Mesto s prestrelenou ružou
Stará povesť o založení Ružomberka hovorí, že istý veľmož sa raz vracal rozjarený z poľovačky na svoj hrad. Zrazu v hradnej záhrade plnej ružových krov začul šuchot a myslel si, že je tam nejaké zviera. Neváhal ani chvíľu, strhol z pleca kušu, zamieril a vystrelil. Zasiahol však svoju milovanú dcéru, ktorá si bola natrhať svoje obľúbené kvety. Šíp prestrelil ružu a zasiahol devino srdce. Deva okamžite skonala. Neskôr okolo hradu vyrástla veľká osada a potom mesto, ktoré si dalo do svojho znaku šípom prestrelenú ružu.

Toľko hovorí o založení Ružomberka a jeho erbe ľudová povesť, najstaršia literárne pamiatka o meste. Ružomberok, okresné mesto s vyše 27 000 obyvateľmi ležiace na rieke Váh, vzniklo v 13. storočí, keď sa na území slovenskej občiny Revúca usadili nemeckí kolonisti, ktorých povolal kráľ Belo IV. Obec nazvali Ružovým vrchom, čiže Rosenbergom – Ružomberkom. Neskôr toto mesto zohralo významnú úlohu v dejinách i literárnom živote Slovenska. Narodili sa tu, študovali, alebo pôsobili mnohí známi literáti.
Najstarším zaznamenaným ružomberským spisovateľom je básnik Ján Kalinka (1567 – 1640). Po štúdiách vo Wittenbergu pôsobil v Trenčíne, Ružomberku a v ďalších mestách. Písal verše v latinčine v duchu súdobých humanistických poetík. Za jeho básnické dielo a rétorické schopnosti mu v roku 1620 na banskobystrickom sneme udelili titul „poeta laureatus“. V jeho básnických stopách pokračoval jeho syn Joachim (1601 – 1678), ktorý písal latinské verše; duchovné piesne ako Kdež mám hledat Ježiše skladal v bibličtine. Cenný je jeho denník Diarium, ktorý je svedectvom o jeho súdnom vyšetrovaní a žalárovaní na Bratislavskom hrade.
Ružomberok bol dlhé roky národnostne vlažným mestom. Keď doň v roku 1849 Hurban vtiahol na čele dobrovoľníckeho vojska, sťažoval sa na národnú ľahostajnosť obyvateľov. O niekoľko desaťročí to už nebola pravda a Ružomberok sa stal jednou z bášt slovenského národného života. Zásluhu na tom mal aj Karol Salva (1849 – 1913). V meste založil roku 1888 tlačiareň, v ktorej vychádzali slovenské noviny, časopisy, beletria i popularizačné a náboženské publikácie. K slovenskému čitateľovi odtiaľto putovali časopisy Dennica, Obzor, Dom a škola a Slovenské listy. Tu vyšiel básnický debut Ľudmily Podjavorinskej Z vesny života, román Terézie Vansovej Sirota Podhradských a Bielekove prózy Obrázky z hôr.
Skutočným centrom slovenského národného života sa stal Ružomberok na začiatku 20. storočia, keď tu začal kázať slovo Božie rodák z neďalekej Černovej, dnes súčasti mesta, Andrej Hlinka. S jeho menom je spojená tragická vysviacka, ktorá sa odohrala v jeho rodnej obci r. 1907. Keď si Černovčania postavili v dedine nový kostol, chceli, aby vysviacku vykonal sám Andrej Hlinka. Keďže ten bol pre angažovanie v slovenskom národnom hnutí v tom čase ako kňaz suspendovaný a nemohol kostol vysvätiť, uhorská cirkevná i svetská vrchnosť chcela, aby vysviacku vykonal iný farár. Černovčania chceli s vysviackou počkať, kým Andrej Hlinka bude od nespravodlivého cirkevného trestu oslobodený, a preto prosili, aby sa vysviacka odložila. No vrchnosť neustúpila. Keď slúžny a kňazi 27. októbra 1907 prišli na kočoch do dediny, Černovčania chytili kone a ešte raz požiadali o odklad vysviacky. Na to slúžny dal žandárom rozkaz, aby strieľali. Žandári rozkaz splnili a deväť Černovčanov padlo mŕtvych na zem, štyria zomreli na druhý deň, dvaja neskôr v nemocnici a mnohí boli ťažko zranení. Zo vzbury proti vrchnosti obžalovali 55 Černovčanov, z nich 40 odsúdili spolu na 37 rokov väzenia. Krvavú vysviacku černovského kostola prijal svet s rozhorčením. Slovenského národa sa verejne zastali dve významné osobnosti svetovej kultúry – veľký nórsky spisovateľ Bjørstjerne Bjørnson a škótsky historik Scotus Viator, ktorí upozornili na kruté zaobchádzanie so Slovákmi a hrubé porušovanie ich národnostných práv v Uhorsku. Udalosti v Černovej našli odraz aj v literárnej tvorbe. Verše o nej napísali napr. český básnik Jiří Mahen, neskôr Andrej Žarnov. V 90. rokoch priblížil tieto udalosti ružomberský rodák Anton Lauček (1950), v historickej próze Cez utrpenie. Okrem toho je aj autorom novely Andrej o Andrejovi Hlinkovi a divadelnej hry Masakra v Černovej.
Ale neboli to len udalosti tragické, ktoré nájdeme v histórii Ružomberka. Veľa veselosti vyvolalo napríklad aj vyšetrovanie záhadnej a brutálnej vraždy, ktorá sa odohrala roku 1907.
Vo vodách Váhu sa našla brutálnym spôsobom zavraždená a zohavená mŕtvola. Sadistický páchateľ jej odrezal hlavu, všetky končatiny a stiahol z nej aj kožu. Po pitve traja lekári konštatovali, že zavraždený bol mužského pohlavia, bol zdatný silný muž, asi tridsaťročný. Nepil alkohol, nefajčil a pred smrťou hladoval, pretože v žalúdku sa našli zvyšky po jahodách a malinách. Zavraždený asi blúdil po horách a musel sa živiť týmito lesnými plodinami. Mŕtvolu s veľkou pompou pochovali, ale o niekoľko dní sa zistilo, že zohavená mŕtvola bol vlastne medveď, ktorého zastrelili pri poľovačke. Potom medveďa odrali z kože, odrezali mu hlavu aj končatiny a telo hodili do rieky.
Túto veselú historku literárne spracoval ružomberský rodák Emo Bohúň (1899 – 1959). Napísal množstvo príbehov a vtipných historiek, ktoré mu vyšli pod názvom Zaprášené histórie. Bol výborný rozprávač a podobnými historkami zabával rozjarenú spoločnosť. Jeho otec, ctihodný ružomberský obchodník, chcel, aby sa stal úradníkom Slovenskej banky v Ružomberku, ale slobodomyseľná duša Ema Bohúňa tam vydržala len niekoľko mesiacov, potom dal úradníckej práci zbohom. Ušiel do Bratislavy, kde sa stal novinárom a legendárnym členom tamojšej bohémy. Jeho brat Ján Bohúň (1906 – 2000), tiež ružomberský rodák, sa v mladosti angažoval v ľavicovom hnutí, bol spolupracovníkom DAV-u a redaktorom Pravdy chudoby. Pod pseudonymom Ujo Mirko vydal rozprávky pre deti Babička rozprávaaRozprávky zo života zvierat. Najväčšiu umeleckú hodnotu má jeho rozsiahla novela Zranená jazva, v ktorej opisuje osudy rasovo prenasledovaného Ružomberčana počas druhej svetovej vojny i v čase komunistickej diktatúry. Novela bola preložená do češtiny a maďarčiny a jej vydanie zaznamenali s priaznivým hodnotením aj zahraničné časopisy. V rozhovore v denníku Práca Ján Bohúň o motíve napísať knihu povedal: „Za Slovenského štátu som sa usiloval pomáhať Židom. Kamaráta som schoval v bunkri neďaleko chaty a potom som spolupracoval pri jeho ilegálnom úteku do Švajčiarska. On sa, žiaľ, už do vlasti nevrátil. Ale prišli iní, a niektorých z nich v 50. rokoch pozatýkali a uväznili. Ich utrpenie bolo o to väčšie, že ho spôsobili vlastní ľudia – preto Zranená jazva, ktorá sa hojila po nacistoch a bola teraz znovu otvorená.“
V 50. a 60. rokoch minulého storočia bol Ján Bohúň riaditeľom hotela Paríž v Prahe, z ktorého urobil akési centrum Slovákov žijúcich a pôsobiacich v tomto meste. Rovnako ako jeho brat bol zábavným spoločníkom a pamätníkom mnohých udalostí; priateľov často rozveseľoval vtipnými historkami najmä o svojom bratovi Emovi.
Spomínal, ako sa jeho brat Emo dostal ešte za prvej Československej republiky do konfliktu s politikom a statkárom Kornelom Stodolom. Kornel Stodola vtedy získal za dva voly, ktoré vyšľachtil, cenu na Dunajských veľtrhoch. Emo Bohúň pri tejto príležitosti uverejnil na titulnej stránke svojho časopisu fotografiu, na ktorej bol Kornel Stodola medzi dvoma volmi, a k nej pripojil text: „Na fotografii je krížikom označený statkár Kornel Stodola.“ Stodola Bohúňa zažaloval, ale súd ho oslobodil, pretože, ako konštatoval, aby neprišlo k omylu, krížikom označil Kornela Stodolu a keďže krížikom označený je skutočne Kornel Stodola, žaloba sa zamieta.
Okrem spomínaných literátov zviazalo s Ružomberkom svoj život veľa významných osobností slovenského kultúrneho, politického a vedeckého života. Narodili sa tu tolstojovec Dušan Makovický (1866 – 1921), prekladateľ z poľštiny Mikuláš Stano (1903 – 1962; preložil rozsiahle romány Henryka Sienkiewicza), politik a novinár Karol Sidor, autor knihy poviedok Kliatba nenarodených, drámy Kysuca a spomienkovej prózy Šesť rokov vo Vatikáne. V neďalekom Bielom Potoku sa narodil autor historickej prózy o Pribinovi František Kubernát (1921 – 2011) a v Černovej básnici Ladislav Lajčiak (1945) a Stanislav Brtoš (1969).
V Ružomberku sa narodil popredný slovenský literárny vedec a kritik Jozef Felix (1913 – 1977). Jeho práce vyšli súborne v dielach Cesta k veľkým, Harlekýn sklonený nad vodou a Dve románske fresky. Posledný názov napovedá, že Jozef Felix bol veľkým znalcom románskej literatúry a z francúzštiny, taliančiny a španielčiny preložil 51 diel. V jeho prekladateľskom registri nájdeme prózy Cervantesa, Huga, Balzaca, Flauberta, Mauriaca i divadelné hry Corneilla a Molièra a v spolupráci s poprednými slovenskými básnikmi Smrekom, Turčánym a Mojíkom preložil verše François Villona a Danteho Božskú komédiu.
Medzi najvýznamnejších ružomberských rodákov patrí maliar Ľudovít Fulla (1902 – 1980). Okrem známych obrazov ako Madona, Družica či Zuzana a starci ho preslávili aj ilustrácie k niekoľkým desiatkam kníh – okrem slovenských rozprávok Pavla Dobšinského jeho kresby nájdeme v knihách Martina Rázusa, Pavla Országha Hviezdoslava a Milana Rúfusa. Od júla 1969 žil a pracoval až do smrti v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku, v ktorej zároveň vystavoval značnú časť svojich výtvarných diel.
Spomeňme ďalšieho rodáka z Ružomberka, ktorý sa preslávil vo svete. Herec Ladislav Leowenstein (1904 – 1964), známy pod umeleckým menom Peter Lorre, sa najprv presadil vo filme nemeckého režiséra Fritza Langa Vrah medzi nami. Neskôr odišiel do Hollywoodu, kde účinkoval vo viac ako 60 filmoch, napr. v Hitchcockovom filme Muž, ktorý vedel priveľa. Hral v preslávenom filme Casablanca s Humphreyom Bogartom a Ingrid Bergmanovou. Lorre vytvoril postavy aj vo filmových prepisoch známych literárnych diel – Päť týždňov v balóne, 20 000 míľ pod morom od Jula Verna, Havran od Edgara Allena Poea, Maltézsky sokol od Dashiella Hammeta a účinkoval aj v prvej „džejmsbondovke“ Iana Fleminga Casino Royale.
Jaroslav Rezník (1942) sa narodil v Ružomberku a tu aj maturoval. Debutoval roku 1966 zbierkou básní Váhavosť. Odvtedy napísal ďalšie knihy poézie Prijímanie, S vodou na jazyku, Horúčava, Dôstojnosť a iné básne a Tajomstvo priamky. Je autorom mnohých rozhlasových a televíznych scenárov, kníh pre deti i prekladov poézie. Bohaté znalosti z literárnej histórie a vlastivedy slovenských miest využil v diele Po literárnych stopách na Slovensku, ktoré neskôr prepracoval, rozšíril a po takmer dvadsiatich rokoch v roku 2001 vydal pod názvom Túry do literatúry. V jej úvode Jaroslav Rezník napísal: „Na Slovensku je veľa miest a objektov, ktoré nazývame literárne pamiatky. Presnejšie – nehnuteľné literárne pamiatky. Spoznať podobu takéhoto miesta, uvidieť ho na vlastné oči, vdýchnuť atmosféru jeho okolia, hoci aj v dynamickom rytme súčasného života, znamená hlbšie vniknúť do literárneho diela a bližšie sa zoznámiť s jeho tvorcom. Spoznať celý rad literárnych pamiatok na Slovensku znamená lepšie osvojiť si vývoj slovenskej literatúry. A spoznať vývoj slovenskej literatúry znamená spoznať veľkú časť slovenskej národnej histórie. Pravda je totiž taká, že slovenská literatúra okrem esteticko-poznávacej a zábavnej funkcie vždy plnila aj široké kultúrno-politické ciele v národnouvedomovacom a štátotvornom procese Slovákov.“
Čitateľsky príťažlivá kniha Túry do literatúry je nielen suchopárnym vypočítavaním faktov, ale encyklopedické životopisné údaje autor doplnil beletrizovanými životnými mikropríbehmi mnohých našich spisovateľov. Jaroslav Rezník nepovažoval knihu za uzavreté dielo, naďalej na nej pracoval a dopĺňal ďalšími poznatkami a v roku 2012 vyšla kniha v ďalšom, rozšírenom vydaní. Do slovenskej histórie sa Jaroslav Rezník naposledy zapísal minulý rok knihou Ľudovít Štúr. Génius národa a Európy.
Jozef Karika (1978) patrí v súčasnosti medzi najčítanejších a najpredávanejších slovenských autorov. Napísal už vyše 20 kníh. Popularitu si získal ako autor románov z mafiánskeho prostredia V tieni mafie i Nepriateľ štátu, ale i dvojdielneho románu Na smrť z obdobia nástupu fašizmu i druhej svetovej vojny. V tomto roku mu vyšiel román Hlbina, ktorý sa vracia do 60. rokov minulého storočia.
Úspešnou spisovateľkou je aj Alena Sabuchová (1989), ktorá za knihy Zadné izby a Šeptuchy získala významné literárne ceny, za prvú Cenu Ivana Kraska a cenu nadácie Tatra banky, za druhú Cenu Anasoft Litera.
Aj v súčasnosti žije a tvorí v Ružomberku (resp. v blízkom okolí) niekoľko spisovateľov, ktorí sa združujú v Literárnom klube ružomberských spisovateľov.
Básnik Radislav Kendera (1962) je organizátorom mnohých kultúrnych a literárnych podujatí. Svoje básnické zbierky Dvaja, Póly, Púštna ruža publikoval pod pseudonymom R. A. Ružomberský. Básnik Peter Mišák (1950) okrem kníh poézie Listovanie, Soľ v nás vydal aj niekoľko zbierok liptovských povestí. V Ružomberku pôsobí spisovateľ literatúry faktu Marián Mydlo, hlavne pre detského čitateľa píše Milan Igor Chovan (1963).
V Ružomberku dlhé roky pôsobil jazykovedec, dramatik, historik, publicista, organizátor kultúrneho života Vlado Uhlár (1912 – 1996). Dlhé roky učil na miestnej Strednej priemyselnej škole textilnej a papiernickej. Napísal mnoho odborných jazykovedných článkov a pričinil sa napr. o ustálenie spisovnej textilnej terminológie na Slovensku. Je spoluautorom knihy Terminológia pradiarstva.
S Ružomberkom zviazal niekoľko desaťročí svoj život lekár a spisovateľ Benjamín Tinák (1930 – 2008). Jeho literárna tvorba je rôznorodá, využil v nej svoje pôsobenie v Mongolsku (Zo sveta) i v Etiópii (V zelenom ohni Etiópie), zobrazil rodný tekovský kraj Žitavaa Vlci na Žitave. V lekárskom prostredí sa odohrávajú jeho romány Diagnóza a Šok. O vzniku románu Diagnóza povedal Benjamín Tinák v rozhovore pre Slovenský rozhlas: „Na Diagnózu som sa chystal pomerne dlho a chcel som napísať román široko koncipovaný, tzv. širokorozchodný, ktorý by zachytával všetky moje skúsenosti a zobrazil život jednej nemocnice s osudmi pacientov i lekárov, celý chod nemocnice v celej šírke, čo román má mať. Nie som spokojný s tým románom. Tak ako nie som spokojný ani s jednou knižkou, ktorú som napísal, ono totiž keby si človek znovu sadol k tej istej téme, tak by ju napísal iným spôsobom – vzťah pacient lekár, choroba pacient a tento okruh je vlastne okruhom celého nášho života. A dotýka sa veľmi tej istej témy, ako je smrť a existencia a tam tá poskytuje spisovateľovi veľkú šírku, aby sa vyjadril k tým najzákladnejším veciam, ktoré človeka zaujímajú a trápia.“
Jaroslav Rezník je aj spoluautorom obrazovej publikácie Ružomberok, v ktorej okrem fotografií dokumentujúcich krásu mesta a podmanivej prírody v jeho okolí nájdeme aj toto básnické vyznanie:
Belasé ráno nad mesto vyšlo
A znova našlo všetko na poriadku:
Nitôčku Váhu
Trasľavou rukou prudkej vody
Vyšitú do plachty
Láskavého údolia
Podperený rozmajrínom štíhlych smrekov
I mačací chrbát Mnícha,
Pokojne pradúci svoj pradávny sen
O prvom ľudskom hlase.
Belasé ráno vyšlo nad teba,
Moje mesto:
Jasavým svetlom dňa dotýka sa
Tvojich striech,
Vstupuje do tvojich ulíc,
Ponáhľa sa do tvojich parkov,
Aby sa sklonilo nad krásou ruží
A jednu z nich
S prirodzenosťou večnosti zasadilo
Do tvojho erbu.
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Levoča | 1. časť
Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Kežmarok | 2. časť