Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 2. časť

Od januára do marca 2022 publikovalo Slovo cyklus, ktorý autor knihy Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia Samuel Brečka upravil do podoby článkov o jednotlivcoch, rodinách či rodoch, ktoré súviseli s Breznom, ale presahovali jeho význam. Prešli cca dva roky a autor prišiel s novou podnetnou publikáciou – Výtečníci breznianski z prvej polovice 20. storočia. Ako v prvej, tak ani v druhej publikácii nejde len o osobnosti miestneho breznianskeho či horehronského významu; naopak, mnohí z aktérov dokázali  svoj celoslovenský prínos a význam.
Do aktuálneho výberu sa z 22 osobností, rodov či rodín „prebilo“ z knihy na stránky SLOVA sedem príbehov. Veríme, že autor a redakcia ich vybrali tak, aby ste sa do nich s chuťou začítali.

Meno Holéczy nebolo v Brezne neznáme. Práve naopak. Ale Holéczyovci, o ktorých píšem, nepochádzali z Brezna. Ervín Holéczy a Elena Holéczyová prišli do Brezna po tom, ako sa lekár MUD. Ervín Holéczy stal v Brezne riaditeľom nemocnice. Bolo to v roku 1929. Boli už manželia, zoznámili sa počas štúdií v Prahe. Nikde som sa nedočítal, kedy sa zobrali, ale najpravdepodobnejšie niekedy v rokoch 1926 – 1929, keď už obidvaja pracovali v Bratislave. V každom prípade do Brezna prišli už ako manželský pár, akému sa v meste vyrovnal iba máloktorý.[1]

Ervín Holéczy. Snímka: Wikipédia

Ervín Holéczy pochádzal z veľkej rodiny slovenských národovcov a lekárov. Korene tohto starého slovenského šľachtického rodu (pôvodne Holec) siahajú v Liptove do polovice 16. stor. Napriek modrej krvi, vlastnému erbu a pomaďarčenému priezvisku sa príslušníci tohto rodu vždy hlásili k slovenskému národu.

Otcom Ervína Holéczyho bol Peter Holéczy (1854 – 1904), ktorý ako lekár pôsobil v Pukanci, v Kláštore pod Znievom, a potom ako hlavný mestský lekár v Novej Bani. Za manželku mal Želmíru Juditu Makovickú z Ružomberka, ktorej mladším bratom bol MUDr. Dušan Makovický, najprv lekár v Žiline, neskôr osobný lekár Leva N. Tolstého. Z tohto manželstva sa narodilo šesť detí. Manželka Želmíra zomrela ako 34-ročná v roku 1894. O tri roky neskôr sa Peter Holéczy oženil druhýkrát a za manželku si vzal Martinu Weiszovú z Novej Bane, s ktorou mal ešte dvoch synov a dve dcéry. Z obidvoch synov –  Albína a Ervína – sa stali lekári.

Ervín sa narodil v Novej Bani 1. septembra 1897 a po základnej škole študoval na gymnáziu v Ružomberku. K lekárskemu povolaniu sa dostal až postupne, pretože najprv začal študovať na evanjelickej Teologickej akadémii v Šoprone, po vzniku Česko-Slovenska dva roky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, a až v nasledujúcich rokoch 1921 – 1924 na Lekárskej fakulte KU v Prahe a Lekárskej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1924 – 1929 pôsobil ako asistent na Chirurgickej klinike v Bratislave a v roku 1929 odišiel za riaditeľa nemocnice do Brezna.

Elena Holéczyová. Snímka: www.ecav.sk

Elena Holéczyová sa narodila 23. januára 1906 v Moravskom Lieskovom, kde bol jej otec Jozef Hollý evanjelickým farárom. Moravské Lieskové bolo v tom čase veľkou kopaničiarskou obcou s takmer 5-tisíc obyvateľmi. Bola to rázovitá „dolina“, v ktorej (v obci a na kopaniciach) žili roľníci, robotníci, remeselníci a obchodníci a popri nich aj nejakí zemania. Ich život o pár rokov neskôr opísal vo svojom štvorzväzkovom románe Svety Martin Rázus, s ktorým sa o necelé štvrťstoročie Elena Holéczyová stretla v Brezne. Ak zoberiem do úvahy aj literárnu činnosť jej manžela Ervína, musím konštatovať, že v 30. rokoch sa v Brezne zišla silná zostava intelektuálov.

Detstvo v Moravskom Lieskovom zanechalo na Elene Holéczyovej dve výrazné stopy. V rodičovskom dome sa  najmä otcovou zásluhou oboznamovala s národnou slovenskou spisbou, ale aj s významom osvetovej práce pre široké vrstvy málo vzdelaného slovenského obyvateľstva. Otcova dramatická tvorba a činnosť v ochotníckom divadle ju priviedli k chápaniu divadla „nielen ako prostriedku ľudovýchovy, ale i ako prostriedku aktívneho umeleckého zážitku“, napísala svojho času Soňa Kovačevičová, významná slovenská etnografka.

O otcovom vplyve na jej umeleckú orientáciu svedčí aj skutočnosť, že sa neskôr k jeho hrám vracala ako upravovateľka, režisérka, choreografka i scénografka. Divadelné tradície tejto rodiny boli jednoducho mimoriadne silné a pod ich vplyvom sa divadelnému umeniu venovala nielen Elena, ale aj jej brat Martin Hollý (divadelný, rozhlasový a filmový režisér), matka i sestra Božena a neskôr aj dvaja synovci Martin Hollý ml. (filmový režisér v Bratislave) a sestrin syn Josef Abrhám (herec v Prahe).

Druhou stopou bola láska a obdiv k ľudovým krojom, ktorý jej vštepila matka. Sama to vyjadrila slovami: „Keď sa moja mama vydala za tatu, čerstvo zvoleného moravsko-lieskovského farára a keď sa doviezli zo Starej Turej na koči cez vŕšky do môjho rodiska Moravského Lieskového, kde ich čakali na začiatku dediny cirkevníci, vyobliekaní v sviatočnom rúchu, aby si privítali mladého kňaza a jeho ženu, mamu očarila nevídaná krása krojov. A toto čaro ju nikdy neopustilo. Vštepila ho aj do sŕdc svojich detí. Preto aj mne sa zdá moravsko-lieskovský sviatočný kroj najkrajší na Slovensku a vo svete.“

Túto druhú stopu Elena Holéczyová obohatila a dostala na odbornú úroveň počas štúdia na Umelecko-priemyselnej škole v Prahe v rokoch 1922 – 1926. Tu sa zoznamovala nielen s kompozičnými a umeleckými zákonitosťami ľudových textílií, predovšetkým výšivky, ale zároveň sa zdokonaľovala v ornamentálnej kresbe (Kovačevičová). O jej talente svedčí skutočnosť, že aj keď patrila medzi najmladšie poslucháčky školy, jej práce boli vybrané na výstavu, ktorú škola usporiadala v Paríži v roku 1925.

Po skončení školy nastúpila Elena Holéczyová v roku 1926 do práce v spolku Detva v Bratislave, ktorého cieľom bolo rozvíjať ľudový umelecký priemysel. Tu sa počas dvojročného pôsobenia zoznámila s potrebami, ale aj s možnosťami uplatnenia umenia v tomto špecifickom priemyselnom odvetví.

Holéczyovci prišli do Brezna v roku 1929, keď sa Ervín Holéczy stal v Brezne riaditeľom nemocnice. Prichádzal ešte do starej, prízemnej budovy na Chmeliusovej ulici (dnes Rázusova), ale práve on sa pričinil o to, že táto budova bola v roku 1936 prebudovaná, rozšírená a nadstavená o jedno poschodie.

Manželia Holéczyovci. Snímka: HMB

Ervín Holéczy prišiel do Brezna nielen ako lekár, ale aj ako autor literárnych diel. Literárne činný bol už od roku 1918, keď uverejňoval svoje poviedky v Národných novinách, v Mladom Slovensku, Živene, Slovenskom denníku, Horehroní, Obrane (USA) a vo viacerých ďalších časopisoch. V Slovenskom denníku publikoval na pokračovanie svoj prvý román Na vlnách osudu a knižne román Inžinier Riava (1929). Publikačnej a literárnej činnosti sa venoval aj v Brezne, kde najprv napísal román z domáceho prostredia Čachovania (1934) a v roku 1941 životopisný román Ajhľa, Človek, v ktorom vylíčil osud svojho strýka Dušana Makovického, osobného lekára veľkého ruského spisovateľa Leva N. Tolstého.

Vzhľadom na túto literárnu orientáciu je celkom pochopiteľné, že medzi breznianskych priateľov Ervína  Holéczyho patril aj Martin Rázus, ktorý bol v 30. rokoch evanjelickým farárom v Brezne. Obidvaja pracovali s ľuďmi, zaujímali sa o ich osudy a históriu a Brezno bolo pre nich inšpiráciou.

Čachovo je kopec medzi Breznom a Hroncom, na ktorom mávali Brezňania svoje polia. Z kopca je pekný výhľad na Brezno, ale má sťažený prístup. Voľakedy sme museli chodiť do Čachova okľukou cez brod na Hrone poniže Baniska, približne na mieste, kde z novej cesty odbočuje stará do Valaskej. Na Čachovo mám nesmrteľné spomienky, lebo tam sme sa s mojim bratom učili kosiť.

Román Čachovania má autobiografické črty, keď popisuje kariéru lekára Jána Rozmara a jeho život v malom meste, ktoré – podobne ako svojho času Ján Chalupka – opisuje dosť ironickým a neraz i kritickým tónom predovšetkým pre malomeštiacke maniere jeho obyvateľov.

Martin Rázus na návšteve u MUDr. Ervína Holéczyho. Snímka: Archív Matice slovenskej

Ervín Holéczy sa zlatými písmenami zapísal do histórie protifašistického odboja. Nebojoval síce so zbraňou v ruke, ale pomáhal tam, kde bol ako lekár najpotrebnejší. Vo svojej nemocnici  prechovával partizánov a pred Nemcami, ktorí obsadili mesto, ich chránil tým, že vyhlásil, že v nemocnici majú pacientov chorých na týfus. Túto kamufláž musel použiť viackrát a týmto veľmi nebezpečným spôsobom sa mu podarilo zachrániť život 55 partizánov. Keď začal byť týfus podozrivý pre nemeckú lekársku komisiu, Ervín Holéczy vytvoril v Brezne a okolí umelú týfusovú epidémiu. Sám písal o tom v týždenníku Horehronie začiatkom septembra 1945: „Nemci došli do Brezna poobede 25. októbra. V noci sa tlačili v celých húfoch do nemocnice, kde sa chceli ubytovať. Heslo ´týfus´ ich však po dlhšom vyjednávaní cez noc odpudilo. Ale hneď na druhý deň po okupácii Brezna chceli úradne nemocnicu pre svoje potreby obsadiť. Keď sme im povedali, že nemocnica je zamorená infekčnými chorobami, odpovedali, že ju vydezinfikujú. Ďalší argument znel: Tak musíte všetku omietku v nemocnici zoškriabať pre zamorenie eryzipelom. Tento zámienkový dôvod ich konečne odradil.“

O zásluhách Ervína Holéczyho jasne hovoria údaje: od 1. septembra 1944 do 31. januára 1945 bolo v nemocnici skrytých a ošetrovaných 14 vojakov slovenskej armády, 7 vojakov čsl. brigády, 69 partizánov, 8 ohrozených civilistov, 9 Židov, dohromady vyše 230 osôb. Nemocnica plnila svoje úlohy aj počas streľby Nemcov na mesto. Na nemocnicu dopadlo 7 mín, a tak bolo poschodie úplne vyradené z prevádzky.

Elena Holéczyová ako manželka riaditeľa nemocnice z pochopiteľných dôvodov zamestnaná nebola. Bola v tom čase slobodnou umelkyňou, alebo ako sa zvykne hovoriť – na voľnej nohe. V nijakom prípade však nebola „žienka domáca“, pretože bola vzdelaná, sebavedomá a emancipovaná žena. Svoju relatívnu voľnosť využívala na bohatú spolkovú, osvetovú, kultúrnu a umeleckú činnosť.

Zapojila sa do činnosti MO Matice slovenskej a Živeny, ktorej bola v rokoch 1936 – 1944 aj predsedníčkou. Podstatná bola však jej činnosť v divadelnom odbore MO Matice. Kovačevičová spočítala, že Elena Holéczyová režírovala sama alebo v spolupráci 13 divadelných inscenácií. Po takmer päťročnej „aklimatizácii“ sa prvýkrát objavuje ako režisérka (v spolupráci s manželom a Viktóriou Zibrínovou) hry Ferka Urbánka Ženský zákon. Aj o rok neskôr mala pri réžii hry Milana Begoviča Boží človek pomocníčku, tentoraz Máriu Húskovú. Ostatné hry už režírovala sama.

Veľmi úspešní boli breznianski ochotníci pod jej réžiou v rokoch 1936 – 1937, a potom následne v rokoch 1939 – 1940. Najprv s hrou Ferka Urbánka získala prvé miesto na divadelných „závodoch“ v Martine, pričom porota hodnotila najmä ľudovosť, pohyb, gesto, zoskupenie a prednes. O rok neskôr si Brezňania pripísali víťazstvo aj s hrou Jozefa Gregora Tajovského Smrť Ďurka Langsfelda, vďaka čomu mohli hru uviesť aj na doskách SND v Bratislave. S hrou Ferka Urbánka Rozmajrín síce Brezňania získali na súťaži v Martine iba 2. miesto, ale hru porota hodnotila ako vrchol javiskovej interpretácie Ferka Urbánka a ako objavenie krásy slovenskej ľudovej kultúry. S Rozmajrínom breznianski ochotníci vystúpili aj v SND v Bratislave a zožali mimoriadny úspech. Národnie noviny v roku 1938 napísali: „Folkloristickú svadobnú scénu z Rozmajrínu zahrali nám s takou prirodzenou nenútenosťou a životnosťou, že by to nedokázali naši azda ani herci z povolania. Zabudli sme, že sme v SND a zazdalo sa nám, že sme účastníkmi svadby na slovenskej dedine…Počuli sme nádherne nacvičené ľudové spevy, videli sme prekrásne tance, slovenský čardáš i verbunk a okrem toho herci oblečení boli aj v nádherných polomských krojoch.“

V tom istom roku  režírovala Holéczyová aj hru Vladimíra  Hurbana Miliča Nikoličová. Kritika réžiu hodnotila ako vrchol ochotníckej inscenácie tejto hry a ako štylizovaný javiskový realizmus. V roku 1939 získava hra jej otca Jozefa Hollého Černová v Martine absolútne víťazstvo Memoriálu slovenského ochotníctva na rok 1940. V tomto roku získava hra Jozefa Hollého Geľo Sebechlebský v úprave a réžii Eleny Holéczyovej v Martine ďalšie víťazstvo.

Breznianski ochotníci v hre Černová. Snímka: Archív autora

V tom istom roku uviedli breznianski ochotníci hru bratov Čapkovcov Zo života hmyzu v úprave breznianskeho evanjelického farára Mateja Taslera. Bol to v čase totalitného režimu mimoriadne odvážny čin, preto získal aj náležité „ocenenie“. Napriek jednote kostýmu a hereckého prejavu obsadila hra v Martine posledné miesto, čo porota zdôvodnila tendenčnosťou hry. Podobne pochodila Holéczyová aj s hrou Karla Čapka Biela nemoc, ktorá mohla byť uvedená len v Brezne, pretože išlo vyslovene o protištátne zameranú inscenáciu.

To bol  zrejme aj dôvod, prečo sa v ďalších rokoch ľudáckeho režimu Holéczyová vrátila ku klasike a folklóru. V roku 1941 úspešne režírovala Chalupkovo Kocúrkovo a v roku 1943 mimoriadne úspešné folklórne pásmo Vynášanie Moreny. Porota v Martine ho vyhodnotila ako predstavenie mimo konkurencie. Pásmo malo taký úspech, že ho Brezňania pohostinne uviedli aj na scéne SND v Bratislave, a dokonca aj vo Viedni. 

V Brezne Holéczyová ešte stihla naštudovať hru jej otca Kubo, ktorú potom upravila aj pre neskoršie, povojnové inscenácie, a dokonca aj pre rozhlas. Po návrate do Bratislavy sa viackrát úspešne uplatnila ako choreografka v SND, v Nitre, v Armádnom divadle v Martine, v Gottwaldove i v Žiline.

Neúspechom sa skončil Holéczyovej pokus uviesť svoju hru Onedlho bude svitať, ktorú napísala v rokoch 1946 – 1947, ale pre „ideologické nedostatky“ ju musela viackrát prepracúvať. Hra, ktorú v roku 1959 režíroval v Divadle Petra Jilemnického v Žiline jej brat Martin Hollý, sa nestretla s pochopením ani kritiky, ani publika. Holéczyová umiestnila dej svojej hry do povstaleckého Brezna a pri jej písaní nielenže čerpala z vlastných skúseností, ale hra je do značnej miery autobiografická. Tak ako Ervín Holéczy, aj lekár Ján ako postava hry, tajne ošetruje povstalcov, snaží sa ich ukryť na infekčnom oddelení, prípadne im vydávať falošné legitimácie. Jeho manželka Jela (Elena) pre nich šije obväzy a pomáha pri zabezpečovaní potrebného materiálu. Problém nastal v tom, že hra neprináša veľké hrdinstvá, ale nastoľuje tému vojny ako bratovražedného boja. Medzi nemeckým vojakom a slovenskou rodinou Jankovičovcov vytvorila rodinnú väzbu (jeho predkovia údajne pochádzali zo Slovenska), čím zdôraznila tému pokrvnej príbuznosti ľudí na oboch stranách vojnového konfliktu. A to sa súdruhom v roku 1959 nemohlo páčiť. A tak hra upadla do zabudnutia.

Publikačne sa Elena Holéczyová počas breznianskeho obdobia venovala najmä propagácii ľudového umenia, predovšetkým výšivky. Kovačevičová tvrdí, že jej hľadanie spôsobu, ako ju po stránke farebnej a kompozičnej dotvoriť, nebolo založené iba na teoretizovaní, ale aj na poznaní terénu. Dokladá to aj svojou správou o zbieraní výšiviek na Horehroní pre Slovenské národné múzeum v Martine, ale aj z jej návrhov uverejňovaných v časopise Živena.

Po návrate do Bratislavy sa sústredila na svoju veľkú lásku – na výšivku a čipku. Spolupracovala s Ústredím ľudovej umeleckej výroby a spolkom Detva ako organizátorka a koordinátorka výroby výšiviek a ľudových odevov. Zároveň publikačne pokračovala v propagácii ľudového umenia. Svoje umenie v tvorbe výtvarných diel s využitím paličkovacích techník doviedla do takej dokonalosti, že svojím umením – ako povedal básnik Miroslav Válek – „definovala nedefinovateľné“. Plnou zásluhou sa v roku 1976 stala národnou umelkyňou.

Elena Holéczyová ako čipkárka. Snímka: M. Robinsonová, www.webumenia.sk

V posledných rokoch svojho života pôsobila ako slobodná umelkyňa. Zomrela v Prahe v roku 1983 a jej urna je uložená na cintoríne v Moravskom Lieskovom. Jej manžel Ervín Holéczy zomrel v Bratislave v roku 1977.

Soňa Kovačevičová, odborníčka v tomto odbore najpovolanejšia, zhodnotila životné dielo Eleny Holéczyovej slovami: „Elena Holéczyová patrí medzi univerzálne osobnosti našich kultúrnych dejín i umenia. Každý druh činnosti, ktorého sa E. Holéczyová chopila, doviedla k dokonalosti a pritom v ňom zachovala špecifikum vlastnej výpovede. V živote i v názore vychádzala z národných a ľudových tradícií i súdobej umeleckej avantgardnosti. Pretavením týchto inšpirácií cez vlastný talent, súdobé umelecké videnia i potreby doby, vytvorila E. Holéczyová diela, ktoré sa v priebehu posledných desaťročí stali pozitívnymi tradíciami našej spoločnosti…“

Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 1. časť

Poznámky


[1] Takýmto manželským párom boli napríklad manželia Zibrínovci. Viktória bol významná funkcionárka Matice, Živeny a iných spolkov, ale presadila sa najmä ako divadelná ochotníčka – herečka a režisérka. Jej manžel JUDr. Ján Zibrín bol zasa významný verejný činiteľ, právnik, odbojár, ale aj športovec a športový funkcionár.

(Celkovo 178 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter