Matica slovenská si každoročne pripomína dvojstoročnice narodenia významných i relatívne menej významných predstaviteľov štúrovskej generácie. V roku 2026 sa pozornosť sústredila na osobnosť všestranného štúrovca, a tak ho vyhlásila za „Rok Viliama Paulinyho-Tótha“.
V Slove sme už uverejnili text Jána Bábika: Autor hymnickej piesne Slovenčina moja.
Dnes uverejňujeme pohľad Júliusa Lomenčíka: Všestranný štúrovec Viliam Paulíny-Tóth ako literát.
Tretím príspevkom bude text Jozefa Schwarza: O štátnikovi Viliamovi Paulinym-Tóthovi.
* * *
Viliam Pauliny-Tóth bol od začiatku 60. rokov 19. storočia všestranne činnou osobnosťou, spájajúcou podobne ako predtým Ľudovít Štúr činnosť literárnu s činnosťou politickou a publicistickou. Bol básnikom, prozaikom i dramatikom, ale jeho literárne snaženia nedosiahli úroveň iných štúrovských literátov. Možno sa to prejavilo aj v dôsledku toho, že Pauliny počas života vykonával množstvo najrozličnejších činností, a to mimoriadne tvorivo aktívne. Podľa vlastného vyjadrenia mu vzťah k slovenskému národu vštepovala matka rozprávaním „o velikosti slovenského národa, o jeho predošlosti a terajšej rozervanosti, upomínajúc ma vždy verne milovať národ ten, jehož členom byť poprial mi Hospodin. Naučila ma i pár zneliek Kollárových; menovite ,Od Uralů k Tatrám‘, ,Slávie o Slávie‘ a ,Bože, Bože, který dobre mínil‘, a lásku k poézii hľadela vo mne vzbudiť národnými piesňami, povesťami.“
Práve ono dávalo jeho počiatočnej básnickej tvorbe svojský tón, ktorý si začal vytvárať počas štúdia na gymnáziu v Modre (1838 ̶ 1843) najmä pod vplyvom nemeckých, francúzskych i maďarských romantických vzorom subjektivistickej poézie, za čo ho riaditeľ gymnázia Karol Štúr (brat Ľudovíta Štúra) kritizoval. Jeho básnický vývin potom ovplyvnili roky štúdií na bratislavskom lýceu. V básňach reagoval na aktuálne témy, medzi ktorými zohrávala úlohu nová podoba spisovnej slovenčiny. Napríklad báseň K bratom napísal s výzvou k láske k slovenskému jazyku. Podľa neho nastala doba „veľkých činov“, preto sa treba pevne držať slovenčiny:
V nej ty oslov hory, doly,
v nej vrav ľudu, čo ho bolí…
Zdôrazňovanie činu ho viedlo uvedomovanie si pasivity, v ktorej národ žil. V uvedených intenciách umelecky najpôsobivejšie vyslovil myšlienku potreby aktivizovať národné sily v básni Na život (1845), ktorú vybudoval na dvoch motivických prvkoch: život a smrť. Ideálom opravdivého činorodého života je „život s ohňom mladým“, pretože iba „oheň“ a „zápal“ môže oslobodiť „z reťazí otroka“.
Základným znakom života je nadšený čin a jeho sprievodným znakom je reč. Treba si porozväzovať jazyky ku skutočnej reči: „Rozviažte si už jazyky raz k reči skutočnej.“ Báseň je príkladom vhodného využitia slov „živý“ a „život“, ktoré pomenúvajú autorove ideály:
Živý život život dáva,
živé večne žijú hlasy,
živý čin po smrti vstáva
z hrobu – živá viera spasí.
Počas štúdií určite aj pod vplyvom Štúrových snáh o novú podobu spisovnej slovenčiny umelecky pôsobivo svoj vzťah k rodnej reči vyjadril v básni Slovenčina (1845) pod známym názvom Slovenčina moja: „Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš, / Tatransko vzbudzuješ, život mu dáš.“ Báseň bola zhudobnená. Aj báseň K Slovákom alebo K bratom (1844) bola zhudobnená pod textovým incipitom prvého verša: Kto si rodom Slovák. Alebo napríklad báseň Pozor Slováci!, ktorú sám zhudobnil.
Po skončení štúdií (1846) pôsobil krátko v Srbsku a na jeseň 1846 prijal vychovávateľské miesto v Horných Príbelciach, kde napísal rozsiahle dielo – alegoricko-básnickú romantickú drámu Ľudská komédia, v ktorej sa pokúsil zobraziť v romanticko-mesianistických víziách filozoficko-etický problém dobra a zla v dejinách ľudstva. Jaroslav Vlček o nej napísal, že „na úzkom historickom podklade z Dóžových sedliackych vzbúr stavia vzdušné zámky budúcej slovenčiny“. Revolučné udalosti 1848/49 ovplyvnili nielen jeho poéziu zameranú na nadosobnú problematiku, ale dokladom revolučného myslenia bol politický spis Vek slobody a premeny najnovšie (1848). Stal sa dokladom Paulinyho viery v ideály radikálne zameraných vzdelancov v Uhorsku. Vojenské povinnosti mu dávali podnety pre písanie básní, v ktorých napríklad vyzýva do boja proti „odrodilcom čiernym“ za „práva rodu“ (Sláva nám, 1848), prejavuje bojové výzvy adresované jednak „slovenskej rodine“, jednak „Slávy družine“, vyzýva do boja „za rod milý“ a proti „odrodilému vrahovi“ (Rušaj, v Stupave 1849): „Rušaj bratku, rušaj rezko, / na vraha slobody. / Do boja nech vstáva všetko / z ohyzdnej poroby“.
Po revolúcii Pauliny postupne prechádza k písaniu prózy. Bol jeden z tých (spolu s Jonášom Záborským, Samom Tomášikom, Gustávom Kazimírom Zechenterom-Laskomerským, Mikulášom Štefanom Ferienčíkom a ďalšími), ktorí určovali charakter literatúry matičných rokov, keď situácia v slovenskej literatúre nebola najpriaznivejšia. Pauliny svojimi prozaickými prácami prispel k rozkladu základov slovenského romantizmu a napomohol k otvoreniu priestoru novým zobrazovacím kvalitám slovenskej prózy. Jeho próza plnila predovšetkým národnobuditeľské poslanie, na čo poukazujú aj slová J. M. Hurbana, že „národ i Viliam stáli v nepřetržitém spojení co do citů a potřeb, tužeb a snah nejušlechtilejších. Oba sobě rozuměli, oba vzájemnou přízní a láskou se pronikali“ Cieľom jeho literárnej tvorby bolo predovšetkým aktualizovať dobový politický program, popularizovať a vysvetľovať jeho základné princípy.
Vzhľadom na určitú dynamiku daného obdobia a s tým súvisiaceho množstva politickej, novinárskej a organizátorskej práce stihol síce byť aj plodným prozaikom (oproti iným autorom mu patrí prvenstvo v knižnom vydaní próz v zbierke – súbor pôvodných, preložených i zadaptovaných próz – Besiedky (I. – IV, Skalica 1866 – 1870), ale bez kladenia si vyšších umeleckých ambícií. Na viaceré nedostatky poukázal Oskár Čepan, ako je „napríklad slabá symbióza idey a faktu, didaktizmus, utilitarizmus, umelecká nepresvedčivosť pri stavbe postáv, kontrastne ladená kompozícia, deskripcia miesto spontánneho vnútorného pohybu a podobne“.
Paulinyho metódou beletrizovania bolo úsilie kombinovať detailne verný opis reálií s pútavým dejom, ktorý „síce nepohrdne ani prvkami dobrodružnej zápletky, no smeruje celkom jednoznačne k manifestácii mravnej alebo politickej tendencie“. Prozaické príbehy teda budoval na pravdivej udalosti, osobnom zážitku, spomienke. Jeho „pravdivosť“ je podopieraná veľmi často aj vecnými vysvetlivkami, citáciami prameňov alebo odbornej literatúry. Pauliny ako typický predstaviteľ dokumentárne zameranej prózy sledoval dokumentárnosťou líniu smerujúcu k pravdivejšiemu zobrazovaniu skutočnosti na základe konkrétneho činu uvedením faktov, udalostí alebo javov zo slovenského života. Uvedené skutočnosti presadzoval v žánrovo pestrých prózach publikovaných v Sokole, Pešťbudínskych vedomostiach a Černokňažníku, kde podľa Jána Jurča „nadväzoval na publicistické tendencie štúrovskej prózy, najmä na prozaickú tvorbu J. M. Hurbana“. Silný dôraz na dokumentárnosť sa prejavil aj v podtituloch poviedok: pravdivá udalosť, skutočná udalosť, obrázky z nedávnych čias, výpisky z denníka, z denníka priateľovho a pod. Rovnako príznačné sú i časté výroky v texte, ako „skutočné a pravdivé udalosti rozprávam“. V rozsiahlej a umelecky nevyrovnanej próze V. Paulínyho-Tótha možno podľa Oskára Čepana vyčleniť viaceré línie: – od romantického pátosu k satire a spoločenskej kritike; – od spoločenskej a historickej poviedky k politickému pamfletu; – spájanie situačného humoru s ľudovovýchovnou propagáciou. V danom období napomáhal formovanie žánrov krátkej prózy na ceste „modernizácie“ slovenskej prózy, čiže jej tematických a výrazových inovácií. Tým síce naznačoval možnosti jej ďalšieho vývinu, ale nie každý príspevok napomáhal nástupu literárneho realizmu.
Rozvíjal aj žáner historickej povesti (novela Trenčiansky Matúš, 1868; poviedky Tatársky plen, Kráľova žena, Kríž na Povislí, Tajna, Kyčina). V nich sa prejavil jeho záujem o históriu s cieľom prebúdzať národné povedomie umeleckými prostriedkami. Jeho historické prózy mali cez stret ideálnej minulosti a nepriaznivej prítomnosti potvrdzovať oprávnenosť aktuálnych slovenských politických koncepcií. Spomedzi historických próz je najreprezentatívnejšia novela Trenčiansky Matúš, ktorú v piatich kapitolách, pôvodne rozvrhnutých ako akty drámy, koncipoval na základe starostlivého štúdia a zbierania historických faktov o dobe Matúša Čáka s cieľom sprítomniť „v zábavnom síce, ale na číročistej historickej pravde a na logike udalostí osnovanom líčení drievnych dejín Matúšovu dumu, vrchol jeho slávy a úžasný jeho pád, aby ste tak uvideli a spoznali tú priepasť bied, do ktorej bol s Matúšovým pádom slovenský národ vsotený“. V. Pauliny-Tóth spôsob písania „svojho Matúša“ charakterizoval v liste adresovanom Andrejovi Sládkovičovi (pred 30. novembrom 1868). Z jeho vyznania vyplynulo, že „Matúš“ je syntéza Hurbanovho, Štúrovho a Záborského literárneho spracovania. Podľa literárneho vedca Milana Pišúta dielo koncipoval „s ústrednou ideou, že Slovensko bolo kedysi údelným kniežatstvom a Matúš Čák posledným obrancom práv Horného Uhorska. Žiadosti slovenského národa, vyslovené v Memorande, sa touto novelou mali oprieť o historickoprávne dôvody. Umelecky však toto dielo nepresiahlo úroveň beletrizovanej kroniky“.
Do portfólia Paulinyho próz patria aj spomienkové prózy, z ktorých niektoré majú aj autobiografické črty. V prózach s historickou tematikou využíval historické fakty z uhorských dejín ako dokument pre poznanie minulosti národa, ktoré sa medzi ľuďmi rozšíri lepšie prostredníctvom umeleckej literatúry. V spomienkových prózach historický „dokument“ nahrádza vlastný alebo sprostredkovaný zážitok, denníkový záznam alebo spomienka. Spomienkový návrat s autobiografickými črtami má próza Trinásta pieseň, v ktorej sa vrátil do študentského prostredia štúrovskej generácie v polovici štyridsiatych rokov 19. storočia. S touto prózou tematicky súvisí stručná črta Artúr a Lenóra (Krátka, ale smutná história) Využitím spomienok napísal i prózu Slovák a Nemec, v ktorej čitateľa privádza do prostredia hlučných zábav študentov v starom Prešporku. Vyslovene dokumentárne je spracovaná poviedka Tri dni zo Štúrovho života“ s podtitulom Skutočná udalosť, vypracovaná dľa výpiskov z priateľovho denníka – žánrovo uvedená ako rozprávka o tajnom úteku Ľudovíta Štúra v máji 1848 zo Slovenska na Moravu. Početné obrázky a črty zo súčasnosti neraz výstižne typizujú príhody a postavy šesťdesiatych rokov v tóne humoristicko-satirickom a sentimentálne výchovnom.
