Rapošovci
Od januára do marca 2022 publikovalo Slovo cyklus, ktorý autor knihy Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia Samuel Brečka upravil do podoby článkov o jednotlivcoch, rodinách či rodoch, ktoré súviseli s Breznom, ale presahovali jeho význam. Prešli cca dva roky a autor prišiel s novou podnetnou publikáciou – Výtečníci breznianski z prvej polovice 20. storočia. Ako v prvej, tak ani v druhej publikácii nejde len o osobnosti miestneho breznianskeho či horehronského významu; naopak, mnohí z aktérov dokázali svoj celoslovenský prínos a význam.
Do aktuálneho výberu sa z 22 osobností, rodov či rodín „prebilo“ z knihy na stránky SLOVA sedem príbehov. Veríme, že autor a redakcia ich vybrali tak, aby ste sa do nich s chuťou začítali.
+ + +
Keď sme spolu s primátorom Brezna Tomášom Abelom a zopár priateľmi uvádzali v kníhkupectve Zuzanky Giertlovej do života moju knihu Výtečníci breznianski z druhej polovice 19. storočia, hovorili sme aj o tom, ako ma v mojej doterajšej historickej práci inšpiroval Karol Rapoš. Ale tiež o tom, že Karol Rapoš by bol prvý na rade, keby som sa predsa len rozhodol pokračovať v práci a napísať niečo o breznianskych výtečníkoch z prvej polovice 20. storočia.
Už v prvých Výtečníkoch som písal nielen o jednotlivcoch, ale aj o viacerých súrodencoch, potomkoch alebo o celých rodinách. V tomto prípade nemienim písať o celej rodine Rapošovcov, pretože do dejín Brezna sa zapísali predovšetkým dvaja – Karol Rapoš a jeho najmladší syn Gabriel, bežne nazývaný Gabo.
Karol Rapoš
Pri štúdiu literatúry a prameňov som v ostatných troch rokoch narazil na Karola Rapoša nespočetnekrát. Pretože on bol počas svojho pobytu v Brezne tak intenzívne zapojený do politického, kultúrneho, spolkového a spoločenského i športového života, že by si zaslúžil nie jeden, ale najmenej päť pamätníkov. Ja som tie jeho funkcie nepočítal, ale nebude ďaleko od pravdy údaj, že zastával 16 verejných funkcií v Brezne, breznianskom okrese, ale aj na župnej či celoslovenskej úrovni. Keď som písal o jednotlivých oblastiach života mesta, skoro vždy som narazil na meno Karola Rapoša. Preto ho celkom jednoznačne možno považovať za najvýznamnejšieho breznianskeho výtečníka prvej polovice 20. storočia.
Karol Rapoš sa narodil v Modre 2. novembra1876 v rodine kožušníckeho majstra, ktorému nechýbalo národné povedomie. To poznačilo život aj jeho synovi Karolovi. Možno aj preto si zvolil dráhu učiteľa a štúdium na Učiteľskom ústave v Modre. Maturoval v roku 1895 a jeho prvým učiteľským miestom sa stala Stará Turá. O rok neskôr si ho cirkevníci v Nitrianskej Strede zvolili za rechtora a učiteľa. Stal sa pravou rukou farára Antona Bogyaya, ktorého dcéru Augustu si vzal za manželku. Narodilo sa im šesť detí, štyria synovia (Ladislav, Robert, Karol a Gabriel) a dve dcéry (Adrianka a Elena). Dievčatá a najstarší syn sa dali na učiteľskú dráhu, z Roberta sa stal úradník, z Karola inžinier a z Gabriela redaktor.
Do Brezna prišiel Karol Rapoš už v roku 1905, aby tu do roku 1919 pôsobil ako kantor v evanjelickej škole aj na meštianke. Bolo to v čase, keď vrcholila maďarizácia a do jej služieb sa dal aj nástupca Jána Chalupku na mieste evanjelického farára Gustáv Švehla. Našťastie sa medzi breznianskymi evanjelikmi našlo ešte zopár statočných národovcov (Zibrínovci, Slabeyciusovci a niekoľko ďalších), ktorým sa podarilo zredukovať bohoslužby v maďarčine a postarať sa, aby sa aj v škole mohlo učiť po slovensky, lebo „slovenským dietkam Pán Boh porozumie, aj keď sa modlia po slovensky“.
Karol Rapoš v roku 1919 odišiel do Modry za učiteľa na Učiteľskom ústave, nakrátko sa stal aj krajským školským inšpektorom v Bratislave, a po pol roku sa vrátil do Brezna. Tu sa stal svedkom, ba priamo aktívnym dejateľom historických udalostí. Keď v Brezne po porážke Rakúsko-Uhorska v prvej svetovej vojne vznikla miesta Slovenská národná rada, stal sa jej tajomníkom. Po odchode maďarských učiteľov a úradníkov musel tých, čo zostali, učiť slovenčinu.
Celé 20. roky pôsobil ako okresný školský inšpektor, ale aj riaditeľ Štátnej ľudovej školy v Brezne. Popritom mal však množstvo ďalších funkcií. Už v roku 1920 prevzal po Michalovi Matunákovi funkciu predsedu MO Matice slovenskej a bol ním až do svojho odchodu z Brezna v roku 1938. Pod Maticu v tom čase patrilo množstvo kultúrnych a osvetových odborov. Matica v Brezne si založila odbor literárny a vedecký, divadelný a zábavný, hudobný a spevácky, ale aj propagačný.
Jedným z najaktívnejších bol divadelný odbor, do ktorého činnosti patril nielen nácvik divadelných hier, ale aj organizácia divadelných „závodov“ a režisérskych kurzov. Písal som o nich v prvej časti knihy ako o mimoriadne úspešných kultúrno-osvetových podujatiach s veľkým počtom účastníkov z celého Horehronia. Matica slovenská mala aj vlastnú hudobnú školu a jej predseda – pôvodom kantor – dával deťom z Brezna a blízkeho okolia hodiny klavíra.
O činnosti Karola Rapoša v MO Matice slovenskej v jej začiatkoch hovorí jeho tajomníčka Zina Futasová: „Od augusta roku 1920 nový predseda Karol Rapoš, ako školský inšpektor, mal príležitosť stýkať sa s ľudom celého okresu, poznal jeho potreby a odvtedy datuje sa aj zvýšená činnosť nášho odboru na okolí, ktorá činnosťou pripravila pôdu pre založenie nových odborov Matice slovenskej, nových ohnísk slovenského života v doline Hrona. Nové odbory sa založili roku 1922 vo Valaskej, Polomke, Lopeji, Polhore a v D. Lehote; roku 1923 v Bujakove, roku 1925 v Beňuši, Podbrezovej a v Heľpe, roku 1926 v Červenej Skale, roku 1928 v Hronci, Brusne a v Závadke, roku 1929 v Pohorelej.“
Iniciatíva Karola Rapoša sa okamžite prejavila. Zatiaľ čo v roku 1919 sa uskutočnila iba jedna prednáška a jedna slávnosť (resp. akadémia), už v nasledujúcom roku to bolo 14 prednášok v Brezne a 10 v okolí, pričom väčšinu z nich mal na starosti sám Karol Rapoš. Za necelých 10 rokov – do mája 1929 – matičiari v Brezne a okolí usporiadali celkovo 142 prednášok v Brezne a 502 (!) na Horehroní. Zároveň sa postaral o 23 slávností, 14 divadelných predstavení a koncertov v Brezne a 173 v obciach Horehronia. Podnikli aj 9 zájazdov a usporiadali dohromady 34 besied. Zakladali knižnice a zabezpečovali knihy, noviny, múzejné predmety a národné pohľadnice.
Karol Rapoš sa angažoval aj v oblasti telovýchovy a turistiky. V roku 1926 bol zvolený za podpredsedu Stredoslovenskej župy a Klubu čs. turistov, ktorý sa významne pričinil o výstavbu Chaty Milana R. Štefánika na Ďumbieri, ale prispel aj k celkovému rozvoju turistiky v okolí Brezna a Nízkych Tatier. Ešte významnejšou telovýchovnou organizáciou v Brezne bol miestny Sokol, v ktorom bol Karol Rapoš do roku 1934 zástupcom starostu Dr. Jána Zibrína.
Obdobie 30. rokov bolo v Brezne poznamenané prítomnosťou Martina Rázusa, o ktorého príchod do Brezne sa Karol Rapoš sám najväčšmi zaslúžil. Spomína na to v článku Rozpomienky na Martina Rázusa v Slovenských pohľadoch: „Konečne mňa bola vyslala cirkev k nemu do Moravského Lieskového a za jedno popoludnie u neho v tichej, veľmi prostej pracovni presvedčil som ho, že bude veľmi prospešné nám, národu, cirkvi i jemu samotnému, keď naše pozvanie príjme. Konečne privolil.“
Karol Rapoš sa stal Rázusovou pravou rukou. Bol nielen zástupcom cirkevného dozorcu Dr. Kachniča, ale v prípade potreby aj Rázusovým kantorom. Ako kantor sprevádzal pána farára na bohoslužby do Vaľkovne na Horehroní, malej obce s ešte menším počtom evanjelikov, ktorých predkovia sa sem prisťahovali z Nemecka v časoch rozkvetu Pohorelských železiarní a postavili si tu pekný kostol.
Karol Rapoš však zasiahol aj do Rázusovej literárnej tvorby, keď bol iniciátorom jeho viacerých románov. Hneď po príchode do Brezna ponúkol Rapoš Rázusovi zaujímavé úryvky z dejín mesta s tým, že jednu konkrétnu tému by bolo vhodné obšírnejšie spracovať. Píše: „Vzal so sebou materiál, potom sme vyšli do Predajnej, do Slovenskej Ľupče, kde si pozorne prezrel zámok, katolícky kostol s hrobom Gašpara Tríbeľa, urobil výpisky z archívov a o niekoľko dní už prišiel k nám a čítal prvé stránky, z ktorých neskoršie vznikol román Julia – o tri mesiace bol v tlači.“
Podobne to bolo s Maroškom. Rázus pomerne často navštevoval rodinu Karola Rapoša, kde v spoločnosti mládeže rozprával príbehy zo svojho života. Rapoš mu navrhol, že keby svoje zážitky z mladosti spísal, mohli by rovnako ako breznianske deti upútať aj širšiu verejnosť. Povedal mu: „Počuj, Martin, toto sú skutočne milé a poučné príhody z tvojho detstva. Mal by si ich takto napísať, aby sa nedostali len nám ‚vyvoleným‘, ale aby sa stali majetkom celej našej mládeže, ktorá ich iste bude zvedavo čítať, ako ich počúvame my. Budeš vzorom študenta pred prevratom!“
Tak to bolo aj s Rázusovým historickým románom Krčmársky kráľ. Aj v tomto prípade pri návštevách Vaľkovne povodil Rapoš Rázusa po horehronských dedinách, kde sa v rozhovoroch s ľuďmi oboznamoval s históriou tohto kraja a s časmi, keď tam mali majetky Coburgovci. Karol Rapoš ako okresný školský inšpektor celé Horehronie dobre poznal. Inak by nemohol napísať svoju knižku Sprievodca turistov po Horehroní (okres brezniansky).
Takže Karol Rapoš nebol len turistický funkcionár, ale aj sám bol aktívnym turistom a autorom turistických sprievodcov. Ešte počas svojho pôsobenia v Brezne (1936) vydal spolu s P. Dejmekom zemepisnú knižku Cesta po vlasti a po svete. To svedčí o jeho všestrannom zameraní, pretože okrem zemepisných a dejepisných prác (Dejepis pre meštianske školy, 1936), napísal aj súbor rozprávok (Kde bolo, tam bolo, 1942), diela biografické (Karol Kuzmány, 1926) a historické (Dejiny cirkvi evanjelickej a. v. breznianskej, 1938). Bez tej poslednej by sme o pôsobení Martina Rázusa v Brezne nevedeli takmer nič, pretože životopisná literatúra sa tejto časti Rázusovho života – aj keď bola mimoriadne dôležitá – venovala málo.
30. roky boli nielen rokmi spolupráce Karola Rapoša s Martinom Rázusom. Ešte pred príchodom Rázusa prišla do Brezna významná divadelná umelkyňa, herečka a režisérka Elena Holéczyová, ktorá sa pre Karola Rapoša a jeho divadelný odbor Matice stala významnou pomocníčkou. V polovici 30. rokov sa z iniciatívy Karola Rapoša v Brezne konali nielen divadelné „závody“, ale aj režisérske kurzy s početnou účasťou divadelných ochotníkov z Horehronia.
Za školskú, kultúrnu a osvetovú činnosť musí byť Karolovi Rapošovi vďačné nielen Brezno, ale celé Horehronie. Zásluhou členstva vo výbore Matice slovenskej a národopisného odboru MS, ale aj prednáškami v rozhlase bol Karol Rapoš svojou všeobecne prospešnou činnosťou v službách slovenského národa známy na celom Slovensku.
Gabriel Rapoš
Gabriel Rapoš sa narodil 14. júna 1917, krátko pred vznikom Česko-Slovenska, republiky, ktorú v Brezne pomáhal etablovať jeho otec. Sám sa zapísal do dejín Brezna o dvadsať rokov neskôr, keď ako študent robil asistenta chorému Martinovi Rázusovi a zapisoval jeho posledné literárne diela. Rovnako tak svojimi článkami v Národných novinách, ktorými po smrti Rázusa odrážal nespravodlivé kritiky na jeho adresu.
Gabriel Rapoš vyrastal v národne uvedomelom a kultúrnom prostredí, v styku s rodinami Rázusovcov a Holéczyovcov. Po základnej škole v Brezne študoval v rokoch 1936 – 1940 na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Popri štúdiu zároveň pracoval ako redaktor Národných novín a tesne pred skončením štúdia začal pracovať aj v Slovenskom rozhlase. Najprv ako tajomník a dramaturg literárneho oddelenia, ale aj ako aj redaktor časopisu Slovenský rozhlas v Bratislave.
Ako viacerí intelektuáli, literáti a novinári, aj Gabriel Rapoš sa v období vojnového Slovenského štátu zapojil do protifašistického odboja. Zatiaľ čo niektorí pracovníci Slovenského rozhlasu nadviazali spojenie s komunistickým odbojom, dramaturg Gabriel Rapoš a tajomník rozhlasu Ján Balaďa začali už koncom roka 1943 spolupracovať s protivládne orientovanými dôstojníkmi armády. Všetci sa usilovali hľadať možnosti, ako by rozhlas mohol pomôcť odbojovému hnutiu.
Od 9. mája 1943 vysielal Slovenský rozhas tri dni v mesiaci z Turčianskeho Sv. Martina, kde na tento účel bolo v priestoroch Matice slovenskej zriadené provizórne štúdio. Vedúcim vysielania sa stal Gabriel Rapoš a režisérom Andrej Bagar. Rapoš pozýval k mikrofónu mnohých kultúrnych pracovníkov a do vysielania pravidelne zaraďoval aj inscenácie martinského Slovenského komorného divadla. Spočiatku úspešné vysielanie sa vedeniu Slovenského rozhlasu neskôr prestalo pozdávať, čo nakoniec vyústilo do ostrej kritiky, pretože vo vysielaní sa objavovali „tendencie smerujúce k zatajovaniu slovenskej štátnosti a súčasnosti“. Keď však Rapoš pokračoval vo vysielaní bez náležitých zmien, na naliehanie samotného ministra vnútra Alexandra Macha bol koncom apríla 1944 z rozhlasu prepustený.
Vladimír Draxler v súvislosti s tým uvádza, že keď Rapoš musel opustiť rozhlas, odišiel do Banskej Bystrice, kde sa formovalo povstalecké Vojenské ústredie. Rapoš začal uvažovať o tom, ako by sa dalo v Banskej Bystrici zabezpečiť rozhlasové vysielanie. Nad mestom síce bol vysielač, ale ten iba prenášal programy vysielané z Bratislavy a z Prešova. V tomto ohľade Rapošovi pomohlo samotné vedenie rozhlasu, ktoré sa z obavy pred príchodom frontu z východu rozhodlo premiestiť pobočku z Prešova do Banskej Bystrice, keďže tam bol vysielač k dispozícii. Štúdiové technické zariadenie umiestnili v budove Evanjelického spolku, a tým bola pre Gabriela Rapoša otázka rozhlasového štúdia vyriešená.
Po vypuknutí Povstania sa okolo Gabriela Rapoša utvorila skupina ľudí, ktorí vytvorili jadro povstaleckého rozhlasu pod názvom Slobodný slovenský vysielač. Dňa 30. augusta 1944 sa banskobystrické štúdio odpojilo od bratislavského vysielania Slovenského rozhlasu. V priebehu dňa vysielalo oznamy, že sa čoskoro osamostatní. O 11. hod. sa ozvalo oznámenie: „Upozorňujeme Slovákov a Slovenky, aby počúvali program, ktorý vysiela Banská Bystrica a nie program Bratislavy. Tí, ktorí počúvajú program Banskej Bystrice, nech upozornia všetkých známych, že mimoriadne správy vysielame zo stanice Banská Bystrica.“
V ten istý deň odvysielal Slobodný slovenský vysielač Proklamáciu Vojenského ústredia a Proklamáciu predsedníctva Ústredného národného výboru, ktoré formulovali členovia skupiny Vavra Šrobára. Slovenská národná rada, ktorá sa konštituovala 1. septembra a súčasne vydala Deklaráciu, odznela v rozhlase ešte v ten istý deň. Hovorilo sa v nej o tom, že SNR sa hlási k Československej republike a protihitlerovskej koalícii, o zosadení ústredných štátnych orgánov a o zrušení HSĽS a ostatných politických organizácií štátu.
Vysielanie povstaleckého rozhlasu zabezpečovali skúsení rozhlasoví pracovníci, ktorých viedol Gabriel Rapoš, Jeho zástupcom bol Anton Hollý, vedúcim techniky Jozef Vrabec a tajomníkom Ján Balaďa. Vysielač úzko spolupracoval s Vojenským ústredím, ktoré viedol podplukovník, neskôr generál Ján Golian, s Hlavným štábom partizánskych oddielov, s Predsedníctvom Slovenskej národnej rady a so Spravodajskou agentúrou Slovenska i s redakciami povstaleckej tlače. Tí všetci dodávali redakcii rozhlasu správy, ktoré boli hlavným obsahom vysielania. Okrem toho vysielač preberal aj správy z moskovského a londýnskeho rozhlasu.
Nemci rýchlo pochopili, aký je povstalecký rozhlas nebezpečný, preto neodkladne začali s jeho bombardovaním. Už 2. septembra bombardovanie vážne poškodilo budovu vysielača a vyradilo z činnosti vysielanie. Náhradný vysielač sa našiel na letisku Tri duby. Bol však menej výkonný, než ten na kopci Laskomer nad Banskou Bystricou. Aj ten však bol ohrozený, preto putoval. Z Troch dubov na Zvolenský zámok, a potom do Brezna, z Brezna do Slovenskej Ľupče, a potom späť do Brezna a do Dubovej. Nakoniec pracovníci vysielača museli ustúpiť na Donovaly, lebo Banskú Bystricu 27. októbra obsadili Nemci. V tom čase sa skončilo aj vysielanie Slobodného slovenského vysielača, pretože Nemci prerušili dodávku elektrickej energie na Donovaly.
Ešte pred odchodom z Banskej Bystrice sa Gabriel Rapoš stačil 14. októbra 1944 oženiť. Za manželku si vzal dcéru Martina Rázusa Elenu (*1922), ktorú poznal ešte z čias jej života v Brezne a ktorá v tom čase bývala v Banskej Bystrici. Tam si jej otec ešte pred smrťou v roku 1937 zadovážil dom. Elenin brat, Martin Rázus ml., sa už ako lekár vrátil z Bratislavy s manželkou a ročnou dcérou Vierkou a pomáhal v banskobystrickej nemocnici. Keď už bezprostredne hrozilo obsadenie Banskej Bystrice Nemcami, odišiel spolu so svojím švagrom Gabrielom Rapošom do hôr.
Ako píše Jana Odrobiňáková, koncom októbra sa takmer všetci pracovníci Slobodného slovenského vysielača pridali k partizánskym jednotkám. Jedna časť pod vedením Jozefa Vrabca[1] sa presunula do Hornej Lehoty, odkiaľ Vrabec pochádzal. Druhá časť na čele s Gabrielom Rapošom prešla do Liptova, kde sa pridali k 4. čs. partizánskej brigáde pod velením pplk. Antona Cypricha. Začiatkom marca 1945 dostali partizánske skupiny rozkaz, aby sa snažili dostať k postupujúcej sovietskej armáde. Týkalo sa to aj rozhlasových pracovníkov. Napriek veľkým problémom sa pracovníkom Slobodného slovenského vysielača podarilo dostať na oslobodené územie a koncom marca spustiť do prevádzky košický rozhlas.
Po oslobodení bol Gabriel Rapoš programovým riaditeľom rozhlasu v Košiciach a v Bratislave, v roku 1947 ho noviny označovali aj za generálneho riaditeľa, niekedy ako riaditeľa Československého rozhlasu odbočka Bratislava. V júli 1947 povereník informácií Dr. Samuel Belluš odvolal národnú správu nad rozhlasom a na jej miesto vymenoval štatutárny orgán. Dovtedajších piatich riaditeľov Čs. rozhlasu na Slovensku odvolal a na ich miesto vymenoval troch nových riaditeľov. Hlavným riaditeľom sa stal Ing. Dobroslav Chrobák, riaditeľom bratislavskej stanice Gabriel Rapoš a riaditeľom košickej stanice Emil Rusko. Predsedom zboru konateľov sa stal Ján Balko.
No už krátko po februárových udalostiach, začiatkom marca 1948, sa akčné výbory postarali o „očistu“ novinárov. Akčný výbor Sväzu slovenských novinárov sa uzniesol vylúčiť zo zväzu alebo zakázať novinársku činnosť pre pôsobenie proti záujmom ľudu a republiky, pre rozvracanie nášho ľudovodemokratického zariadenia alebo pre činy priečiace sa novinárskej cti viacerých redaktorov tlače, tlačovej agentúry, rozhlasu i spravodajského filmu. Medzi nimi aj Gabriela Rapoša a Jána Balaďu z rozhlasu a Brezňana Eugena Mateičku zo Zvukového týždenníka.
Následne 31. marca 1948 Gabriela Rapoša prepustili aj z rozhlasu. Dôvod: „…podpora a protektorstvo reakčných živlov v rozhlase. Marenie konsolidačnej činnosti v rozhlase v zmysle vládneho programu… Intenzívne zásahy do politického programu v reakčnom duchu. Reakčná redaktorská činnosť v Čase a v Nových prúdoch. Vylúčený zo Sväzu novinárov.“
Gabriel Rapoš musel odísť z rozhlasu i napriek svojej nepopierateľnej zásluhe na vysielaní Slobodného slovenského vysielača počas SNP, i napriek tomu, že sa významnou mierou zaslúžil o zvýšenie umeleckej úrovne literárno-dramatických diel a o rozvoj pôvodnej rozhlasovej tvorby.
Od roku 1948 do roku 1972 pracoval ako redaktor v knižnom vydavateľstve Tatran. V tomto vydavateľstve sa zaslúžil o vydávanie hodnotných dokumentárnych zborníkov o slovenských spisovateľoch. Bol redaktorom divadelnej edície a zaslúžil sa o rozvoj pôvodnej slovenskej dramatickej tvorby. Nakoniec v rokoch 1972 – 1984 pracoval ako vedúci tlačového strediska Slovenského národného divadla v Bratislave. Aj po odchode do dôchodku publikoval v novinách a časopisoch príspevky o divadle, filme, rozhlase a televízii a externe spolupracoval s SND.
Gabriel Rapoš zomrel 2. septembra 1994 v Bratislave. Mal syna Ivana, ktorý pracoval ako psychológ.
Poznámky
[1] JOZEF VRABEC (1909 – 1987) pochádzal z Hornej Lehoty, okr. Brezno. Absolvoval Vyššiu priemyselnú školu elektrotechnickú v Košiciach (1931), a potom pracoval ako technik v Slovenskom rozhlase. Počas Slovenského národného povstania viedol technickú prevádzku Slobodného slovenského vysielača. Po ústupe do hôr bol príslušníkom partizánskej skupiny Jánošík. Po oslobodení sa nakrátko stal tajomníkom ONV v Brezne, potom sa znovu vrátil do Československého rozhlasu. V rokoch 1949 – 1958 bol oblastným riaditeľom Čs. rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1959 – 1970 bol oblastným riaditeľom Československej televízie na Slovensku, následne do roku 1976 vedúcim výstavby televízneho centra v Mlynskej doline. Bol nositeľom viacerých štátnych vyznamenaní. Zomrel v Bratislave.
