Mesto so živou vodou
Pokojné kúpeľné prostredie Piešťan už dlhé desaťročia láka mnohých spisovateľov, aby tu nielen hľadali stratené zdravie a zregenerovali si sily, ale aby v tichých zákutiach parkov, na kolonáde alebo ponorení v liečivej vode či v uzdravujúcom bahne hľadali aj tvorivú inšpiráciu a aby potom v pokoji izieb Domova spisovateľov cizelovali svoje diela. Už v minulosti si v Piešťanoch neraz zmáčali ubolené kosti a kĺby madunický kňaz a básnik Ján Hollý i Jozef Ignác Bajza.
Nemôžem spomenúť všetkých spisovateľov, ktorí navštívili Piešťany a liečili sa v nich, tak vymenujem len tých najvýznamnejších – nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Selma Lagerlöfová, známy obranca práv Slovákov Robert Seton-Watson, Karel Matěj Čapek-Chod, Josef Čapek, Jaroslav Hašek, František Xaver Šalda, Janko Jesenský, Pavol Socháň, Hana Gregorová, Vladimír Roy či cestovateľ Jiří Hanzelka. Menoslov spisovateľov by mohol pokračovať ďalej a bol by veľmi dlhý, preto sa v tomto príspevku budem venovať len tým spisovateľom, ktorí sa narodili, žili a tvorili v Piešťanoch dlhší čas.
Saluberrimae Pistinienses thermae
Liečebné účinky piešťanských kúpeľov sa spomínajú už v 16. storočí. Napríklad roku 1571 Johann Crato z Krafftheimu, inak lekár troch cisárov, Ferdinanda I., Maximiliána II. a Rudolfa II., odporúča vo svojom diele Päť dobrých rád proti ischiatickým bolestiam 40-dňový kúpeľ v piešťanských prameňoch a bahenné zábaly.
Prvá autentická správa o piešťanských kúpeľoch je o niekoľko rokov staršia. Roku 1549 vydal humanistický vzdelanec Juraj Wernher knihu O podivuhodných vodách Uhorska, v ktorej píše o liečivých vodách a prameňoch na Slovensku – v Trenčianskych Tepliciach, vo Vyhniach, v Liptovskom Jáne, Ružbachoch, Bojniciach a prirodzene aj v Piešťanoch.
Na začiatku Kolonádového mosta v Piešťanoch môže návštevník vidieť sochu barlolámača od Roberta Kühmayera. A nad ňou je nápis – Saluberrimae Pistinienses Thermae – Uzdravujúce piešťanské kúpele. Nie je to nejaký reklamný slogan v latinskom jazyku o svetoznámych kúpeľoch, ale je to názov básnickej skladby, ktorú v Piešťanoch pred vyše 380 rokmi vytvoril český pobielohorský exulant Adam Trajan Benešovský. Verše napísal, ako aj z názvu vyplýva, po latinsky a v slovenčine vyšli zatiaľ v dvoch prekladoch. Prvýkrát preložil toto pozoruhodné dielo v roku 1942, pri 300. výročí vzniku tejto mimoriadne vzácnej literárnej pamiatky Valentín Beniak a nazval ho Chválospev na piešťanské kúpele. O necelých štyridsať rokov sa s textom popasoval piešťanský hydrogeológ a balneohistorik Augustín Rebro a preklad pomenoval Uzdravujúce piešťanské kúpele.
Adam Trajan Benešovský
O živote Adama Trajana Benešovského (asi 1586 – 1650) vieme málo. Vo svojej básni píše, že v čase jej písania mal 56 rokov. Ako prezrádza aj jeho meno, pochádzal z českého Benešova. Vysokoškolské vzdelanie získal na pražskej univerzite a v roku 1609 sa stal bakalárom. Potom pôsobil ako evanjelický kňaz vo Vimperku a po bitke pri Bielej hore roku 1620 odišiel do vyhnanstva. Po dlhšej anabáze zakotvil v Drahovciach, kde kázal slovo božie. Do piešťanských kúpeľov to nemal ďaleko a podľa všetkého sa v nich aj liečil.
Aj keď ešte pred Trajanom navštívili Piešťany významní lekári i cestovatelia a opísali ich vo svojich dielach, Adam Trajan ako prvý siahol k umeleckému stvárneniu života v piešťanských kúpeľoch. Formou elegického disticha ďakuje bohu za liečivý dar piešťanských prameňov a v básnickej skladbe, ktorá má 276 veršov, si osobitne všíma pobyt rozličných spoločenských vrstiev v kúpeľoch a popisuje aj liečebné metódy. Známe latinské príslovie „Aj knihy majú svoje osudy“ platí i na básnickú skladbu Adama Trajana Benešovského. Zachoval sa len jeden jediný exemplár básne, a to v archíve evanjelického kolégia v Blatnom Potoku (Sárospatak) v Maďarsku, a to vďaka neznámemu knihovníkovi, ktorý z tohto pozoruhodného diela urobil odpis. V roku 1926 potom publikoval báseň známy piešťanský kúpeľný lekár Dr. Ladislav Lichtenstein v diele Balneologisches Handbuch des Bades Pistyan a k latinskému originálu pripojil aj svoj nemecký preklad.
Chválospev na piešťanské kúpele nie je jediným dielom Adama Trajana Benešovského. Písal aj práce zdravotníckeho charakteru (Kratičké vypsání příčin rány morové), diela náboženské (Pout betlémska a Užitečné rozjímaní o postu), vojenské (Historie o válkách). Napísal aj autobiografickú prácu Exilium Adami Trajani Beneschovini, v ktorej priblížil svoj tragický osud.
Okrem spomínaného latinského nápisu nad Kühmayerovou sochou barlolámača na začiatku Kolonádového mosta pripomína Adama Trajana Benešovského v Piešťanoch aj básnikova socha z pieskovca v Sade Andreja Kmeťa, ktorej autorom je Ladislav Ľudovít Pollák.
Podrobnejšie som o Adamovi Trajanovi Benešovskom napísal v článku Básnický hymnus o piešťanských kúpeľoch v Novom slove v júli 2022.
Gejza Vámoš
Významný slovenský prozaik medzivojnového obdobia Gejza Vámoš (1901 – 1956) sa prisťahoval do Piešťan v roku 1929 a ordinoval v nich ako kúpeľný lekár a lekár Okresnej nemocenskej pokladnice. Bol špecialistom na balneológiu a liečenie reumatizmu. Medzi Vámošových pacientov patrili napríklad František Xaver Šalda a Robert Seton-Watson, známy aj pod menom Scotus Viator. Gejza Vámoš sa v Piešťanoch zapájal do kultúrneho života mesta, redigoval časopis Piešťany a okolie a týždenník Piešťanské zprávy. Ako odborník propagoval liečivé účinky piešťanských kúpeľov aj v zahraničí a mal niekoľko vystúpení v Londýne, kde predvádzal liečbu piešťanským bahnom.
Vámoš však do Piešťan pravidelne chodieval už dávno pred tým, ako tu začal stále bývať a ordinovať. Od roku 1922 počas letných sezón sprevádzal do Piešťan profesora Edvarda Cmunta, u ktorého pôsobil ako asistent na Katedre balneológie a fyziatrie na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej. Vámoš sa usadil v Piešťanoch ako známy spisovateľ, pretože už si získal renomé ako autor zbierky noviel Editino očko a práve v čase, keď sa presťahoval do Piešťan, mu vyšiel román Atómy Boha. V Piešťanoch napísal ďalšie tri romány. Kým prvý, Jazdeckú legendu, prijala verejnosť pozitívne ako humoristické rozprávanie o zážitkoch štyroch lekárov, jeho ďalší román Odlomená haluz spôsobil literárny škandál.
V literárnych kruhoch bol román vysoko hodnotený, získal Cenu vydavateľstva Melantrich, ale keďže bol namierený proti spoločenskému kastovníctvu a výlučnosti, založenej na dávno prekonaných dogmách, vzbudil nevôľu tak židovských, ako aj katolíckych kruhov. A keďže sa príbeh odohrával aj v Bahňanoch, čo je zašifrovaný názov Piešťan, dotknutý sa cítil aj Spolok slovenských lekárov. Podal na Vámoša žalobu pre urážku lekárskeho stavu Lekárskej komore, ktorá Vámoša zo svojich radov vylúčila. Vo Vámošovej pozostalosti sa našiel koncept listu, ktorým komentoval celú aféru, ale z neznámych príčin ho neuverejnil: „Čas pomaly, ale bezpečne zastiera dojmy a chorobné výkvety ľudskej mrzkosti zmierlivým závojom odpúšťania. Že ma chceli rozzúrení jednotlivci i celé ideové formácie čriedovo ubiť, inzultovali moju rodinu, oznamovali ma súdom, hanobili a vláčili po predajných a sadistických plátkoch špinavej žurnalistiky, znivočili moju existenciu, zaplavili anonymnými výplodmi skazených a krivo splodených indivíduí, vylúčili ma z miestnej lekárskej spoločnosti, že sa núkala proti mne za svedka celá „inteligencia“ osady blahobytných i ponížených vyrábateľov umelého hnojiva, že sa na Bahnianskej afére priživoval a mravne sa vyvyšoval kdejaký literárny potkan…“
Gejza Vámoš napísal v Piešťanoch ešte tretí román, Hrušovianski hriešnici, ktorý vyšiel v časopise A-Zet v roku 1938, a až v roku 2016 aj knižne.
Poslednú tretinu života prežil Vámoš ako vyhnanec túlajúci sa takmer po celom svete. Keď bolo isté, že vír rasovej neznášanlivosti, ktorý sa rozšíril takmer po celej Európe, zasiahne aj Slovensko, 13. marca 1939 odcestoval z Piešťan najprv do Francúzska a odtiaľ na Cejlón. Ani tu sa dlho nezdržal, odišiel do Číny, kde sa uchytil vďaka lekárskemu povolaniu. Pri liečbe používal piešťanské bahno, ktoré mu posielal otec, kým aj on neskončil v koncentračnom tábore. Po desiatich rokoch prežitých v Číne odišiel Vámoš do Japonska, Indie a napokon do Brazílie, kde zomrel v biede 18. marca 1956 v meste Muriaé na chorobu beri-beri.
Jeho pôsobenie v meste pripomína pamätná tabuľa na vile Vilczek na Kukučínovej ulici 2, v ktorej v rokoch 1929 – 1939 býval a v ktorej mal aj ordináciu.
Ivan Krasko
Ivan Krasko (1876 – 1958) sa stal Piešťancom roku 1943, keď mal už 67 rokov. Kraskova básnická lýra, ako vieme, stíchla rýchlo a nečakane veľmi skoro, a keď sa z Bratislavy presťahoval do Piešťan, mlčala už vyše tridsať rokov. Ivan Krasko žil v meste pokojným životom dôchodcu.
Keď žil v Piešťanoch, udelili mu v roku 1946 titul národného umelca. Vyšli mu aj dve knihy. Dielo, do ktorého zaradil aj nepublikované verše, a roku 1956 kniha prekladov z rumunskej poézie Tiene na obraze času, obsahujúca najmä verše jeho obľúbeného básnika Mihaia Eminisca, ktoré preložil na konci 19. storočia, krátko po maturite na rumunskom gymnáziu v Brašove.
Život Ivana Kraska v Piešťanoch pripomína dom, v ktorom žil. V súčasnosti je v ňom Pamätná izba Ivana Krasku. Otvorili ju v roku 1976 pri príležitosti 100. výročia básnikovho narodenia. Po roku 1989 bola zásluhou spisovateľa Ladislava Mňačka, druhého manžela Kraskovej dcéry Evy, expozícia reinštalovaná. Venovaná je básnikovmu životu, jeho rodine, štúdiám, profesionálnej kariére chemika i politickej činnosti počas prvej republiky. Približuje aj jeho umeleckú tvorbu. Sú v nej spisovateľove osobné veci a v knižnici sú jeho diela, početné vydania v slovenčine i preklady, knihy priateľov spisovateľov s venovaním, obrazy a plastiky od významných umelcov (Janko Alexy, Martin Benka, Aurel Kajlich, František Gibala, František Úprka, Jozef Kostka, Ladislav Polák, Tibor Bártfay a i.)
Ivan Stodola
Aj ďalší slovenský spisovateľ Ivan Stodola sa prisťahoval do Piešťan až po zenite svojich tvorivých síl. On, kráľ modernej slovenskej drámy, prišiel do Piešťan s poriadne polámanou korunou a roztrhaným rúchom. Stodola drámy nielen písal – jednu aj osobne prežil. On, ktorý svojimi historickými hrami Kráľ Svätopluk, Marína Havranová, tragédiou Bačova žena alebo komédiami Náš pán minister, Čaj u pána senátora a Jožko Púčik a jeho kariéra vládol na slovenských profesionálnych i ochotníckych scénach, sa zrazu v roku 1951 ocitol za mrežami.
Na základe vykonštruovaných dôkazov ho odsúdili na osem rokov väzenia, stratu občianskych slobôd, konfiškáciu majetku a pokutu 100 000 korún. Netreba zdôrazňovať, že proces mal politický podtón. V odôvodnení rozsudku sa uvádzalo, že korene Stodolovej trestnej činnosti boli v jeho buržoáznej ideológii a triednom pôvode. Stodolu napokon prepustili po 23 mesiacoch žalára na základe amnestie so zákazom vykonávať tri roky verejnú funkciu. Do bytu v Bratislave, ktorý mu zhabali, sa vrátiť nemohol, tak sa presťahoval do Piešťan, kde rok pracoval ako lekár zdravotnej výchovy a osvety, kým neodišiel do dôchodku.
Ivan Stodola v Piešťanoch napísal len jednu divadelnú hru – Pre sto toliarov z čias tureckých nájazdov na Slovensko. Hra sa nedočkala inscenovania. Väčší úspech mal Stodola ako prozaik. V Piešťanoch napísal knihu o svojom príbuznom, veľkom slovenskom vedcovi a vynálezcovi Aurelovi Stodolovi Náš strýko Aurel a dve autobiografické prózy, V šľapajách Hippokrata a spomienku na tragické dni prežité za mrežami Smutné časy, smutný dom.
Ďalší tvorcovia v meste
Maliar a spisovateľ Janko Alexy žil v Piešťanoch v rokoch 1932 – 1937. Neúspešne sa v meste snažil založiť umeleckú kolóniu, v ktorej by, rovnako ako v zahraničí, žili maliari a tvorili. Tu sa aj oženil so Šarlotou Buganovou. Zapájal sa do kultúrneho života mesta, bol členom Piešťanskej muzeálnej spoločnosti a aj literárne tvoril, napísal tu tri knihy Na voľnej vôľuške, Hurá!, Už je chlap na nohách a pobytu v Piešťanoch sa podrobnejšie dotkol v životopisnej knihe Život nie je majáles.
Detstvo v Piešťanoch prežil spisovateľ Dušan Dušek, tu vychodil základnú školu; strednú školu v meste zase navštevoval dramatik, rodák z neďalekej Radošiny Stanislav Štepka.
Rodáci
Spisovateľov, piešťanských rodákov, zaznamenávame až v 30. rokoch minulého storočia. V meste sa narodil Berco Trnavec (1934 –2016), vlastným menom Bartolomej Trnavec, ktorý v Piešťanoch študoval na gymnáziu. Po troch rokoch práce v humoristickom časopise Roháč sa stal až do odchodu na dôchodok pracovníkom redakcie zábavných žánrov vo vtedy v Československom rozhlase v Bratislave. Prácu vykonával s nadšením a plným nasadením. Bol autorom mnohých kabaretov, humoristických pásiem, dramatizácií diel významných svetových i slovenských autorov, najmä z oblasti humoristickej literatúry. Knižne vydal jedenásť humoristických kníh Odkaz v demižóne, Epitafy z cintorína politických mŕtvol, Slovák nepotrebuje viagru a naposledy Kamasutra Live.
Aj literárna tvorba ďalšieho piešťanského rodáka Vojtecha Haringa (1942 – 2014) dokazovala, že Piešťanci mali zmysel pre humor. Povolaním psychológ sa angažoval v kultúrnom živote rodného mesta. V polovici 90. rokov bol spoluzakladateľom Divadelného ochotníckeho súboru Ivana Stodolu, pre ktorý napísal divadelnú hru Lysistrata po slovensky a sám v nej účinkoval. Jeho humoristické pásma a kabarety odvysielal Slovenský rozhlas, jeho fejtóny a epigramy uverejňovali slovenské noviny a časopisy (Literárny týždenník, Roháč, Smena na nedeľu, Slovenské národné noviny). Knižne vydal Euroaforizmy, Epitafy pre živých, zdravých a šťastných, Literárne poklesky s výtvarnými zábleskami. Bol nositeľom Ceny primátora mesta Piešťany za aktivity v oblasti kultúrnej práce.
Kveta Dašková (1935 – 2021) študovala na miestnom gymnáziu. Pracovala vo vydavateľstve Mladé letá a ako spisovateľka sa zameriavala predovšetkým na mladého čitateľa. V roku 1963 debutovala knižkou Slnko v konzerve (spolu s J. Pantoflíčkom). Odvtedy vydala knihy Slová z dovozu, Milión krokov bez nehody a naposledy Peťka, ja a osem medvedíkov. Záslužnú prácu vykonala aj ako vydavateľská redaktorka. Po roku 1990 založila Vydavateľstvo Q 111, v ktorom vydávala knihy predovšetkým pre náročného čitateľa. V roku 2016 získala za celoživotný prínos do detskej literatúry Cenu Trojruža.
Prekladateľ Otakar Kořínek (1941) po skončení štúdií najprv pôsobil ako právnik, od roku 1985 prekladateľ a novinár na voľnej nohe. V roku 1991 bol tlačovým tajomníkom predsedu Federálneho zhromaždenia Alexandra Dubčeka. Pracoval ako novinár, spravodajca TASR v USA (1992 – 1998), pôsobil v diplomatických službách ako generálny konzul ČSFR v Los Angeles (1992) a radca na ambasáde Slovenskej republiky v Haagu (2008).
Ako autor pôvodnej literatúry najprv napísal filozofickú esej o Beethovenovi Človek a múza: Missa solemnis (1999), neskôr spomienkové prózy Washington – Sedem rokov v centre moci a Vtedy v Amerike, z literatúry faktu Pozývací list 1968 a naposledy beletrizovaný cestopis z Talianska Do Amalfi na kávu.
Prekladá klasické i súčasné diela významných spisovateľov z anglofónnej jazykovej oblasti. V jeho širokospektrálnom prekladateľskom registri nájdeme najvýznamnejšie diela výrazných osobností klasickej i modernej literatúry, divadelné hry, náročné eseje, ale aj diela tzv. ľahších žánrov určené širšiemu okruhu čitateľov ako detektívky, špionážne a politické romány, thrillery, ľúbostné a romantické príbehy. Okrem anglickej a americkej literatúry prekladá aj tvorbu kanadských a írskych autorov. Spolu preložil vyše 200 románov, kníh esejí i divadelných hier. Je nositeľom viacerých ocenení za prekladovú tvorbu (trojnásobný držiteľ Ceny Jána Hollého, zápis do Čestnej listiny IBBY za preklad Tolkienovho Pána Prsteňov).
Andrej Štiavnický (1963 – 2023), vlastným menom Ján Šintál, sa v prozaickej tvorbe venoval predovšetkým jednej téme. V rozsiahlom románovom cykle (napísal deväť častí, poslednou bola posmrtne vydaná kniha Prízrak Alžbety Bátoriovej) stvárňuje príbeh Alžbety Bátoriovej a jej doby. Ako sám tvrdil v rozhovoroch, k písaniu kníh o nej sa dostal až po vyše tridsaťročnej permanentnej príprave, po dôkladnom štúdiu dokumentov a ostatného archívneho materiálu. Začínal tam, kde iní spisovatelia skončili. Andreja Štiavnického zaujímali predovšetkým osudy Alžbety Bátoriovej po odhalení jej zločinov a doživotnom uväznení na Čachtickom hrade, ale približuje aj historické udalosti po jej smrti. V románovej sérii autor zobrazuje snahu niektorých uhorských šľachticov s podporou panovníka postaviť ju pred súd a dosiahnuť spravodlivý a prísny rozsudok. Ich zámery narážajú na odpor palatína Turza, ktorý zubami-nechtami odďaľuje, aby sa s masovou vrahyňou uskutočnil riadny proces.
Exotikou vonia literárne dielo Emire Khidayer (1971), ktorá vyštudovala arabistiku, anglicistiku a islamistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracovala v diplomatických službách i v súkromnom sektore. Debutovala knižkou Arabský svet – Iná planéta, neskôr napísala rozprávky Príbehy zo Sumhuramu a životné skúsenosti zúročila v románe Dubajské tajomstvá – Nie je všetko zlato, čo sa blyští, ktorý hovorí o Slovenke, ktorá príde do tohto mesta zakladať slovensko-českú IT firmu.
Najmladšou spisovateľkou z Piešťan je Mária Dopjerová-Danthine (1974), ktorá od roku 1999 žije v Paríži. S týmto mestom je spojená aj jej literárna tvorba: knihy esejí Paríž – moja láska a môj život; Paríž, môj druhý domov a Parížske momenty.
Ľudovít Winter
Desaťtisíce ľudí už hľadalo v Piešťanoch svoje zdravie a mnohí z nich ho aj skutočne našli – medzi nimi dokonca aj korunované hlavy. Tu treba zdôrazniť, že o zveľadenie piešťanských kúpeľov sa významne zaslúžil najmä Ľudovít Winter (1870 – 1968) a jemu vďačíme za to, že medzi dvoma vojnami mali prívlastok svetové. Wintera postihol napokon krutý osud. Stal sa obeťou dvoch totalít, prvej fašistickej, pre svoj židovský pôvod, druhej komunistickej, pre svoj úspech a výnimočný podnikateľský talent. Svoj život opísal v knihe Spomienky na Piešťany, podľa ktorej neskôr režisér Dušan Trančík nakrútil film Optimista.
O Piešťanoch aj dnes platia verše, ktoré napísal pred vyše 380 rokmi Adam Trajan Benešovský, básnik ospevujúci piešťanské kúpele:
Tu môžeš vyzdravieť a domov vrátiť sa späť.
Slabosti zmiznú ti všetky, čo hatia ti kĺby,
znetvorujú telo, čo bledé z horúčky máš.
Odídu slabosti, sila do srdca sa vráti,
prirodzená farba červená ozdobí tvár.
Snímky: Autor, www.wikimedia.commons, www.sk.wikipedia.org, www.pic-piestany.sk, www.litcentrum.sk, www.visitpiestany.sk
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Levoča | 1. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Kežmarok | 2. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Ružomberok | 3. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Liptovský Mikuláš | 4. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Senica | 5. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Nové Zámky | 6. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Vrbové | 7. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Brezová pod Bradlom | 8. časť
