Jozef Medveď
Od januára do marca 2022 publikovalo Slovo cyklus, ktorý autor knihy Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia Samuel Brečka upravil do podoby článkov o jednotlivcoch, rodinách či rodoch, ktoré súviseli s Breznom, ale presahovali jeho význam. Prešli cca dva roky a autor prišiel s novou podnetnou publikáciou – Výtečníci breznianski z prvej polovice 20. storočia. Ako v prvej, tak ani v druhej publikácii nejde len o osobnosti miestneho breznianskeho či horehronského významu; naopak, mnohí z aktérov dokázali svoj celoslovenský prínos a význam.
Do aktuálneho výberu sa z 22 osobností, rodov či rodín „prebilo“ z knihy na stránky SLOVA sedem príbehov. Veríme, že autor a redakcia ich vybrali tak, aby ste sa do nich s chuťou začítali.
+ + +
Za mojich študentských čias sa Brezňania v Bratislave stretávali. Nielen preto, aby si pri poháriku vínka zaspomínali na svoj domov, ale aj aby si vzájomne pomáhali. Tí starší, už udomácnení, uvádzali mladších zelenáčov do spoločnosti. My dvaja s Ľudom Petránskym sme sa pomerne často (Ľudo častejšie) stretávali s Igorom Gallom. Ten pracoval v novinách a písal o umení. Ľudo študoval dejiny umenia a ja novinárčinu. Mali sme teda spoločné záujmy. Igor už mal v Bratislave veľa známych. Raz na jeseň, keď sa na centrálnom trhovisku podával burčiak, nás úplnou náhodou zoznámil s Jozefom Medveďom. Ten už bol v tom čase známym filmovým režisérom, nuž pre nás to bola veľká česť. Ako skúsený „borec“ nám vtedy vysvetľoval „zdravotnú“ zásadu, že každý rok treba vypiť (nie naraz) toľko burčiaka, koľko má človek krvi. A tak sme sa snažili…
V tých časoch sme sa o životopis breznianskeho filmára veľmi nezaujímali, aj keď sme už jeho prvé známe filmy Štvorylka a Jerguš Lapin poznali. Ale Igor Gallo poznal jeho príbeh dobre. Bol ako z klasického slovenského filmu: Chudobné dievča z dediny príde do mesta za slúžku a stane sa slobodnou matkou. Má však šťastie v nešťastí, pretože neskôr si ju vezme za manželku vdovec, ktorý už má dve vlastné deti. V skutočnosti tou dievčinou bola Juliana Medveďová z Bacúcha a jej synom Jozef Medveď. Vydala sa za Jána Fašku, ktorý mal z predchádzajúceho manželstva dvoch synov. Žili v dome poniže berného úradu, v predposlednom dome na ceste do Halán.
Jozef Medveď sa narodil 5. marca 1927 v Brezne, kde po základnej škole nastúpil v roku 1939 na gymnázium, ktoré bolo v Brezne zriadené rok predtým. Pravdepodobne z finančných dôvodov ho rodičia v roku 1943 poslali na Štátnu slovenskú vojenskú reálku do Martina, lebo v prípade, ak išlo o nemajetných chovancov (žiakov), náklady na ich štúdium hradila vojenská správa. Z histórie tejto školy sa možno dozvedieť, že po skončení riadneho školského roka 1943/1944 chovanci I. a II. ročníka absolvovali mesačný vojenský výcvik s pechotnými zbraňami v poľných podmienkach v okolí Turčianskeho Sv. Martina. Aj v tom treba hľadať vysvetlenie, prečo bol mladý, iba 17-ročný Jozef Medveď pripravený zapojiť sa do Slovenského národného povstania.
Počas Povstania bojoval Jozef Medveď v bojovej skupine 2. taktickej skupiny, ktorej velil tzv. železný kapitán Ján Stanek. Skupina mala sídlo v Brezne a zabezpečovala obranu Brezna zo severu a z Horehronia. Keď Nemci obsadili Telgárt, Staneka poverili, aby stabilizoval situáciu v oblasti, kde nemecké vojská postupovali na Brezno. Najprv sa vojaci a partizáni v Telgárte presadili, ale koncom októbra sa museli dať na ústup. Po prechode do hôr sa Stanekova jednotka pripojila k vojakom 3. práporu 2. československej paradesantnej brigády. Staneka 26. decembra pri Veľkom boku zranili a zajali príslušníci nemeckého oddielu Edelweiss. Väčšine jednotky vrátane Jozefa Medveďa sa podarilo uniknúť.
Po oslobodení pokračoval Jozef Medveď v štúdiu na gymnáziu v Brezne. S plnou vervou sa pustil do kultúrnej činnosti, ktorú v škole zabezpečoval samovzdelávací krúžok Martina Rázusa. Hral v divadelných hrách, zúčastňoval sa na recitačných pretekoch. V školskom roku 1946/1947 vyhral recitačné preteky v Rimavskej Sobote a na recitačných pretekoch počas zjazdu stredoškolákov v Martine bol tretí. Okrem toho bol spolu s Borisom Kulíškom redaktorom týždenníka Horehronie, ktorý vydával Slovenský sväz mládeže v Brezne nad Hronom a ktorého zodpovedným redaktorom bol učiteľ Adolf Schuster.
Po maturite v júni 1947 odišiel Jozef Medveď študovať filmovú réžiu na pražskú FAMU a patril medzi jej prvých slovenských absolventov. Už ako študent začal v roku 1948 pracovať vo funkcii asistenta réžie v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave. Spolupracoval na dokumentárnych filmoch režiséra Vojtecha Andreánskeho Pieseň strojov (1949) a Jána Beera Slovenské ráno (1949). V roku 1950 režíroval svoj prvý dokumentárny film Divadlo ľudu. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1951 absolventským filmom Mária Justínová, za ktorý získal čestné uznanie na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch v roku 1952.
Dokumentárna tvorba Jozefa Medveďa je poznamenaná dobou, nechýbajú v nej filmy s budovateľskými námetmi (Klement Gottwald, agitka k filmu Ďaleko od Moskvy, Banícka mladosť, Pieseň strojov), ale aj filmy z oblasti kultúry (Divadlo ľudu, Estráda, Ľudoví umelci, Zahrajte mi, hudci) alebo turizmu (Hory v zime). Netreba zvlášť zdôrazňovať, že k ľudovému umeniu, divadlu i k horám mal blízko. Celkovo Jozef Medveď režíroval 18 dokumentárnych filmov a spolupracoval aj na tvorbe spravodajského týždenníka Týždeň vo filme.
Zásadná zmena vo filmovej kariére Jozefa Medveďa nastáva v roku 1955, keď dostal príležitosť nakrútiť spolu s kameramanom Karolom Krškom dlhometrážny hraný film Štvorylka. Sylvia Lacková, ktorá na tomto filme spolupracovala, spomína: „Bol to nesmierne zaujímavý film. Pôvodne ho mal režírovať režisér Jiří Krejčík z Prahy, mal však zvláštne požiadavky na spôsob nakrúcania, s vedením podniku sa nedohodol a z Bratislavy odišiel. Čo ďalej? Všetko bolo pripravené, kostýmy ušité… Pomocného režiséra mal vtedy robiť absolvent FAMU Jozef Medveď, ale mysleli si, že hoci mal za sebou nejaké dokumenty, hraný film je niečo iné… Kameraman Karol Krška už mal nejaké filmy za sebou, takže mu vedel poradiť aspoň v technike čo a ako.“
Ťažké to boli začiatky, ale dopadli dobre a film sa stretol s priaznivou kritikou, hoci poukazoval aj na začiatočnícke nedostatky mladého režiséra. Bola to jedna z prvých slovenských filmových veselohier podľa poviedky spisovateľa Janka Jesenského, ktorá sa vysmievala z malomeštiackej spoločnosti. Film mal výborné obsadenie, hrali v ňom Viliam Záborský, Jozef Kroner, František Dibarbora, Eva Krížiková, čo v tých časoch bola záruka diváckeho úspechu.
Profil slovenskej kultúry v súvislosti so začiatkami slovenskej filmovej komédie uvádza, že „… (film) vyniká nielen kvalitným príbehom s dôvtipnou spoločenskou satirou slovenského malomeštiackeho prostredia zo začiatku 20. storočia, vtipnými dialógmi a karikatúrou drobných ľudských slabostí, ale aj filmovou rečou a dynamickým obrazovým stvárnením… Vďaka spoločensko-satirickému zameraniu sa film vedel vyhnúť dobovej ideologizácii a stal sa jedným z profilových diel slovenskej filmovej komédie“.
Prvým úplne samostatným hraným režijným dielom Jozefa Medveďa je film Previerka lásky (1956), ktorý nakrútil podľa scenára Jána Mináča (brata Vladimíra Mináča). Film je ešte poplatný svojej dobe a rieši v tom čase vyhrotené otázky nacionalizmu. Ani jeho spracovanie nie je na vysokej úrovni, aj keď prináša zaujímavý príbeh a viacero zaujímavých tvárí. Okrem známych hercov – ako František Dibarbora a Elo Romančík – sa vo filme objavuje aj začínajúca Hana Hegerová, ktorá však ako herečka nevynikla.
Filmové publikum a najmä deti podstatne väčšmi upútal Medveďov film Jerguš Lapin, ktorý nakrútil podľa románu Ľuda Ondrejova Zbojnícka mladosť. Voči filmu sú v súčasnosti výhrady, no nie kvôli režisérovi, ale kvôli autorovi románu. Diváci ho však hodnotia mimoriadne vysoko a oceňujú ho ako jeden z najlepších slovenských filmov pre deti. Jeden z recenzentov na stránke Česko-Slovenskej filmovej databázy v roku 2013 napísal: „Další nenápadný skvost slovenské kinematografie. „Žiť je treba…“. Věta, která v podstatě vystihuje celou podstatu filmu. Rychle (nutně) dospívající chlapci, malí horalé a jejich nekompromisní hierarchie. Jerguš, pronásledovaný pověstí svého otce, spravedlivý a silně morálně zdatný hoch, se snaží vyhýbat svému osudu. Nicméně bída, která obklopuje celé jeho okolí a praktiky tehdejší vrchnosti z továren, určují směr jeho života až moc jasně. Upřimný a silný film.“
Zlaté 60. roky československého filmu obohatil Jozef Medveď ďalšími filmami – Pre mňa nehrá blues (1964), nakrútený podľa románu Antona Hykischa Krok do neznáma a v roku 1966 za režijnej spolupráce s Dušanom Vukotičom koprodukčný film Siedmy kontinent.
Film Pre mňa nehrá blues je príbehom mladého ekonóma, ktorý sa na svojom prvom pracovisku v malom slovenskom meste dostáva pre svoju priamočiarosť a snahu využívať nové postupy do pracovných a osobných konfliktov. Z úplne iného súdka je film Siedmy kontinent, ktorý vznikol za spolupráce Štúdia krátkych filmov v Bratislave-Kolibe a Jadran filmu v Záhrebe. Je to poetický príbeh s rozprávkovými črtami, a preto je vhodný aj pre deti. Rozpráva o ostrove šťastia, na ktorý dospelí nemajú prístup. Ale keď sa dej filmu presúva na dospelých, stáva sa z neho alegória na politiku a správanie ľudí.
Na konci 60. a na začiatku 70. rokov Jozef Medveď svojou filmovou tvorbou splácal dlh svojmu rodnému mestu a spisovateľovi, ktorého meno niesol krúžok, v ktorom pracoval na breznianskom gymnáziu. Zásluhou politického odmäku sa mu podarilo pre televíziu nakrútiť filmy podľa románov Martina Rázusa. V rokoch 1968 – 1970 to bol trojdielny televízny film o Maroškovi: Maroško – Smoliar, Vzdor a Maroško študuje. Filmy mali rovnaký úspech ako samotné Rázusove romány. Boli to jeho jediné diela, ktoré akceptovala aj socialistická kritika a cenzúra.
Na väčšie problémy naráža film Krčmársky kráľ z roku 1970, ktorý sa – podobne ako samotný Rázusov román – stretá s rozporuplnými reakciami. Niektorí mu vyčítajú antisemitizmus, iní ho obhajujú argumentom, že Rázus v prvom rade odsudzuje nešvár alkoholizmu, poukazujúc na jeho zhubné morálne a sociálne dôsledky. Navyše pozitívne hodnotia aj skutočnosť, že spracovanie Jozefa Medveďa je veľmi pútavé, živé a realistické.
Pre Brezňanov je navyše príťažlivé, že nielen dej sa vzťahuje na Brezno a okolie, ale že aj niektoré sekvencie filmu sa nakrúcali v Zadných Halnách a do komparzu boli obsadení aj traja breznianski divadelní ochotníci – Anton Daxner, Ján Obernauer a Ľubomír Zachar.
Jozef Medveď nakrútil dovedna štrnásť krátkych, dvanásť celovečerných hraných a jedenásť televíznych filmov. Z jeho neskoršej tvorby upútal najmä koprodukčný slovensko-gruzínsky film Rača, láska moja, ktorý režíroval spolu s Gruzíncom Timurom Palavandašvilim. Hoci táto komédia o priateľstve rovnomenných vinárskych oblasti na Slovensku a v Gruzínsku, ktoré sú spojené nielen zvykmi, láskou k viniču a vínu, ale aj láskou medzi dvoma mladými ľuďmi, je na Slovensku menej známa, v Gruzínsku patrí k divácky obľúbeným filmom a poznajú ju tam ľudia všetkých generácií.
Preto stojí za zmienku skutočnosť, že práve tento film z roku 1977 v roku 2012 v bratislavskom kine Lumiére otvoril prehliadku Dňa gruzínskeho filmu, ktorý predstavoval archívne i súčasné diela na Slovensku málo známej gruzínskej kinematografie.
Hoci Jozef Medveď nepatril k špičke slovenských filmových režisérov, jeho tvorba a najmä niektoré filmové a televízne diela sa natrvalo zapísali do dejín slovenskej kinematografie a televíznej tvorby.
Jozef Medveď zomrel 30. augusta 1984 vo veku 57 rokov.
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 1. časť – Rapošovci
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 2. časť – Holéczyovci
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 3. časť – Dušan Zachar
