O štátnikovi Viliamovi Paulinym-Tóthovi

„My chceme byť, a chceme byť nie len Slovákmi, ale i národom slovenským. K tomuto národniemu bytiu vedie cesta jedine cez prah Matice Slovenskej.“

Matica slovenská si každoročne pripomína dvojstoročnice narodenia významných i relatívne menej významných predstaviteľov štúrovskej generácie. V roku 2026 sa pozornosť sústredila na osobnosť všestranného štúrovca, a tak ho vyhlásila za „Rok Viliama Paulinyho-Tótha“.
V Slove sme uverejnili text Jána Bábika: Autor hymnickej piesne Slovenčina moja.
Pohľad Júliusa Lomenčíka: Všestranný štúrovec Viliam Paulíny-Tóth ako literát.
Dnes prinášame text Jozefa Schwarza: O štátnikovi Viliamovi Paulinym-Tóthovi.

*       *      *

Výraz štátnik sa zvyčajne používa na označenie takej politickej osobnosti, ktorá požíva nezvyčajne veľkú mieru rešpektu, oplýva znalosťami, zručnosťou a najmä víziou pri vedení štátu. Nebýva ich veľa. V slovenskej histórii štátnosti, ktorej začiatok zvyčajne datujeme 28./30. októbrom 1918 a vyvrcholila 1. januárom 1993, sme mali pol tucta takých predstaviteľov. Cesta k slovenskej štátnosti sa trasovala už v 19. storočí v rámci uhorského štátneho útvaru, formovaného v tom čase ako štát či krajina výlučne Maďarov, bez ochoty pripustiť podiel na vedení a riadení štátu iným národom a národnostiam. Preto slovenská história si všíma významných národovcov až politikov, ktorých práve národná aktivita vykazovala prvky formovania etatistickej štruktúry národnej svojbytnosti, ešte v období „predštátnom“. V 19. storočí spĺňali kritéria štátnika len dve osobnosti: Ľudovít Štúr a Viliam Pauliny-Tóth.

Revolučným hnutím rokov meruôsmych a jeho porážkou sa skončilo obdobie zrodu a sformovania politického slovenského národa, o ktoré sa zaslúžila generácia štúrovcov na čele s Ľudovítom Štúrom. Práve on postavil základy slovenského prežitia, ožitia a budúceho rozvoja slovenskej svojbytnosti v podmienkach stále sa zvyšujúcej maďarizácie. Bol to čin hodný štátnika. Po potlačení revolučných hnutí meruôsmych rokov a nástupe absolutizmu prichádza obdobie, kedy „slovenská politická reprezentácia sa rozhodla prijať nový národnopolitický program, aby v ňom zvýraznila najmä štátoprávnu stránku slovenskej národnej svojbytnosti (…) Skúsenosti z predchádzajúceho obdobia ukázali, že vzhľadom na nevyhnutnosť komplexne riešiť slovenskú otázku treba položiť hlavný dôraz na jej štátoprávny význam a funkciu.“^[1] Na čelo národného pohybu sa dostávajú osobnosti ešte späté s revolučnými pohybmi štúrovcov, ako Ján Francisci či Štefan Marko Daxner, ale postupne rozhodujúcou a vedúcou osobnosťou slovenského národného života sa stáva Viliam Pauliny-Tóth. Štátnickému rozmeru jeho života a diela je venovaný tento príspevok.

Na piedestál štátnickej osobnosti ho doviedla predovšetkým aktívna práca v Matici slovenskej. Na štvrtom valnom zhromaždení MS 12. septembra 1866 prevzal funkciu podpredsedu (výkonného, prvého) Matice slovenskej po smrti Karola Kuzmányho. Matica slovenská už existuje tri roky. Viliam Pauliny-Tóth sa stáva nespochybniteľnou vedúcou postavou slovenského národného hnutia. Štúrom prelomu druhej a tretej tretiny 19. storočia. Sformoval sa štátnik.

O pár mesiacov neskôr v „Príhlase Matice Slovenskej k národu slovenskému a milovníkom“ zo 16. januára 1867 V. Pauliny-Tóth predstavil víziu prebudovania Matice slovenskej v štruktúru zabezpečujúcu základné funkcie organizovaného slovenského národného života. Akúsi náhradu štátu a jeho funkcií. Reagoval tak na čoraz silnejšiu maďarizáciu uhorského štátu, na nemožnosť prirodzeného a komplexného spoločenského rozvoja Slovákov. Vychádza z analýzy doterajšieho podriadeného a podradného postavenia Slovákov a odopierania národnej sebarealizácie vládnucou maďarskou elitou. Zmeniť to môže a „jediný spôsob, ktorý tu k želanému cieľu vedie“, je podľa jeho názoru: „dvíhanie národnej osvety a vzdelanosti. Preto vznikla Matica slovenská.“ Ciele ďalej konkretizuje: „Ale keď sa všetci, ako v žeravú vatru, shromaždíme v Matici Slovenskej, (…) a v jednej mysli so všeobecným zápalom pracovať budeme na vzdelanosti, prebudení a dobrobytu národa nášho: tak sila a moc naša bude veliká, neprajník náš bude mať úctu pred nami, nedotkne sa kradmou rukou práv našich, ľud náš bude vzdelaný, zakvitne medzi nami veda, umenie, kupectvo, remeslá a rozumné hospodárstvo. Jedine tak zmôžeme sa hmotne a mravne a zabezpečíme svoju národniu slobodu. (…) My chceme byť, a chceme byť nie len Slovákmi, ale i národom slovenským. K tomuto národniemu bytiu vedie cesta jedine cez prah Matice Slovenskej.“

Sám ide príkladom. Má za sebou viac ako desaťročné praktické skúsenosti z práce v uhorskej verejnej a štátnej správe. Matica slovenská v jeho chápaní sa stáva akousi základinou slovenského života v celej jeho rozmanitosti. Už pred a najmä po rakúsko-uhorskom (maďarskom) vyrovnaní práve ona supluje inštitúcie, ktoré sú Slovákom odpierané vládnou maďarskou mocou. Podľa neho Matica nie je len literárny spolok, jeho úlohou je umožniť slovenskú vzdelanosť, všestranný umelecký rozvoj i „hmotný dobrobyt“ slovenského národa.

Matica slovenská toho obdobia je i prvou vedeckou inštitúciou Slovákov, vydáva Matičné spisy. On sám organizuje slovenský kultúrny, vedecký, hospodársky, ale i politický život v širokom zábere:
– ako poslanec uhorského snemu v rokoch 1869 až 1873 za dolnozemský Kulpín,
– ako zakladateľ a predseda Slovenskej národnej strany 1871 – 1975,
– ako výkonný podpredseda Matice slovenskej až do jej násilného zatvorenia.

Významne sa podieľal:
– na vzniku a riadení matičného gymnázia v Martine (ale i v Revúcej a Kláštore pod Znievom),
– na vzniku Spevokolu v Martine,
– na vzniku Živeny.

Národ potrebuje vytvoriť aj hospodárske a finančné zázemie – hmotný dobrobyt:
– zakladá Sporiteľňu i Kníhtlačiarenský úč. spolok. Tieto inštitúcie prežívajú takmer do dnešných dní.

Už v tom čase si uvedomuje význam propagandistickej a informačnej činnosti. Je nielen aktívny literárny tvorca, spisovateľ, ale predovšetkým dlhoročný, schopný a úspešný publicista, novinár, redaktor, vydavateľ (Pešťbudínske vedomosti, Národnie noviny, Černokňažník, Sokol). Začítajte sa napríklad do Černokňažníka!

Dožíva sa ešte zákazu a likvidácie Matice. V úvode knihy Slovenské bájoslovie (1877) reaguje na zatvorenie MS. V argumentmi podkutej obhajobe a v súlade svojimi predstavami zdôrazňuje všestrannosť a komplexnosť pôsobenia MS, ktorá vždy konala v súlade so Stanovami. Na obvinenia vládnej moci, že Matica nedodržiavala vlastné Stanovy uvádza: Podľa §1: „Cieľ Matice je v členoch Slovenského národa mravniu a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať; Slovenskú literaturu a krásne umenia pestovať a podporovať, a tým i hmotný dobrobyt Slovenského národa napomáhať a na jeho zvelebení pracovať.“ Preto Viliam Pauliny-Tóth zdôrazňuje: „Z tohto doslovne uvedeného znenia 1 odseku stanov zrejmä vysvitá, že z tých viacej cieľov, ktoré Matica mala, ovšem bol jedným, a síce len na druhom mieste označeným cieľom, i pestovanie spisby a krásnych umení, ale že prvým a tak teda istotne hlavním cieľom Matice, dľa doslovne uvedeného odseku, byť muselo: budenie mravnej a umnej vzdelanosti v členoch Slovenského národa, a napomáhanie jeho dobrobytu a zveľadenia“.

Zomiera relatívne mladý, niečo cez 50 rokov, v máji 1877, budúci rok uplynie odvtedy 150 rokov, ale organizačné základy slovenského života, ktoré vybudoval, prežili. V momente smrti je na vrchole popularity slovenského národného života. Štátnik ešte neexistujúceho štátu. Hneď po smrti v roku 1877 vychádza v Nitre práca J. M. Hurbana „Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba. Náčrtky životopisné a povahopisné“ (v češtine!), ktorá certifikovala výklad jeho zásluh o slovenský národ tak úspešne, že tvorí dodnes základ jeho hodnotenia. Zaujímavé čítanie aj pre súčasníka.
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/967/Hurban_Viliam-Pauliny-Toth-a-jeho-doba/1

„Všestranne činný a horlivý pracovník – vodca národa slovenského“. O 50 rokov po smrti V. Paulinyho-Tótha tieto slová zvečnili na pamätnej tabuli na rodnom dome v Senici odhalenej v roku 1928. V roku 1974 rodný dom zbúrali a pamätná tabuľa je doteraz v depozite Mestského úradu. Dnes možno konštatovať, že 200 rokov po narodení a 150 rokov od smrti je pamäť na Viliama Paulinyho-Tótha vo verejnom slovenskom priestore zanedbateľná. Tri-štyri pamätné tabule, päť ulíc a niektoré knižné diela digitalizované v Zlatom fonde Sme. Viliam Pauliny-Tóth je zabudnutý. Preto vítam matičné rozhodnutie vyhlásiť rok 2026 za rok Viliama Paulinyho-Tótha. Vráťme jednu z našich najvýznamnejších osobností do verejnej pamäti národa!

[1] Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I., Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1988 s.325