltone. Nehovoriac o našej návšteve Banskej Štiavnice, keď Ľudo začal chystať podklady k svojej neskoršej monografii o Jozefovi Kollárovi.

Pedagóg  

Vo Wikipédii sa to síce neuvádza, ale pravda je taká, že kým sa Ľudovít Petránsky dal na pedagogickú dráhu, po skončení školy najprv pracoval ako kultúrny redaktor v Roľníckych novinách. Netrvalo to dlho, v roku 1970 nastúpil ako asistent na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Tu sa postupne prepracoval na pozíciu vedúceho katedry úžitkového umenia a tvarovania priemyselných výrobkov, neskôr na vedúceho katedry teoretických predmetov,  a v roku 1985 sa stal prorektorom školy v čase, keď rektorom bol Ján Kulich. Predpokladom tohto funkčného postupu boli kvalifikačné predpoklady a vedecko-pedagogické hodnosti. V roku 1974 získal na Univerzite J. E. Purkyně v Brne titul PhDr. a o tri roky neskôr obhájil na Umenovednom ústave ČSAV v Prahe kandidátsku dizertačnú prácu o významnom slovenskom výtvarníkovi Zoltánovi Palugyayovi, na základe čoho mu bol udelený titul kandidáta vied. Na domácej pôde (VŠVU v Bratislave) v roku 1978 habilitoval na docenta a v roku 1985  na ČSAV získal na základe úspešnej doktorskej dizertačnej práce titul doktora vied. O rok neskôr bol inaugurovaný na profesora a v roku 2005 získal na STU vo Zvolene čestný titul Dr.h.c.

V prelomovom roku 1989 sa stal nakrátko rektorom VŠVU, čo v revolučne naladených umeleckých kruhoch nemohlo zostať bez následkov. Avšak, ako hovorievajú bratia Česi – kto umí, umí –, a tak v roku 1990 nastúpil profesor Ľudovít Petránsky na Fakultu architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave ako profesor dejín, teórie a metodológie dizajnu a v rokoch 1997 – 2006 tu pôsobil ako prodekan pre styk s verejnosťou a doktorandské štúdium. Zároveň bol v tom čase predsedom Slovenskej odborovej komisie pre dizajn. Patril k hlavným iniciátorom založenia Ústavu dizajnu na FA STU v Bratislave a v rokoch 2003 – 2006 bol jeho vedúcim. V roku 2006 ho predsedníctvo Senátu FA STU na štyri roky zvolilo za dekana Fakulty architektúry STU v Bratislave.

Profesor Petránsky prednášal aj na Katedre dizajnu Technickej univerzity v Košiciach a na Katedre dizajnu Drevárskej fakulty TU vo Zvolene. Tu mu udelili spomínaný titul „doctor honoris causa“. Bol hlavným iniciátorom a garantom doktorandského štúdia v oblasti dizajnu, habilitácií a inaugurácií v tomto odbore na Slovensku.

V roku 2011 odišiel do dôchodku. Zomrel v deň svojich menín 25. augusta 2021 na náhle zlyhanie srdca v Bratislave. Pochovaný je v urnovom háji bratislavského krematória.

Tvorba a ocenenia  

Popri obrovskom množstve článkov, recenzií, odborných a vedeckých štúdií zahŕňa tvorba prof. Ľudovíta Petránskeho viac ako tridsiatku monografií o výtvarnom umení, teórii a metodológii, ale najmä o jednotlivých slovenských výtvarníkoch. V roku 1972 debutoval hneď tromi publikáciami: Bohuš Kuľhavý, Písmo a obraz a Andrej Doboš. K jeho vrcholným prácam však patria knihy o veľkých slovenských výtvarníkoch, akými boli Zolo Palugyay, Martin Benka, Jozef Kollár, Mikuláš Galanda, Ján Kulich, Vincent Hložník, Ferdinand Hložník, ale aj o niektorých zahraničných výtvarníkoch ako Seurat a neoimpresionizmus alebo Čestmír Pechr. Mimoriadne úspešné boli jeho teoretické práce – Písmo a obraz, Úvod do teórie designu, Princípy moderného umenia, Teória a metodológia designu a ďalšie. Design: teória a metodológia, ktorá vyšla v dvoch zväzkoch (spoluautorka Elena Farkašová), bola zároveň poslednou Ľudovou publikáciou, vydanou ešte počas jeho života v druhej polovici roku 2021, a pripravuje sa jej druhé vydanie.

Umeleckohistorická a teoretická práca profesora Petránskeho sa zameriavala na niekoľko oblastí, pričom ich charakteristickou črtou bolo obdobie od polovice 19. storočia až po súčasnosť. Ako hovorí jeho syn Ľudovít Petránsky ml., ktorý pokračuje v otcom diele: „Otec vždy zdôrazňoval kontinuitu slovenského výtvarného umenia a jeho začlenenia do európskeho kontextu. Slovenské umenie môže byť právom hrdé na svoje výsledky, ale nikdy sa nesmie nadraďovať… S publikovaním začal už v 60. rokoch v Kultúrnom živote, keď si vytvoril a precizoval svoj štýl písania. Tento štýl je zrozumiteľný aj pre širší okruh čitateľov, ale nikdy nestrácal atribúty odbornosti a dbanie na presnosť umenovednej terminológie.“

Profesor Petránsky ako medzinárodne uznávaný odborník na slovenskú výtvarnú modernu získal za svoju celoživotnú prácu viacero významných ocenení. Napríklad Cenu Cypriána Majerníka, Cenu Martina Benku, Cenu vydavateľstva Tatran, Medailu rektora STU v Bratislave za mimoriadne zásluhy o rozvoj dizajnu na STU, ale najmä Štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky. V roku 2003 získal prof. Ľudovít Petránsky za celoživotnú tvorbu ocenenie Čestný občan mesta Brezna.

Súkromie  

Ako som už na začiatku spomínal, Ľudov otec Ľudovít Petránsky bol náš rodinný priateľ a veľmi dobre sme sa poznali. Počas Slovenského štátu pôsobil ako stavebný podnikateľ, čo mu však neprekážalo v tom, aby sa zapojil do protifašistického odboja. Bol členom dvoch ilegálnych Okresných revolučných výborov v Brezne. Podobne ako jeho priateľ Karol Dědeček sa však po nástupe  komunistov dostal do rozporu s vládnou mocou, čo nezostalo bez postihu. Koncom 60. rokov ho však rehabilitovali.

Matka Ľudovíta Petránskeho Mária bola dlhoročnou vedúcou breznianskej knižnice a mimoriadne aktívnou divadelnou ochotníčkou, ktorá k divadlu pritiahla aj svojho mladšieho syna. Bol som jej častým návštevníkom v knižnici, ale vídali sme sa aj v divadle. Starší syn Ivan už na strednú školu chodil mimo Brezna a ako staršieho som ho v detstve poznal iba okrajovo. V staršom veku však pomerne pravidelne navštevoval Ľuda na Jarabej, kde sme sa stretávali ako starí dobrí známi, takmer rodinní priatelia.

Profesor Ľudovít Petránsky mal z dvoch manželstiev štyri deti. Najprv syna Ľudovíta, ktorý kráčal v otcových šľapajach, dcéru Petru a následne dvoch synov – Martina a Jána. S manželkou Líviou sa zoznámil v časoch, keď ona pracovala na Zväze výtvarných umelcov. Neskôr bola pár rokov aj mojou kolegyňou a svoju profesionálnu púť ukončila ako vedúca študijného oddelenia Fakulty architektúry STU v Bratislave.

Rodinné zázemie bolo pre profesora Petránskeho vždy dôležité. Vedel som o tom dosť, boli sme nielen priatelia, ale aj kmotrovia. Zažívali sme v živote lepšie i horšie chvíle, ale vždy sa to nejako dalo do poriadku. V jednom z novinárskych rozhovorov vyslovil svoje zásadné krédo vo vzťahu k rodine, životu, ľuďom i sebe: „Mám pevné zázemie v rodine, ako aj u niektorých priateľov. A to je rozhodujúce. Najvzácnejšia je pre mňa zhoda v rodine…Nemusí byť pravdou, že ťažké chvíle sú len negatívnou stránkou života. Môžu vás po sebaanalýze upozorniť nielen na vonkajšie nespravodlivosti, ale aj na vlastné chyby…V prvom rade musí človek veriť ľuďom. Aj keď je to dnes neraz veľmi ťažké. Ale človek musí bojovať za svoje ideály a predsavzatia. A to bez ohľadu na trápenie, ktoré je často sprievodným znakom takejto cesty.“

Naše priateľské vzťahy pretrvali až do Ľudovej smrti. Máme meniny 25. a 26. augusta. Na jeho meniny som mu telefonoval z kúpeľov Dudince a veselo sme debatovali o tom, ako asi by vyzerali naše oslavy v časoch našej mladosti. Na druhý deň ráno som dostal sms-ku. Myslel som si, že na oplátku mi prišla gratulácia od neho, lebo to bola správa z jeho telefónu. Žiaľ, nie. Bola to správa o jeho úmrtí, ktorú mi poslala jeho manželka. Tak sa 25. augusta 2021 skončilo naše priateľstvo, ktoré pretrvalo dlhé roky.  

Koniec cyklu

Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 1. časť – Rapošovci
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 2. časť – Holéczyovci
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 3. časť – Dušan Zachar
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 4. časť – Jozef Medveď
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 5. časť – Igor Ciel
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 6. časť – Igor Gallo