K 200. výročiu narodenia Viliama Pauliny-Tótha | 3. júna 1826 – 6. mája 1877
Viliam Pauliny-Tóth patril medzi výrazné postavy národného hnutia v druhej polovici 19. storočia. Bol úprimným zapáleným vlastencom, aj keď jeho osudy neboli vždy priamočiare. Niekoľkokrát sa zachoval, dalo by sa diplomaticky povedať, pragmaticky. Nepridal sa k známemu odchodu prešporských študentov z evanjelického lýcea v roku 1844, pretože by stratil finančnú podporu otčima, a aby si zachránil život, vstúpil počas revolúcie v roku 1848 do honvédskeho vojska.
Narodil sa 3. júna 1826 v Senici. Otec, evanjelický farár, zomrel krátko po jeho narodení a sirotu s matkou Kristínou prichýlil dedo Žigmund Pauliny, náboženský spisovateľ, ktorý pôsobil ako evanjelický kňaz v Zemianskom Podhradí. Zomrel, keď malý Viliam nemal ani päť rokov. Matka, ako neskôr spomínal Pauliny-Tóth, sa snažila vštepiť mu od detstva lásku k národu. „Moja mati“, píše Pauliny vo Vlastnom životopise, „mysliac, že uľahčí ďalšie vychovanie moje, vydala sa roku 1837 v jaseni za Michala D. Doležala, farára v Modre. Chudera, sebe tým nebars poslúžila. Doležal bol človek už starý, svojhlavý rozmarlivý.“
Aj keď Pavol Doležal, Doležalov starý otec, bol autorom významných slovenských jazykovedných diel, jeho vnuk národnú orientáciu nezdedil.
Viliam Pauliny od roku 1838 študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre, kde ho učil Karol Štúr. Tu sa pokúšal aj o literárnu tvorbu, písal verše, ktoré však jeho učiteľa príliš nenadchli. Roku 1843 prichádza študovať do Bratislavy na evanjelické lýceum a rovno sa dostane do centra dramatických udalostí, ktoré hýbali národným životom Slovákov.
Na Silvestra odvolávajú Ľudovíta Štúra z miesta námestníka profesora Palkoviča na Katedre československej reči a literatúry a slovenskí študenti sa rozhodnú protestovať. Aj Viliam Pauliny chcel na protest odísť z Bratislavy a dokončiť štúdiá v Levoči. Revolučné nadšenie ani nie osemnásťročného chlapca schladil list otčima (v tom čase bol Pauliny úplná sirota, pretože jeho matka zomrela roku 1840). Michal Dionýz Doležal mu napísal, že ak sa pridá k študentskej rebélii a odíde do Levoče, prestane ho finančne podporovať, ba vyhrážal sa mu, že hoci aj súdnou cestou ho dostane z Levoče späť do Prešporka. Podobný osud stihol aj mnohých jeho spolužiakov, a tak zo 120 odhodlaných revolucionárov zostala napokon len pätina – 22 študentov. Aj Viliamovi Paulinymu adresoval Janko Kráľ verše v Dume bratislavskej:
Málo nás je, málo, ale nič už preto:
bez sto lastovičiek bude ešte leto!
Povedali mnohí, že pôjdu za nami,
a teraz po kútoch nôťa so svrčkami.
Pokiaľ ide o Viliama Paulinyho, tieto verše voči nemu sú nespravodlivé. Treba si uvedomiť, že Pauliny v čase prešporských udalostí nemal ani osemnásť rokov, kým Janko Kráľ a jeho druhovia boli o niekoľko rokov starší, finančné ťažkosti pred záverečnými skúškami a skončením školy mohli vyriešiť kondíciami slabším žiakom. Viliam Pauliny síce v Prešporku zostal, ale až do poslednej chvíle sa zúčastňoval na schôdzach rebelujúcich študentov. Bol svedkom vzniku básne Janka Matúšku Ponad Tatrou blýska…, ktorá sa neskôr stala československou a potom aj slovenskou štátnou hymnou.
„Po skončení semestra vystúpili 22 slovenskí junáci (dajedni už i prv) jak zo škol, tak zo školských stravníc ( z alumneuma a konviktu) a stravovali sa všetci spolu v jednom súkromnom dome na Vysokej ulici, kde sme našich odchádzajúcich bratov každodenne navštevovali. Vôbec schádzali sme sa teraz veľmi často; rozhovory o neistej budúcnosti a junácke plány – pri pohároch piva – boli našimi každodennými zábavami, ktoré striedave tanec, spev, žarty, a hlavne mnohé zápalisté reči korenili. Najobľúbenejšie piesne boli Nad Tatrou sa blýska od Janka Matúšku a Nech sa valí sláva letom od Petra Kellnera. V týchto schôdzkach umluveno, že pre vražobné rozčesnutie našej mládeže, nedáme sa rozčesnúť i duchovne; duševne chceme byť jedon celok, jako dosiaľ; telom odlúčení, ale duchom tým uzšie spojený v jedon nerozlučný sväzok.“
Paulíny v Zlomkoch z denníka publikovaných roku 1868 v Pešťbudínskych vedomostiach zaznamenal aj odchod protestujúcich študentov z Prešporka:
„4. mar. Lúčenie. Boli to okamihy trúchlivé, ale krásne veľkolepé! Nadšené básne, rečnenia. I ja som jednu príležitostnú lúčivú báseň prednášal.
5. marca. Gemerci odišli z Prešporku. Vyprevadili sme jich až do Ivánky.
6. marca. Dnes odišli aj ostatní do Levoče. Aj týchto sme ďaleko vyprevadili.“
Viliam Pauliny v Prešporku zostal, naďalej sa zapájal do študentského hnutia. Vydáva rukopisné študentské časopisy Národňí zábavňík a Príloha k Národňjemu zábavňíku. V tomto čase píše básne, ktoré sú poznačené mladíckym zápalom. V 7. čísle Orla tatranského roku 1845 publikuje svoju literárnu prvotinu, báseň Hviezda. Dňa 25. júla v tom istom roku v Hlbokom napísal báseň Slovenčina, takmer presne na deň druhého výročia, keď na miestnej fare došlo historickému rozhodnutiu. Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža a hostiteľ Jozef Miloslav Hurban prerokovali vtedy pravidlá kodifikácie spisovnej slovenčiny.
Menej je známe, že Viliam Pauliny-Tóth viaceré svoje básne zhudobnil, okrem iného aj báseň Slovenčina. Pri jej zhudobnení použil melódiu z árie opery Gaetana Donizettiho Dcéra pluku. Hymnickú pieseň, ktorá sa dnes spieva ako Slovenčina moja, do jej súčasnej podoby upravil Ján Valašťan-Dolinský.
Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš,
Slovenstvo vzbudzuješ, život mu dáš!
Slovenčina moja, dcéra Tatier tichá,
za tvojimi hlasmi Kriváň vzdychá!
Slovenčina moja, reč zápalu plná,
krásne tvoje zvuky ňadrá zvlnia!
Slovenčina moja, je život i viera:
s ňou len Slovák žije aj umiera!
x x x
A kto ju miluje, nech žije, nech žije,
kto sa jej odrieka, sám seba zabije!
Slovenským hlasom privykať sa učte,
slovenské piesne, svetami zahučte!
Po skončení štúdia roku 1846 Viliam Pauliny pôsobil ako vychovávateľ v Kovine (v dnešnej Vojvodine) a Horných Príbelciach. Revolučný rok 1848 ho zastihol ako gymnaziálneho profesora v Kremnici. Nádej, že nastanú zmeny, vyjadril niekoľkými básňami – Pozor, Slováci! (túto báseň aj sám zhudobnil, ale jej melódia sa nezachovala), Slováci, Spievajme a spisom Vek slobody a premeny najnovšie.
Svojou aktivitou sa stal miestnym maďarónom podozrivý. Dňa 24. septembra 1848 „…prišiel ku mne meský kapitáň a zaviedol ma na meský dom. Vraveli mi tam, že majú akési hrozné dôkazy o mojej vlastizrade a že ma k výstrahe obecenstva neomylne veľmi ostro trestať musia. Prišiel som zase i pred Benického, ten mi dal alternatívu, abo stať sa honvédom, abo dať sa obesiť. Na mnohé hrozby a výhružky, odhodlal som sa k prvému a stal som sa z profesora honvédom.“
Viliam Pauliny sa zachoval v tejto situácii pragmaticky. Nevolil mučenícku smrť ako Karol Holuby a Viliam Šulek, či Ďurko Langsfeld, ani sa neocitol v tieni šibenice ako traja slovenskí sokoli – Štefan Marko Daxner, Michal Miloslav Bakulíny a Ján Francisci-Rimavský. Najmä posledne menovaný mu veľmi vyčítal, že zradil slovenské hnutie a pridal sa k honvédom. Vo Vlastnom životopise porovnáva správanie Paulinyho s Ďurkom Langsfeldom, ktorého popravili v Kremnici deväť mesiacov po Paulinyho skutku. „…dal Görgey obesiť tohto mladíka (Langsfelda – pozn. J. B) preto, že nechcel na viacnásobné vyzvanie odprisahať, že sa nebude viac považovať za Slováka a že nechcel vstúpiť medzi honvédov, ako to bol urobil dobrovoľne bývalý tunajší evanjelický učiteľ Viliam Pauliny, pozdejšie Pauliny-Tóth zvaný.“
V uniforme honvédov sa Viliam Pauliny zúčastnil bitky pri Pákozde, Schwechate a Rábe (Györi). Dňa 5. januára 1849 dezertuje v Pešti a po zajatí cisárskymi vojskami sa vo väzení v Neugebäude stretol s Franciscim, Daxnerom, Bakulínym, Nosákom a inými.
Viliam Pauliny priamo do bojov na strane slovenských povstalcov nezasiahol, pretože ochorel na týfus, a tak bol už len svedkom skladania zbraní slovenských dobrovoľníkov 21. novembra 1849.
Po revolúcii Viliam Pauliny vstupuje do štátnych služieb a ako jeden z mála slovenských národovcov urobil v 50. rokoch 19. storočia počas Bachovho absolutizmu slušnú kariéru. Najprv bol úradníkom na župnom úrade v Trenčíne, potom podslúžny v osliansko-rudnianskom okrese a nakoniec v rokoch 1851 – 1853 bol slúžny v Bytči.
Vrchol svojej štátnej služby dosiahol počas osemročného pôsobenia v Kečkeméte. Tu sa v roku 1855 oženil s Vilhelmínou Tóthovou, dievčaťom zo šľachtickej rodiny. Ich zásnuby poznačila cholera, deň po nich Pauliny ochorel a epidémia následne skosila celú nevestinu rodinu. Manželkin bezdetný strýc Ján Tóth si Paulinyho adoptoval, a tak Pauliny získal šľachtický titul a prímenie Tóth z Töre a Tótmegyeru (Töre – dnešná Turá v okrese Levice, Tótmegyer – dnešné Palárikovo, pozn. J. B.). Pauliny pridal predikát k svojmu menu, ale používal ho v skrátenej forme – Viliam Pauliny-Tóth. Aj keď Vilhelmína, alebo Mína, ako ju familiárne volal Pauliny, nebola múzou takého diela ako Kollárova Mína, ich manželstvo bolo veľmi šťastné. Mína, čistokrvná Maďarka, mala zmysel pre manželovu službu národu a jeho zápal pre slovenskú vec. Jozef Miloslav Hurban ju charakterizoval týmito slovami: „Mína Tóthová bola vzorná pani, celou svojou bytosťou oddaná svojmu mužovi; jej zvláštny ráz sa zajasal velebou, keď sa ocitla v spoločnosti pretriasajúcej v spoločenskej zábave denné otázky politicko-národné a stála voči dámam rozličných rodom a spôsobom odrodilým alebo až na zamrznutie chladným k svojmu národu… Z jej úst nevyšlo iné slovo ako slovo plné lásky a uznania k národom obývajúcim túto zem spolu s Maďarmi. Kým iné vzdychali po všelijakých popletených zábavách, po možných výhodách z národnosti alebo o škode z toho pochádzajúcej, hovoriac najradšej o povrchnostiach života, Pauliny-Tóthová povedala s najväčšou opravdivosťou a celou vážnosťou hlbokého presvedčenia: ,Ja som Maďarka a z plného srdca prajem svojmu národu prospech, pokrok, slobodu, vzdelanosť a blahobyt na zemi, ale o národnosti môjho domu rozhoduje môj muž a ja bezvýhradne idem v tomto ohľade s mojím Vilmošom.“
Kariéra štátneho úradníka Viliama Paulinyho-Tótha sa skončila koncom roka 1860. Vo Vlastnom životopise síce píše, že „Maďari mi ponúkali v Peštianskej stolici úrad, avšak neprijal som ho“, ale toto tvrdenie je v rozpore s jeho listom Pavlovi Dobšinskému z 28. decembra 1860, kde napísal: „Nám sa, ako myslím, tušíte, neprajne vedie – prepustili nás po desaťročných službách na pašu“.
Viliam Pauliny-Tóth sa podieľal na založení slovenských novín Pešťbudínske vedomosti. Dúfal, že bude ich redaktorom, ale napokon sa ním stal Ján Francisci-Rimavský. V marci 1861 začal však vydávať humoristický časopis Černokňažník. Okrem toho vydáva v rokoch 1862 – 1869 časopis Sokol, ktorý sa v tom čase stal akýmsi neoficiálnym orgánom slovenskej literatúry. Širokým vrstvám bola určená politická brožúra Jánošík. Vydal ju pod menom známeho politika Jána Nepomuka Bobulu. Za jej vydanie bol Pauliny odsúdený na štyri mesiace a Bobula na tri mesiace väzenia. Trest im bol neskôr zmiernený na štyri týždne vďaka zásahu veliteľa peštianskej väznice generála Neuwirtha. S Paulinym sa Neuwirth poznal ešte z roku 1849, a keďže bol Čech, brožúru si mohol prečítať. Priznal, že s ňou súhlasí, ale viac pre nich spraviť nemôže. Napokon odsúdených prepustili po troch týždňoch, pretože sa na nich vzťahovala amnestia zo 17. apríla, vyhlásená pri príležitosti menín korunného princa Rudolfa. Pomery vo väzení neboli tvrdé. Stravu im nosili zvonku, odsúdení sa mohli bežne stretávať, ba aj prijímať návštevy:„Ja som pod numerom sedemnástym, Bobula pod osemnástym, ale dvere máme otvorené z jednej chyže do druhej. Voľno k nám prísť od desiatej do dvanástej ráno a od štvrtej do šiestej večer; avšak neberie sa to tak prísno.“
Popri svojich novinárskych povinnostiach sa Viliam Pauliny-Tóth angažuje aj v národnom hnutí. Zúčastňuje sa na všetkých kľúčových podujatiach 60. a 70. rokov 19. storočia – na Memorandovpm zhromaždení, je aj pri založení Matice slovenskej a po Kuzmányho smrti ho 12. septembra 1866 zvolili za prvého podpredsedu Matice. V tomto roku vychádza v Prahe knižné vydanie jeho poézie pod názvom Staré i nové piesne Viliama Podolského. Píše aj historické prózy – Kráľova žena, Kyčina, Tatársky plen a najmä Trenčiansky Matúš. V novele opísal v duchu tradície a svojej politickej koncepcie ideálny model slovenského vlastenca.
Viliam Pauliny-Tóth bojuje a úspešne, aby po slovenskom gymnáziu vo Veľkej Revúcej vzniklo podobné aj v Turčianskom Svätom Martine. Po neúspešnej kandidatúre roku 1865 vo Vrbovskom okrese je vo volebnom okrese Kulpín (vo Vojvodine) vďaka spolupráci slovenských a srbských voličov zvolený za poslanca Uhorského snemu. Tam bráni Maticu slovenskú proti útokom, dožaduje sa, aby jej boli udelené dotácie z rozpočtu ministerstva školstva a kultúry, ale v parlamente ostáva osamotený. Navrhuje aj budovanie uhorskej železničnej siete v nadväznosti na medzinárodné trate a ďalšie zákony, ktoré sú svedectvom o národohospodárskych cieľoch slovenskej politiky v tomto období. Svoj politický program odvodzoval z koncepcií Starej školy slovenskej a usiloval sa o jednotný postoj všetkých slovenských politických síl pri obrane národných záujmov. Z jeho podnetu vzniká roku 1871 pri 10. výročí Memoranda Slovenská národná strana a Viliam Pauliny-Tóth sa stáva jej predsedom.
Záver života Viliama Paulinyho-Tótha znovu poznačili tragické udalosti. V roku 1875, keď zatvorili Maticu slovenskú, zomiera mu aj jeho životná opora, manželka Vilhelmína. Približne v čase, keď sa dožil päťdesiatky, ho v júni 1876 prikvačila ťažká choroba a už od augusta len ležal. Dožil sa ešte vydania svojej poézie Básne Viliama Paulinyho-Tótha.
Viliam Pauliny-Tóth zomrel krátko pred svojimi päťdesiatymi prvými narodeninami 6. mája 1877. Len krátko pred ním zomreli aj dvaja jeho básnickí druhovia (Janko Kráľ v máji 1876 a Janko Matúška v januári 1877). Slovenský politický i umelecký život v tom čase postihla ťažká strata. Dnes si literárne dielo Viliama Paulinyho-Tótha pripomíname najmä prostredníctvom hymnických piesní Slovenčina moja, Čo čusíš, čušíš, Slováku mužný? a Kto si rodom Slovák.
Snímky: www.staratura.sk, www.wikimedia.commons
