
Prinášame druhú časť z knihy Gabriely Rothmayerovej Z archívu mojej pamäti. Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom. Kniha vznikala v prvom polroku 2010, vzhľadom na isté okolnosti vyšla tlačou až v roku 2021.
Z úvodu k prvej časti:
Slobodný intelektuál Eduard Chmelár pripomenul 10. januára 2025 nedožitú storočnicu Petra Colotku.
Čitateľ Slova Jozef Gališin v komentári pod článkom píše: „Slováci si nevedia vážiť veľké osobnosti svojho národa. Však rok 2019, keď zomrel p. Colotka, bol prednedávnom a nikto z nás o tom nevedel… Tí starší si ho pamätajú ako distingvovaného muža, z jeho vystupovania vyžarovala sila osobnosti.“
(Pre poriadok uveďme, že výročie pripomenul aj Milan Antal na webovej stránke Alternatívy.sk.)
Pri nedožitej storočnici sme sa v Slove rozhodli priblížiť život Petra Colotku tak, ako som mala možnosť zaznamenať ho v knihe Z archívu mojej pamäti. Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom. Vydavateľstvo CCW, Bratislava 2021, 204 strán.
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 1. časť

Zo Sedliackej Dubovej do Bratislavy, prvý dotyk politiky
Dnes sa k profesorovi veziem mestskou dopravou, inokedy si rada urobím dlhú prechádzku okolo Slavína a Horského parku.
Čaká ma ako vždy vzorne učesaný, oblečený do vyžehlenej banánovej košele skombinovanej s tmavomodrou vestou a tmavomodrými nohavicami. Vyzúvam sa a pán profesor mi ponúka svoje pantofle – dámske nemá. Keď som minule odchádzala, zasekol sa mi zips na čižmách, chvíľu som sa s ním mocovala, nie a nie popustiť. Profesor si ku mne pohotovo kľukol, aby mi pomohol. Premýšľala som, ako inak vidíme človeka posadeného na vysokú stoličku. Odcudzíme sa.
Prvé, čo sa stráca pri odcudzení, je ľudská prirodzenosť.
Rozhovor začínam poznámkou, že som prečítala knižku, ktorú mi profesor požičal: Alexander Mach Z ďalekých ciest… Na poznámku hneď bodro, ako je u neho zvykom, nadviaže.
– Poviem, vám jednu príhodu, úsmevnú, ale aj výrečnú. Pozvali ma na vernisáž tej knižky, po vernisáži sa mi prihovorila staršia pani, či jej nenalejem pohár vína. Stál som pri pulte, nalial som jej a ona mi hovorí:
„Vy určite neviete, komu ste práve naliali… Ja som dcéra toho zlého fašistu Alexandra Macha…“
A ja jej na to: „Vy určite neviete, kto vám to víno nalial: ja som ten zlý komunista Peter Colotka…“
Ale keď už hovoríme o tej knižke – všimol som si veľmi zaujímavý moment: Mach spomína, ako sledovali všetkých „podzemárov“, tak nazýva svojich opozičníkov, komunistov a demokratov, pripravujúcich Povstanie. Všetko o nich vedeli, sledovali ich. A nepozatýkali ich, lebo si mysleli, že sú slabí. Z Machovho pohľadu bola rozhodujúca armáda, Čatloš, ktorý zostal vo veliacej funkcii a zároveň spolupracoval s povstalcami. V armáde vznikol chaos. Potom sa postretali vo väzniciach. Predstavitelia Slovenského štátu a ich zásadní odporcovia. Husák, Novomeský, Rašla, ktorý ho ešte ako prokurátor pripravoval na trest smrti. Hovoril mu: „Kto iný, ak nie vy, by ho mal dostať?“
Mach bol dva a pol roka presvedčený, že ho popravia a v tej situácii sumarizoval svoj postoj k vyhláseniu Slovenského štátu. Pamätáte si, ako hovorí o vyhlásení samostatného Slovenského štátu? Na podnet Martina Sokola, predsedu Snemu, členovia Snemu hlasovali tak, že kto súhlasí, povstane. Vstali všetci. Ale v štyridsiatom piatom začali mnohí tvrdiť, že oni s vyhlásením nesúhlasili, že boli k tomu dotlačení.
Mach si zaznamenal rozhovor s priateľom, ktorého nemenuje:
„Ale, priateľ môj, veď ja som sa na teba díval, veď si vstal.“
„Vstal som, ale nerád a pomaly.“
„A potom si spieval Hej, Slováci…“
„Spieval som, ale potichu…
A ešte má zaujímavú pasáž, kde hovorí, o čo ťažšie to mali vo väzení Clementis, Novomeský, Husák. „Keď som ja očakával svoju popravu, vedel som, že moja Cirkev bude pri mne, že kňaz pôjde so mnou na popravisko, ako išiel s každým, kým Clementis, Slánský, Geminder, Frejka, Reicin, Šváb, Šling, Simone a ďalší kráčali pod šibenicu s vedomím, ktoré samo osebe bolo trýzňou, utrpením, aké nemohli poznať ani najväčší z martýrov kresťanstva. Veď ich vlastná strana, čo im bola bohom, zavrhla, a vyhlásila za zradcov, vyvrheľov a zločincov. Museli si právom posledného slova žiadať najvyšší trest, vyhlasovať verejne pred celou svojou stranou, že ani ten nebude primeraný veľkosti spáchaného zločinu. Odsúdený musel vyznať, že si zaslúži, aby ním celá robotnícka trieda opovrhovala.“
Dnes by sme sa mohli rozprávať o tom, do akej miery je človek formovaný prostredím, v ktorom dozrieval. Ako na vás vplývalo rodinné prostredie. Vráťme sa do roku 1938, do Valaskej Dubovej, do rodiny Colotkovcov. Začali ste chodiť do gymnázia, naplnil sa váš sen. Videli ste, premýšľali ste vtedy o tom, čo sa deje vo veľkom svete? Schyľovalo sa k rozbitiu republiky, k Slovenskému štátu…
– V meštianke v Dolnom Kubíne ma učila pani učiteľka Dzúreková, bola luteránka a asi aj československy zameraná. Pamätám si, že keď sa rokovalo o autonómii, predspievala nám pieseň Beskyde, Beskyde, kto po tebe kráča, čiernooký bača, ovečky zatáča, a pani učiteľka pri tom plakala. Ja som bol chlapec z dediny, veľa som o tých veciach nevedel. Keď bola mobilizácia, brat ako nevojak musel tiež narukovať, ale zakrátko sa vrátil. Najradšej tomu bola mať, lebo sa bála o syna, aj keď bol nevlastný.
Môj otec bol v politických veciach veľmi zdržanlivý, ale po tom, ako pochodil s Ľudovou bankou a akciami, bol voči autonomistom skôr odmietavý. Len hovorieval: zlé časy nastávajú. No a po viedenskej arbitráži všetci aj v obci hovorili: akoby nám krájali z vlastného tela.
Po viedenskej arbitráži a po navrátení niektorých obcí na Spiši a na Orave išiel prezident Tiso na inšpekciu tých oblastí a prechádzal aj cez našu obec. Mal som vtedy mumps, hrdlo som mal obalené, tak ma hnali domov, aby som nešpatil uvítací ceremoniál. Richtár tam koktal, ja som z okna videl, ako na Židovom môstku rečnil taký tučný pán farár v klobúku. Inak sme o politike veľa nevedeli.
Z meštianky som prestúpil do gymnázia. Veľmi som sa chcel učiť, ale netušil som, či budem môcť pokračovať. Peňazí nebolo, ako som už spomínal, vlak do Dolného Kubína stál 25 korún na mesiac, kde by som ich bol vzal? Ale naskytla sa mi príležitosť práce v kameňolome. Povinnú školskú dochádzku som mal skončenú, hore Oravou začali budovať cestu, asfaltovú, Nemci sa už pripravovali na vojnu, ale to som pochopil až omnoho neskôr. Vtedy všetci na Orave boli radi, že mali pracovnú príležitosť. Bola veľká bieda, ani požičať peniaze nebolo kde. Ja som uvažoval, ako by som sa mohol dostať do roboty. Mal som štrnásť rokov, takých mladých nikde nezamestnali. Tak som si obliekol sveter a na to košeľu, aby som vyzeral ako chlap. Palier Poláček sa pýta:
„Koľko máš rokov? Ukáž vysvedčenie!“
A ja, že vysvedčenie som si zabudol doma.
„A čo tu budeš robiť? Ani kladivo nezdvihneš.“
Dal mi do rúk kladivo, vari dvadsaťkilové, aby som rozbil kameň. Zdvihol som ho, udrel, až ma pri srdci pichlo! Ale kameň sa rozsypal.
A on hovorí: „Dosť, toho chlapca berieme, si prijatý.“
Bolo to na hradskej za dedinou, rástli tam také vysoké topole, pod nimi stál môj otec. Bol vtedy už starší človek. Ľúto mu bolo chlapca, tiež chcel, aby som chodil ďalej do školy a aby som si mohol na školu zarobiť. Díval sa, ako v tom kameňolome dopadnem.
Prijali ma, palier ma dal medzi dospelých chlapov. Chodil som im po vodu a podobne, ale medzičasom sa otvoril väčší kameňolom v Sedliackej Dubovej pri regulácii rieky Orava, bol tam aj drvič kameňa. Tam nás odvelili. Spočiatku sme prekopávali kameň, to sa ľahko dobývalo, ale zakrátko sa násyp minul. Palier rozhodol, že sa prejde na akordovú robotu a že sa bude kameň odstreľovať. Chlapi chceli zarobiť, nikto ma nevzal do partie, bol som pre nich slabý, najmladší. No štyria, piati boli takí bezprizorní, bezdomovci, zarobiť tiež chceli, ale neboli tak stavaní ako ostatní, tak ani ich nikto nechcel. S nimi sme vytvorili spoločnú partiu.
Bol tam jeden otvorený lom, ale bol zasypaný. Rozmýšľal som, ako zarobiť aj v tej našej slabšej partii. Tak som navrhol, poďme to tam vyčistiť, budeme zvrchu ramovať. Chlapi súhlasili. Doniesol som si z domu 10-15-metrový povraz, priviazal som sa o dub, visel som tam ako kozmonaut a zhora som štangľou pichal do toho násypu, chlapi zdola odoberali. Takto sme boli schopní konkurencie dospelým, aj furmani k nám radšej chodili, lebo sme boli bližšie k ceste. Zárobky boli veľmi dobré, od rána od štvrtej do západu slnka som visel na dube, dobýval kameň. Jedlo som si nosil studené, čo mať deň predtým uvarila, a studené mlieko k tomu. Ku koncu leta ma začal žalúdok bolieť, strašné kŕče ma chytili, hovorím, chlapci, ja dnes nemôžem! Nohy mi v čižmách len tak ločkali, potácal som sa domov, stretol som našich, išli klásť ďatelinu. Mať sa preľakla: chlapče, ako to vyzeráš? Kázala mi ísť pod perinu, voľajaké zelinky som pil, a bolo mi ľúto, že nerobím, zárobok uchádza.
Ale práve vtedy prišli dažde. Po nejakých troch dňoch som sa vystrábil, aj dažde prešli. Prišiel som po troch dňoch do roboty, do toho lomu a vidím: dub, na ktorom som býval priviazaný, sa celý pod tými dažďami zošuchol a lom zakryla zemina. Zrejme bol dub slabo zakorenený, a asi som niečomu ušiel.
Peniaze, ktoré som si v kameňolome zarobil, dal som mamke. Prikázal som, aby sa ich nikto nedotýkal, ani na múku, ani na cukor, že to bude na moju školu, na gymnázium.
Školský rok sa začal neskoršie, to bol čas ťaženia na Poľsko. Učil som sa dobre, peniaze vystačili tak na trištvrte roka, ale stále som nevedel, či pôjdem do ďalšej triedy. Ale zase som mal šťastie, dostal som sa do roboty na pílu v Oravskom Podzámku. Lenže tam každú sobotu prepúšťali, zobrali vždy nových robotníkov. Palierom tam bol Hampl a ten ma trošku zaprotežoval, lebo sme sa poznali. Neprepustil ma, hoci som mal iba pätnásť rokov. A tam som zase dostal tie kŕče, odviezli ma aj k lekárovi – Čiampor sa volal – a ten hovorí: „Tebe nič nie je.“ Bolo to iste z tej slabej stravy a ťažkej roboty.
Ale za zárobok som si kúpil bicykel, zbrojovku, Števo, bratranec mi ho pomohol vybrať. To bola veľká vec, už som mohol do Kubína tých osemnásť kilometrov denne na bicykli, aj do roboty, keď sa naskytla. A potom sa mi podarilo u cestára Janíka zamestnať, čistili sa garády, troje či štvoro prázdnin som si takto zarábal. A ešte jedna šanca prišla, Nemci začali skupovať bukové drevo. S otcom som chodil v zime spíliť, všade plno snehu, na voloch sme to drevo vozili.
Ja som o nejakom voľnom čase neuvažoval, otec bol starší človek, spomínal som, od mamky bol dvadsať dva rokov starší, tak som sa staral o maštaľ, o voly, aby sme mali na jar na čom orať. Mňa to ale aj veľmi bavilo, najmä práca s volmi. Otec ich choval, kúpil vždy mladšie, dokŕmil, predal na mäso, a rozdiel medzi kúpou a predajom bol naším ziskom, aby bolo na školu. Raz kúpil jeden pár zo Zabiedova. Prihnal ich domov a ja som išiel do maštale pozrieť sa na ne, vždy som im tajne ovsa prisypal, ale teraz som zistil, že jeden nechce žrať, ani ovos, ani nič. Tak som otcovi radil – tie voly treba vrátiť, jeden je chybný, to je zlá kúpa, skrytá vada.
Lenže – ako to vykonať?
Už som to krátko spomenul. Na vlastnú päsť som sa vybral pod Roháče do Zabiedova. Hrozil som majiteľom, že ich dáme na súd, že otcovi zatajili, že jeden je chybný. To boli asi moje právnické začiatky, lebo som sa oháňal zákonom, hoci som vtedy nevedel akým. Aj sa ukázalo, že to bola pravda – medveď napadol pasúce sa stádo, a ten jeden vôl, čo nám ho predali, mal na chrbte jazvy, bol vyvedený z normy, nebol použiteľný. Tak som dosiahol, že tie voly vezmú späť. S mojím kamarátom Mirkom sme ich potom hnali od nás späť pod Roháče, odovzdali sme ich, dostal som hrču peňazí, aj keď sa na nás majitelia asi hnevali a v dedine sme už žiadne iné voly kúpiť nedostali. Snehu bolo napadaného, bolo to na Silvestra. Keď sme v Zabiedove s kúpou nepochodili, vedel som, že je tam známa obec Brezovica, kde by sa nám mohlo pošťastiť kúpiť také menšie voly vhodné na ten účel, ako sme my potrebovali. U nás by sa dokŕmili, aby mohli ísť na mäso a predať so ziskom. Ukázali nám v Zábiedove, ktorým smerom je Brezovica a my sme sa vybrali krížom cez pole, aby sme si skrátili cestu. Snehom sme sa brodili, ja som mal otcov americký kabát podšitý medveďou kožou, hrču peňazí v záhrení. Kráčali sme, takí pätnásťroční chlapci, zapadali stále viac a viac v snehu, až po pás, do toho fujavica ako hrom. A my sme sa v tej fujavici brodili, tmolili, nevedeli sme, kde sme. Našťastie začali v Trstenej zvoniť zvony, zvolávali do kostola na koncoročnú pobožnosť, po zvuku zvonov sme sa vydali, z kopca sme uvideli Brezovicu. Tam sme sa zorientovali, čo by sa dalo kúpiť, ale už som nechcel otca vyšachovať z tejto hry. A tak sme išli domov bez volov, do obce sme dorazili akurát, keď v kostole spievali Te Deum laudamus, na konci kresťanského roka. U nás doma v kapuste dobrá klobása, tak sme sa najedli, že keď prišli naši z kostola, veľa im tam nezostalo. Boli sme riadne vyhladovaní, za celý deň sme si dali akurát pivo, čo bolo ešte horšie. Ale my sme boli zvyknutí aj bez jedla vydržať.
O maturite som vtedy iba sníval, závidel som chlapcom a dievčatám, čo už nosili zelené stužtičky, ja som si nevedel predstaviť, že sa dostanem až do posledného ročníka gymnázia. Už keď som bol vo vyššej triede, bol som odvedený za vojaka, zabudol som si vybaviť odklad. Prišiel mi zvolávací rozkaz. Aj s kamarátom sme išli do Ružomberka vybaviť si odklad, podarilo sa mi to. Ale vtedy som si začal uvedomovať aj taký sociálny aspekt: z dediny na vojnu nešli bohatší chlapci, tých rodičia vedeli vykúpiť, podplatili slaninou a inými výrobkami ľudí na veliteľstve. Na východný front sa dostali tí najchudobnejší z obce, čo nemali možnosť sa vykúpiť. Bol to taký systém. Nikto sa nesnažil na front dostať, naopak, len kto bol odkázaný, kto nemal čím podmazať. Aj mne to hrozilo, naši by tiež nemali čím podplácať, len ten odklad ma zachránil.
V obci bolo veľa chlapov, čo boli v Amerike, tí boli pokrokári a náš sused Murín, krstný otec sme mu hovorili, bol veľmi protihitlerovský a protiľudácky. On voľajako zariadil, že sa z urbárskych peňazí kúpilo veľké rádio. Bolo umiestnené v krčme, zamknuté v šenku. Murín ma raz volal, či by som nešiel s ním do krčmy a či by som nepreliezol cez okienko do šenku. Preliezol som, chlapi ma navigovali, aby som krútil gombíkom, až som chytil to známe dudududuú, signál z Londýna. Murín, Potocký, Macák, tí chodili počúvať. Vedelo sa to v obci, ktosi ale potom rozdúchal, že treba to rádio predať. Jeden večer s baterkami prišli žandári, bicykle nastavali k nášmu domu a do krčmy. Murín rýchlo preladil na domácu stanicu a chlapi zdúchli, všetci do nášho domu sa vopchali. Nič sa nestalo, ale rozhodlo sa, že rádio sa predá. Predali ho Macákovi, tam sa potom počúvalo. Ale aj u istého Ferenčíka, bol to jediný luterán v našej obci. Chudobní ľudia to boli, ale mali rádio, tam sme potom počúvali, karty sme hrali a politizovali. Aj keď už boli Nemci v obci, tak sa tvárili, že o tom nevedia. Ľudia sa veľmi o politiku nezaujímali. Možno iba náš pán farár Šulc, bol na dedine veľká autorita a v štyridsiatom štvrtom roku mal prejav k Hitlerovým narodeninám, že nám ho Prozreteľnosť dala. Proti vojne už boli silné nálady aj v obci, tak keď pán farár odišiel, s chlapcami sme sa čudovali, čo to robí, lebo inak to bol dobrý človek.
Keď vypuklo Povstanie, viem, že sme boli s našimi pod Vrátnom, tam sme ďatelinu kládli, a odtiaľ bolo vidno až do obce. A videli sme, že je v dedine ruch. Hovorím materi – alebo je oheň, alebo niečo iné. Mať hovorí – ty sa chceš uliať z roboty. Nikdy som sa neulieval, to aj mať vedela, tak dodala, no ale, keď si taký nesvoj, choď sa pozrieť. V obci vidím, že sú mobilizačné vyhlášky. Boli sme nadšení a takí zapálení, vykrikovali sme, že Nemcov sa dá aj čiapkami vybiť. Hneď som sa hlásil, aj keď som mal vybavený ten odklad. Našim som oznámil, že rukujem, mať lamentovala, ale otec povedal – nechaj ho, keď je chlap, nech sa ako chlap chová. Po vyhláške sme sa vybrali do Kubína, materina podmienka bola, že musíme ísť predtým na spoveď.
Keď sme išli popod faru, kuchárka, kišišonka sme ju volali, mi hovorí: „Peterko, veď ty si nevojak, kde sa tam trepeš, škoda ťa, chlapče, len ruky si krvou nepošpiň!“
Hrdo som jej odpovedal: „Keď do mňa budú strieľať, aj ja budem!“
Ako sme sa viezli do Kubína, z okna som videl, ako už chlapi v uniformách kráčajú ľavá, pravá z cvičáku, medzi nimi Jano Janovic, to bol neskorší minister, a Gusto Hlavatý, jeho osud mal na môj ďalší život veľký vplyv. Prišli sme do kasární, disciplína vojenská, ale aj menší chaos, uniformy sa mali rozdávať, ale ani obuv, ani uniformy, ani zbrane neboli. A do kasárne prišiel pán profesor Čaplovič a pán profesor Lettrich, predstavitelia revolučného okresného výboru. Pýtajú sa:
„Chlapci, čo vy tu chcete? Veď nemáme zbrane ani pre našich.“
Tak nás odvelili, aby sme išli domov, že budeme v zálohe.
Mne ale vznikol vážny problém – vždy, keď niekto rukuje, ponavštevuje sa rodina, stará mať, krstná mať, stryná, každý vojakovi priniesol oštiepok. No a teraz, keď som sa mal vrátiť, mal som plný kufor oštiepkov. Čo s nimi? Tak som si sadol k Orave aj s tým kufrom a jeden oštiepok som zjedol skoro celý sám.
Otec s mamou boli pod Vrátnom, ďatelinu kládli, a ja som tam zastal pri takej hrobli. Mať veľmi plakala, v lese bolo počuť streľbu a mať hovorí: no, už nám nášho Peterka zastrelili.
„A ja som tu!“
„No a čo, ťa nechceli?“
„Nemali pre nás uniformu.“
Mať sa potešila, lepšie v zálohe ako na fronte. Ale otec bol praktický človek, vedel, že vojna len tak neprejde. Hovorí, keď je front, tak je front, bude treba sa zabezpečiť. Zobral voly, do voza pobral periny, hrnce, všetko na prežitie, odviezol to do Hlbokého potoka, za dva, tri dni postĺkal z dosiek takú chatku, aj šporák tam doviezol. Domov sa chodilo na noc, iba ja som zostal strážiť. Z jednej rodiny tam nechali dievča – to prišlo, Peter, ja sa bojím, poď ku mne. A ja že – nejdem, kdeže, ešte aj zhrešiť!
Správy sme mali aj nemali. Zemiaky sme vykopávali, chystali sa na zimu. Počas Povstania sa nevyučovalo, tak som sa s rodičmi staral o gazdovstvo. Čakalo sa, kedy príde front z východu.
Pred Veľkou nocou na Bielu sobotu bol krásny slnečný deň, streľbu už bolo počuť zblízka, a ja som sa obával, či stačíme poorať, keď sa prevalí k nám front. Tak som na tú Bielu sobotu vzal voly a išiel zorať roľu za obcou. Oral som, poháňal Keša a Široňa, cez prestávku som jedol klobásu, mať mi jednu dala, jednu som si skryl v záčine, a mal som taký povznášajúci pocit slobody.
Po Veľkonočnom pondelku prišli Rusi, teda Červená armáda. Okolo nás tiekol potok, keď som napájal dobytok, bolo to okolo obeda, zrazu sa pri mne zjavili dvaja Nemci a začali, či som študent. Chceli, aby som ich zaviedol k richtárovi, puškou ma hnali, richtár nebol doma, chceli kone. Tváril som sa, že neviem, o čo ide, začal som hovoriť po francúzsky, no keď sme sa akosi nevedeli dohovoriť, sami si kone zapriahli a ja som zdúchol. Utekal som, ako som vedel, hore dedinou, do jedného domu cez humno, plazil som sa až k našim susedom, len záčin bol prázdny, nebolo sa kde schovať. A tak som sa díval, či ma prenasledujú a tu zrazu vidím, že idú vojaci, ale to už boli Rusi. No, začali sme ich vítať, Jano Stolár vybehol k nim, pálenkou ich ponúkol, a keď ich vítal, hneď prišiel aj o hodinky. Davaj časy, davaj časy… No, zdivení boli, ktovie odkiaľ z Ázie sa až sem dostali.
Chlapci im už niesli veci, závidel som im, tak mi potom dali ťahať guľomet. Bol som hrdý, myslel som si, že sa zastavíme až v Berlíne. Vojaci mali na chrbte také vrecúška, batôžky, niektorí nemali ani zbrane, niektorí hrali na ústnej harmonike, zvláštna armáda to bola.
Na druhý deň po príchode frontu sa v obci vytvorila milícia, Jožo Berka, vedúci Potravného družstva, sa stal náčelníkom. Zastupovali sme vojakov, strážili sme, dbali o zásobovanie. Lebo Rusi nemali proviant. Nemci, tí mali aj na konci všetko zorganizované, aj vlastný proviant. Rusi nie, hnali so sebou dobytok, za dobytok dávali bumažky, ale nikto nevedel, na čo tá bumažka bude. Dobytok zavreli do pajty, náčelník požiadal, aby sme sa prihlásili, kto bude ten dobytok hnať dolu Oravou. Najprv len do druhej obce, ale napokon nás nechceli Rusi pustiť, šéf dobytka nevedel ani čítať, ani počítať, robil si vrúbky na palici, taký fúzatý starý chlap to bol, za robotu dal nám štvrť vola. Jano Žochnár mal rodinu v dedine, tam nám z neho uvarili guláš. Nocovali sme v maštali, ale chceli sme ujsť, dobytok sa pásol v Záskalí, traja sme so strážcom hrali karty, odinadvadsať, očko. Keď všetko prehral, chcel nás postrieľať, veru sme sa aj báli, zdúchli sme odtiaľ.
Front sa na Orave zastavil, to bolo zlé. Od náčelníka prišli pýtať vajcia – jajká. On sa nahneval a ukázal, tu máš jajká, na svoje ukázal, tak ho z funkcie zhodili a urobili mňa náčelníkom milície. Mal som modré nohavice, čo mi tetka ušila z deky, mal som obecné razítko, dával som bumažky každému, kto prechádzal cez obec. Z koncentračných táborov sa vracali ľudia, tých bolo treba vždy ubytovať. Rozhodol som, že ubytovávať sa bude po rade, ako ľudia prichádzajú, a podľa čísla domu. Raz prišiel Jano Janák, hovorí: „Tridsať Cigáňov ide z koncentračného tábora, nechcú sa nechať rozdeliť, chcú bývať len spolu. A to je u vás.“
Hovorím: „Keď u nás, tak u nás!“
To bolo moje prvé štátnické rozhodnutie veľkého formátu, lebo aj keď som bol v obci náčelník, nado mnou bol väčší: moja mať. Mojej materi prišli povedať, ako rozhodol veliteľ Peter, že všetci tí tridsiati Cigáni budú nocovať u nás. Mať sa vyrútila za mnou, boli tam na úrade sklenené dvere, cez tie vletela, rozzúrená. Všetci milicionári hľadeli na mňa, čo bude. Mať mala doma veľkú autoritu, tej som sa ja neodvážil ani odvrávať, nieto proti jej vôli niečo urobiť.
„Z vlastnej materi si budeš robiť posmech?“
„Aký posmech?“
„Čo si mi tých zavšivavených poslal?!“
Mal som takú pištoľ na opasku, možno ani nestrieľala, skôr som ju nosil pre parádu, vyblýskanú, buchol som ňou po stole a vravím:
„Občianka Colotková, zákony platia pre každého!“
Mater stratila reč, potom buchla sklenenými dverami a Cigáni u nás nocovali.
Materi som doma povedal: „Nemôžeme sa chovať inak k sebe ako k iným, spravodlivosť musí byť!“
Potom sme boli doma už dve autority, hoci mať stále väčšia.
Ale nebolo všetko veselé. Jedna obec, Chlebnice, ležala mimo hlavnej cesty. A keď už Rusi všetko u nás vybrakovali, chceli vedieť, kde sú tie Chlebnice. Tak som tam prišiel do jedného mlyna s ruským nadporučíkom a tam sme našli plačúceho mlynára: manželku mu pred jeho očami znásilnili, umrela. To mnou otriaslo, aj keď toho, čo to urobil, zastrelili. Vojaci boli úplne zdivení.
Po vojne železnica nefungovala, musel som ísť do Kubína do internátu, to som bol sextán. A u nás v obci prepukol hlad. Pred príchodom frontu pozabíjali všetky prasatá, ale pred vojakmi ich aj tak nezachránili, nič nezostalo. Počas hladu ktosi prišiel povedať, že za plátno by sa dalo niečo kúpiť. Mať mala veľa pekného plátna. Tak sme sa vybrali s kamarátom Jožom Lajšom na bicykloch do Turca, popredali sme plátno a doviezli múku. No, nebolo jej veľa, čo sa dá na bicykli doviezť? Keď sa zas všetko minulo, tak dospelí chlapi organizovali predaj plátna na vozoch. Kone boli vyradené, vojnové, ledva nohy prepletali. Ale dostali sme sa až ku Zlatým Moravciam, tam sa nám podarilo kúpiť múku, čo nám umožnila prežiť do novej úrody.
Po vojne sme sa už dostali k peniazom, tak som už chcel zmaturovať. Ale tu už začala do môjho života zasahovať politika.
Na štyridsiaty šiesty rok padli voľby. Z našej obce kandidoval za poslanca doktor Jozef Staško, to bol veľmi nadaný chlapec, a mňa požiadali, aby som schôdzku s ním v obci otvoril. Bol to veľký rečník, z chudobných pomerov, mater vdova, dve deti mala, nohy opuchnuté, sama sa musela obracať, ťažký osud mali. No jeho strýko mal v obci zlú povesť, naparoval sa, vykričaný ľudák. A Jožko Staško, hoci bol z chudobných pomerov, učil sa za pána. A hovorí:
„My vieme, koho budeme voliť. Za Boha, za národ! A nedovolíme, aby nám v Dubovej vládli nejakí Paškuľákovci, pastieri.“
To ma veľmi zarazilo, lebo k tým som ja mal dobrý vzťah. Obdivoval som ich, ako dokážu na holi vydržať. Keď je slnko, tak je tam panský život, ale keď prší, je zima, v noci? Kratôň,pastier, ktorý bol asi jediný komunista v našej obci, ten mal v kolibe knihy, bol veľmi múdry, asi najmúdrejší z celej dediny. No a keď ten Jožo Staško takto na tých pastierov, tak som sa zaťal – kde on mieri? Čo to nie sú ľudia? Nahneval ma týmto.
Aj som mu povedal: „Jožko, pred Bohom sme všetci rovní!“
Vtedy som nebol vôbec rozhodnutý voliť komunistov, ale po tomto jeho prejave som zaváhal.
A tesne pred voľbami sa stala iná vec. Išli sme vlakom a v Podzámku sme sa dozvedeli, že Gusta Hlavatého v Medzibrodí zastrelili. Roznášal letáky Demokratickej strany. Taký veselý chlapec to bol, dobre kreslil, na harmonike vedel hrať, dobre sa učil, taký dvojkár. No a v tom vlaku počúvame, že ho v noci ktosi zastrelil. Skoro všetci sme začali myslieť na jednu osobu – Jana Kresáka, pracoval na sekretariáte komunistickej strany v Kubíne. Boli najbiednejší v obci, otec železničiar, ale hrubých spôsobov. A Jano tiež, vždy len: dať im po hube, kopnúť ich a diktatúru na nich, hoci ani nevedel, čo je diktatúra. Na to sme všetci mysleli, aj na jeho spôsoby, aj na tú jeho diktatúru. Prišli sme otrasení do školy a tam na nás ohromne zapôsobila jedna vec: na Gustovej lavici boli nožom vyrezané takéto verše:
„Uragán hučí,
hukotom veští
životy krátke,
doráňané.
Čoskoro zvädnú
Biedne moje dlane.
Bolo to celkom čerstvé.
Nikto nevedel presne, kto toho chlapca zastrelil, vedúcou sekretariátu Demokratickej strany bola pani Styková, to bola herečka, sestra poslanca Styka. Zavolala ma, aby sme ako študenti išli demonštrovať za Gusta. Potom bol pohreb Gusta Hlavatého, rozhodlo sa, že sa ho máme zúčastniť. Tonko Habovštiak a ja. Tóno napísal takú prozaickú neutrálnu reč, ale ja som napísal báseň. Mať mi hovorí, len tak povedz, aby tej tetke sa uľavilo.
Rozlúčil som sa s ním a kapitán Holba, veliteľ žandárskej stanice vyšetril, že naozaj Kresák bol vrahom. Myšlienku o diktatúre pochopil tak, že bol schopný zabíjať.
Pre mňa to bol strašný zážitok, s takou politikou som sa nemohol zmieriť. Na Orave vo voľbách 1946 absolútne zvíťazili demokrati.
Pre mňa to malo taký následok, že hoci som zmaturoval s vyznamenaním, prihlásil som sa na vysokú školu, ale ani internát, ani štipendium som nedostal. A keď za mnou prišli, že by som mal ísť do strany, tak som odmietol. Vždy som toho Kresákauvádzal ako príklad.
Povereník Král, za ktorým som chodil, prečo nemám internát a štipendium, tak ma stále odmietal, za moje názory proti komunistom. Ktosi mi ale vybavil, že som sa stretol s povereníkom Novomeským. Nemal na mňa veľa času, povedal som mu, že s programom sociálnym súhlasím, ale s diktatúrou nesúhlasím. Hoci sa veľmi ponáhľal, prečítal si tú moju báseň za Gustom a povedal, že musím pochopiť, že to sa stávalo aj v najlepšej rodine, aj v cirkvi, že sme vždy len ľudia, nie každý sa vydarí a že nech píšem verše, nie sú zlé a o politiku nech sa nestarám a nech taký jednotlivý prípad nespájam s ideológiou.
Nejako to stretnutie s Novomeským na mňa zapôsobilo, v marci 1947 som nakoniec do strany vstúpil. A dostal som aj internát, aj štipendium.
Dievčatá sa mi páčili, ale na dievčatá som veru nemyslel, aj som sa dosť hanbil. Ale zaväzovať som sa ja nechcel, lebo som vedel, že bolo by po škole, čo by som mohol s maturitou, nejakého učiteľa robiť, čo iné. Mať ma chcela oženiť, keď boli sená, ťažké roboty, hovorí mi – choď na jahody! Moja mať! Rada by ma bola oženila v dedine, myslela na staré kolená.
Moja Zdenka bola prváčka, keď som ja bol piatak, môj spolubývajúci Jožo Fulier ju ospevoval, on si myslel, že s ňou chodí. Pekné dievča, modrooké, s vrkočmi. Raz som išiel po meste, v zime, stretol som ju pred Manderlákom, oslovil som ju: dušička, čo sa tu túlaš sama, a pozval som ju kamsi posedieť. Lenže mala smútok, mama jej umrela po maturite. Pozval som ju neskôr do Živnodomu. Chystal som sa na prvé rande s ňou, pral som si bielu košeľu, chcel som si ju vyžehliť, ale vypadla elektrika. Jožo Fulier mi hovorí – veď ja mám hocikoľko čistých košieľ, vezmi si moju a ešte mi ponúkol aj biely šál. Nepovedal som mu, že idem do Živnodomu so Zdenkou, ale s kamarátmi. Vzal som si aj ten biely šál, obleky som mal americké, látku mi poslali materine sestry a bratia, troje mi ich ušila tetka. Zdenka mi povedala, že som prišiel vyparádený ako Schöne Náci.
Keď som sa vrátil z rande, pýta sa Jožo: no čo, ako bolo. A ja že, ale vieš, ako s kamarátmi. A hodil som zimník na posteľ.
Zdenka nosila kožuch z líšky. A on podľa chlpov na kabáte hovorí:
„Ty si bol so Zdenkou!“
„Ako vieš?“
Zmeravel, a ja tiež.
Ale hovorím:
„Ja so Zdenkou nič nemám, vy si to vyjasnite medzi sebou.“
„Hoci sa mi páčila, ale pri všetkej počestnosti. Jožo potom prišiel za mnou, aby som jej ako mládežnícky funkcionár pomohol vybaviť lyžovačku v Tatrách, chcel jej urobiť radosť.
No, tak som pomohol, ale zhodou okolností sme sa potom stretli na stanici, mal som pred štátnicami a tiež som dostal poukaz na lyžovačku, ale do Ždiaru. Zdenka si s kamarátkou z Trnavy vymenila poukaz, aby sa tiež dostala tiež Ždiaru. No a tam sme sa bližšie zoznámili.
Oženil som sa až po jej promócii, jej otec vdovec ju opatroval až nekriticky.
Želal si, aby najskôr skončila štúdium, to som chcel aj ja, a vlastne aj ona. Vzali sme sa v roku 1953, na svadbe sme mali iba sedem ľudí, a potom sme iba rodine rozposlali oznámenia, že sme už manželia, no, to bol na Orave rozruch, tam sú svadby veľké, sto ľudí. Tak takto sme so Zdenkou začínali. V roku 1956 sa nám narodil syn.“
*
Opäť ubehlo celé popoludnie, počas ktorého som si všímala, ako sa na tvári tohto človeka odráža všetko, na čo vo svojej spomienke narazí. Politici sú vraj bez citov, čím tvrdší, čím bezohľadnejší, tým úspešnejší.
Peter Colotka, napriek tomu, že vo vysokej politike strávil celý svoj profesionálny život, do tejto schémy nezapadá. Zostalo v ňom doteraz čosi z toho chlapca zo Sedliackej Dubovej.
Vyprevádza ma až pred vchod paneláka.
O týždeň dovidenia.
(Pokračovanie)
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 1. časť
2 Odpovede
Veľmi pekné a zaujímavé,som rád,že to uverejňujete,
s pozdravom Oravec.
Skvelý príspevok, pani Rothmayerová, tento aj predchádzajúci. Ďakujem za všetky Vaše články a prajem všetko dobré v tomto roku v oblasti žurnalistiky aj vo všetkých ostatných sférach.
S pozdravom JJudinyová