Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Liptovský Mikuláš | 4. časť

„Žiadame, aby právo národného veliteľstva nebolo určované rodom a stavom, ale duchom a právom rovnosti, a preto chceme, aby každý svojmu rodu verný, zločinom a výstupkami nezašpintaný občan a obyvateľ uhorský, dvadsať rokov majúci, voliť a štyriadvadsať rokov majúci, vyvolený byť mohol.“

Centrum Liptovského Mikuláša. Snímka: www.wikimedia.commons

V kúpeľoch Liptovská Ondrašová, dnes súčasti Liptovského Mikuláša, 10. mája 1848 prijali a o deň neskôr vyhlásili naši národovci Žiadosti slovenského národa, základný národnorevolučný program Slovákov, v ktorom žiadali demokratické riešenie národnostnej otázky Slovákov. (Tento ich významný čin tu pripomína pamätník z roku 1928). Nie náhodou zaznel tento revolučný hlas práve tu. Liptovský Mikuláš bol v tých časoch baštou národného hnutia, najmä vďaka Michalovi Miloslavovi Hodžovi (1811 – 1870), blízkemu spolupracovníkovi Ľudovíta Štúra, básnikovi a jazykovedcovi, ktorý tu v rokoch 1837 – 1862 pôsobil ako evanjelický farár. Tu napísal polemický spis na obranu novej slovenčiny Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo a jazykovedné diela Epigenes SlovenicusVětín o slovenčine. V porevolučnom období tu vytvoril rozsiahle básnické diela ako Matora, SlavomierskyVieroslavín, ktoré však vyšli tlačou až štyridsať rokov po jeho smrti. Aj vďaka Hodžovmu pôsobeniu v Liptovskom Mikuláši sa toto mesto stalo v dňoch 26. – 28. 8. 1844 dejiskom prvej sednice Tatrína, celonárodného kultúrneho spolku Slovákov, ktorý podporoval a zveľaďoval kultúrny život a vzdelanosť Slovákov, vydával a rozširoval učebnice, vedecké knihy i krásnu literatúru v slovenčine a podporoval národne uvedomelých študentov. Tri zo štyroch zasadnutí Tatrína boli práve v Liptovskom Mikuláši – v rokoch 1844, 1845 a 1846 a Hodža bol predsedom spolku. Tatrín zanikol roku 1848. Aj keď Hodža prežil posledné roky života v Těšíne a tam aj zomrel, jeho telesné pozostatky boli roku 1922 prevezené a uložené na miestnom cintoríne. Jeho sochu nájde návštevník pred evanjelickým kostolom, hneď vedľa je fara, kde je expozícia i pamätná tabuľa pripomínajúca pôsobenie Tatrína. Pred farou je aj socha Ľudovíta Štúra.

Asi najstarším zaznamenaným básnikom, žijúcim v Liptovskom Mikuláši, je Juraj Tranovský (1592 – 1637), ktorý tu prežil posledných šesť rokov svojho neľahkého života. Do Liptovského Mikuláša prišiel roku 1631 a dokončil tu svoje vrcholné dielo Cithara sanctorum. On, autor duchovných piesní pre evanjelikov, je paradoxne pochovaný v dnes katolíckom Kostole sv. Mikuláša. Tento kostol patril v čase Tranovského pohrebu evanjelikom, v ňom kázal i slovo božie, ale v čase protireformácie im ho odobrali katolíci. Na počesť Tranovského bol vydavateľský spolok v Liptovskom Mikuláši, v ktorom vychádzali diela slovenských i zahraničných spisovateľov, pomenovaný v roku 1898 po ňom – Tranoscius. Tranovského socha je pred evanjelickým kostolom vedľa sochy M. M. Hodžu.

V 19. a 20. storočí sa stal Liptovský Mikuláš akousi liahňou slovenských spisovateľov. Narodili sa tu významní spisovatelia, ktorí rozhodujúcou mierou zasiahli do vývinu slovenskej literatúry, ale aj poctiví drobní autori, ktorých diela pomáhali Slovákom v čase najťažších.

Socha od Ladislava Polláka pri Kostole sv. Mikuláša i pamätná tabuľa na dome na Námestí osloboditeľov 16 pripomína, že sa v meste narodil revolučný básnik štúrovského obdobia Janko Kráľ (1822 – 1876). Jeho životné osudy neboli s týmto mestom veľmi zviazané; chodil tu iba do ľudovej školy a ďalšie štúdia absolvoval už v iných mestách. Bol aktívnym členom Tatrína. Veľa básní napísal v ľudovom duchu, ďalšie revolučné vznikli v prelomovom období meruôsmych rokov. Z jeho básnickej tvorby uveďme aspoň tie najznámejšie: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zverbovaný, Šahy, Orol vták. Janko Kráľ napísal  aj básne s jánošíkovskou tematikou, známe dnes pod názvom Výlomky z Jánošiaka. Venoval ich pamiatke legendárneho zbojníka, ktorý svoju životnú púť ukončil v Liptovskom Mikuláši na šibenici v marci 1713. V dome, v ktorom pravdepodobne Jánošíka súdili, v kúrii Illésházyovcov na Námestí osloboditeľov, je Múzeum Janka Kráľa.

S Liptovským Mikulášom je spätá aj zaujímavá spisovateľská dynastia Bellovcov. Zakladateľ básnickej dynastie Jozef Pravoslav Bella (1810 – 1875) sa síce narodil v Kráľovej Lehote, ale od roku 1830 bol kožušníckym majstrom v Liptovskom Mikuláši. Zanechal rozsahom skromné literárne dielo. V I. ročníku almanachu Nitra Bella publikoval v češtine báseň Pozdravení Slovensku. Mal 10 detí, z ktorých štyri (všetko rodáci v Liptovskom Mikuláši) pôsobili v slovenskom kultúrnom živote. Jeho syn Jozef Bohuslav Bella (1832 – 1876) verše nielen písal, ale za svoje ideály sa bil so zbraňou v ruke a aj zomrel. V roku 1858 sa zúčastnil ako dobrovoľník na čiernohorsko-hercegovinskom povstaní, roku 1863 na poľskom proti ruskej nadvláde a roku 1876 padol v Srbsku v boji proti Turkom pri Aleksinaci. Písal ponášky na ľudové piesne, príležitostné básne a je autorom veršovanej povesti Rajčo Nikolajev o boji bulharského ľudu proti Turkom. Ďalší syn Ondrej Miloslav Bella (1851 – 1903) ako kaplán a vojenský kňaz pôsobil na mnohých miestach v Rakúsko-Uhorsku, až sa v roku 1890 usadil v Krakove. Svoje verše publikoval v časopisoch, almanachoch a kalendároch. Ako jedinému z rodiny Bellovcov mu vyšli jeho verše ešte počas života knižne pod názvom Piesne Ondreja Bellu. Ján Pravdoľub Bella (1836 – 1924) publikoval články o výchove remeselníckej mládeže, o zdravotníctve, včelárstve a ovocinárstve v novinách a časopisoch. Napísal niekoľko učebníc, ktoré sa používali v školách, aj keď ich uhorské úrady neschválili.

Aká si mi krásna,
ty rodná zem moja!
Krásne i tie hory
kol teba čo stoja;
krásno i to nebo
nad tými horami:
žehnám ťa, vítam ťa
vďačnými slzami.

Aj keď pieseň Aká si mi krásna patrí k základnému repertoáru mnohých speváckych zborov, často netušíme, že Eugen Suchoň ju skomponoval nie ako ponášku na ľudovú pieseň, ale na slová básne Návrat, ktorú napísal  básnik, skrývajúci sa pod pseudonymom Horal. Skutočné meno básnika znie Peter Dobroslav Bella (1842 – 1919). Zachovala sa po ňom len útlučká kniha básní Piesne zďaleka a iné verše, ktorá vyšla rok po jeho smrti roku 1920. K liptovskomikulášskym rodákom Bellovcov patrí aj hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella (1843 – 1936), autor prvej slovenskej opery Kováč Wieland, ktorý však nebol blízkym príbuzným spomínaných Bellovcov.                          

Poctivým robotníkom literatúry bol Rehor Uram Podtatranský (1846 – 1924). V Liptovskom Mikuláši sa nielen narodil, ale prežil tu väčšinu života. Vyše štyridsať rokov pôsobil na tunajšej evanjelickej ľudovej škole. Písal nenáročné veršíky pre deti a prekladal pre ochotníkov divadelné hry z maďarčiny.

Maľbami slovenskej krajiny, ale aj jánošíkovskými motívmi je známy maliar Janko Alexy (1894 – 1970), ktorý si popri maľovaní našiel čas aj na literatúru. Písal poviedkové knihy Jarmilka, GrétkaVeľká noc, romány Hurá! a Profesor Klopačka. Okrem Janka Alexyho sa v Liptovskom Mikuláši narodili aj ďalší významní maliari – portrétista slovenských národovcov a vynálezca Jozef Božetech Klemens (1817 – 1883) a svetoznámy výtvarník Koloman Sokol (1902 – 2003). V Centre Kolomana Sokola na Námestí osloboditeľov si môže obdivovateľ jeho diela pozrieť grafiky, ktoré umelec daroval Slovensku. Jedenásť rokov učil v Liptovskom Mikuláši maliar Peter Michal Bohúň (1822 – 1879), po ktorom je nazvaná galéria. Pri nej je umelcova socha.

Život plný zvratov prežil Vladimír Krivoš (1865 – 1942). Fenomenálny jazykový talent, ovládal 40 jazykov, z toho 26 aktívne. V rodisku prežil len prvých desať rokov, potom sa vydal do sveta a zakotvil v Rusku. Bol v službách cára i boľševického štátu. Obidva režimy ho väznili. Cársky ho po vypuknutí 1. svetovej vojny pre podozrenie zo špionáže poslal na Sibír, počas boľševického živoril v rokoch 1924 – 1926 na povestných Soloveckých ostrovoch. Napísal divadelnú hru Tolstojovec a preložil do ruštiny Vajanského báseň Herodes. Väčšina jeho prác zostala v rukopise. Knihy o jeho živote V palácoch a vo vyhnanstvách Kandidát diplomacie napísal Rudolf Tibenský. Pamätná tabuľa je na jeho rodnom dome na Ulici 1. mája 25.

Veľkou nádejou slovenskej literatúry bol Andrej Guoth (1906 – 1929), básnik wolkerovského osudu. Talentovaný umelec zomrel vo veku nedožitých 24 rokov na TBC. Výber z jeho básnickej tvorby roku vydal Emil Boleslav Lukáč v roku 1930 pod názvom Na rozlúčku.

Vynikajúci slovenský literárny historik prof. Milan Pišút (1908 – 1984) tiež uzrelsvetlo sveta v Liptovskom Mikuláši. Zaoberal sa predovšetkým slovenským literárnym romantizmom a vydal niekoľko monografií o hlavných predstaviteľoch tohto obdobia – Básnik Janko Kráľ a jeho Dráma sveta, Jozef Miloslav Hurban, Karol Kuzmány, Romantizmus v slovenskej literatúre. Ako spoluautor sa podieľal na vydaní Dejín slovenskej literatúry.  

Rodákom z Liptovského Mikuláša je aj Daniel Okáli (1903 – 1987), ktorý ako 19-ročný vydal zbierku sociálnej poézie Ozvena krvi a zápasov. V medzivojnovom období sa angažoval v ľavicovom hnutí, bol spoluzakladateľom DAV-u. Po roku 1948 bol povereníkom vnútra, ako obeť kampane proti tzv. buržoáznemu nacionalizmu bol v roku 1951 zatknutý, v roku 1954 odsúdený na 18 rokov a do roku 1960 bol väznený. Po rehabilitácii sa venoval literárnovednej práci.

Duše jeho z Liptova sem vletla,
umění kde konal knihařské,
a ač jméno nosil maďarské,
Sláva předce k synům svým jej četla;
jedno- dvě- tři! abys‘ dlouho svého
vtipu hledáním si netrudil,
už ti povím: Bělopotockého!
Knihvazače titul všeslavského
má zde muž ten, jenž svou probudil
snahou Tatry ze sna hlubokého.

Týmito veršami vzdal Ján Kollár v slávnej Slávy dcere hold rodákovi z neďalekej Paludze Gašparovi Fejérpatakymu Belopotockému (1794 – 1874) ako výraz ocenenia za jeho obetavú prácu pri šírení slovenského slova. Do Liptovského Mikuláša sa prisťahoval v roku 1821 a prežil tu viac ako 50 rokov. Dňa 1. novembra 1829 založil prvú požičovňu kníh, ktorú vrchnosť roku 1843 zakázala. Od roku 1830 do roku 1853 vydával Nový i starý vlastenský kalendář, ktorý mal od roku 1842 prílohu Slovenský pozorník. Bol jedným zo zakladateľov slovenského ochotníckeho divadla. Dňa 22. augusta 1830 jeho mikulášske ochotnícke divadlo uviedlo hru Jána Chalupku Kocúrkovo. V nasledujúcich trinástich rokoch súbor naštudoval tridsať tri hier a odohral asi päťdesiat predstavení. Kmeňovým autorom súboru bol Ján Chalupka, ale hrali sa aj hry Václava Klimenta Klicperu, Josefa Kajetána Tyla a vtedy módneho nemeckého dramatika Augusta Kotzebueho. Belopotockého socha stojí pri Kostole sv. Mikuláša.

Skutočnou hviezdou slovenskej dramatickej tvorby prvej polovice 20. storočia bol tunajší rodák Ivan Stodola (1888 – 1977). Po rokoch štúdií medicíny v Budapešti a Berlíne si v meste otvoril lekársku prax. Ale ako spomínal v rozhovore pre Slovenský rozhlas roku 1970, nezabúdal ani na svoju študentskú lásku – divadlo. „Pokúsil som sa aj sám napísať hru. Zaplním jeden večer v Mikuláši na fašiangy. Fraška Náš pán minister sa dostala do rúk Borodáčovi a hneď ju chcel zahrať. Zúfalý som bol, načo to, je to nedokonalé, improvizované. Divná vec, aj dnes ju hrajú ochotníci. Borodáč ma posmeľoval, napíš, napíš, veď nemáme čo hrať. Počúvol som a napísal som skoro každý rok novú hru.“

Stodolove veselohry Čaj u pána senátora, Jožko Púčik a jeho kariéra, historické hry Kráľ Svätopluk, Marína Havranová, či dráma Bačova žena si získali srdcia divákov. Napísal aj spomienkovú prózu Smutné časy, smutný dom o nespravodlivom väznení v 50. rokoch a knihu o svojom blízkom príbuznom, svetoznámom vedcovi Aurelovi Stodolovi (1859 – 1942), rodákovi z Liptovského Mikuláša, Náš strýko Aurel.

Vladimír Ján Žuffa (1893 – 1974) sa zapísal do dejín ako organizátor lekárnického života. V rokoch druhej svetovej vojny pôsobil na západnom fronte a napísal spomienkovú knihu Zdá sa, že sme torpédovaní. Ako príslušník demokratického odboja sa nevyhol perzekúciám – v rámci B akcie ho z Bratislavy vysťahovali do Dobšinej. Posledné roky života prežil v rodisku, v Liptovskom Mikuláši.     

Až po roku 1989 sa slovenská kultúrna verejnosť po dlhých rokoch mlčania mohla oboznámiť s hlbokým filozofickým dielom Ladislava Hanusa (1907 – 1994). V 30. a 40. rokoch publikoval kulturologické a literárne štúdie, v ktorých sa zameral na kultúrnosť a skultúrňovanie človeka v slovenských podmienkach. Po februári 1948 sa dva roky skrýval a po zatknutí prežil 13 rokov vo väzniciach. Po prepustení pracoval ako robotník, neskôr bol farárom v Kvačanoch a Hybiach. Aj napriek nepriaznivým podmienkam tvoril a na sklonku jeho života i krátko po smrti vyšli jeho práce Jozef Kútnik Šmálov, Romano GuardiniKostol ako symbol. Ladislav Hanus bol pri príležitosti 100. výročia narodenia zaradený do kalendára významných osobností UNESCO.

Nepriazeň osudu pocítil na vlastnej koži i spisovateľ-esejista Pavol Strauss (1912 – 1994), ktorý sa v Liptovskom Mikuláši narodil a žil tu do maturity. Vyštudoval medicínu vo Viedni a v Prahe a pôvodne písal verše po nemecky. Po vojne začal publikovať v slovenčine, ale v 50. rokoch bol prenasledovaný a umelecky umlčiavaný, preto aj jeho tvorba vychádzala väčšinou v Ríme. Až po roku 1989 začalo vychádzať jeho bohaté esejistické dielo – Rekviem za živých, Kvety z popola, Krížová cesta a mnoho ďalších kníh.

Medzi obeťami krutého 20. storočia bola aj lekárka Margita Schwalbová (1915 – 2003), ktorá sa narodila v Liptovskom Mikuláši a maturovala tu. Počas Slovenského štátu bola z rasových dôvodov prenasledovaná a tri roky väznená v Osvienčime. Krátko po vojne vydala knihu Vyhasnuté oči o krutom osude žien rôznych národností v tomto koncentračnom tábore. Po vyše pol storočí sa k tejto tragickej téme vrátila v autobiografickej próze Žila som životy iných, keď ako medička pomáhala väzenkyniam. V nemčine jej vyšla kniha Elf Frauen. Leben in Wahrheit… (Jedenásť žien. Život v pravde).

Ivan Laučík (1944 – 2004) patril do básnickej skupiny Osamelých bežcov. Po sľubných básnických knihách Pohybliví v pohyblivomSme príbuzní na začiatku, ktoré vydal koncom 60. rokov, sa na dvadsať rokov nútene básnicky odmlčal. Až roku 1988 vyšla jeho básnická zbierka Na prahu počuteľnosti a po prevrate Vzdušnou čiarou, Havránok a Básne. Na prelome storočí vyšli jeho verše v portugalčine, angličtine a nemčine. Po jeho smrti sa v jeho rodnom mesta usporadúva literárna súťaž Krídla Ivana Laučíka.           

Poetka a prekladateľka Margita Dobrovičová (1953 – 1994) je autorkou kníh veršov Modrej planéte, Prenosná priepasť, Slávnosti pod ľadom, Neprelistovaná krv a posmrtne jej vyšli knihy Tajomstvá duše Ten motýľ nevzlietne.

V súčasnosti v meste žije a tvorí poetka Anna Ondrejková (1954), ktorá debutovala roku 1975 zbierkou básní Kým trvá pieseň. Neskôr vydala ešte niekoľko knižiek poézie a je editorkou viacerých ročníkov almanachu mladých autorov Liptova Výhonky.

Okrem spomínaných spisovateľov v Liptovskom Mikuláši študovalo, pôsobilo alebo krátko žilo aj mnoho ďalších majstrov pera, napr. Samo Bohdan Hroboň, Jur Janoška, Andrej Kostolný, Rudo Brtáň, Fraňo Kráľ, Július Lenko,  Kazimír Bezek, Dobroslav Chrobák, Milan Rúfus, hudobní skladatelia August Horislav Krčméry a Ján Kadavý.

Nejeden čitateľ sa ako študent zabával a možno aj dnes dobre zabáva na českých klasických filmoch Cesta do hlbín študentovej duše Škola, základ života. Boli nakrútené podľa literárnych predlôh a scenárov českého spisovateľa Jaroslava Žáka (1906 – 1960), ktorý v rokoch 1932 – 1936 učil na miestnom gymnáziu francúzštinu a latinčinu. České zdroje píšu, že Žák spracoval zážitky na základe pôsobenia na gymnáziu v Jaroměři. Ale keďže knihy Študáci a kantoriCesta do hlbín študentovej duše, podľa ktorých režisér Martin Frič nakrútil spomínané filmy, vydal Žák krátko po odchode z Liptovského Mikuláša, nemožno vylúčiť, že nejedna vtipná epizóda sa odohrala práve na miestnom gymnáziu.

Z pôvodnej obce Vrbica, dnes už súčasti Liptovského Mikuláša, sa až na evanjelický kostol a niekoľko domov skoro nič nezachovalo. Zostal rodný dom dvoch významných slovenských spisovateľov-súrodencov – Martina Rázusa (1888 – 1937) a Márie Rázusovej-Martákovej (1905 – 1964). Obidvaja sú akýmisi kmeňovými spisovateľmi pre deti a ich diela patria k základnej literatúre pre túto vekovú kategóriu. Martin Rázus si obľubu mladého čitateľa získal autobiografickou dilógiou MaroškoMaroško študuje a jeho sestra nielen básňou Ranená breza, ktorá je takmer v každej čítanke, ale aj povesťami o Jánošíkovi (Rozprávky o Jánošíkovi, Junácka pasovačka) či rozprávkami V rozprávkovom svete, Ako išlo vajce na vandrovkuTri prasiatka. Obaja nepísali len pre deti, ale radom svojich závažných literárnych diel oslovovali aj staršie čitateľské generácie. Z poézie Martina Rázusa treba vyzdvihnúť najmä jeho protivojnovú poéziu Z tichých i búrnych chvíľ a To je vojna!, alebo básnické vyznanie Slovensku a nádej v národné oslobodenie v zbierke Hoj, zem drahá. Nazval ju podľa básne, ktorú prvýkrát publikoval v Robotníckych novinách 24. októbra 1918 a o jej vzniku napísal v liste Elze Vančovej-Stodolovej: „…pripojene posielam, o čo ste mi písali. (…) Vás prosím, dajte tento verš odpísať mládeži a nech putuje z úst do úst po slovenskom kraji. Je to dnes náramne potrebné. Keby som bol hudobníkom, skomponoval by som vhodnú hymnu vhodnú vzkriesenia…“ Báseň Hoj, zem drahá sa po zhudobnení Viliamom Figušom Bystrým skutočne stala slovenskou hymnickou piesňou. Rázus písal i historické romány Bombura, Surovcovci, Júlia, Odkaz mŕtvych, Krčmársky kráľ. Aj Mária Rázusová-Martáková písala pre dospelých – ľúbostnú a reflexívnu lyriku Pieseň o láske, Svetlo nad horami, Vyznanie a je autorkou divadelnej hry Jánošík. Život a dielo súrodencov pripomína expozícia v ich rodnom tzv. Rázusovie dome na Vrbickej ulici 312.

Vo Vrbici sa narodili aj ďalšie postavy našej literatúry a kultúry – etnograf, fotograf, prozaik i dramatik Pavol Socháň (1862 – 1941) a básnik a publicista Peter Pavol Zgúth (1863 – 1952). Výber z jeho časopiseckých veršov vyšiel pod názvom Paberky z rodných polí.

Keď navštívite prekrásne Nízke Tatry, popri obdivu nádhernej prírode i kultúrnym pamiatkam venujte pozornosť aj literárnej histórii Liptovského Mikuláša, ktorá je bohatá a v mnohých smeroch aj inšpirujúca.

Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Levoča | 1. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Kežmarok | 2. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Ružomberok | 3. časť

(Celkovo 46 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter