Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 3. časť

Od januára do marca 2022 publikovalo Slovo cyklus, ktorý autor knihy Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia Samuel Brečka upravil do podoby článkov o jednotlivcoch, rodinách či rodoch, ktoré súviseli s Breznom, ale presahovali jeho význam. Prešli cca dva roky a autor prišiel s novou podnetnou publikáciou – Výtečníci breznianski z prvej polovice 20. storočia. Ako v prvej, tak ani v druhej publikácii nejde len o osobnosti miestneho breznianskeho či horehronského významu; naopak, mnohí z aktérov dokázali  svoj celoslovenský prínos a význam.
Do aktuálneho výberu sa z 22 osobností, rodov či rodín „prebilo“ z knihy na stránky SLOVA sedem príbehov. Veríme, že autor a redakcia ich vybrali tak, aby ste sa do nich s chuťou začítali.

Portrét Dušana Zachara z mladších liet. Zdroj: Archív B. Čillíkovej

Dávno v Brezne nebývam, preto mi mnohé rodinné vzťahy starých Brezňanov – aj tých, čo som dobre poznal – unikajú. Navyše, niektoré sú veľmi komplikované, lebo daktoré priezviská sú v Brezne mimoriadne hojné. Tak je to nielen v prípade Brozmanovcov, ale aj Zacharovcov. Preto mnohých treba rozlišovať podľa prímenia. Jána Zachara som poznal v mojich mladých časoch a v jeho vysokom veku, keď už zanechal svoje povolanie mestského horára a pracoval na JRD. Keď som tam v letných mesiacoch odrábal „jednotky“ za svojich rodičov, stretával som ho „motať sa“ po družstevnom dvore na Brezenskej ulici a prihovárať sa každému, na koho natrafil. Najmä ženám. Bol mimoriadne prívetivý a zhovorčivý. Ani som sa nečudoval, že mu hovorili „Holúbok“.

Ján Zachar (Holúbok) sa narodil v roku 1898 a bol bývalým legionárom z prvej svetovej vojny a dlhoročným mestským horárom. Brezno malo tradične rozsiahle lesy, ktoré okrem mestského lesného správcu (v medzivojnových rokoch to bol Ing. Lopušný) muselo spravovať aj viacero horárov. Breznianske horárne boli na Jarabej, v Rohoznej a na Hlinke pri Mlynnej doline. Ján Zachar  v 20. rokoch sídlil v horárni na Hlinke. Tam sa mu 6. mája 1926 narodil syn, ktorému dali v tom čase obľúbené meno Dušan. Mal tri sestry – Vieru (Schérerovú, ktorá už umrela), Máriu (Stachurovú – žije v Prahe) a Boženu (Čillíkovú, ktorá žije v Brezne). Mladý Dušan začal chodiť do základnej školy v Mýte pod Ďumbierom, kde bol jedným z jeho učiteľov spisovateľ František Švantner. Rodina musela putovať po viacerých horárňach, ale nakoniec skončila v Brezne, kde Dušan Zachar ukončil základnú školu v roku 1937. Následne v rokoch 1937 – 1940 navštevoval v Brezne meštianku a v nasledujúcom roku jednoročnú štátnu hospodársku školu v Brezne.

Dušan Zachar ako študent lesníctva.
Zdroj: Archív B. Čillíkovej

Ovplyvnený povolaním svojho otca sa rozhodol ísť študovať na  Vyššiu strednú lesnícku školu v Banskej Štiavnici a ukončil ju maturitou v roku 1946. V rokoch 1946 – 1950 študoval na Lesníckej fakulte Vysokej školy zemědelskej v Prahe. Hneď po skončení štúdia sa rozhodol pre vedeckú dráhu a v rokoch 1951 – 1955 pracoval na svojej pražskej Alma mater ako vedecký ašpirant a asistent. Tu v roku 1954 ukončil vedeckú ašpirantúru v zameraní na meliorácie a využitie krycích kultúr pri zalesňovaní. Zároveň prednášal predmet meliorácie. Vyrastal v ňom dôstojný nástupca Jozefa Dekreta-Matejovie.

V roku 1955 sa Dušan Zachar vrátil na Slovensko, konkrétne do Zvolena, aby tu v rokoch 1955 – 1959 pracoval v Lesníckom laboratóriu Slovenskej akadémie vied. Následne dlhé roky (1960 – 1991) pracoval vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva (VÚLH) v Banskej Štiavnici (do roku 1964) a od roku 1964 vo Zvolene, kam sa ústav presídlil. Zároveň bol 17 rokov jeho riaditeľom.

Profesor Zachar bol nielen významný vedec a vysokoškolský učiteľ, ale aj organizátor a manažér lesníckej vedy a výskumu. V roku 1955, keď už bol na Slovensku, ho poverila Slovenská akadémia vied, aby v rámci svojho Lesníckeho laboratória zriadil a viedol odbor meliorácii a ekológie. Dušan Zachar na tomto pracovisku vypracoval viacero štúdií o erózii pôdy a jej vplyve na vznik spustnutých pôd. Napísal monografiu Erózia pôdy, v ktorej položil vedecké základy tejto problematiky v Československu. Uvedenou prácou sa aj habilitoval za docenta meliorácií na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene. V roku 1969 získal najvyššiu vedeckú hodnosť doktora vied a v roku 1974 bol vymenovaný za vysokoškolského profesora.  

Od roku 1960, keď boli lesnícke výskumné ústavy na Slovensku zlúčené do jednej organizácie (VÚLH v Banskej Štiavnici a neskôr vo Zvolene), sa ústav pod vedením Dušana Zachara stal modernou vedeckou lesníckou inštitúciou, ktorá mala viacero odborných útvarov a množstvo vedeckých pracovníkov (294).

Napriek mnohým prekážkam a odstredivým tendenciám – pre Slovensko typickým – sa Dušan Zachar zaslúžil o postavenie centrálnej budovy VÚLH vo Zvolene, ale aj niekoľkých výskumných staníc tohto ústavu. Výsledkom jeho úsilia bolo sústredenie výskumného potenciálu početných výskumných pracovísk a výskumných pracovníkov. Dopustil sa však prečinu: jeho negatívny postoj voči vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 ho pripravil o funkciu riaditeľa výskumného ústavu.

S manželkou Vierou a dcérami Jankou a Dankou. Zdroj: Archív B. Čillíkovej

Dušan Zachar sa ako vedec venoval predovšetkým problémom životného prostredia, najmä lesníckym melioráciám. Svoju najvýznamnejšiu vedeckú prácu Soil erosion (Erózia pôdy) publikoval v roku 1982 vo významnom holandskom vedeckom vydavateľstve Elsevier. V súvislosti s eróziou pôdy riešil problémy jej spevňovania a zalesňovania. Výsledky svojho bádania i pokusov priamo v teréne publikoval vo viacerých knižných publikáciách, ale aj v desiatkach vedeckých príspevkov doma i v zahraničí.

Rudolf Midriak pri pomerne podrobnom bilancovaní Zacharovej vedeckej práce ďalej píše, že nadväzujúc na predchádzajúce práce sa prof. Zachar venoval krajinno-ekologickým a lesnícko-ekologickým problémom poľnohospodárstva a lesného hospodárstva. Na základe 15-ročného výskumu funkcií lesa v krajine vypracoval prof. Zachar v posledných rokoch svojho pôsobenia na VÚLH vo Zvolene (do roku 1991) mimoriadne rozsiahlu monografiu Forest and the ecosphere (Les a ekosféra), v ktorej syntetizoval všetky svoje aj celosvetovo známe poznatky o vzťahoch lesa a jednotlivých zložiek ekosféry.

Vedľajším, aj keď mimoriadne dôležitým aspektom jeho práce bola skutočnosť, že v priebehu rokov a v rôznych vedeckých disciplínach vytvoril prof. Zachar bohatú vedeckú školu. Vychoval až 57 vedeckých ašpirantov, z ktorých viacerí pokračovali v jeho rozsiahlom diele.

Bilancia jeho vedeckej produkcie je vskutku udivujúca. Napísal vyše 800 vedeckých a odborných prác, z ktorých viaceré boli publikované v 13 jazykoch, z toho vyše 30 knižných publikácií a 50 príspevkov do zborníkov. Dlhodobo prispieval do Encyklopédie Slovenska a mimoriadne aktívny bol aj po organizačnej stránke, keď založil vydávanie viacerých vedeckých a odborných knižných edícií a časopisov.

Jeho bohatá vedecká činnosť mu celkom pochopiteľne prinášala aj účasť v národných i medzinárodných vedeckých inštitúciách. V roku 1974 bol zvolený za člena korešpondenta Slovenskej akadémie vied (SAV) i Československej akadémie vied (ČSAV). V oboch akadémiách bol členom vedeckých kolégií, predsedom odborov životného prostredia, lesného hospodárstva a poľovníctva. V SAV bol okrem toho aj koordinátorom publikačnej činnosti.

S rodičmi, manželkou a sestrami. Zdroj: Archív B. Čillíkovej

Vedecká i organizátorská práca priniesla prof. Zacharovi početné vyznamenania a ocenenia. Napr. v roku 1955 Cenu Českého vysokého učení technického, Cenu SAC (1958), Zlatú medailu Medzinárodného zväzu lesníckych výskumných organizácií – IUFRO (1971), Zlatú medailu Ústredného výskumného ústavu lesníckeho v Budapešti (1973), Štátnu cenu Klementa Gottwalda (1975), Národnú cenu (1984), Pfeilovu cenu (1986), Medailu Jozefa Dekreta-Matejovie, Medailu Slovenskej pôdohospodárskej akadémie vied (SAPV) a iné.

A tam, kde by mal byť odchod na zaslúžilý odpočinok, nastupuje nová etapa v živote prof. Dušana Zachara: po odchode z VÚLH sa ako 65-ročný pustil do intenzívneho skúmania životného prostredia v tom najširšom slova zmysle a od roku 1996 sa sústredil na problematiku výživy človeka.

Z priekopníka v oblasti ekológie lesa a životného prostredia sa prof. Dušan Zachar na „staré kolená“ stáva  priekopníkom v oblasti humánnej výživy. Pôvodne lesník svetového významu, pedagóg a vedecký pracovník sa k novému vedeckému záujmu dostal zásluhou samoliečby založenej na správnej výžive, ktorú úspešne použil pri vlastnom ochorení a prekonaní osteoporózy.

Osteoporóza sa zvykne nazývať epidémiou tretieho tisícročia, pretože sa z nej stal obrovský zdravotnícky a sociálno-ekonomický problém. Náklady na diagnostiku a liečbu osteoporózy vrátane zlomenín a ich dôsledkov dosahujú obrovské sumy a neustále rastú. Najobávanejšou zlomeninou je zlomenina krčka stehennej kosti, ktorá máva fatálne následky.

To viedlo prof. Dušana Zachara k tomu, že sa začal intenzívne venovať trofológii, čiže vede o výžive človeka. Zistil, že zdravotný stav, vitalita a výkonnosť človeka sú závislé predovšetkým od spôsobu jeho výživy a od využívania živín, čo možno dosiahnuť len plnohodnotnou stravou, ktorá je pre každého človeka v každom jeho životnom období a životnom prostredí odlišná. Výživu človeka prof. Zachar ponímala ako zásadnú súčasť náuky o človeku. 

Počas prednášky. Zdroj: YouTube.com

Vychádzajúc z vlastných skúseností založil prof. Zachar v roku 2001 Academiu Vitae a svoje nahromadené vedecké poznatky odovzdával nielen svojim študentom na ekologickej fakulte, ale aj svojim víkendovým študentom na školeniach o výžive. Do roku 2013 prešlo rôznymi formami štúdia výživy človeka u profesora Zachara vyše tisíc frekventantov. Približne pre rovnaký počet boli vypracované aj individuálne výživové liečebné programy. Okrem učebných textov pre vysoké a stredné školy vznikli aj dve monografie – Výživa človekaŽiviny človeka.

Životným krédom prof. Dušana Zachara sa stalo:
Múdry človek vie, že najväčším pokladom v živote je zdravie.
Ešte múdrejší vie, ako si zdravie udržať.
Najmúdrejší vie, ako svoje poznatky o udržaní zdravia odovzdávať.
Predpokladom na to, aby sme boli najmúdrejší, je láska k životu a sebaúcta k sebe samému.

Profesor Ing. Dušan Zachar, DrSc. zomrel vo veku 83 rokov v roku 2014. Zanechal po sebe manželku Vieru Budovú, dcéry Danu (zomrela v dôsledku vážnej choroby) a Janu Durkoškovú, ktorá ho spolu s manželom a dcérou Annou sprevádzali až do smrti a boli pre neho hlavným potešením. Pravda, okrem práce, čítania, kreslenia, spevu, turistiky a aktívneho oddychu na chate v Kováčovej.

Pri jeho nedožitých deväťdesiatinách Rudolf Midriak v závere napísal: „Prof. Dušan Zachar teda vždy vstupoval do riešenia nových, často neznámych problémov, ktorých vyriešenie prinieslo nielen osobné uspokojenie jemu, ale aj úžitok celej spoločnosti. Do tohto riešenia vkladal množstvo elánu, energie, úsilia a tvorivého ducha.“

Prof. Ing. Dušan Zachar, DrSc. bol v histórii slovenskej vedy výnimočná osobnosť, pretože sa preslávil nielen ako lesný inžinier, ale aj ako liečiteľ. Povedal by som aj priamo ako lekár, a hoci mal svoju vlastnú ambulanciu, nebol vyštudovaným medikom, takže označiť ho za lekára asi nie je náležité.

Jeho dcéra Jana v nekrológu napísala: „Bol to výnimočný a charizmatický človek. Prežil dlhý a plnohodnotný život, zanechal za sebou stopu, ktorá zostane v knižniciach, archívoch a v mysliach a srdciach ľudí. Statočne bojoval aj v posledný rok svojho života, kedy sa prejavili naplno trápenia choroby, hľadal riešenie, veril, bol vďačný za pomoc a podporu. Vyznačoval sa systematickosťou, pracovitosťou a ctižiadosťou, ale aj energiou, optimizmom a veselosťou, ktorú si zachoval do konca života v očiach a ktorú aj vďaka svojej charizme rozdával svojmu okoliu.“

Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 1. čas
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 2. časť          

(Celkovo 156 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter