Vojenský prevrat v Portugalsku 25. apríla 1974 nečakane a nekrvavým spôsobom zvrhol vládu – diktátorský korporátny režim Estado Novo (Nový štát) v krajine NATO. Prevrat bol prekvapením aj pre Západ, ktorý sa o izolované Portugalsko príliš nezaujímal. Zaskočené zostalo i NATO, ktoré sa ani v podmienkach uvoľňovania medzinárodnej bezpečnosti nestalo miernejším, ale nebolo politicky a mediálne také agresívne ako dnes. Doteraz nijaký zdroj netvrdil, že do prípravy prevratu boli zapojené cudzie spravodajské služby alebo iné sily zo zahraničia.
Vznik názvu Klinčeková revolúcia
Portugalský vojenský prevrat sa politicky diametrálne odlišoval od prevratu, ktorý urobili v apríli 1967 grécki plukovníci, a to už nehovoríme o ukrutnostiach v Čile v septembri 1973. Vzbúrenci rýchlo získali veľkú podporu obyvateľstva. Názov Klinčeková revolúcia vznikol údajne po rozšírení ikonickej fotografie, kde čašníčka dáva unavenému vojakovi, ktorý sedí pred reštauráciou, na znak podpory do hlavne pušky červený klinček. A ďalšie snímky s červenými klinčekmi v hlavniach pušiek sa objavovali často a v rôznych podobách.
Musíme zachrániť Apríl. Nástenná maľba 2008. Wikipedia.org / Foto: Henrique Matos
Červený klinček je symbolom, ktorý sa dá interpretovať rôzne. Názov bol sugestívny a revolúcii dodával sympatický (čo nemožno povedať o farebných revolúciách 21. storočia) rozmer. Najmä konzervatívne sily politicko-mediálne preto predsa len túto udalosť radšej pomenúvali „chladnejšie“ ako Aprílovú revolúciu. Veď revolúcií, ktoré sa spájajú s mesiacmi, v ktorých prebehli, je veľa a nevzbudzuje to také nadšenie ako pekný červený klinček. A červená je aj farba socialistov a komunistov.
K prehistórii: Portugalsko s prvkami fašizmu bolo zakladajúcim štátom NATO
Ak chcete počuť pokrytecké, diletantské bľabotanie „natoidov“ o obrane demokracie, slobody a ľudských práv, opýtajte sa ktoréhokoľvek z nich, či už laika lebo experta, ako sa mohol stať štát s prvkami fašizmu na čele s diktátorom členom NATO. Príčina je jasná, dá sa však zdôvodňovať všelijako.
Portugalsko vzhľadom na jeho zemepisnú polohu na západnej periférii Európy pakt existenčne potreboval z dopravných, logistických dôvodov. Tobôž, keď vedľajšie, viac fašistické, Španielsko sa držalo zvláštnej neutrality. Západní spojenci Franciscovi Francovi nevedeli zabudnúť, že ich nepodporil v druhej svetovej vojne a nechali ho v izolácii zhruba do roku 1953. Potom s ním síce USA pri hľadaní spojencov proti ZSSR nadviazali spoluprácu, ale do NATO ho „nepozývali“.
Silne antikomunistické Portugalsko bolo počas druhej svetovej vojny formálne neutrálne (Lisabon bol aj jedným z centier špionáže) a bola voči nemu blokáda. Malo dobré vzťahy so Španielskom a opatrne spolupracovalo s Veľkou Britániou a trochu i s USA. Udržiavalo však aj určité hospodárske styky s Treťou ríšou.
V apríli 1949 sa stalo zakladajúcim štátom NATO. Väčšina západných politológov odvtedy zdôrazňuje, že António Salazar, ktorý sa dostal k moci v roku 1932 a uskutočňoval politiku označovanú aj za salazarizmus, bol síce krutý diktátor, ale nie fašista. Na druhej strane však pri charakteristike režimu Estado Novo, ktorý v Portugalsku vytvoril A. Salazar v roku 1933, sa nedalo zakryť, že mal prvky fašizmu. Dvojaký meter pri objasňovaní dejín výkladnej skrine bezpečnosti Západu NATO funguje od jeho vzniku.
Portugalsko z vojenského hľadiska nebolo v NATO silné. Generál José António Beleza Ferraz (od augusta 1958 do apríla 1961 náčelník generálneho štábu ozbrojených síl) sa v rokoch 1959 – 1960 predsa stal desiatym predsedom Vojenského výboru náčelníkov štábov NATO. V decembri 1963 sa jeho názov zmenil na Vojenský výbor NATO.
Zaujímavé je, že Portugalsko sa dostalo do Európskych spoločenstiev až v roku 1986, spolu so Španielskom. Z 10 zakladateľov NATO v Európe bolo prijaté zatiaľ ako posledné.
Portugalsko začiatkom 70. rokov minulého storočia
V roku 1968 prezident Américo Tomás odvolal A. Salazara z funkcie predsedu Rady Nového štátu (de facto predsedu vlády) kvôli silnému zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Za nového predsedu bol vymenovaný profesor práva Marcelo Caetano. V minulosti bol dvakrát ministrom a v rokoch 1959 – 1962 pôsobil ako rektor Lisabonskej univerzity. Z postu odstúpil na protest proti policajnému potlačeniu študentských vystúpení. Bol teda na strane Nového štátu, ale mal voči nemu aj výhrady.
Salazarizmus zanechal zlé dedičstvo: búriace sa kolónie, zaostalú ekonomiku bez rozvinutého priemyslu, veľké vojenské výdavky a medzinárodnú izoláciu. Z Portugalska sa masovo emigrovalo. M. Caetano sa pokúsil o mierne uvoľnenie korporátneho režimu a ohraničenú liberalizáciu silne konzervatívnych pomerov. Bez úspechov lavíroval medzi líniou tvrdých zástancov režimu a „opatrných“ reformátorov. Došlo k reorganizácii nenávidenej tajnej polície, ktorá od roku 1945 pôsobila pod názvom PIDE (Polícia Internacional e de Defesa do Estado – Medzinárodná a štátna obranná polícia). Na jej výcviku sa podieľala aj CIA. V roku 1969 ju nahradilo Generálne riaditeľstvo bezpečnosti (Direcção-Geral de Segurança). Išlo však iba o zmenu názvu.
Hlavnou príčinou nespokojnosti s vládou M. Caetana bolo odmietnutie uznať nezávislosť afrických kolónií, najmä Angoly, Portugalskej Guiney (dnes Guiney-Bissau) a Mozambiku. Dlhá vojna v nich štát nielen ekonomicky vyčerpávala, ale prinášala aj obete na životoch.
K poslednému výbuchu koloniálneho násilia došlo v roku 1973. Okrem toho bol v januári 1973 v Konakry (Guinea) po viacerých predchádzajúcich neúspešných pokusoch zavraždený za nevyjasnených okolností Amílcar Cabral z Portugalskej Guiney, jeden z výrazných protikoloniálnych vodcov, zakladateľ a generálny tajomník Africkej strany nezávislosti Guiney a Kapverd (Partido Africano da Independência da Guiné e Cabo Verde ďalej len PAIGC). Jedna z verzií atentátu uvádza, že ho spáchali príslušníci portugalských tajných služieb. Bojovú morálku partizánov spojených so stranou PAIGC to nepodlomilo. Ovládali väčšinu vnútrozemia Portugalskej Guiney, pokračovali v bojoch a v septembri 1973 vyhlásili jej nezávislosť. Niektoré pramene uvádzajú, že neúspechy Portugalska v tejto kolónii, zvyšovali nespokojnosť vojakov unavených vojnami a prispeli k snahám zvrhnúť vládu.
Hnutie kapitánov a jeho premena na Hnutie ozbrojených síl
V podmienkach rastúcej nespokojnosti obyvateľstva s režimom vznikali protivládne organizácie a hnutia. Jedným z nich sa stalo aj nenápadné Hnutie kapitánov. Vzhľadom na krátkosť jeho pôsobenia je dnes o ňom na vybrakovanom internete málo zdrojov.
Našli sme zaujímavú magisterskú prácu Luísa Pedra Carvalha z roku 2009 v odbore politológia na Lisabonskej univerzite: „Hnutie kapitánov, HOS (Hnutie ozbrojených síl – pozn. autora) a 25. apríl: od marcelizmu k pádu Nového štátu (O MOVIMENTO DOS CAPITÃES, O MFA E O 25 DE ABRIL: DO MARCELISMO À QUEDA DO ESTADO NOVO). Doplníme, že marcelizmus je pomenovanie obdobia vlády M. Caetana.
V resumé k práci podávajúcej rozsiahly a objektívny pohľad na Hnutie kapitánov, ktorý sa opiera o pôvodné zdroje, sa píše: „25. apríl 1974 bol jednou z najdôležitejších udalostí, ku ktorým došlo v Portugalsku v 20. storočí. Skúmajú sa okolnosti, v ktorých krajina žila v záverečnej fáze režimu, keď ho viedol Marcelo Caetano. V rokoch 1968 až 1974 došlo k významným ekonomickým, sociálnym a vojenským zmenám v medzinárodnej situácii. Aj vojenská inštitúcia začala byť vnútorne otriasaná dôsledkami napĺňania potrieb, ktoré prinášala vojna a politickým opatreniam vlády pri snahe pokračovať v konflikte. Skupina dôstojníkov, najmä kapitánov, sa začala tajne stretávať, aby našla spôsoby, ako prekonať politickú bezvýchodiskovú situáciu, v ktorej sa krajina ocitla. Potom ako skupina usúdila, že riešením problému je zvrhnutie režimu, začala pripravovať kroky, ktoré vyvrcholili vojenským prevratom. V projekte sa sleduje obdobie, keď sa Caetano dostal k moci až po jeho zvrhnutie, s osobitným zameraním na vývoj aktivít kapitánov, ktoré viedli k prevratu.“
Hnutie kapitánov vzniklo najmä ako reakcia na odtrhnutosť velenia ozbrojených síl od mladých, nižších dôstojníkov, ktorí najviac pociťovali ťarchu vedenia koloniálnych vojen. Spupnosť velenia ozbrojených síl ukázal „Kongres bojovníkov v zámorí“, ktorý sa uskutočnil v Porte v júni 1973 s cieľom podporiť koloniálnu politiku vlády. Príprava kongresu bola prijímaná kontroverzne a neboli pozvaní nižší dôstojníci (ide o dôstojníkov v hodnostiach do kapitána) z obáv, aby tam nedošlo k ich protestom.
Objavili sa aj ďalšie príčiny nespokojnosti mladých dôstojníkov. Patril k nim zákon 373 z roku 1973, ktorý v narastajúcom nedostatku dôstojníkov na zvýšenie záujmu o službu vo vojsku umožňoval rýchlejší postup kvalifikovaným miličným dôstojníkom bez vojenských škôl ako tým, ktorí bojovali vo vojnách. Označoval sa uštipačne za slamku, ktorá zlomila ťave chrbát.
Paradoxom sa stalo, že pri „odbornej“ príprave na pokračovanie koloniálnych vojen, sa jeho účastníci oboznamovali aj s názormi, ktoré „ohrozovali“ imperiálnu politiku. Časť mladších dôstojníkov sa o takéto práce začala zaujímať viac a dochádzala na ich základe k inému pohľadu na koloniálne vojny ako velenie ozbrojených síl. Narastalo pociťovanie ich zbytočnosti, lebo sa v nich nedá zvíťaziť. V tomto názore časť mladých dôstojníkov utvrdzovala aj neúspešná vojna USA vo Vietname ako aj neslávny francúzsky koniec v koloniálnej vojne v Alžírsku.
Po uskutočnení kongresu o boji v zámorí začala skupina nižších dôstojníkov podpisovú akciu, ktorú podporili aj vo vojskách v kolóniách. 9. septembra 1973 sa na stretnutí 136 dôstojníkov, prevažne kapitánov, rozhodlo o vytvorení „Hnutia“. Neskôr ho podporili aj 97 dôstojníci, ktorí slúžili v kolóniách.
Hoci nie všetci dôstojníci pociťovali rovnaký odpor k režimu a koloniálnym vojnám, Hnutie kapitánov silnelo. V decembri 1973 uverejnilo dokument „Hnutie, ozbrojené sily a národ“, ktorý bol verejnou výzvou na odpor voči režimu.
Hnutie kapitánov sa 5. marca 1974 premenovalo na Hnutie ozbrojených síl (ďalej len HOS). Pri stretnutí skupina dôstojníkov (okolo 200) pripravila aj detailný plán prevzatia moci s cieľom nastoliť demokratický systém. Špecifickým organizačným, ale aj politickým problémom sa stalo, že v HOS sa hnutie rozšírilo, ale za cenu oslabenia ducha nespokojnosti mladých dôstojníkov ľavicového zamerania s režimom Nového štátu. Do hnutia vstúpili aj generáli, ktorí v Novom štáte slúžili desiatky rokov a radikálnym zmenám neboli naklonení.
Vodcom HOS sa stal generál António Spínola, ktorý bol od mája 1968 do augusta 1973 guvernérom Portugalskej Guiney. V roku 1973 vydal knihu „Portugalsko a budúcnosť“, v ktorej vyzval k ukončeniu koloniálnych vojen a poskytnutiu autonómie zámorským územiam. To viedlo aj k jeho popularite medzi príslušníkmi Hnutia kapitánov.
V Caldas da Rainha 16. marca 1974 došlo k Caldaskému povstaniu, keď sa vzbúril pluk a tiahol na Lisabon. Silám verným vláde sa ho podarilo zastaviť a bolo zatknutých asi 200 vojakov. Táto udalosť vodcom hnutia ukázala, že jedinou možnosťou zmeny je štátny prevrat a prípravy na jeho uskutočnenie sa urýchlili.
Stručne o udalostiach 25. apríla 1974
Signálom na začiatok povstania bolo, keď Radio Renascença (Renesancia) odvysielalo pieseň „Grândola, vila morena, Terra da Fraternidade“ (Grândola, temná dedina, krajina bratstva) od režimom prenasledovaného speváka Josého Afonsa.
25. apríl 1974, nadšenie v uliciach Lisabonu. Wikipedia.org
Vojaci, ktorí uskutočnili prevrat, využili moment prekvapenia, rýchlo obsadili rozhlas a televíziu a nemuseli pri tom použiť ani zbrane. Velenie ozbrojených síl sa už nestihlo postaviť na odpor voči povstalcom. Podľa niektorých zdrojov HOS podporovalo (aj pasívne) okolo 70 % dôstojníckeho zboru.
Ku krviprelievaniu došlo len pri tom, keď sa skupina rozhnevaných ľudí pokúsila obsadiť sídlo tajnej služby. Jej príslušníci spustili na nich streľbu, pri ktorej zabili štyri osoby a zranili 45 osôb. Nasledujúcu noc sídlo obsadili vojaci.
Večer 25. apríla prevzal z rúk zvrhnutého M. Caetana moc v štáte vodca Rady národnej spásy (ďalej len RNS) generál A. Spínola. RNS (juntu), ktorá vznikla len krátko po začiatku dňa tvorilo s ním šesť ďalších vysokých veliteľov po dvoch z pozemných síl, letectva a námorníctva. RNS oficiálne oznámila prevzatie moci v štáte krátko po polnoci.
Prevrat rýchlo získal podporu obyvateľstva, ktoré s režimom nebolo spokojné. Boli prepustení politickí väzni. Väčšinu symbolov starého režimu obyvatelia za niekoľko dní zničili a vojakom ďakovali za to, že sa postavili na ich stranu. Masívne prejavy ľudovej podpory, nadšenia a očakávania ďalších zmien posunuli pomery po prevrate smerom k revolúcii ľavicového zamerania.
(Pokračovanie)
