Rozhovor s portugalským ochrancom africkej prírody Vascom Galantem
Portugalec Vasco Galante nemá rovnaké krstné meno ako najznámejší stredovekí objavitelia len tak náhodou: aj v ňom drieme duch slávnych moreplavcov a svetobežníkov. Nielen to; je v ňom aj kus „proroka”, ktorý dokáže vidieť do budúcnosti. Jeho životná púť to dokazuje. Napriek sľubne naštartovanej úspešnej kariére v Európe dokázal predvídať prichádzajúci spoločenský a ekonomický úpadok európskej civilizácie dávno predtým, ako kontinent znovu zaplavili a destabilizovali exotickí migranti. Včas „zdvihol kotvy“ a začal nový život v iných častiach zemegule. Najprv v Ázii a následne sa usadil na trvalo v Afrike.
V 2. polovici 70. rokov som študoval v juhoslovanskom Belehrade, kde bolo veľa študentov-cudzincov. Patrila k nim aj manželka Vasca Galante, ktorá nás neskôr zoznámila.
Vasco Galante pracuje ako šéf komunikačného oddelenia Národného parku Gorongosa v Mozambiku. Národný park sa rozkladá na ploche viac než 2 mil. ha a bol vyhlásený pozdĺž malej časti Východoafrickej priekopovej prepadliny (Great Rift Valley), dlhej celkovo viac než 5 000 km.
Dúfam, že aj keď je téma rozhovoru v Novom slove trochu neobvyklá, nasledujúce riadky čitateľov presvedčia o tom, ako veľmi a v mnohom sme si napriek geografickej vzdialenosti s Portugalcami podobní.
Sme zhruba rovesníci. To znamená, že si detstvo prežil v 60. rokoch, ešte počas Salazarovej diktatúry. My na Slovensku o tomto období veľa nevieme. Bolo to celé mimo spektra našej pozornosti. Povedz nám, prosím, o svojom detstve. Aký bol v tom čase život v Portugalsku?
Narodil som sa v roku 1956 a do základnej školy som nastúpil v roku 1962. Portugalsko bolo veľmi chudobnou krajinou. Pamätám si, že v roku 1974 došlo k revolúcii, ktorá priniesla do portugalského politického života pluralitnú demokraciu a zrýchlenie ekonomického vývoja. Veľkými problémami sa stali na jednej strane emigrácia státisícov Portugalcov do Európy, najmä do Francúzska a Nemecka, a na druhej strane koloniálne vojny, najmä v Guinei-Bissau, Angole a Mozambiku. Vo februári 1974 som absolvoval národnú lekársku prehliadku, aby som sa mohol pripojiť k ozbrojeným silám. Avšak v apríli toho istého roku došlo k tzv. Klinčekovej revolúcii (pozn. redakcie: pozri TU a TU), ktorá viedla k nezávislosti portugalských kolónií v roku 1975. Povinná vojenská služba vtedy zanikla, takže k ozbrojeným silám som sa nikdy nepripojil. Revolúcia ukončila cenzúru v tlači a vydávaní kníh, priniesla slobodu prejavu a slobodné voľby a vytvorila podmienky na to, aby sa Portugalsko zbavilo spoň čiastočne zaostalosti, ktorú malo vo vzťahu k svojim európskym susedom. V rokoch 1970 až 1978 som hral basketbal za Benficu Lisabon a mal som možnosť hrať aj za národný tím a zúčastniť sa Majstrovstvách Európy v Taliansku v roku 1973. Vtedy sa mi začali otvárať oči a uvedomil som si, aký veľký rozdiel je medzi týmito dvoma krajinami. Na jednej strane Portugalskom, uzavretou a zaostalou krajinou, a na druhej Talianskom, demokratickou krajinou otvorenou svetu.
Keď sme sa stretli v polovici 80. rokov v Portugalsku, medziiným si ma vzal na návštevu tvojej mamy do vnútrozemia. Bol to fantastický výlet, akoby do minulého storočia. Starý, kamenný dom, kde vo vnútri dominoval veľký krb, očividne najdôležitejší objekt. Dalo sa tam sedieť vnútri na drevených lavičkách z oboch strán. Z 20. storočia bola v dome len elektrina. Tečúca voda bola len vonku v záhrade a naberala sa rovno z prameňa. Okolo sa pásli ovce, barany a na blízkych kopcoch sa zeleneli olivové háje. Raj na zemi… V nedeľu si ma zobral do miestneho kina. Atmosféra bola ako reinkarnácia Felliniho filmových memoárov Amarcord zo 40. rokov. Námestie, krčma, veľa sviatočne vyobliekaných ľudí. V kine hrali film Spomienky na Afriku (Out of Africa). Celá atmosféra i situácia bola veľmi podobná dedine, kde sa narodil môj otec, Veľké Rovné na severe Slovenska. Aj preto som sa tam cítil veľmi dobre, ako doma, hoci Portugalsko je na opačnej strane Európy. Ľudia boli jednoduchí, milí, pohostinní, nie ako nadutí Západoeurópania z ekonomicky vyspelých krajín. Tí nám dodnes často dávajú najavo, že ich očiach sme oproti nim menejcenní len preto, že máme inú mentalitu. Aký bol vtedy ozajstný život na portugalskom vidieku?
Farma, kde žila moja mama a pred ňou jej mama, moja stará mama, bola príkladom sebestačnosti. Chovali všetky druhy domácich zvierat (ošípané, sliepky, kačice, králiky…) a pestovali rôzne ovocie, listovú zeleninu, olivový olej, vinič aj obilniny. Mali sme aj dojnicu, ktorá nám umožňovala výrobu syra a masla. Poľnohospodárske prebytky sa predávali na týždennom trhu a za tento príjem sa kupovalo to, čo sa na farme neprodukovalo: cukor, soľ a káva. Jediné mäso, ktoré sa na farme nekonzumovalo a ktoré som prvýkrát ochutnal až ako 11-ročný, bolo hovädzie. Škola bola ďaleko, na vrchole kopca, a neexistovala tam žiadna verejná doprava, takže som každý deň skoro ráno prešiel 5 km (1 hodina 30 minút, do kopca) a neskoro popoludní som sa vracal domov, opäť 5 km, ale z kopca (iba 1 hodina). Doma som sa učil pri svetle petrolejovej lampy. Mal som psa, s ktorým som cez víkendy chodieval na lov vtákov, ale keď som mal 12 rokov, rozhodol som sa, že nechcem zabíjať tieto krehké a krásne stvorenia. V tom čase som prestal chodiť aj do kostola, sklamaný pokrytectvom farára, ktorý z kazateľnice kázal morálku a bol známym hriešnikom. V roku 1968 som sa presťahoval z vidieka do mesta a môj život sa radikálne zmenil.
Keď sme sa lepšie spoznali a z veľkého demižóna ochutnali spolu aj skvelú miestnu figovú pálenku, prezradil si mi, ako vás v škole učili, že komunisti jedia vlastné deti. To ma naozaj šokovalo. Čo si vtedy vedel o socialistickom Československu?
Do roku 1974 som kvôli cenzúre, ktorá zakazovala mnoho kníh, vedel o krajinách za tzv. železnou oponou veľmi málo a mal som veľmi pomýlený názor aj na Československo. Vo všeobecnosti v Portugalsku panoval negatívny názor na všetky krajiny Varšavskej zmluvy, a to aj kvôli intenzívnej protikomunistickej propagande Salazarovho režimu.
Profesionálne si bol veľmi úspešný; stal si sa manažérom portugalského a španielskeho vydania vtedy populárneho časopisu Readers Digest. Ten, mimochodom, skúšal nájsť miesto na trhu aj na Slovensku. Ale rýchlo sa vytratil, lebo trh už bol zaplavený časopismi podobného druhu, často na veľmi dobrej úrovni. Aká kľukatá bola cesta z portugalského vidieka na manažérsku pozíciu v honosnej, modernej, sklenej výškovej budove Readers Digest v centre Lisabonu?
Začínal som ako počítačový programátor v roku 1976. Postupoval som v kariére v oblasti IT a v roku 1983 som sa pripojil k Readers Digest Selections ako programátor-analytik. V roku 1984 som opustil oblasť programovania a prešiel som do oddelenia manažmentu. Počas týchto rokov som investoval do svojho osobného vzdelávania. Získal som bakalársky titul z histórie, absolvoval kurz štatistiky a informačného manažmentu a neskôr titul MBA v marketingovom manažmente.
Krátko si pracoval v Taliansku a potom si odišiel do sveta mimo EÚ. Najprv do Ázie, neskôr do Afriky. Zdá sa mi, že si bol tak trochu vizionár. Kráčal si o tri kroky pred ostatnými. Zatiaľ čo iní boli očarení pozlátkom konzumu, opájali sa novými obchodnými centrami či drahými autami, ty si to celé hodil za chrbát a vybral si sa celkom inou cestou. Smerom za ozajstnými hodnotami. Čo bolo hlavným impulzom na odchod z Európy pred 20 rokmi?
Uvedomil som si, že zarábanie peňazí a profesionálny úspech nestačia na to, aby som bol šťastný. Už od malička som sníval o návšteve Afriky a Mozambiku. Je to bývalá portugalská kolónia. Rozhodne som ju chcel navštíviť a prispieť k jej rozvoju. Keď som prešiel Svätojakubskú púť (Camino de Santiago), tento sen sa zintenzívnil a premenil na posadnutosť. Rozhodol som sa opustiť svet zisku a pripojiť sa k mimovládnej organizácii.
Cez okľuku v Ázii si sa napokon ocitol vo východnej Afrike, kde pracuješ posledných niekoľko desaťročí. Aký je dnes život belocha, Európana, v bývalej portugalskej kolónii?
Musím povedať, že keď som v roku 2005 prišiel do Mozambiku, cítil som sa ako doma. Miloval som tunajšie prostredie a miestnych ľudí. Uvedomil som si, že zdieľaním svojich vedomostí a skúseností môžem pomôcť mnohým ľuďom rozvíjať sa. Najmä mladým ľuďom.
Začal si pracovať ako správca prírodnej rezervácie, čo je dramatická zmena oproti tvojmu predchádzajúcemu zameraniu. Našiel si sa v tomto novom povolaní? Robí ti práca pri ochrane prírodného bohatstva, flóry a fauny radosť?
V roku 1962, keď som mal 6 rokov, som videl v kine propagačný film o Národnom parku Gorongosa. Zábery z nepoškvrnenej prírody mi zostali v pamäti mnoho rokov. Preto som v marci 2005 prišiel do Mozambiku ako dobrovoľný učiteľ pedagogických vied na One World University v Mapute. Po troch mesiacoch som sa rozhodol kúpiť si auto a prejsť 1 200 km, ktoré oddeľujú Maputo na juhu Mozambiku od národného parku Gorongosa v strede krajiny.
Vasco Galante so študentmi z One World University v roku 2005
Park som však našiel úplne zničený. Občianska vojna v Mozambiku zanechala po sebe hrozné stopy; ako kdekoľvek inde na svete. Bol som veľmi sklamaný a smutný, pretože som očakával, že uvidím nádhernú africkú divokú prírodu, ktorú som videl vo filme z roku 1962. V septembri 2005 som sa stretol s americkým filantropom Gregom Carrom, ktorý ma pozval do tímu projektu so zámerom obnoviť Gorongosu. V roku 2022 vznikol dokument od CBS s názvom „60 Minutes”, ktorý mapoval našu aktivitu. Vďaka nemu môže divák lepšie pochopiť rozsah projektu, ktorý úplne zmenil scenár vojnového ničenia v roku 2005 na oázu nádeje pre tisíce mladých Mozambičanov. Zameral sa aj na ochranu jedného z najkrajších a najbiodiverznejších miest na našej planéte.
Dozvedel som sa, že už nebývaš v hoteli. Nedávno si zaobstaral vlastné, samostatné bývanie pre tvoju rodinu. To naznačuje (keď to tak dlho trvalo), že ti viac záleží na ekológii a prírode ako na vlastnom finančnom zisku. Aké vidíš vyhliadky a perspektívu pre svoju ďalšiu existenciu v Afrike?
Myslím si, že je privilégiom žiť v raji, akým je Národný park Gorongosa. Prvých pár rokov som býval v stane, potom mnoho rokov v izbe v chate a teraz v dome postavenom vďaka filantropovi Gregovi Carrovi. Niekedy mám slony 10 metrov od mojej verandy a je normálne počuť v noci hyeny a levy. Keď som prišiel do Afriky, uvedomil som si, že k životu a šťastiu potrebujeme len veľmi málo!
Ďakujem za nekonvenčný a inšpiratívny rozhovor. Pre mnohých čitateľov môžeš byť príkladom, že životné sny z mladosti si treba plniť. Tvoje osudy sú tiež ukážkou často zložitej voľby správnej cesty, lebo v živote sú aj dôležitejšie veci ako politické šarvátky či honba za mamonou.
P.S. Pre zvedavých čitateľov uvádzam na záver linky v angličtine o témach, ktoré spomíname v rozhovore:
Salazar
revolution that brought multi-party democracy
Mozambique
Mozambican Civil War
GorongosaNational Park
Greg Carr
CBS 60 Minutes
Snímky: Vasco Galante, www.gorongosa.org
