Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Senica | 5. časť

Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš,
Slovenstvo vzbudzuješ, život mu dáš!
Slovenčina moja, dcéra Tatier tichá,
za tvojimi hlasmi Kriváň vzdychá!
Slovenčina moja, reč zápalu plná,
krásne tvoje zvuky ňadrá zvlnia!
Slovenčina moja, je život i viera:
s ňou len Slovák žije aj umiera!

Senica, centrum mesta. Snímka: www.wikimedia.commons

Mnoho slovenských spisovateľov vzdalo hold svojmu pracovnému nástroju – rodnej reči. Veľkú odozvu mala aj báseň senického rodáka Viliama Paulinyho-Tótha (1826 – 1877) Slovenčina, ktorá sa stala po jej zhudobnení obľúbenou hymnickou piesňou. Viliam Pauliny-Tóth ju napísal ako 19-ročný, v júli 1845 v Hlbokom, ktoré je len niekoľko kilometrov vzdialené od jeho rodného mesta. Príležitosťou bolo druhé výročie historického rozhodnutia na miestnej fare, keď Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža a hostiteľ Jozef Miloslav Hurban prerokovali pravidlá kodifikácie spisovnej slovenčiny.

Viliam Pauliny-Tóth patril medzi výrazné postavy národného hnutia v 19. storočí. Narodil sa 3. júla 1826 v Senici v starej evanjelickej fare. Jeho detstvo bolo poznamenané úmrtiami najbližších. Otec, evanjelický farár, krátko po jeho narodení zomrel a sirotu s matkou Kristínou prichýlil dedo Žigmund Pauliny, náboženský spisovateľ, ktorý pôsobil ako evanjelický kňaz v Zemianskom Podhradí. Zomrel, keď malý Viliam nemal ani päť rokov. Matka, ako neskôr spomínal Pauliny-Tóth, sa snažila vštepiť mu od detstva lásku k národu.

V roku 1843 prišiel študovať na bratislavské evanjelické lýceum a patril k študentom, ktorí protestovali proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z Katedry reči a literatúry československej. K odchodu do Levoče sa však na nátlak príbuzných, že ho nebudú počas štúdií podporovať, nepripojil.

Po ukončení štúdií pôsobil ako profesor na kremnickom gymnáziu, kde ho v revolučnom roku 1848 prinútili vstúpiť do košútovskej armády. Čoskoro však dezertoval a stal sa dôstojníkom slovenského povstaleckého vojska.

Významnú úlohu v slovenskom národnom hnutí zohral Viliam Pauliny-Tóth v porevolučnom období. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení a po smrti Karola Kuzmányho bol prvým podpredsedom Matice slovenskej. Zvolili ho za poslanca uhorského snemu za kulpínsky volebný okres a bol zakladateľom a prvým predsedom Slovenskej národnej strany. Viaceré jeho básne boli zhudobnené a stali sa hymnickými piesňami. Okrem už spomínanej básne Slovenčina moja aj Čo čusíš, čušíš, Slováku mužný, Do zbroje! Je autorom historických próz – Kráľova žena, Kyčina, Tatarsky plenTrenčiansky Matúš. Pod menom Jána Nepomuka Bobulu vydal politický pamflet Jánošík, za čo boli obidvaja odsúdení na niekoľkomesačné väzenie. Výrazne sa zapísal do slovenskej žurnalistiky. Vydával časopisy Černokňažník a Sokol, bol dopisovateľom Pešťbudínskych vedomostí a neskôr aj zodpovedným redaktorom Národných novín.

Syn básnika Andreja Sládkoviča, Martin Miloš Braxatoris (1863 – 1934), ktorý v Senici pôsobil ako evanjelický kňaz od roku 1892 vyše štyridsať rokov až do smrti, sa pod svoje diela podpisoval ako Sládkovičov. Prispieval do časopisov Černokňažník, Živena, Slovenské pohľady veršami, najmä pre deti, a prekladmi z ruskej literatúry. Pre deti napísal básnické zbierky Zo života malých, Drobné kvieťa, Vtáčí džavot a ďalšie.

Pavol Braxatoris (1909 – 1980), ktorý sa narodil v Senici, zhodou okolností tiež v budove starej evanjelickej fary (dnes už zbúranej) ako 83 rokov pred ním Viliam Pauliny-Tóth, prevzal literárnu štafetu po svojich predkoch, po otcovi Martinovi a ešte slávnejšom dedovi Andrejovi. Bol majstrom ľahkej múzy a jeho libretá patria k zlatému fondu slovenskej operetnej tvorby. Texty k tanečným piesňam ako Čo sa mi môže stať, Zatancuj si so mnou, Tak nekonečne krásna boli skutočnými šlágrami svojej doby a dodnes sa uvádzajú medzi evergreenmi. Napísal libretá k siedmim operetám, najznámejšie sú Modrá ružaHrnčiarsky bál, v ktorom zaznela aj veľmi obľúbená Pieseň o rodnej zemi.

Medzi obľúbené skladby s textom Pavla Braxatorisa patrila tanečná pieseň Marína. Jej uvedenie sa nezaobišlo bez bizarnej situácie, ako po rokoch spomínal textár: „Istý renomovaný kritik v zápale diskusie o tejto piesni tvrdil, že ,súdruh Sládkovič sa obráti v hrobe´. Dúfam však, že ctihodný pohronský pevec ostal pokojne ležať a že sme touto pesničkou jeho báseň nijako neurazili.

A má niečo spoločné tanečná pieseň textára Pavla Braxatorisa Marína so slávnou básnickou skladbou jeho starého otca? Aj o tom sa Pavol Braxatoris vyjadril: Musím vás sklamať, ale nemá. Azda iba ten, že hudba má ľúbostný charakter a obsahovo si vyžaduje vyznanie adresované určitej žene. A keďže na hudobný rytmus sa práve toto meno dobre hodilo, neváhal som ho použiť.

So Senicou sú zviazaní aj dvaja významní predstavitelia modernej slovenskej literatúry, prozaik Ivan Horváth (1904 – 1960), ktorý sa v meste aj narodil, a básnik Laco Novomeský (1904 – 1976), ktorý sa síce narodil v Budapešti, ale jeho rodina pochádzala zo Senice a po vzniku Československa sa tam vrátila. Horvátha s Novomeským spája nielen rovnaký rok narodenia, vzťah k Senici, významné postavenie v slovenskej literatúre, ale ich osudy sa neraz preťali v zlomových okamihoch našej histórie. Obaja boli roku 1944 členmi ilegálnej Slovenskej národnej rady, ktorá pripravovala po politickej stránke Slovenské národné povstanie, a obaja sa o desať rokov stali obeťami zmanipulovaného procesu proti tzv. buržoáznym nacionalistom, ktorý ich odsúdil na dlhoročné tresty – Ivana Horvátha na 22 rokov a Laca Novomeského na 10 rokov.

Ivan Horváth pochádzal z národne uvedomelej slovenskej rodiny, jeho otec sa prisťahoval do vtedy maďarónskej Senice v roku 1901. Bol spolu s ďalšími obyvateľmi mesta – Ľudovítom Šimkom, Cyrilom Kresákom a senickým rodákom Gustávom Adolfom Bežom – signatárom Martinskej deklarácie. Ivan Horváth detstvo prežil v Senici a v rokoch 1931 – 1945 v meste pôsobil ako advokát, neskôr ako verejný notár. O jeho živote v Senici počas Slovenského štátu napísal jeho právnický kolega, ale v niektorých súdnych prípadoch i protivník, Dr. Ivan Hatala túto spomienku: „Musím konštatovať, že bol vynikajúci právnik, bystrého umu, pohotový a disponoval železnou logikou. Jeho žaloby či obrany boli vždy starostlivo vypracované, skutkový stav uvedený vždy vecne a právne závery správne aplikované. Boli štylisticky bezchybne vypracované, jasné a určité. Keď som v roku 1944 musel aj so svojou rodinou pred gestapom zo Senice ujsť, Ivan Horváth preukázal v tých najťažších časoch priateľské gesto voči mne, lebo moju advokátsku kanceláriu prevzal a moje veci ďalej viedol. Pomáhal nezištne každému, kto bol režimom prenasledovaný a potreboval pomoc.“

Ivan Horváth sa svojou tvorbou zaslúžil o rozvoj modernej slovenskej prózy, keď tvorivo využil vplyv moderných avantgardných literárnych smerov – po časopisecky publikovaných poviedkach debutoval ako devätnásťročný zbierkou próz Mozaika života a snov. Pozornosť literárnej kritiky získal až ďalšou knihou Človek na ulici. Pobyt v Paríži ho inšpiroval na napísanie súboru piatich noviel Vízum do Európy. Po vojne opísal bratislavskú bohému v novele Život s Laurou. Stal sa zakladateľom a prvým šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. V rokoch  1945 – 1948 bol podpredsedom SNR, potom až do zatknutia v roku 1950 veľvyslancom v Maďarsku. Zomrel osem mesiacov po prepustení z vyše 9-ročného väzenia v septembri 1960. Rodný dom Ivana Horvátha v Senici sa nezachoval. Bola na ňom pamätná tabuľa, a tá sa po asanácii budovy stratila ktovie kam. Plaketa vo forme ozubeného kolieska s jeho podobizňou sa ocitla na Záhoráckej stene slávy.

Laco Novomeský prežil detstvo tiež v Senici a krátky čas tu žil na prelome rokov 1939/1940. Kým Ivan Horváth rodné mesto v svojom diele takmer nespomína, Laco Novomeský vo väčšine zbierok vyjadruje k Senici svoj vrúcny vzťah. V debutovej zbierke Nedeľa Senicu spomína len náznakovo, ale v ďalších knihách poézie Romboid, Otvorené okná, Svätý za dedinou sú viaceré básne inšpirované Senicou. Mestu dokonca venoval celú zbierku – Do mesta 30 minút. Túto knihu pripomína na železničnej stanici pamätná tabuľa.

Dobrý deň! Hľa, nad výkričník vlasatice,
čo odjakživa niečo znamená,
je zužujúca sa cesta od stanice
na konci s mestom, punktom z kamenia.
Dobrý deň! Vzrušenia radostné a clivé,
dobrý deň, zas kráčať po jej perspektíve,
velebiť všetko v nej skutočnosť i zdanie,
odchody kamsi, potom návraty,
po jej dôvere sa tešiť na zvítanie,
na ruku, ktorá ruku pohladí.

Sochu Laca Novomeského, dielo Jána Kulicha z roku 1984, nájdeme v Mestskom parku. Za sochou bolo Múzeum Laca Novomeského, ktoré roku 2003 zaniklo a dnes je v ňom kaviareň s výstavnou časťou. Veľmi nespravodlivo voči Novomeskému, pretože okrem toho, že bol vynikajúci básnik, sa ako povereník školstva a osvety pred svojím uväznením zaslúžil o založenie Slovenskej filharmónie, Slovenskej národnej galérie, inicioval vznik nových divadiel a múzeí. Ešteže miestne gymnázium nesie stále jeho meno. A na básnikovu pamiatku sa každoročne uskutočňuje už 37 rokov súťaž pre mladých autorov Literárna Senica Ladislava Novomeského.

O miestnom cintoríne, na ktorom sú pochovaní mnohí významní senickí dejatelia, Laco Novomeský napísal básne Slávny senický cintorín a Cintorín za mestom. Okrem už spomínaného Martina Miloša Braxatorisa-Sládkovičova, ktorý tu má náhrobník s bronzovou bustou v nadživotnej veľkosti, je tu pochovaný Jozef Bánsky (1919 – 1956), ktorý sa špecializoval na výskum literárnych vzťahov slovanských literatúr a prekladal z poľštiny, ruštiny a francúzštiny. Zahynul pri leteckom nešťastí. Cirkevný spisovateľ Ján Mocko (1843 – 1911), ktorý mal za manželku dcéru Andreja Sládkoviča, spracoval životopisy viacerých predstaviteľov staršej slovenskej literatúry (Juraj Tranovský, Tobiáš Masník). Na cintoríne odpočíva strýko Viliama Paulinyho-Tótha Ladislav Pauliny (1815 – 1906), ktorý sa v Senici nenarodil, ale dlhé roky pôsobil ako evanjelický farár v neďalekej Prietrži a posledné roky prežil u dcéry v Senici. Zúčastnil sa na pamätnej vychádzke na hrad Devín v roku 1836, podieľal sa na založení spolku Tatrín a bojoval v Slovenskom povstaní v rokoch 1848/49. Napísal rozsiahlu alegorickú báseň Hrdoš alebo Stratený generál. Publikoval v novinách a časopisoch Slovenský pozorník, Slovenské národné noviny, Korouhev na Sionu, Slovenský letopis. Na senickom cintoríne je pochovaný aj Pauliniho zať, vydavateľ a kníhtlačiar Ján Bežo.

Jeho syn Gustáv Adolf Bežo (1890 – 1952), ktorý sa narodil v Senici, ale nie je tu pochovaný, bol priekopníkom detektívneho žánru v slovenskej literatúre. V novelách V driapach smrti, Vražda v bankárovom dome, Žltý gombík vytvoril typ mladého slovenského detektíva. Skon spisovateľa bol tragický. Gustáv Adolf Bežo ako úspešný nakladateľ zbohatol na vydávaní kníh slovenskej klasiky, ale aj Brehmovho Atlasu zvierat. Ako triedneho nepriateľa ho v roku 1952 prišli zatknúť agenti ŠTB. „Počkajte, idem si po kabát,“ povedal Bežo a vyšiel na poschodie, kde sa zastrelil.

Na senickom cintoríne je pochovaný čáčovský učiteľ Cyril Gallay (1857 – 1913), ktorý literárne debutoval lyrickou zbierkou Slzy osudu. Verše pre deti publikoval v Zorničke a Novinách mladých. Preložil diela svetovej literatúry Tisíc a jedna nocAndersenove rozprávky.

Zo senických rodákov spomeňme Eugena Lengyela (1892 – 1940), ktorý pred prvou svetovou vojnou pracoval ako kancelársky pomocník na Okresnom súde v Senici. Počas vojny padol do ruského zajatia a vstúpil do čs. légií. Po vojne žil v Bratislave a vydal básnické zbierky Večná kvíľba, Vo chvíľach súmrakuUmlklé chvíle, prózu o cárskom agentovi z revolúcie v roku 1905 Otec Gapon a životopis slovenského obchodníka vo Varšave J. M. Országh.

V Senici sa narodil a rané detstvo prežil básnik a prekladateľ Ján Majerník (1936 – 2021). Po ukončení štúdia slovenčiny a ruštiny na Filozofickej fakulte UK roku 1959 časopisecky publikoval verše a recenzie v Slovenských pohľadoch. Prekladal verše z ruskej, ukrajinskej a poľskej literatúry (Bella Achmadulinová, Boris Sluckij, Jevgenij Jevtušenko, Marina Cvetajevová, A. Tvardovskij, T. Rózewicz, K. I. Galczyňski). Knižne ako básnik debutoval roku 1967 zbierkou poézie Okamih dospievania, v ktorej rekapituloval prvé roky dospievania. V 80. rokoch vydal zbierky poézie, v ktorých sa zameral na svoju hubársku vášeň RastúNa huby šiel som. Napísal aj satirickú zbierku Pornogramy.

V Kunove, dnes už súčasti Senice, je rodný dom s pamätnou tabuľou básnika Martina Orgoníka-Kunovského (1887 – 1916). Svoje verše s ľúbostnými, prírodnými i národnými motívmi publikoval v časopisoch. Počas prvej svetovej vojny sa neúspešne pokúsil na talianskom fronte prebehnúť a pred pripravovaným procesom sa v Bratislave zastrelil. Posmrtne vyšiel výber z jeho básní pod názvom City srdca.

V Kunove sa narodil Pavol Kukliš-Kunovský (1890 – 1953), ktorý ako 17-ročný odišiel do Ameriky, kde napísal zbierku básní Sobrané verše a básne.

Literárny obraz Senice doplňme ešte o barokového spisovateľa Štefana Pilárika (1615 – 1693), ktorý prišiel do Senice v júni 1663 na pozvanie grófa Nyáryho. Pri prepade mesta ho 3. septembra zajali turecké vojská. Svoje dvojmesačné utrpenie a vyslobodenie opísal v básnickej skladbe Sors Pilarikiana – Los Pilárika Štěpána. Turecké zajatie priblížil aj v ďalšej knihe Turcico-Tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť). O desať rokov neskôr, v roku 1673, musel Pilárik zo Senice ujsť do Saska, keď mu po odhalení Vešeléniho sprisahanie hrozilo zatknutie.

Pavol Országh, ktorý sa v Senici od jesene 1874 do leta 1875 u Štefana Fajnora pripravoval na advokátske skúšky, tu prvýkrát použil pseudonym Hviezdoslav v básni, ktorú napísal na súdny spis. Prvýkrát sa verejne podpísal ako Hviezdoslav v Národných novinách, v nekrológu za Viliamom Paulinym-Tóthom roku 1877.                      

Jozef Miloslav Hurban si odpykával v Senici roku 1876 dvojmesačný trest za článok v Cirkevných listoch, v ktorom protestoval proti zatvoreniu Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií.

Básnik Ľubomír Feldek v Senici chodil v rokoch 1942 – 1946 do ľudovej školy, Jeho otec tu bol sudca a priatelil sa s rodinou Ivana Horvátha.

Na rímskokatolíckom kostole na Námestí oslobodenia sú pamätné tabule národovcom, ktorí v Senici pôsobili, Jozefovi Karolovi ViktorinoviJozefovi Závodskému, rodákovi zo Sotiny, dnes časti Senice, ktorý tu bol kňazom v rokoch 1919 – 1930.

V súčasnosti v Senici žije a tvorí básnik Pavol Stanislav, vlastným menom Pavol Pius (1943), ktorý píše predovšetkým duchovnú a ľúbostnú poéziu.

V Senici žil od roku 1973 až do smrti spisovateľ, trenčiansky rodák Jozef Repko (1940 – 2014). Písal dobrodružné a sci-fi romány, predovšetkým pre detského čitateľa, Kliatba Čierneho brala, Kolónia Lambda Pí, Pomsta mŕtvych rýb, Kliatba zeleného plameňa, Záhady starej pevnosti. Jozef Repko bol aj známy rozhlasový tvorca, autor hier pre mládež, rozhlasových seriálov a pásiem, najmä z histórie. Napísal aj scenár k filmovému muzikálu Smoliari.

V Senici žila a pracovala rodáčka z Revúcej prozaička Jela Mlčochová (1959), ktorá debutovala zbierkou poviedok Jazero, neskôr napísala zbierku próz Klebetnica a vydala niekoľko kníh pre mládež Hľadajte muža v maske!Adrianin prvý prípad, Kvapky ohňa, Strašidelný hrad, Dračí zub a ďalšie. Prekladá z češtiny a francúzštiny.

V centre mesta, na Námestí oslobodenia pri Dome kultúry, je Záhorácka stena slávy, na ktorej sú vo forme ozubených koliesok pamätné plakety významných Záhorákov. Zo spisovateľov, ktorých som spomenul, sú tam plakety Pavla Braxatorisa, Ivana Horvátha a Pavla Stanislava. Spojenie s literatúrou majú aj výtvarníci, ktorí sa presadili aj ako knižní ilustrátori, Ján Mudroch a Ľudovít Hološka. A je tam aj plaketa rodáčky z neďalekých Čár, Márie Kráľovičovej, ktorá sa preslávila i ako recitátorka básnickej skladby Marína.

P. S. Na počesť Laca Novomeského som sa rozhodol prejsť cestu zo železničnej stanice do centra Senice peši. Trvalo mi to nie 30 minút, ako veľkému básnikovi, ale 33 minút, a to bez zastávky.

Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Levoča | 1. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Kežmarok | 2. časť           
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Ružomberok | 3. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Liptovský Mikuláš | 4. časť

(Celkovo 40 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter