Prinášame piatu časť knihy Z archívu mojej pamäti. Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom. Vydavateľstvo CCW, Bratislava 2021, 204 strán.
Kniha vznikala v prvom polroku 2010, vzhľadom na isté okolnosti vyšla tlačou až v roku 2021.
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 1. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 2. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 3. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 4. časť
Podpredseda vlády ČSSR | Predseda parlamentu ČSSR | Predseda vlády SSR
Na Zelený štvrtok mesto tíchne, akoby nielen zvony, ale aj autá uleteli kamsi do Ríma. Predĺžený víkend sa predĺžil od pol týždňa, zlatokopi z mesta odtiahli dobýjať Alpy a iné horstvá alebo šnorchlovať kamsi do Afriky. Z bojazlivo sa rozpukajúceho Horského parku sa ozýva štekot psov, ktorých pribúda, aby sa ľudia necítili medzi sebou ako medzi vlkmi.
Aj ja prichádzam k pánu profesorovi v nezvyčajnú hodinu – dopoludnia. Čaká ma s novou knihou: Jan Pauer, Praha 1968, tú si hneď požičiam.
Pán profesor dočítal spomienkovú knihu Lubomíra Štrougala, ktorého si váži, vždy si mali a majú spolu čo povedať.
„Myslím, že ani to, čo my spolu teraz páchame, by nemalo byť vedeckým dielom. Hovorím to, čo som zažil a videl vlastnými očami.“
Súhlasím a môžeme pokračovať tam, kde sme pred týždňom prestali.
Na Hradčianske námestie 27. augusta 1968 sa z Moskvy vrátila celá delegácia, aj s unesenými najvyššími predstaviteľmi československého štátu. Vy ste pricestovali z Bratislavy a v hoteli Internacionál vás čakal odkaz od prezidenta republiky, aby ste sa dostavili na Hrad. V Bratislave sa delegáti rôznymi spôsobmi dostávali na zjazd do Dimitrovky…
– Ja dodnes neviem, kto inicioval zvolanie zjazdu v Bratislave. Prvým tajomníkom bol v tom čase Vasil Biľak, ale ten bol s delegáciou v Moskve, Gustáv Husák nemal nijakú stranícku funkciu, ale v Moskve zastupoval Slovensko z poverenia SNR a na žiadosť prezidenta Ludvíka Svobodu. Najvyšším šéfom doma na Slovensku bol člen Predsedníctva ÚV KSS Miloš Hruškovič, ale ten po tom, ako zlyhal pri odovzdávaní správy, že vojská sem prišli na naše pozvanie, sa kamsi utiahol. Aj som sa zľakol, či sa mu niečo nestalo, keď sa náhle vytratil. Bol som u neho doma, videl som na byte okná pootvárané, prievan a nikto neotváral. Potom neskoršie som sa dozvedel, že aj s rodinou odišli na Záhorie, k nejakým známym, ukrývali sa tam, lebo nikto nevedel, ako sa situácia vyvinie.
Vedenie straníckeho orgánu prevzali striedavo Viktor Pavlenda a Jozef Zrak. Zjazd asi zvolali pod nátlakom delegátov. Keď som odchádzal z Bratislavy, tak som mal informáciu, že zjazd nebude, o dva dni bolo všetko inak, sám som bol prekvapený, keď sa ma Husák pýtal, ako prebieha zjazd.
Ja som mohol povedať len toľko, že ľudia sú nespokojní a že žijú všetci v nádeji, aký odkaz donesú z Moskvy o odchode vojsk. Na to mi Husák povedal, že som naivný, keď si myslím, že sem prišli na odpust.
Vy ste mi už niekoľko krát povedali, že Gustáv Husák nezmenil postoj, stále bol presvedčený, že vojská sem nemali prísť. Ale napriek tomu sa začal po návrate z moskovských rokovaní a podpise Moskovského protokolu správať inak.
– Vnútorne som jednoznačne pochopil, že boli v Moskve znásilnení. Podpísali, čo podpísali. Na druhej strane som tiež chápal, že je to jediné východisko z reálnej situácie: vojská tu boli.
Kto sa spätne dnes pozerá a odsudzuje, ten akoby zabudol, aká bola atmosféra. Panika, strach, chaos. Veď preto aj ľudia utekali z tejto republiky, lebo mnohí chytili jednoznačné presvedčenie, že sa musia báť. Nikto nevedel, čo sa bude diať s tými, ktorí boli proti vojenskej intervencii. Skúsenosti z Maďarska, z Poľska tu stále fungovali. Chvalabohu, u nás sa to nekonalo v tom zlom vydaní. Malo to napokon formu normalizácie, ktorú dnes možno kriticky hodnotiť, ale taká bola realita.
Gustáv Husák nezmenil presvedčenie. Po jeho prvých veľmi kritických vystúpeniach v Moskve sa Brežnev na neho vyrútil: kto eto takoj… Hovoril mi o tom. Stále bol presvedčený, aj na tom Hrade 27. augusta po príchode z Moskvy mi to povedal, že v priebehu niekoľkých týždňov, najviac mesiacov, odtiaľto odídu. Žil v tomto presvedčení.
Lubomír Štrougal vo svojich spomienkach hovorí, že Brežnev bol náchylný počúvať československé vedenie, až potom neskôr sa to zvrtlo. Viete o tom niečo, a prečo sa to stalo?
– Nie, tiež som sa to len zo Štrougalových pamätí teraz dozvedel. Mal zrejme bližšie informácie, ja si to takto nepamätám.
Po návrate delegácie z Moskvy ste sa rozprávali iba s Husákom, alebo aj s Dubčekom?
– S Husákom, on ma oslovil najmä preto, že bol zvedavý, čo je s bratislavským zjazdom. Bol poverený, že má ísť do Bratislavy, hoci ešte nebol v žiadnej straníckej funkcii.
V každom prípade som vedel, aké je Husákovo presvedčenie, vojenskú intervenciu považoval za kardinálnu chybu, ale musel vychádzať z reality. Musel uhrať, čo sa uhrať dalo. Vždy hovoril: čert nám bol dlžný vstup vojsk. Nevedel, že vo vedení strany sú takí slabí ľudia, ktorí nevedia politicky nič uhrať. Po tom, čo sa stalo v Drážďanoch, sme sa vlastne ani nedozvedeli, ako sa účastníci rokovaní rozhodli: že nám nepovedia celú pravdu, aby nerozvirovali nejaké protichodné sily. Informácie tlmili, aby nevznikli polarizácie z jednej alebo z druhej strany.
Čiže delegácia na čele s Dubčekom sa dohodla, že nebudú informovať ostatných vedúcich predstaviteľov strany a štátu?
– Áno, aby sa nevytvorili protisovietske nálady a tiež, aby nevznikali dramatické situácie.
Osobne som sa nedomnieval, že by tu mohli vojensky zasiahnuť. Veď Česi a Slováci nemali kolízie z ruskou stranou. Napäté vzťahy boli, to bolo každému jasné, ale ja som si myslel, že použijú ekonomické nástroje, že siahnu na plyn alebo iné energetické suroviny a že nás budú ekonomicky aj politicky tlačiť, nie vojensky.
Keď vás 21. augusta v noci zvolali na ústredný výbor a Miloslav Hruškovič oznámil, že sem prišli vojská na pozvanie – dozvedeli ste sa, na čie pozvanie?
– Miloša som sa hneď pýtal: odkiaľ si túto informáciu získal? Reagoval: ja ti hovorím iba to, čo som dostal. Od koho, to nikdy nepovedal. My dvaja sme si boli dosť blízki, ale k tejto veci sme sa nevracali, lebo to bola casus belli medzi nami dvomi. V otázke vstupu vojsk sme boli a aj zostali disproporční. Či on bol obeťou dezinformácie, alebo bol do nej vtiahnutý, to neviem. V mnohých veciach sme boli zosúladení, najmä v ekonomickej, ale v tejto otázke sme zostali rozdelení. Ale takáto clona bola medzi mnohými, a nielen na Slovensku, ale aj v Prahe. A netreba spomínať len Vasila Biľaka, veď tam bol aj nejaký Indra, aj nejaký Hoffmann, aj nejaký Kapek a tak ďalej.
Aké boli vaše vzťahy s Vasilom Biľakom?
– Prvýkrát si ho pamätám, keď som bol prorektorom Univerzity Komenského. Ako povereník školstva SNR a súčasne minister vlády bez portefeuille nám odovzdával insígnie. Veľmi som sa vtedy čudoval, že práve jeho dali na tento rezort, predsa len ani vzdelaním, ani jazykom na to nemal predpoklady. Nebola predsa len taká vojnová situácia, aby musel byť ako komisár dosadený. Ale z neskorších stretnutí musím povedať, že v mnohých veciach, aj vo vzťahu ku kultúre, konal racionálne. Napríklad veľmi podporoval Ľudovíta Fullu, keď mu hrozilo exkomunikovanie ako predstaviteľovi „úpadkového“ smeru. Nikto nebol jednofarebný, samozrejme, človek vychádzal zo svojho presvedčenia, vzdelania, snažil sa svoju funkciu zastávať. Ale považoval som a považujem za nerozumné riešenie dávať ľudí, ktorí vyvolávali u inteligencie pochybnosti alebo až kritický postoj, na takéto posty.
Ale treba povedať, že v tej fáze, keď ešte Novotný bol vo funkcii, aj pokiaľ išlo o pozíciu Dubčeka, tak Biľak stál jednoznačne na Dubčekovej strane. Novotný si ho zobral na nejakú cestu po Afrike, čo znamenalo, že mal jeho dôveru, a tým si ho akoby chcel zaviazať. Ale on na aktíve v októbri 1967 vystúpil jednoznačne a ostro proti Novotnému a na obhajobu Dubčeka. V tých časoch Dubček aj Biľak chodievali spolu na Bielu Skalu…
Čo to boli za legendárne stretnutia? A chodil tam aj Alexander Dubček, dokonca s Vasilom Biľakom?
– Áno, ale to bolo ešte pred januárom 1968, vytvárala sa protinovotnovská platforma ľudí, ktorí sa tam schádzali.
To boli rodinné stretnutia?
– Oddychové, ale spoločne sa tam aj radili. Pozvali aj mňa, bol som tam raz, ale mne to nepasovalo, videl som, že sa tam robí taká kuchynská politika, aspoň mne to tak do určitej miery pripadalo, to mi nepasovalo.
Zostava, ktorá tam zostala po Dubčekovom prechode do Prahy, sa do určitej miery začala formovať protidubčekovsky, ale k otvorenému rozkolu došlo až omnoho neskôr.
Na stretnutí po januárovom pléne 1968 mnohí vajatali, aké veľké víťazstvo sme dosiahli, keď Antonín Novotný musel ustúpiť a zvolili sme si nového prvého tajomníka. V eufórii bolo také živelné stretnutie na ÚV a Vasil Biľak sa tam vyjadril v tom zmysle – no, zvolili sme súdruha Dubčeka, ale nebude to také jednoduché. Len aby tam na tom mieste obstál!
Alexander Dubček bol svojho druhu špeciálny človek, veľmi humánny, ale aj dosť nerozhodný a Biľak sa oňho asi obával, ako obstojí v Novotného grupe, ktorá zostala v aparáte. Obával sa, že ho budú likvidovať.
Alexander Dubček sa bál Vasila Biľaka?
– Nemôžem povedať. Nedalo sa jednoznačne povedať, že by išli jednoznačne proti sebe.
Biľak vo svojich spomienkach Míľniky môjho života charakterizuje Dubčeka ako človeka márnomyseľného, ktorý si potrpí na pocty, a človeka, ktorý politicky nevie správne rozhodovať. Myslíte si, že to bolo tak?
– Kým bol na Slovensku, tak nie. Bol veľmi skromný, nechal si poradiť, nerád lámal veci na kolene. Skutočne človek prijateľný. Iná otázka je, či v takom zložitom období mal na celoštátnu pozíciu všetky predpoklady. Ľudské mal, či aj politické, ťažko povedať.
Bol to človek veľmi ovplyvniteľný?
– Zrejme bol, jeho okolie naňho pôsobilo, viaceré veci mu neboli vlastné. Bol symbolom zápasu proti Novotnému, to jednoznačne. Zápas proti Novotnému sa začal jeho odvážnym vystúpením a v tom ho aj Biľak veľmi podporoval.
Kedy ste zbadali, že vo vedení vo vláde a vo vedení komunistickej strany sú diferencie, ktoré môžu znamenať rozklad?
– Postupne, v čiastkových otázkach sa tieto veci vyvíjali. Bolo to krátke obdobie, aby sa dalo jednoznačne charakterizovať, kedy nastali viditeľné diferencie.
Neboli ostré strety?
– Spočiatku nie. Ale ako náhle sa zrušila cenzúra a mnohé veci sa uvoľnili, tak nastal živelný vývoj, až výbuch. V Prahe viac ako na Slovensku.
Vzťah Vasila Biľaka a Gustáva Husáka ešte pred januárom 1968 bol aký? Vasil Biľak bol tajomníkom, potom prvým tajomníkom strany, Husák bol prepustený politický väzeň…
– Bol to dramatický vzťah, už vtedy. Pamätám si na jedno stretnutie v hoteli Internacionál, zhodou okolností v mojej izbe. Trochu sme mali vypité a mali medzi sebou výmenu názorov. Nebolo to zlomyseľné, ale Husák nosil v sebe, ako ho nechali bokom. Aj mu to vykričal. Toľko sa rozprávalo, že boli rehabilitovaní, ale Husákovi vrátili iba členskú legitimáciu strany, no mal problém uplatniť sa, musel začínať ako robotník, kdesi na stavbe, až potom sa stal pracovníkom Ústavu štátu a práva. On, so svojím vzdelaním, rozhľadom, talentom, s predvojnovou, vojnovou povstaleckou a povojnovou politickou skúsenosťou! To bola, aj nebola rehabilitácia.
Ešte ako povereník po práci v Barnabitskej komisii som raz vystúpil na pléne Predsedníctva SNR, hovoril som, že je načase, aby súdruhovia, ktorí boli rehabilitovaní, ale stále sú odstavení, mohli sa vrátiť do politických funkcií. Myslel som vtedy hlavne na Husáka. Úrovňou nás prevyšoval všetkých. Politici na Slovensku si toho boli vedomí a asi im aj pasovalo, že Novotný bol voči nemu stále i napriek rehabilitáciám predpojatý a trochu mu sekundovali. Určite by neboli radi, keby bol medzi nimi. A ako Husáka poznám, určite by si nedal servítku pred ústa a určite by im povedal, čo si o nich a ich politickej práci myslí. Slovom, Husák bol Husák. Nedostal sa do žiadnych straníckych funkcií. Vtedy v hoteli Internacionál v mojej izbe Biľakovi povedal:
„Vy ste veľkí machri! Dostali ste sa do funkcií po tom, čo nás pozavierali a možno vám to aj pasovalo, že vám nezavadziame.“
Bol to civilný rozhovor, ale veľmi ostrý.
A nebola to pravda, že sa dostali do funkcií po ich pozavieraní? Nebola pravda, že to možno menej schopným aj vyhovovalo? Veď ak porovnávame Husáka, Novomeského, Okáliho, Horvátha – tak toto bola liga, po nich prišla okresná súťaž, nie? Čo ste tým dvom vtedy povedali?
– Preboha, netrieštite sa ešte aj vy! Lebo fakt je, že sme neoplývali veľkým počtom skúsených, ostrieľaných ľudí.
Dával Husák najavo svoju intelektuálnu prevahu?
– On ju nemusel dávať najavo! Všetci, čo ho počuli a videli, tak to vnímali. Na známej bratislavskej konferencii v roku 1967, keď kandidoval do parlamentu a vystúpil proti praktikám Novotného, tak bola veľká snaha stiahnuť ho z kandidátky. Všetky organizácie boli usmerňované, aby ho stiahli, že vystupuje rozvracačsky.
Kto bojkot proti nemu organizoval?
– No, ÚV KSS.
Vy ste, pán profesor, veľmi delikátny človek, za celý čas som od vás nepočula na nikoho povedať zlé slovo. Predsa len poviete v tomto prípade, kto konkrétne chystal bojkot?
– No tak, kto bol vtedy na čele ÚV KSS?
Možno to bolo na pokyn Novotného, neviem, ale pokiaľ išlo o Husáka, tak sa asi všetci zjednocovali. Novotný ho nemal rád, ale tí naši do určitej miery sekundovali, i keď nehovorím, že ho chceli potopiť. Boli by radi, keby bol prijal funkciu námestníka ministra spravodlivosti alebo financií, nech sa len vzdiali. Lebo na Slovensku a v Bratislave veľmi získaval popularitu. Bol martýrom, ale zároveň veľmi dobrý rečník, vystupoval pekelne, on to mal v sebe.
Nebol už vtedy boj medzi inteligenciou, politickou kultúrnou elitou a medzi týmito síce snaživými, ale menej vzdelanými politikmi, takými robotníckymi kádrami? Vasilovi Biľakovi nemožno uprieť, že sa dokázal z veľmi núdznych pomerov – veď v jeho dedine sa žilo ešte v zemľankách – prepracovať až do politickej špičky, ale intelektuálna elita ho asi nemohla prijať…
– Musel v sebe niečo mať, to jednoznačne…
Ale nebol už v tých päťdesiatych rokoch základom boja tento rozdiel v príprave, vo vzdelaní?
– Paríruje to s tým, čo sme doteraz povedali. Buržoázni nacionalisti, to bolo hanlivé označenie pre ľudí, ktorí boli starším členstvom v strane, vzdelaním aj skúsenosťami ostrieľaní, či už cez Povstanie alebo v neskorších zápasoch. Oni ako garnitúra padli. Vákuum, ktoré sa vytvorilo, vytvorilo aj priestor pre ľudí, u ktorých sa bralo do úvahy hrubé triedne hľadisko. Bacílek a David obsadili Slovensko. Vasil Biľak nebol v tej prvej zostave, on bol voči nim tiež v protirečení, tá protirečivosť bola zložitejšia. Aj v ovzduší strachu sa veci vyvíjali.
Aj ja som sa k svojmu postoju prepracovával cez poznanie, aká krivda sa na tých ľuďoch z prvej garnitúry spáchala, k tomu mi pomohla Barnabitská komisia. Istá vec je, že v straníckom intelektuálnom svete, ale aj širšom, bol Husák niekto. Mal veľa obdivovateľov a zástancov, jedným z najvernejších bol historik Milan Hübl a dodnes som nepochopil, čo sa medzi nimi neskôr stalo, keď Milana Hübla odsúdili na šesť rokov a Husák pre neho nepohol ani prstom. To som nevedel pochopiť a nechápem ani teraz.
Husák mal v Bratislave veľkú morálnu oporu, preto mohol neskôr túto morálnu prevahu použiť, niekto môže povedať zneužiť – na zjazde po príchode z Moskvy. Bol braný ako obeť za slovenskú národnú vec. Buržoázny nacionalizmus, ktorý mu nalepili, bol odplatou za jeho principiálne národné postoje.
Trochu sme odbočili, aj keď to s témou súvisí, ale vráťme sa k 27. augustu 1968, delegácia sa vrátila z Moskvy, vrátili sa aj predtým unesení členovia Dubček, Smrkovský, Černík, Kriegel, Šimon, Špaček. Všetci predstavitelia strany a štátu zostali na svojich miestach, ale prijal sa aj Moskovský protokol, ktoré delegácia podpísala a ktoré znamenali do budúcnosti, že sa zastavil celý obrodný proces.
– Nesporným pozitívom bolo, že sa celá delegácia vrátila domov. Po tom brutálnom únose sa mohlo všeličo stať, veď to bol mocenský zásah. Vojenský! Nakoniec, bolo tu nejaké Maďarsko v päťdesiatom šiestom, a to všetko rezonovalo aj v myslení.
Takže návrat delegácie bol jednoznačne úspech. Druhá vec je, prečo ich brali, to bolo strašné a odsúdeniahodné, brutálne. Ale sotva sa dalo predpokladať, že budeme pokračovať, akoby sa nič nestalo. Vojská tu nejakú funkciu mali. Moskovský protokol určité veci profiloval, ale dalo sa predpokladať, že v čiastkových otázkach budeme môcť pokračovať, i keď bez tej živelnosti. Príklad: federalizácia štátu. Tá myšlienka nebola napadnutá, bola pardonovaná. To bola pre nás na Slovensku významná myšlienka, možno nás utlmovala v iných veciach, a možno v Čechách to poniektorí chápali až tak, že Slováci si federalizáciu vymohli aj napriek vstupu vojsk. Spontánna podpora federalizácie štátu na českej strane nebola, to treba povedať. Federalizáciu bez debaty stelesňoval Husák. V tejto otázke aj Dubček váhal. Dokonca sa raz aj kriticky vyjadril, keď historik Miloš Gosiorovský napísal dokument, v ktorom dokladal, že by sa republika mala federalizovať. Dubček ho zahriakol na diaľku, že zbytočne bantuší. Ale aj to treba pochopiť v logike vývoja, lebo v tom čase mal Dubček rozohranú partiu proti Novotnému, a keby sa bol otvorene pridal na národnú stranu, tak Novotný by bol mohol nálady zneužiť proti nemu, zjednotiť českých členov ústredného výboru.
Akú politiku začal robiť po obsadení Československa Gustáv Husák? Dovtedy zastával štátnu funkciu, bol podpredsedom vlády, ale v strane nemal žiadnu pozíciu. Na zjazde v Bratislave bol zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS, ktorým bol dovtedy Vasil Biľak. Vasil Biľak zostal teda bez funkcie. V autobiografii Míľniky môjho života spomína, ako bol v tom čase za Alexandrom Dubčekom v jeho pražskom byte v Troji vyjednávať o svojom ďalšom pôsobení. Čo Husák v Bratislave?
– Husák mal tu veľa svojich stúpencov – Viktora Pavlendu, Jozefa Zraka a mnohých ďalších. Keď už bol prvým mužom na Slovensku, začal si okolo seba vytvárať štruktúry, ktoré vyhovovali nielen jeho politike, ale aj záverom Moskovského protokolu. Jeho cieľom bol odchod vojsk.
Vy ste vedeli, že existujú aj nejaké tajné dodatky podpísaného protokolu? Spomína ich vo svojich pamätiach Lubomír Štrougal, ale aj Vasil Biľak vo svojich pamätiach sa na ne odvoláva.
– Nepamätám si, že by sme niekedy hovorili o nejakých tajných dodatkoch.
Ani o stretnutí v Mukačeve?
– O tom viem. Ale o tom viem z iného titulu. V dobe, keď sa to malo stať, bol na návšteve Slovenska prezident Ludvík Svoboda. Konkrétne na návšteve Východného vojenského okruhu v Trenčíne. Bol som vtedy predsedom československého parlamentu a on ma pozval, aby som ho sprevádzal spolu s ministrom národnej obrany Martinom Dzúrom. Predtým Svoboda navštívil české posádky, vojakov chcel morálne povzbudiť, lebo armáda bola svojím spôsobom znevážená. Armáda je vytvorená na obranu štátu, a tu prišli vojská a armáda zostala v kasárňach. To bola objektívna pravda, týmto aktom sa mohla začať potenciálna demoralizácia. V Trenčíne hovoril vojakom po vojensky, ale veľmi triezvo. Vysvetľoval, prečo on ako hlavný veliteľ ozbrojených síl vydal rozkaz, aby armáda zostala v kasárňach. Akýkoľvek zásah by bol viedol k beznádejnému krviprelievaniu. Potom ma prezident požiadal, aby sme s ministrom Dzúrom navštívili ešte Liptovský Mikuláš, kde bola vojenská dôstojnícka škola a Martin, kde bola stredná vojenská škola, a aby sme aj my vystupovali v tom duchu ako on v Trenčíne. Navštívili sme tieto dve miesta, prezident odletel do Prahy. Keď sme boli v Martine, prišiel od neho odkaz, že sa máme vrátiť okamžite do Prahy. Celkom som tomu nerozumel, neskôr sa šírili reči, že sa pripravuje nejaká vojenská výtržnosť. Prerušili sme stretnutie a leteli do Prahy. Počas letu mi minister obrany Martin Dzúr oznámil, že pristaneme v Miloviciach. Nevedel som, čo to má všetko znamenať, Dzúr mi len prezradil, že v Miloviciach je sovietsky minister obrany maršal Grečko. Bolo to zvláštne, vystúpili sme z lietadla, Grečko mi podával hlásenie, potom sa Dzúr so mnou rozlúčil, zostal v Miloviciach a ja som letel ďalej sám. Oznámili mi, že je zvolané zasadnutiePredsedníctva Ústredného výboru KSČ, býval som naň prizývaný. V Prahe som išiel do hotela, dať sa do poriadku a potom na Nábrežie. V zasadačke predsedníctva bolo pripravené občerstvenie ako obyčajne, ale inak nikde nikoho. Pamätám sa, že som bol hladný, tak som zjedol jednu porciu, potom ešte jednu, neviem čiu, a čakám, čo sa bude diať, ale nik nechodil. Až neskôr som sa dozvedel, že zasadnutie odvolali, lebo Husák musel náhle odcestovať. To som sa dozvedel až večer.
Husák mi oznámil: „Ideme do Bratislavy.“
Hovorím: „Veď nič nelieta, normálna linka večer nejde, čo ti straší?“
A on hovorí: „Neboj sa, lietadlo je zabezpečené.“
Skutočne sme spolu leteli, a v lietadle ma informoval, že situácia je zložitá a že bude musieť byť riešená funkcia prvého tajomníka. Nejako sondoval môj postoj k veci. Ale to som dedukoval až neskôr. Husák mi naznačil, že sa uvažuje o jeho prechode z prvého tajomníka ÚV KSS do Prahy, ale že to nie je také isté, lebo Sovieti kalkulujú s dvoma menami: Husák alebo Černík. Spätne som si zrekonštruoval, prečo sa predsedníctvo, na ktoré som mal priletieť z Martina, nekonalo. Husák vypadol kdesi, neviem, či iní vedeli, že šiel na tú Podkarpatskú Ukrajinu, ja som o tom nevedel. A ani večer v tom lietadle do Bratislavy mi priamo nepovedal, kde bol, ale pochopil som, že rieši nejakú zmenu a naznačil, že je to spojené so mnou. Či ja budem súhlasiť s odchodom z predsedu federálneho parlamentu. Povedal mi, aby som to zvážil podľa toho, ako sa bude vyvíjať situácia.
Dubček pravdepodobne podmienil odchod z funkcie generálneho tajomníka tým, že sa stane predsedom parlamentu. Dzúr mi v Martine tiež naznačil, že môže byť takýto variant a že z poverenia Dubčeka má zistiť, či ja s tým budem súhlasiť, že sa vzdám funkcie.
Takže aj Husák sondoval, aj Dubček sondoval?
– Áno, aj Husák a cez Dzúra aj Dubček, ale každý s iným zámerom. Dubčeka zaujímalo, čo s ním bude, keď padne z najvyššieho postu, na čom zrejme trvali spojenci, a Husáka, či sa stane prvým tajomníkom on alebo Černík.
My sme v rozprávaní vlastne preskočili, ako ste sa tým predsedom parlamentu stali.
– Za veľmi dramatických okolností. Na túto funkciu bolo viac kandidátov. Päť alebo šesť.
Toľko návrhov bolo zo Slovenska. A z Čiech?
– No, z Čiech nikto, tam išlo práve o túto pozíciu, že na základe zákona o československej federácii mali byť funkcie obsadené paritne. V Národnom zhromaždení ČSSR bol predsedom parlamentu Josef Smrkovský. Po federalizácii štátu sa menilo aj obsadenie vedúcich funkcií. Na Slovensku prijali Husákovo stanovisko, že v zmysle zákona o československej federácii majú byť štyri najvyššie funkcie obsadené paritne. Dvaja Česi a dvaja Slováci.
Toto nie je v zákone o československej federácii napísané.
– To nie je napísané, ale je to logika veci. Samobytný národ jeden aj druhý má mať svoje zastúpenie v najvyšších funkciách. To bolo aj pre mňa nové, ja som v Prahe pracoval pod Černíkovým vedením ako podpredseda vlády a mal som úlohu zabehnúť federáciu, teda do praxe dostať zákon o federácii. Takže v novej situácii nemohol za predsedu parlamentu byť navrhnutý Čech, keďže prezidentom bol Čech. Husákovi však vtedy Česi poslednýkrát zatromfovali, že mu odmietli všetky návrhy okrem Novomeského. Toho by boli prijali, pretože bol silná osobnosť, filozoficky zameraný, vychýrený básnik, martýr, tomu sa nemohol nikto rovnať.
V deň, keď sa rozhodovalo, kto bude predsedom československého parlamentu, poslal ma predseda vlády Černík na aktív do južných Čiech. Tam bola veľmi ostrá nálada, aktív sa už niekoľkokrát odložil, ale Černík zase nemohol ísť, pretože Dubček zvolal predsedníctvo s jediným bodom programu – návrh na predsedu parlamentu.
To bolo kedy?
– V polovici januára 1969, po upálení Jana Palacha. Pamätám sa, bol to taký sychravý deň, nepríjemný, a keď mi Černík povedal, že ho mám v tých Františkových Lázňach zastúpiť, veľmi sa mi nechcelo ísť. Vedel som, že sú proti Černíkovi nabrúsení, to mi sám prezradil. Že už tretí raz účasť odkladá. Nakoniec som sa podvolil, ale chcel som vedieť, čo mám tým nazúreným ľuďom povedať.
„Povedz im, čo si ty myslíš, lebo my myslíme rovnako,“ poradil mi môj šéf.
V čom bol problém? Čo Černíkovi v tých južných Čechách vyčítali?
– Moskovské rokovania. Otázky boli ostré ako hrom. Veľmi mu zazlievali, že aj on sa podpísal pod ten protokol. Tak ma tam vyslal, nejakého neznámeho chlapca z Oravy. Ja som vtedy nebol nijako verejne známy. To bolo prvé sklamanie – že zase neprišiel Černík, ale niekoho za seba poslal. Vysvetľoval som im, že Dubček trval na jeho prítomnosti na predsedníctve, lebo sa ide rozhodovať, kto bude predsedom parlamentu.
Josef Smrkovský už bol z tohto postu odvolaný?
– Nebol odvolaný, ale funkcia nebola obsadená podľa nového zákona o československej federácii, ktorý začal platiť od prvého januára 1969. Prezidentom bol Svoboda, predsedom vlády Černík, prvým tajomníkom Dubček a táto funkcia nebola obsadená, lebo ešte neboli voľby podľa nového štátoprávneho usporiadania. Keď som na tom aktíve povedal, že sa rozhoduje táto vec, pýtali sa ma, kto teda predsedom bude. Za Smrkovského sa podpisovali po celej republike petície, ale predsedom parlamentu mal byť Slovák.
Mne ani vo sne nemohlo napadnúť, ako sa veci vyvinú. Keď sa ma pýtali, či máme na Slovensku človeka, ktorý by sa vyrovnal Smrkovskému, tak som odpovedal:
„Máme takého, až sa vám v očiach zaiskrí.“
A myslel som Novomeského.
Vrátil som sa z južných Čiech do hotela, osprchoval som sa, zima mi bolo, hladný som bol, a nemal som ani v chladničke nič, tak som si išiel namrzený ľahnúť. Do toho zvonili z vrátnice, či ma môžu navštíviť dvaja súdruhovia z ÚV. Hovorím – tak nech prídu. Nevedel som, čo chcú, o čo ide. Myslel som, vypočujem ich a poviem im, nech idú domov, je noc. Prišiel Jaro Procházka, vtedy vedúci oddelenia a Dano Futej, tiež pracoval na ÚV. Doniesli odkaz, že mám ísť okamžite k súdruhovi Dubčekovi.
„Po čo mám tam ísť?“
„My ti nemôžeme nič povedať, my nič nevieme, ale v každom prípade máš tam okamžite ísť.“
Tak mi napadlo, že Dubček, len čo sa stal prvým tajomníkom, tak má metódy Novotného – pred polnocou ma burcuje, mám kamsi ísť a netuším, po čo.
Uvažoval som, čo som ja na tom aktíve pokecal, či už nejaká informácia sa k Dubčekovi dostala alebo čo. Ale nebol som si ničoho vedomý, veď som korektne vystupoval.
Prišiel som do sekretariátu, Dubček sa prechádzal po miestnosti, díval sa z okna, bol zamyslený. Ospravedlnil sa, že ma takto v noci pozýva, ale že je to naliehavé.
Hovorím:
„Čo sa robí, čo sa vám tu krava telí?“
Oznámil mi, že všetky Husákove návrhy na predsedu parlamentu odmietli. Okrem Novomeského. A Novomeský že pracovať nemôže, lebo je veľmi chorý, mali osvedčenie lekárov, mal problém s rečou, potom sa to stupňovalo.
O tom sa príliš veľa nevie, ba skoro vôbec nie. Nejaká mozgová príhoda?
– Neviem presne, čo to bolo, ale postupne už skoro vôbec nerozprával, nemohol, často som ho neskôr navštevoval, všetko rozumel, len hovoriť nemohol.
Ale vráťme sa k Dubčekovi a tej noci…
– Tak sa mi vtedy zdalo, že im všetkým v Prahe pasovalo, že Husákovi urobili taký štrnk. Ja som sa v duchu pýtal – ale čo ja s tým mám? Tak z Dubčeka vyliezlo, že vyhlásili na predsedníctve prestávku a zvažovali, kto zo Slovákov by mohol byť prijateľný. Okrem návrhov, ktoré predložil Husák, lebo tie zamietli.
„No a dospeli k tomu, aj slovenskí, aj českí súdruhovia, že najvhodnejší na túto funkciu by si bol ty, Peter.“
Vo mne trklo, lebo mňa nikto zo Slovenska nenavrhol.
„Nerob si žarty,“ hovorím.
A on mi hovorí, že nie, že to myslí vážne.
„A to mám zase preskakovať z jednej nohy na druhú? Len pred Vianocami som dostal za úlohu ako podpredseda federálnej vlády uvádzať do života zákon o československej federácii.“
„Situácia je taká, že ak Slovák, tak jedine Colotka.“
No, všelijako mi bolo. A hneď mi napadla tá veta, ktorú som absolútne netušiac povedal v tých južných Čechách: že máme takého kandidáta, až sa im v očiach zaiskrí. Pochopiteľne som myslel Novomeského. Dubček ma doslovne prosil, aby som to nekomplikoval, lebo v Čechách Husákov návrh paritného obsadenia nebol spočiatku vôbec prijatý, politicky sa nakoniec presadil, a teraz je personálny problém.
Mne sa do toho osieho hniezda ani trochu nechcelo. Po prvé som mal rozrobenú nejakú prácu a po druhé mi bolo ľúto Smrkovského, možno som si ho aj trochu idealizoval. Aj na tom aktíve som pochopil, aká veľká vlna českého entuziazmu je za Smrkovského. Dubček ma prosil, aby som mu vyšiel v ústrety, že má toľko starostí, v Prahe palachiáda, akosi sa mu to všetko vymykalo z rúk. Prosil ma, nech si to aspoň rozmyslím.
„Nie, Šaňo,“ povedal som jednoznačne.
On volal Husákovi, že Colotka odmieta funkciu a nech na mňa pôsobí.
Husák si myslel, že to bude samozrejmé, bol som považovaný, a aj som bol jeho človekom. Ale tu som sa vzoprel.
„Ja to neberiem,“ povedal som.
„No, vy ste veľkí hrdinovia! Všetci ste za federáciu, a keď treba prevziať zodpovednosť, všetci odskakujete. Vy ste takíto hrdinovia! Ber a nešpekuluj!“ hovoril autoritatívne.
„Nerozkazuj mi! Nesúhlasím s týmto riešením. A okrem toho, čo chcete robiť so Smrkovským?“
No, to som mu nemal ani hovoriť!
Prečo? Mal s ním zlý vzťah?
– Smrkovský ešte pred vstupom vojsk, keď bol ako predseda parlamentu v Moskve, tak po rokovaniach prišiel ako vymenený. Hovoril, že treba urobiť poriadok, nepripúšťať excesy, pôsobil konsolidačne. Ale to mu vydržalo dva, tri dni, potom sa zjavil na nejakom aktíve a pod vplyvom nálad, alebo aj sám tie nálady vyvolal, hovoril zase celkom niečo iné. Bol až v takom ošiali. Jednoduchý človek, spojený s februárom 1948, veď aj na tribúne stál v tom koženom kabáte, spolu s Gottwaldom, Clementis v Gottwaldovom klobúku a Gottwald v Clemetisovej čiapke…
Kým Clementis nebol vyretušovaný…
– Áno, tú fotku si veľmi dobre pamätám, aj Smrkovského v koženom kabáte na nej. Husák určite vedel o jeho pôsobení v tom koženom kabáte viac…
Ale nepáčilo sa mi, že sa takto manipuluje s ľuďmi, aj som sa zaťal.
„Ak to je tvoje posledné slovo, tak ja ťa na Slovensko nepustím,“ vyhlásil Husák a dodal: „Vyspi sa na to, a potom uvidíme.“
Potom mi volali od prezidenta republiky, že ma pozýva na návštevu. Prišiel som na druhý deň, Svoboda začal tak otcovsky, akoby úplne od veci.
„Ja som starý človek, mám za sebou všetko možné, aj slávu, aj poníženie. Politickému životu som už dávno dal zbohom a nemyslel som, že sa budem musieť takýmto veciam venovať. Ale keď po januári prišiel za mnou Alexander Dubček s návrhom, že treba, aby som zastával funkciu prezidenta, tak som to zvážil a rozhodol som sa, že budem ešte tejto republike slúžiť. Už som videl v živote toľko krvi, že chcem, aby sa táto krajina z toho dostala a prekonala novotnovské temno. Počúvam, že nechceš túto funkciu prijať. Ale nevidíš, v akej sme situácii? Čo sa dialo okolo Palacha? Že teraz nám treba pokoj, aby už neboli žiadne nové pochodne? Hovorím ti o svojej situácii preto, aby si vedel, že niekedy sa treba rozhodnúť aj proti svojej vôli a podriadiť sa.“
„Súdruh prezident, ja nie som zmierený s týmto riešením,“ povedal som.
A odišiel som domov, do Bratislavy. Moja Zdenka bola jednoznačne proti, svokor sa mi do vecí nemiešal, ale bol to taký československý vlastenec, pôvodom Čech, dohováral mi, aby som všetko dobre zvážil. Ale manželka bola jednoznačne proti.
Mala na to nejaký špeciálny, nie politický dôvod?
– No, už mala dosť tých nervov. Ona poznala, aká je situácia v teréne, to som ja ani nevedel. Aj na Slovensku sa zbierali podpisy pod petíciu za zachovanie Smrkovského. Poznala atmosféru aj na svojom pracovisku. Už mala zo mňa nervy hotové. Husákovi stúpenci ma zasa prehovárali, aby som to prijal.
Bolo všeobecne známe, že v zákone to síce nie je napísané, ale z logiky veci vyplýva, že majú byť funkcie podelené?
– Husák to zverejnil.
Ako to prijali v Čechách?
– Nejednoznačne. Niektorí spočítali, koľko je Čechov a koľko Slovákov. Ale spolužitie dvoch národov nemôže byť iba o počtoch, to bol Husákov princíp.
A trval na tom, aby sa politicky presadil, vôbec to nebolo jednoduché. Keď sa prekonal odpor proti parite, nastala otázka osôb. Koho prijať, koho nie. Ako hovorím, Husák predložil do predsedníctva, kde sa o tom rozhodovalo, päť či šesť mien, prijateľný bol iba Novomeský, ale ten zo zdravotných dôvodov bol z hry vyradený. A keď sa nakoniec zhodli na mne, tak ja som sa postavil proti.
Kto vás nakoniec presvedčil?
– Dubček. Bolo to nejako v nedeľu, bol som doma, býval som na Vlčkovej, neďaleko Dubčeka, on býval na Mišíkovej. V podvečer sme sedeli v hale, pozerali sme televízor a niekto zazvonil. Išiel som otvoriť, a tam Alexander Dubček s Hankou, manželkou. U nás dovtedy neboli, Hanka so Zdenkou sa stretávali, ale rodinne sme sa nenavštevovali.
Šaňo hovorí: „Ideme okolo vás, vidíme, svieti sa, tak ideme pozrieť, čo robia Colotkovci.“
Pýtal sa svokra, ako sa má, syna, ako sa učí. A potom sa obrátil na Zdenku: „Počul som, že ty nechceš, aby Peter prijal funkciu predsedu parlamentu.“
Ja mu na to: „No, tak u mňa moja žena až také slovo nemá. Ale tu je iná vec, že mne to nepasuje.“
On pokračoval: „Práve som mal rozhovor so Smrkovským a vlastne aj preto sme prišli k vám.“
Smrkovský mu vraj povedal, že on sa s tým princípom, aby predsedom parlamentu bol Slovák, vyrovnal, a aj to podporí, ale iba vtedy, ak to bude Colotka. A zakrátko to povie aj v televízii.
Tak sme mu povedali, že si to pozrieme spolu.
A aj sa tak stalo. To som už bol aj potešený a povedal som: „Poručeno pánu bohu.“
Potom boli voľby v parlamente a zvolili ma za predsedu.
Utajené rozhovory Husáka s Brežnevom na Ukrajine už boli po aprílovom pléne?
– Nie, to bola príprava na aprílové plénum. Dubček bol ochotný vzdať sa prvého tajomníka, ale len pod podmienkou, že sa stane predsedom parlamentu. Dzúr mal sondovať, čo ja na to.
„Keď si Šaňo myslí, tak ja mu to miesto uvoľním,“ odkázal som.
Nepovažoval som to za rozumné riešenie, ale dnes sa už k tomu nechcem vyjadrovať.
Vy ste teda abdikovali na svoju funkciu, ktorú ste predtým tak nerád prijímali?
– Vystúpil som pred parlamentom, spomenul som, za akých okolností som v januári funkciu prijal…
To bolo pred aprílovým plénom, ktoré svojím spôsobom znamenalo politický prevrat?
– Áno, Dubček sa vzdal funkcie prvého tajomníka, lebo už mal môj súhlas, že sa dostane na čelo parlamentu.
Mali ste pri abdikácii predstavu, čo budete robiť?
– Ani som sa nad tým nezamýšľal, ani som sa nikoho nepýtal. V parlamente vystúpil Evžen Erban ako predseda Národného frontu, ocenil moju robotu a povedal, že budem poverený inou významnou funkciou. Potom mi dal slovo, ja som oznámil, že sa vzdávam v prospech Alexandra Dubčeka a novému predsedovi som zaželal, aby mu bolo umožnené zotrvať dlhšie, ako bolo umožnené mne, lebo som bol presadený uprostred vegetačného obdobia.
Čo ste si o tom všetkom mysleli? Veď v januári ste boli takmer nepriateľom štátu a ľudu preto, že ste do čela parlamentu nechceli, neprešiel ani polrok, a odrazu ste boli v situácii, že máte odísť. Osoby a obsadenie tejto hry boli takmer totožné…
– Rozladený som bol, bolo mi to nechutné, také kupčenie. Svojím spôsobom ma zneužili. Ešte väčšie zneužitie by bolo to, čo plánovali v septembri, keď Dubčeka posielali za veľvyslanca do Turecka. Ktosi vtedy mal takýto návrh, že ja sa mám vrátiť. No tak to už nie!
S Dubčekom nechutne manipulovali, ale musím povedať, že manipulátorom vo vzťahu ku mne bol aj Šaňo Dubček. Najprv mi vychvaľoval všetky vlastnosti, skutočné aj vymyslené, vysokoškolsky vzdelaný, odborník, mladý, perspektívny a o tri mesiace sa z vlastného presvedčenia vzdá… Viete, ako to v politike chodí.
A keď vás v tomto smere manipuloval Husák, v tom lietadle z Prahy do Bratislavy, nezazlievali ste mu to?
– Nepochopil som to vtedy celkom, až dodatočne som si to celé zrekonštruoval. On ma vlastne varoval – neodstupuj, keby… On si ešte tiež nebol istý, či je on kandidátom Brežneva na post prvého tajomníka. Ale to som si až spätne uvedomil. V jeho hre určite bolo, že ak Sovieti trvajú na odstúpení Dubčeka, tak ak by som sám neodstúpil, tak mňa parlament neodvolá, a neviem, ako by sa situácia vyvíjala, lebo Dubček mal svoju nespochybniteľnú charizmu.
Husák vám povedal, že je to tlak Moskvy, aby Dubček padol?
– Vyslovene mi to nepovedal, ale dalo sa to vycítiť. On stále ešte stál na jeho pozícii, vtedy ešte hovoril, že stojí a padá s Dubčekom. Ale tlak asi silnel, keď sa podľa veľkej krajiny nenapĺňal obsah protokolu z Moskvy. Veľká krajina má svoje imperiálne spôsoby, tak sa správala za cára, tak sa správala za Lenina, aj Stalina, aj Brežneva. Režim na imperiálnej podstate politiky veľmoci zmenil veľmi málo.
Husák stále chcel dosiahnuť, aby sa situácia znormalizovala a vojská odišli. Začalo sa to nejako komplikovať. Tak potom už nachádzal aj na Dubčekovi chyby, napríklad v tom, že sa zatajovali obsahy rokovaní, neinformovali, keď sa postupne zahusťovalo.
Boli ste ešte mladý človek, mienili ste sa vrátiť na univerzitu?
– Tak ďaleko som v tej chvíli nerozmýšľal, stále som bol veľmi rozladený.
Navrhli ma za člena ÚV KSČ, to som vedel. Na prvého mája ma delegovali na prvomájovú manifestáciu do Ostravy. Letel som tam lietadlom, bol veľký vietor, nemohli sme najprv pristáť, potom, keď som prišiel na tribúnu, bolo tam veľmi málo ľudí, bola to taká atmosféra porazenecká, alebo aj protestná. V tomto rozpoložení vnútornom, že sa niečo rúca a ako sa z toho vymotáme, vojsk plná republika, božemôj, v takejto situácii sme!
V prejave som povedal: „Je nás tu málo, zrejme máme rôzne problémy, nemáme si čo vyčítať a nemáme sa ani čím vychvaľovať, niečo sme zvládli, niečo nezvládli, socializmus je pekná myšlienka, ale dostal ranu, ktorá nás veľmi bolí. Prešli sme januárom a teraz hľadáme svoju tvár. No ak ma niečo v tejto situácii napĺňa nádejou, tak je to voľba Gustáva Husáka za prvého tajomníka ÚV KSČ.“
Oni Husáka nepoznali, v Čechách ani nevedeli, čo je buržoázny nacionalizmus. Urobil som jeho curriculum vitae, na ľudí to veľmi zapôsobilo, lebo o ňom nič poriadne nevedeli. Nebolo to také masové zhromaždenie ako inokedy…
Vráťme sa ešte do parlamentu, v januári sa prijal zákon o československej federácii, s jeho uplatnením boli iste spojené mnohé problémy. Vy, právnik, legislatívec, ste boli z parlamentu v apríli nedobrovoľne vytlačený. Čo ste tak vnútorne cítili, prežívali?
– No, bol som znechutený, jednoznačne. Ale bol to taký chaos, veľká väčšina ľudí so vstupom vojsk nesúhlasila, ale čo už, keď tu vojská boli? Socializmus vstupom vojsk veľmi utrpel, aj ja som mal v tomto duchu verejné prejavy. Hneď na druhý deň po vstupe vojsk. Odmietol som intervenciu do riešenia našich vecí. Neskôr mi tie prejavy aj zazlievali, ale odpovedal som, že som sa iba správal podľa prijatých záverov Predsedníctva ÚV KSČ a v súlade s tým, čo si mysleli ľudia, veď my sme boli s nimi v uliciach.
Ako sa pripravovalo aprílové plénum?
– Rozhodujúci článok v príprave bol Colotka: či bude súhlasiť, alebo nebude súhlasiť s abdikáciou. Príprava pléna sa konala ešte pod Dubčekovým vedením, neviem, aké diskusie boli okolo toho. Viem, že vedúci tajomník v Prahe Bohuš Šimon prišiel za mnou a povedal mi, že to nepovažuje za správne, voči mne sa mu to zdalo neseriózne. A pochyboval, že sa Dubček týmto zachráni.
Tlačili Alexandra Dubčeka, aby ustúpil z pozícií?
– Zrejme to bol tlak z Moskvy. Slovensko bolo navonok v lepšom postavení, slovenskí politici, ktorých si Husák vybral – Graca, Pavlenda, Zrak pochopili, ako treba postupovať. Ale v Prahe to nešlo, aspoň Moskva to tak vyhodnocovala, vraj im Dubček vytiera zrak. On nebol naladený na rázne rozhodnutia, ale aj keby bol chcel, použitie ráznych metód už tiež narážalo na odpor, najmä v činnosti napríklad KAN 231. Keď sa upálil Jan Palach, ja dodnes presne neviem, čo za tým presne bolo. Hovorili sa rôzne verzie. Najhodnovernejšia je tá, že to bolo na protest proti Zvestiam. To boli také štvavé noviny, ktoré asi tlačili Sovieti alebo Nemci, čosi ako vysielačka Vltava. A potom, po víťazstve čs. hokejistov nad zbornou komandou, vypukli v Prahe nepokoje. To všetko Sovieti pripísali Dubčekovi, že nezvláda situáciu. Chudák Šaňo, nakoniec ako predseda parlamentu musel podpísať takzvaný obuškový zákon – to bola legislatívna odpoveď na tie nepokoje, hoci vlastne boli v jeho prospech.
Chápali ste, prečo sa chce Dubček týmto spôsobom zachrániť?
– Nechápal som to, ale keďže sa to týkalo mňa, tak som sa zaprel a súhlasil som, keďže mal o tú funkciu predsedu parlamentu záujem. Dnes sme múdri všetci, ale ani on nemusel vtedy predvídať, že to vyústi až do toho, že bude musieť aj z tejto pozície odísť. Aj že ho z republiky priamo-nepriamo vyženú do Turecka, ani že ho zo strany vylúčia a bude robiť lesného úradníka. To nemusel a asi ani nemohol predvídať.
Nedalo sa to predpokladať? Veď to je ako v boji: nedáš, dostaneš…
– Pri dávke fantázie áno, ale vtedy asi ťažko. Nik nie je prorokom. Ja som stále žil v presvedčení – no, neodišli vojská do konca roka, tak odídu po Silvestri. A tak to bolo aj živené, aj Husák bol takto vnútorne naladený.
Všeobecne sa hodnotí, že aprílovým plénom prehrali progresívne sily a nastúpili sily konzervatívne. Hodnotíte to aj vy takto?
– Ťažko povedať takto čiernobielo. Vojská, či sme si ich želali alebo neželali, tu boli. Mohli nastať rôzne varianty – s armádou sa dajú robiť všelijaké manévre, to je hrubá sila. Dnes je každý ohromne múdry, ale koľko strachu bolo aj v ľuďoch jednoduchých, koľko bolo odvahy, tiež sa spätne ľahko hovorí. Videl som, ako sa ľudia rozprávali aj s vojakmi, s tankistami – ale určite to boli iní tankisti, než akí tu boli cez vojnu. Kto a kde by sa s ľuďmi bavil? To by hneď strieľali.
Ja som mal skúsenosti s dvoma predstaviteľmi vojsk. Prišli sa mi – už ako k predsedovi vlády – predstaviť dvaja, jeden bol generál Viktor Abolens, Estónec, a druhý plukovník Gennadij Gromov, na prvý pohľad veľmi skromní, slušní ľudia. Ale v uniformách. Prijal som ich, diskusia bola veľmi chladná, to neboli Alexandrovci. Mrazivá atmosféra. Ten Abolens vycítil môj postoj k nim, hovorí mi, že chápe, ako ťažko mi je ich prijať, ale že oni vykonávajú rozkaz, sú vojaci, ale nie sú moji vojenskí nadriadení. Doslova mi povedal, že ma vie pochopiť, lebo je Estónec a nebol by iný na mojom mieste. Gennadij Gromov, Ukrajinec, pekný sympatický chlapec, povedal, že vie, čo je to národnostný problém a že tiež chápe, ako sa cítime. A že neurobia nič, čo by našej krajine ublížilo. Aj sa tak tá prvá garnitúra správala.
Takže aprílové plénum, ktoré prinieslo zvrat a po ňom obdobie meravosti, „Biafru ducha“, bolo svojím spôsobom podmienené tým, že tu boli vojská…
– Nielen vojská. Nielen vojská, ale aj spôsob politiky, ktorý tie vojská sem priviedol. Január bol január, neskôr sa to hodnotilo ako zrada socializmu.
Po apríli 1969 prišlo k zostrovaniu pomerov, určite. Či mal Husák niečo nadiktované alebo nie, to ja neviem posúdiť, na takých stretnutiach som nebol, do Moskvy som nechodil, nebol som v straníckej funkcii. Interné, intímne veci som nepoznal. Kto a aké úlohy z našej strany, nielen z Moskvy, zohral, kto ako kádroval, to nepoznám.
Stali ste sa predsedom slovenskej vlády v máji 1969, vystriedali ste Štefana Sádovského, ktorý bol neskôr vylúčený zo strany.
– Áno, ale vtedy sa stal prvým tajomníkom KSS. Vládu som našiel takú, ako ju zostavil Gustáv Husák, väčšinu som poznal, boli radi, že som prišiel ja, lebo mohli dostať aj nejakého štrébra, ktorý by bol vojskami operoval. Nadväzoval som na spoluprácu zo SNR, keď som bol povereníkom.
Pri prvom výročí vstupu vojsk sme očakávali nepokoje, lebo atmosféra bola stále veľmi napätá. Spolu so Štefanom Sádovským sme sa rozhodli ísť medzi ľudí, mal som skúsenosť spred roka, že to je najlepšie, byť s ľuďmi, ktorí niečo cítia, niečo ich bolí. Išli sme pred poštu, kde bol zastrelený Peter Legner, boli tam také hlúčky, asi dvesto študentov. Poklonili sme sa, položili kytičku klinčekov na miesto, kde vyhasol pred rokom život mladého človeka. Študenti boli trochu vyvalení, my sme k nim podišli a začali sme sa rozprávať. Povedali sme, že to, čo sa stalo, nás škrie aj bolí, ale mŕtveho nevzkriesime. Hovorili sme im – pochopte nás, my nemusíme dávať pokyny, ale niekto ich môže vydať, niekto z krajnej pozície, veď situácia nie je normálna, a môže dôjsť k novej tragédii. Prosíme vás, nevytvárajme takúto situáciu. Tí študenti nás prijali, ešte sme sa spolu porozprávali a potom sa porozchádzali. Viem, že v internátoch sa tiež zhromažďovali, ale von nič nepreniklo, bola to taká tichá pieta. Na rozdiel od Prahy, kde boli aj nejakí mŕtvi, tanky v uliciach, bohužiaľ. My sme riešili veci rozvážnejšie, Sádovský bol reálny človek, mne sa s ním dobre spolupracovalo.
Ale nakoniec bol zo strany vylúčený a z práce tiež vyhodený. Kedy a kde sa táto myšlienka trestov a vylučovania zrodila?
– Bez debaty sa začali radikáli stavať k otázke, kto bol za vstup vojsk a kto bol proti vstupu vojsk.
To bol nejaký príkaz, nariadenie? Odkiaľ?
– Podmienkou odchodu vojsk bola normalizácia pomerov. Pod normalizáciou si môže predstaviť každý niečo iné. Aj Dubček bol za normalizáciu, lenže nepredstavoval si ju asi tak, ako napokon prebehla. Najprv mali byť pohovory, to nebolo nič zvláštne, tie bývali aj predtým v strane. Ak bol niekto pasívny, tak si s ním pohovorili, povedali mu, že ak nič nerobí, tak nech zo strany odíde. Z práce za to nikoho nevyhadzovali.
Teraz to naberalo celkom iný charakter. Na vrchole bol Jakeš ako predseda straníckej revíznej komisie ÚV KSČ. A revízori začali preverovať. Ja som tiež počítal s tým, že ma nepreveria. Aj Sádovský si to o sebe myslel. On nebol síce členom Predsedníctva ÚV KSČ, ale bol v Prahe na rokovaní, keď sa prijímalo stanovisko odsudzujúce vstup vojsk. Hlasovacie právo síce nemal, ani nehlasoval, ale dobrovoľne sa prihlásil, že chce, aby bolo pod stanoviskom uvedené aj jeho meno, že s tým tiež súhlasí. No a to ho potom stálo krk. Keď sa dostávali k slovu stúpenci robotnícko-roľníckej vlády, tak sa stále viac tie pohovory zostrovali. Nakoľko bol tlak z Moskvy, to neviem posúdiť, ale tlak sme cítili, to jednoznačne.
Husák si spočiatku myslel, že všetko uhrá a nikomu sa nič nestane. Ale keď sa správa o výsledkoch pohovorov dostala na schválenie do Predsedníctva ÚV KSČ, tak sa strhol krik, že to nič nie je, že to bolo len také pošteklenie a celé sa to vrátilo na začiatok. Bežné pohovory sa zvrátili na tresty. Ale tlaky neboli len z Moskvy, aj zdola, od ľudí prišli. Niektorí vycítili svoju príležitosť a aj proti Husákovi sa zdvihla vlna, že nerobí poriadnu očistu.
To niekto chodil donášať?
– Rôzne sa to robilo. Napríklad pri Nitre v Kovarciach bol zvolaný veľký aktív, zišli sa tam nespokojní súdruhovia, ktorým nepasovalo, že sa postupuje príliš mäkko, oportunisticky. Tam nás všetkých vykádrovali, Colotku, Sádovského aj Husáka… To sa zvrhávalo až do osobných útokov, ktoré boli motivované zištne – keď nebude vo funkcii ten a ten, tak tam môžem byť ja. To je psychologická otázka.
Mnohí to chápali ako príležitosť urobiť kariéru?
– Jednoznačne. Ani Husák im nepasoval. Veď aj on mal nejaké reči pred januárom, kritizoval ostro, bez servítky, to mu nezabudli. V Čechách mu nezabudli, že bol za federalizáciu a iné veci, ešte aj február 1948 mu zazlievali, že ho urobil na Slovensku skôr. Tá motivácia bola rôzna. Bez debaty boli nálady likvidačné. Bohužiaľ, prevládla táto tendencia.
Keď som mal v januári 1969 v parlamente svoj inauguračný prejav, tak som povedal, že kritický postoj ľudí k vstupu vojsk sa dá pochopiť, lebo vojská, to je armáda, a aj keď je zo spriatelenej krajiny, tak je to vždy armáda. Prihováral som sa ľuďom s tým, že po veľkej búrke voda stečie a život sa dostane do svojej koľaje a prosil som ľudí, aby neodchádzali z tejto krajiny. Bol som presvedčený, že škoda je každého mozgu. Nie každý odchádzal z politických dôvodov, možno by niektorí ľudia neboli odišli, keby sa neboli báli, že tu nastanú represálie, bude sa zatvárať. Nakoniec sa to skončilo normalizáciou, ktorá nás mnoho stála, postihla strašné množstvo ľudí.
Každý komunista musel byť preverený?
– Zvrhlo sa to do situácie, že sa začali ľudia kádrovať navzájom. V auguste málo bolo tých, čo by súhlasili so vstupom vojsk. Postupom času sa ale našli takí, čo dodatočne súhlasili A začali posudzovať tých, čo zotrvali na svojom stanovisku. Čím vzdialenejšie to bolo od vstupu vojsk a nepoužila sa metóda mocenská, tým silnejší tlak na kádrovanie bol aj zdola, lebo tí jednoduchší vycítili svoju príležitosť. Husák proti týmto krajnostiam vystupoval, ale o to viac radikálov vyhecoval, neverili mu, niekde by boli aj s dlážkou všetko vyšklbali. Husák uhájil to základné, ale neuhájil všetko, on mnohých ľudí provokoval, lebo ich prevyšoval, radi by sa ho boli zbavili.
V ústrednom výbore komunistickej strany prebehol teda tvrdý mocenský boj a spätne to vyzerá tak, že síce na čele bol Husák, ale zastrešoval robotnícko-roľnícku vládu. Čo sa nepodarilo v noci 21. augusta, to sa podarilo neskôr, ale plazivo a akoby s Husákovým požehnaním.
– No, oni dostali satisfakciu, to je fakt a možno sa ich pozícia až preceňovala. S Gustávom Husákom som sa o tom rozprával, keď sme išli do Číny, to bolo už v roku 1988. Museli sme kvôli aklimatizácii jeden deň pobudnúť v Novosibirsku. Tak tam som ho interpeloval, ako vy teraz mňa, že ako a prečo. Hovoril mi: moje meno bolo aj zneužívané, všetko, čo sa dialo, nebolo zosúladené s tým, čo som si ja myslel a čo som ja konal.
Prítomnosť vojsk nebola priamočiara, správali sa tu zdržanlivo, ale boli tu a neodchádzali. Už to povzbudzovalo takých, čo boli neuspokojení vo svojich ambíciách, preto podnecovali mnohé veci. Moskovský protokol nebol nám naklonený, otázka dočasnosti sa premenila na večnosť. V každom prípade bolo veľké nešťastie, že sa toľkí ľudia vylúčili zo strany a potom boli povyhadzovaní z práce. Husák si to uvedomoval, ale poznal, aké je rozloženie síl, o koho sa môže oprieť. V Predsedníctve ÚV KSČ o Štrougala a o mňa, to bolo asi všetko. Prišiel o mnohých svojich ľudí. Aj na Slovensku. Napríklad Štefan Sádovský alebo Jozef Zrak, to bolo veľmi zlé. Keď museli odísť z ÚV KSS do vlády, tak to bolo vlastne už suspendovanie. Ale ja som ich mal rád vo vláde, to boli schopní ľudia. Škoda, škoda… Keď vylúčili Sádovského zo strany, tak podal abdikáciu z vlády. Hovorím mu – ty si nemal čo odísť! Ale on bol disciplinovaný ešte viac, ako bolo treba, až taký obetný baránok bol.
Vnútorne ste si zachovali postoj, že vojská sem nemali chodiť. Doteraz ho máte, niekoľkokrát ste ho zopakovali a hovoríte, že rovnako zmýšľal Gustáv Husák. Ako predseda slovenskej vlády ste prijali pozvanie Leonida Brežneva, čo ste mu na tom prvom stretnutí povedali? Dali ste mu najavo svoj názor?
– Neviem, ako pozvanie vzniklo, predseda vlády je štátna, nie stranícka funkcia. Nebol som Brežnevov partner, išiel som do Moskvy so Štefanom Sádovským ako prvým tajomníkom strany. To bolo v roku 1969. Dostali sme pozvanie, nevedeli sme, či ide o oddych alebo o pracovnú cestu, tak som tam cestoval aj so Zdenkou a Petrom. Dostali sme sa k Brežnevovi. Správal sa vľúdne, tak otcovsky. Chcel vedieť, ako my vidíme situáciu. Štefan sa tiež tak synovsky rozrozprával, ja som bol ohromne rád, že môžem byť ticho, keďže som Brežnevovi nebol partner.
Ale atmosféra nebola ostrá, Sádovský trochu aj sebakriticky hovoril, a vtedy sa Brežnev obrátil ku mne: „Piotr Ivanovič,“ nevedel som, že pozná aj moje otcovské meno, ale oni nás už mali presondovaných, „vy ste tiež niečo tam porozprávali, tiež ste nepochopili, o čo nám ide.“
„Pochopil, nepochopil, tu je iná vec, Leonid Iľjič,“ keď on tak mne, tak aj ja jemu, „ale tu ide o to,“ a tu som použil taký príklad zo svojho života: „Ja som vyrastal na dedine, u nás boli dvory otvorené, ale k nám nikto nevošiel bez súhlasu. A keď vošiel, tak ho pokladali za zlodeja. A tu sa tiež také čosi stalo. A nejde o maličkosť, tu ide o národ. Niekto vošiel do nášho dvora bez nášho súhlasu.“
Díval sa na mňa, nič nehovoril.
„Viete, Leonid Iľjič, naši ľudia nikdy neprijmú, keď im do dvora príde niekto nevolaný a ešte im aj kravu odviaže.“
On sa nad tým tak pousmial a povedal aby sme išli s tajomníkom Konstantinom Katuševom pripraviť správu pre noviny. Brežnev zostal sám so Sádovským, o čom sa zhovárali, neviem, my sme s Katuševom chystali správu. Husáka potom úplne vydráždilo, že čo my máme dávať aké správy pre noviny. Na Katuševovi bolo vidno, že chápe, do akej veľkej pasce sa tým vstupom vojsk dostali: ani vycúvať, ani nevycúvať. Z malej krajiny len tak odísť, to nebolo len tak. Veľmoc kapituluje! Viete, ako ťažko odchádzali Američania z Vietnamu, hoci už vedeli, že prehrali.
Alebo teraz z Afganistanu…
– Pre veľmoc aj kapitulovať je ťažké.
No potom nás nakomandovali do Leningradu. My sme sa so Štefanom aj potešili, v Leningrade som ešte nebol, ale ani som nevedel, čo ma tam čaká. Bola tam slávnostná večera, poštrngali sme, a potom vystúpil generál Tolstikov, bol kandidát sovietskeho politbyra. No a začal hovoriť, akú majú naše národy družbu, koľkí u nás za oslobodenie Československa museli krvácať, a teraz zase musia. A dostal to do takej melodramatickej polohy, akoby tu bol nejaký otvorený front a nejaká kontrarevolúcia tu proti nim bojuje. A dodal, že aj tu sú nejakí súdruhovia, čo mali proti nim, hrdinom, prejavy. To ma vyprovokovalo, možno som si aj nejaký pohárik vypil, tak som mu odpovedal. Že po prvé, nie je to také jednouché, lebo že im sa nejako inakšie myslí, ako tým, ku ktorým tie vojská prišli na návštevu. Že my sme k nim na návštevu prišli iba dvaja a neozbrojení. A že celú krajinu proti nám postavili.
„Hovoríte, že vaši bojujú a umierajú a aké máte ťažké straty. Nič také sa u nás nekoná. Naopak, je to špecifický príklad, keď prišla k nám cudzia armáda, a my sme našim vojskám zakázali, aby bojovali. Zostali v kasárňach, prezident Svoboda ako hlavný veliteľ dal taký rozkaz, a nijaký otvorený stret nebol a v tomto smere sa ohradzujem, aby ste takto charakterizovali veci. Môže nás mrzieť, že sme si všetko nevyriešili sami, ale toto nie je správne.“
On sa na mňa potom oboril, lebo vtedy uspokojovali vlastných obyvateľov tým, že u nás je kontrarevolúcia a že tam zomierajú sovietski vojaci a že sú otvorené fronty. On buchol päsťou po stole, ja som buchol päsťou po stole, on buchol, ja som buchol. Môj dvanásťročný syn Peter sa tak zľakol, že dostal srdečný záchvat, naraz sa len vyvalil, museli volať lekára. Bol som v cudzej krajine, nadránom sme sa lúčili na stanici, ruky sme mali studené ako ľad. Štefan mi hovorí – no, to si prehnal. Hovorím: „No, ale mal som pravdu?“
„Mal si pravdu, ale o pravdu nejde.“
Ešte sme len do Bratislavy prišli, už Husák zvoní z Prahy.
„No, čo to tam bolo v Leningrade?“
„Čo by bolo, bol som si Ermitáž pozrieť, aké diela tam majú!“
„Nerob si špásy! Čo ste to tam vystrájali s tým Tolstikovom?“
„No, táral hlúposti…“
Dosť na tom, Husák už mal hlásenie. V tej situácii to uhladil Husák tak, že obidvaja sme si vypili, Colotka nevie dobre po rusky, Tolstikov nevie po slovensky, tak si neporozumeli.
Uf, dnes to bolo ťažké rozprávanie. Určite aj pre pána profesora Colotku, vyzeral dosť vyčerpane.
Lúčime sa a dohovárame o týždeň dovidenia.
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 1. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 2. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 3. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 4. časť
