Pri nedožitej storočnici Petra Colotku sme sa v Slove rozhodli priblížiť jeho život tak, ako som mala možnosť zaznamenať ho v knihe Z archívu mojej pamäti. Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom. Vydavateľstvo CCW, Bratislava 2021, 204 strán.
Kniha vznikala v prvom polroku 2010, vzhľadom na isté okolnosti vyšla tlačou až v roku 2021.
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 1. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 2. časť

Právnik, sudca Medzinárodného súdneho dvora, povereník
Dnes na úvod nášho rozprávania spomenieme vlastenecký zákon. Práve ho riešia v parlamente a je okolo toho dosť kriku. Zákon predložila skupina poslancov a chce ním dosiahnuť, aby sa podobne ako vo Francúzsku alebo USA stali štátne symboly povinnou výbavou v školách. Profesor krúti hlavou, s obsahom nemá problém, vlastenectvo je veľká vec, bez debaty. Ale prikazovať ho zákonom?
„Moji vnuci mi hovorili, ako sa to obracia úplne proti duchu myšlienky. Slová hymny sú jednoduché, Janko Matúška ich tak napísal, veď to vieme. No a mladí teraz na tie jednoduché slová štátnej hymny píšu paródie. Úplne zbytočná chyba. Aj my sme robili chyby, aj preto ma mrzí, keď vidím, ako ich v iných podmienkach iní opakujú…
Je streda, marec 2010, slnečné popoludnie, ale hovoriť budeme o veľmi temných veciach.
Roky päťdesiate.
Nedávno som blahoželala básnikovi Jánovi Buzássymu k udeleniu ceny Dominika Tatarku a zaujímalo ma, aké boli tie roky päťdesiate. Viete, čo mi on na to?
„No, predovšetkým, my sme nevedeli, že žijeme roky päťdesiate. Bolo po vojne, Slovensko veľmi chudobné. A Dominik Tatarka, ktorého cenu som dostal, v tých rokoch tiež napísal: Všetky knižky zo svojej police by som dal, stačilo by, aby na nej zostala jedna jediná – Súdružka moja zem od Milana Lajčiaka.“
Pán profesor, mladý právnik Peter Colotka vedel, že žije roky päťdesiate?
– Ešte skôr, ako budem hovoriť o rokoch päťdesiatych, chcem sa vrátiť do obdobia roka 1944.
Spomínal som profesora Čaploviča a profesora Lettricha, po vyhlásení Povstania boli predstaviteľmi revolučného okresného výboru. Ale ešte predtým, niekedy na sklonku jari, prišiel za mnou profesor Čaplovič, či by som vedel, ak bude treba, zohnať jahňatá na mäso.
A ja sa pýtam: „Čo, pán profesor, chcete sa dať na kupčenie? Nebudete nás učiť?“
A on: „To sa všetko, chlapci, dozviete, ale nikomu ani slovo.“
Aj som mu tie jahňatá zohnal, neskôr som sa dozvedel, že to už bolo pre partizánov.
Potom, pred záverom školského roka, bol akademický týždeň, a ja som mal veľkú túžbu vidieť Tatry. Nahovoril som kamarátov, medzi nimi Joža Lajša, že by sme sa mohli dostať do Liptova cez Malatinskú dolinu a potom nejako vlakom do Tatier. Doma sme povedali, že máme pochodové cvičenie, mater nám napiekla buchty, vzali sme si slaniny, nabalili batohy a vydali sme sa do Malatinskej doliny. Ale bol koniec jari a začiatok leta, potok rozvodnený, s tým sme nepočítali. Bolo ho treba preskočiť. Traja sme preskočili, ale Jožo Lajš sa bál. No a chlapci, chumaji, hodili do potoka veľkú skalu a celého ho ofŕkali. On sa naštval, že s nami nejde. No ale keď nešiel on, tak sme sa museli aj my vrátiť. Čo teraz? Nemohli sme sa doma zjaviť, lebo sme klamali, že ideme na to pochodové cvičenie.
Medzi našou obcou a Malatinou je kopec Jastrabie. Tam sme videli kôry zo stromov naskladané, utáborili sme sa. A dohodli sme sa, že tam aj prenocujeme. Len sme nevedeli, aká chladná noc býva. Z kôry sme si kolibu urobili a ako sme už boli v nej, počujeme hlasy. Prišli furmani z Chlebnice a my sme sa zľakli, lebo sme im tú kôru rozhádzali. Tak neviem, čo nám to napadlo, sme začali handrkovať, aby to znelo nie ako slovenská, ale cudzia reč. Vtedy už bola po dedinách vylepená vyhláška, že zhadzujú parašutistov a že ich treba ohlásiť. My v tej kolibe zbierame všetky cudzie slová, aj recitujeme, koho čo napadlo, a počujeme dvoch furmanov:
„No, šak tu sú partizáni!“
A jeden z tých dvoch hovorí: „Nebudeme len na furmanke zarábať, zarobíme aj na tejto informácii. Ty zostaň, ja idem do Chlebnice, ohlásiť, že sú tu partizáni.“
Aj odišiel, ja z tej koliby surovým hlasom začal som ho vyšetrovať, či zrádzajú partizánov. A že keď zrádzajú, tak Chlebnice treba vypáliť. Bol to obrovský chlap, ale nás nepoznal. Začali sme ho súdiť a odsúdili sme ho na smrť. Potom sme ho omilostili, nech ide, ale že budeme sledovať, ako sa správa. Voz s koňmi sme si najprv nechali v zálohe, ale potom sme kone zahnali za ním do dediny, čo s nimi máme robiť?
Prišla noc, strašná zima nám bola, tak sme sa chceli nejako zohriať. Už sme vedeli spievať Internacionálu, ale po česky. Tak sme tam v hore vyrevovali, lebo sme išli zamrznúť. Ráno sme sa dohodli, že predsa sa len vrátime domov skôr. Tetka Michalovie vtedy zomrela, na kostole vyzváňali, ale my sme nevedeli, prečo zvonia. Prišiel som domov a mať mi hovorí: „Chlapče, ako dobre, že si už doma z toho pochodového cvičenia, do Chlebnice prišlo plno žandárov, partizánov zhodili na Jastrabú a tam ich idú teraz chytať.“
Jeden z tých mojich kamarátov bol richtárov syn, ten už tiež vedel o všetkom, tak mu hovorím, nie aby si doma niečo vyzradil. Všetci sme sa sprisahali, že nikomu nič nepovieme. Žandári prekutávali chotár, prišli až ku kolibe, tam zaľahli a vyzývali partizánov, aby sa vzdali. Haluze v kôre vyzerali ako hlavne pušiek. Z koliby nikto nevychádzal, tak jeden dobrovoľník, ktorému sľúbili povýšenie, s bielou zástavkou vošiel dnu. Ale tam nič nenašiel iba Pútnik svätovojtešský, do ktorého sme mali pobalenú slaninu. Vyšetrovali pastierov, či v noci nič nepočuli, Kratôň, to bol ten pastier, čo som ho spomínal, komunista, povedal, že počul, akoby tú ruskú robotnícku pieseň spievali.
Naša spolužiačka Oľga Dudášová mala otca veliteľa žandárov v Kraľovanoch. Bola uplakaná a ja sa jej pýtam, čo jej je. A ona – že o otca sa bojí, partizánov tam kdesi u nás pozhadzovali a otec musel pozháňať posádku až od Ružomberka, čo išli chytať partizánov. No ale boli sme potichu, sprisahanie sa držalo, len jeden somár sa preriekol. To som bol ja. Hrali sme pingpong a ja hovorím chlapom, žandári to boli – ale vám je dobre, pingpong hráte, peniaze dostávate. A oni mi na to – no hej, ale teraz, keď sme tých partizánov chytali, čo všetko sa mohlo stať! A ja som vyhúkol: akí partizáni, veď to my sme tam boli! Oni zvážneli. Naozaj? Začalo vyšetrovanie, bolo šťastie, že cez prázdniny a nakrátko na to vypuklo Povstanie. Potom sme si z toho Chlebničanarobili srandu: „Lojzo, partizáni sú na Jastrabom, pôjdeme ich pochytať, zarobíme.“
Ale to je len taká úsmevná spomienka. Inak ponad Slovensko už vo veľkých výškach lietali americké lietadlá, zhadzovali letáky, všetci sme cítili, že je niečo v ľufte.
Toto bola spomienka na vojnové roky. Prenesme sa ďalej, bol koniec vojny, potom voľby v roku 1946 a váš strašný zážitok z vraždy Gusta Hlavatého, potom vaša maturita a rozhodovanie, čo budete robiť ďalej. Prihlásili ste sa do Bratislavy na Univerzitu Komenského študovať právo. Prečo práve právo?
– Dozvedel som sa, že dávajú štipendiá sociálne slabým chlapcom a dievčatám. Jeden z obce už chodil na právo, moji kamaráti osem, deväť ich bolo, išli na kurz za učiteľov. Rozhodoval som sa, či nejsť tiež. Ale keď som sa dozvedel o štipendiách, tak som sa prihlásil na právo, lebo to sa dalo v krajnom prípade študovať aj popri zamestnaní. Uvažoval som aj o medicíne, bol som aj na nejakých pitvách, ale medicína sa popri zamestnaní študovať nedala. Tak preto som si vybral právo.
Zmaturoval som jediný s vyznamenaním z našej obce, už ani mamka neprotestovala proti mojej škole, keď videla, že neprídeme len tak o pole, ale že už zo mňa niečo bude.
V Bratislave ma čakal kamarát, môj rovesník, ktorý už bol na fakulte, ubytoval ma načierno na Svoradovom internáte. Boli sme rozdielnych názorov, ale zato dobrí kamaráti. Potom som býval načierno na Lafranconi so synom okresného náčelníka, tri mesiace. No a nakoniec som už dostal internát v Horskom parku. Internát bol nový, ale strava ešte žiadna, neskôr nám začali podávať mlieko a kakao, z domu nám poslali lístky na chlieb, nejakú masť a podobne.
Nevedel som, čo právo obnáša, ale bol som výrečný. V ročníku nás bolo 650 – 670 poslucháčov, promovalo 87. Študovali, neštudovali, najmä z tých majetnejších rodín boli študenti, ktorí sa na vysokú školu len prihlásili, páčilo sa im byť vysokoškolákmi, ale ani ročník nedokončili.
Mne sa životný rytmus zmenil, hoci aj v Bratislave som okrem štúdia chodil ako nádenník do vinohradov zarobiť si. Venoval som sa športu, kultúre, mal som sklon k literatúre, knihy ma veľmi lákali, to bola príležitosť dozvedieť sa o svete. Spomínam si, Spoločnosť priateľov klasických kníh vydávala knihy, ktoré som si objednal, ale nikdy som nemal čím zaplatiť. S peniazmi bol vždy problém. Ešte na gymnáziu mali chlapci v obchode zavedenú knižočku s objednávkami na kružidlá, výkresy a iné pomôcky, koncom mesiaca platili. Objednal som si aj ja, lebo inak som si všetko požičiaval, ale nemal som čím zaplatiť. Domov prišla upomienka, vtedy ma otec vyhrešil, aké hlúposti to robím.
V Bratislave som nemal problém zaradiť sa, keď som končil strednú školu, mať mala týchsúrodencov v Amerike, poslali mi látku a mať mi dalaušiť obleky, kravát mi tiež poslali, bol som panský chlapec navonok. Nechcel som sa ukázať ako chudobný – to je vonkajšia stránka veci, obleky a kravaty. Ale všímal som si, že tí z bohatších rodín štúdium flákali, panské oblečenie im veľmi nepomohlo. Ja som nebol flákač, preto som postupne začal aj niečo znamenať nielen v škole, ale aj v mládežníckej organizácii. V straníckej ani nie, tam som schytal aj pokarhanie, mal som urobiť nástenné noviny, asi k výročiu VOSR, napísal som text a môj kamarát urobil portréty Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina. Celkom dobre kreslil, ale toto sa mu nie veľmi podarilo. Na druhý deň, ako sme dokončili nástenky, prídem do školy, a tam hurónsky smiech po chodbách, všetci sa chodili pozerať na nástenku, lebo ten môj kamarát namaľoval klasikov ako paródiu. Pravdaže, nie úmyselne. Lenže bolo z toho zle-nedobre. Hájil som ho a vzal som zodpovednosť na seba, tak pokarhali mňa, že som nie dosť zodpovedný.
Po voľbách v roku 1946 sa poslancom za Demokratickú stranu stal chlapec z našej obce, už spomínaný Jozef Staško. Bol to šikovný človek, veľmi nadaný na jazyky, z chudobných pomerov, ale jeho videnie sveta bolo veľmi zjednodušené, ako som už povedal: za Boha, za národ. Keď som už aj ja bol vysokoškolákom, dostal sa Jozef Staško do procesu v skupine Kempný a spol., to boli tajomníci Demokratickej strany, on bol poslanec. Súdili aj odsúdili ich za protištátnu činnosť. To sa ma dosť dotklo. Poznal som ho osobne, a hoci som mal iné politické názory, nechápal som tú tvrdosť trestu. Jeho mať, ktorá pre syna robila, čo sa len dalo, mu po mne posielala balíky, niečo som mu aj ja zohnal. Nevedel som ešte veľmi veľa o politike, ale ten trest sa mi zdal pritvrdý. Vtedy som videl – no, to je tá politika.
Ťažko som prekonával aj príbeh Gusta Hlavatého. Všade, kde sa diskutovalo o politike, som o ňom hovoril, nevedel som sa zmieriť s diktatúrou proletariátu, ktorú si mnohí jednoduchí ľudia predstavovali ako obyčajné násilie. Súhlasil som so sociálnou politikou komunistickej strany, preto som sa aj do strany nakoniec prihlásil, no s diktatúrou proletariátu nie.
Na Štefánikovej ulici bol sekretariát komunistickej strany a mňa tam pozvali na pohovor. Nikoho z mojich vrstovníkov, ktorí tiež boli kandidáti na členstvo v strane, nepozvali, iba mňa. Sedeli tam takí starí ujovia, medzi nimi bola jedna mladá dievčina, aktívna členka strany, Darina Beláčková sa volala. A začali ma tam skúšať ohľadne diktatúry proletariátu. Povedal som im, že mám k tomu výhrady a spomenul som vraždu Gusta Hlavatého. Zastreliť kamaráta a myslieť si, že správne koná! To čo je za politika? Začali sa na mňa čudne pozerať a naznačili, že s takými názormi ma nemôžu preveriť ako kandidáta na členstvo v strane. Tak ak nepreveria, tak nepreveria. Ale tá dievčina sa ozvala: „Ak Petra stratíme, tak stratíme aj vplyv, on je medzi mladými obľúbený, verše píše, na Trati mládeže pracuje, ak on tam nebude, tak ani ja nemám čo hľadať v strane.“ A ona bola politicky vyhranená, oproti mne veľmi. Tak som akosi prešiel, aj s názormi na diktatúru proletariátu.
Veľmi silným otrasom boli pre mňa politické procesy. Začali chodiť rezolúcie, ktoré bolo treba podporiť, našli sa aj takí, čo hovorili: „Tak im treba a ešte tvrdšie sa s nepriateľmi porátať!“
Nešlo mi to do hlavy, bol som vo veľkej kríze. A mal som príbuzných v Amerike, mať bola z dvanástich detí, ktoré prežili, išli tam za robotou. Jeden z ujkov žil v Amerike a na Slovensko prišiel jeho syn, malý chlapec, aj s materou, a tu dorastal. Ujko chcel, aby sa už vrátili do Ameriky, bál sa, že Janko bude musieť na vojenčinu. Chlapec bol americký občan, ale nechceli ho pustiť, ani na okrese, ani na kraji. Tak som jeho prípad začal vybavovať.
Druhý bol prípad tetky Haviarovej. To bola taká kuriozita, ešte pred vojnou sa vydala, ale bála sa svadobnej noci. No a večer, keď už mala zostať s mužom sama, bola vyplašená. Vraj mu povedala, že ešte musí ísť na záchod, aby vzal lampáš a šiel s ňou. On išiel a ona ho vymkla. To sa opakovalo niekoľkokrát, neviem, či jej pán farár niečo nahovoril, ale skrátka, bála sa tej svadobnej noci. Ujko Haviar sa tak nahneval, že odišiel do Ameriky, nechal ju tu samu. Ona tu gazdovala, gazdovstvo nevynášalo, ale trápila sa, ako vedela. Po vojne sa ujko po ňu vrátil. Veľmi banoval, že ju tu nechal, lebo ona mu po celé tie roky zachovala vernosť. Bola to nakoniec veľká láska, len bolo treba nájsť spôsob, ako by mohla s mužom do Ameriky odísť. Tak ma zavolali, bola to druhostupňová sesternica mojej matere, no a keď som už bol študent práva, dostal som poverenie vybaviť na úradoch, aby mohla odísť. Bol to veľký problém, ale podarilo sa mi to vybaviť. Už som mal meno. Potom zas prišla druhá tetka, Hana Schwarzová, tá tiež mala muža v Amerike, a tiež chcela ísť za ním, aj tej som to vybavoval. Ale najzložitejší prípad bol s Jankom, tým chlapcom, čo u nás žil, a otec ho chcel dostať do Ameriky.
Vtedy som už končil školu a vybral som sa s tým chlapcom na americké veľvyslanectvo do Prahy. Tam spísali zápisnicu, ja som povedal, ako sa veci majú, prisľúbili nám, že Janko sa ako americký občan do vlasti vráti, a šli sme domov. Ako sme vyšli z veľvyslanectva, z podlubia vyšli dvaja v kožených kabátoch s revolvermi, zastali nám cestu a pýtali sa, načo sme tam boli. Odpovedal som úprimne, ani mi vtedy nenapadlo, že by z toho mohol byť problém. Naložili nás do auta a odvážali na Bartolomejskú.
V aute hovorím Jankovi: „Ty drž zobák, hovoriť budem ja.“
On bol taký vyplašený, že ani nevedel, čo sa deje. Vypočúvali ma, spísali zápisnicu a pustili nás. Prišli sme domov a u nás v obci mi potom richtár, vtedy už predseda národného výboru, hovorí:
„Peter, čo sa deje? Čo, ideš za ministra, alebo ideš do basy?“
Lebo začali pýtať na mňa posudky. Mal som z pekla šťastie, že sa mi nič nestalo. Veď vtedy mohli z človeka špióna urobiť z ničoho, a z koľkých aj urobili.
Možno aj vďaka tejto skúsenosti som neveril, že všetci, čo ich obviňujú, sú špióni. Na škole po februári začali kádrovať profesorov. Starší profesori mali úroveň, ale boli „vyakčnení“, fakulta zostala bez profesorov. Ja som nemienil zostať na vysokej škole učiť, chcel som byť novinárom, ale profesor Luby mi vtedy hovorí:
„Peter, teba je škoda na noviny, mal by si niečo seriózne robiť.“
Tak som začal robiť asistenta na ústave právnickej fakulty, špecializoval som sa na občianske aj rodinné právo. Dostal som ponuku robiť ašpirantúru, aj vojenskú prípravu – ja som čakal každú chvíľu zvolávací lístok. Keď som sa zaviazal, že zostanem na škole, tak som mohol robiť vojenskú prípravu pri štúdiu.
Dizertačnú prácu som mal na tému osobné vlastníctvo a obhájil som ju na Karlovej univerzite v Prahe. Býval som na fakulte v pracovni, mne sa to veľmi páčilo. Ústav bol vtedy úplne novo zriadený, dostal som pracovňu, v ktorej som mal na spanie gauč, prechádzal som sa ako veľký pán, s kľúčmi za chrbtom. Keď som sa oženil, tak otec dal Zdenke nový gauč, mne zostal starý, z ktorého ešte perá trčali, ale to nevadilo. Takto sme bývali až dovtedy, kým sa mal Peter narodiť, v roku 1956. Bol som spokojný, všetko som mal – na vojnu som nemusel ísť, prácu som mal, oženil som sa, syn sa mi narodil.
Do toho prišiel XX. zjazd KSSZ. Na prednáškach so študentmi sme rozoberali, čo sa to vlastne deje. Bol to šok, vtedy sme sa politike venovali možno viac ako občianskemu a rodinnému právu. Rozoberali sme to aj s priateľmi. Moji najbližší priatelia boli Karol Plank a Oľga Planková, oni neboli straníci, Karol mal tuším nemecký pôvod a bol veľmi nábožensky založený, tak ich aj chceli za to z fakulty dostať. To bolo pre mňa absurdné, už som mal nejaký vplyv, tak som ich aj zapatrónoval. Oľgu som bral ako sestru, dokonca som ich dal aj dokopy, v Koniarni pri Hrade. Bola s nami vtedy ešte jedna študentka, Evženie, pekné dievča to bolo, len mala kapitalistický pôvod. Na tom večierku mi hovorí: „Súdruh asistent, frkli ste si na šaty červené víno.“
Mal som biely oblek, ale hovorím jej, mne to nevadí. A ona že:
„Keď vám to nevadí, tak ja vás môžem obliať.“
A vzala pohár a obliala ma. Ráno na fakulte pozerám: na stolici sako – červeným vínom obliate. No, mal som šťastie, že som mal tých amerických príbuzných, čo mi posielali látku na obleky. A ja som ich v kádrových dotazníkoch zatajoval! Ale to robil každý, veď skoro každý mal príbuzných v Amerike, alebo v zahraničí.
Vy ste mali úplne iný rodinný základ ako vaši mestskí spolužiaci, spomenuli ste, že ste sa zastali hlboko nábožensky založeného Karola Planka. Ako to bolo s vami a s náboženstvom?
– Aj keď som bol v náboženskom duchu vychovaný, na rozdiel od diktatúry proletariátu som s tým problém nemal. Sem-tam som chodil Na Kalváriu do kostola, slúžil tam nejaký Chorvát. Pamätám sa, mal také stredoveké kázne, to sa mi nepáčilo. Boli mi bližší komunisti.
Problém viery je vnútorná vec, aj kto neverí, verí, že neverí.
Ešte na gymnáziu museli sme do školy nosiť potvrdenie, že sme boli v kostole, pán farár Šulc nám to musel podpisovať. Bol to inteligentný človek, ale trošku uletený. Veľmi pekne spieval, basom, jeho omše boli ako opera.
Neskôr som sa zastával chlapcov, ktorí boli nábožensky založení, spomeniem Milana Čiča, prišiel z vojny, bol dobrý študent a navrhli ho za predsedu zväzu mládeže. Otvorene povedal, že nie je vysporiadaný s náboženskou otázkou. Začali ho všelijako skúšať, tak som vtedy vystúpil a povedal som: „Keď ste neboli nikdy na Orave, tak mu takéto otázky ani nedávajte. Kto žil na Orave, nemohol vyrásť ako vnuk Karla Marxa alebo Lenina.“
Ale náboženstvo videné oravskými očami nám hovorí, ako sa dá zneužiť na ovládanie. Polovica Oravy je katolícka, polovica luteránska. Po Žilinskej synode, keď prišiel palatín Thurzo, tak polovica Oravy zostala luteránska. Poľské vojská išli na pomoc Habsburgom, pred Dolným Kubínom zastali, do Záskalia sa nedostali, rieka bola rozvodnená, Horná Orava len vďaka tomu zostala katolícka. Ale aké rozbroje kvôli tomu medzi ľuďmi boli! Moja mať sa ma tiež pýtala – a ty s kým sedíš v škole a akej je viery? A keď som jej povedal, že s luteránom Janom Janovicom, tak bola zdesená. Raz som jej odpovedal, vy ste tiež mohli byť luteránka, keby ste boli bývali pred tým potokom.
Považoval som to delenie za umelý problém, vznikol historicky. Aký vplyv má človek na to, kde sa narodí?
Mať bola silne nábožensky, ale aj racionálne založená, nemanipulovala ma. V kostole som sa ani neženil, asi z Dubovej jediný. Mať mala talent pre siroty, veď keď sa za otca vydala, tak jeho siroty opatrovala, a keď som jej predstavil Zdenku, to bolo rok po smrti Zdenkinej mamy, tak mi na srdce dávala: „Nie aby si tú sirotu opustil!“
Nič nemala proti tomu, že sa žením. Na svadbe nás bolo sedem, bratranec bol svedok, Zdenkina teta a ešte niekto z fakulty. Nikomu som nič nepovedal, mne sloboda chutila, ale Zdenke som dal slovo, že keď ona skončí školu, tak sa vezmeme. A to som musel aj materi sľúbiť, že slovo dodržím.
Na svadobnú cestu sme išli na rekreáciu do Špindlerovho Mlyna a celej rodine sme poslali iba oznámenie: Dr. Peter Colotka a Dr. Zdenka Colotková sa vzali. Z Oravy prišli až potom zisťovať, či sme mali kresťanský sobáš…
Poznali ste v päťdesiatych rokoch úprimných, zapálených, ale fanatických komunistov, ktorí by vás napríklad boli udali za to, keby ste sa ženili v kostole?
– Poznal som ich, ale oni boli starší. Už boli vo funkciách, nemal som s nimi kontakt. Na škole bolo tiež zopár takých, Hanzel, Šefránek, boli to zapálení propagandisti, ktorí plnili svoju úlohu. Do hlavy som im nevidel, neviem, čo si naozaj mysleli. Boli veriaci komunisti, kým sa nerobili pogromy. Ale o čo viac boli po XX. zjazde KSSZ sklamaní vo svojej viere, o to tvrdšie potom vystupovali ako kritici komunistov. Pre nich to bola príležitosť na kritiku. Aktívy v päťdesiatych rokoch boli divoké, aj my sme v mnohých veciach verili, aj Stalinovi sme verili: vojnu vyhral, hrdinom bol no, kto vedel vtedy preverovať, ako to v skutočnosti bolo?
Kedy ste vy osobne začali pochybovať?
– Mnou otriasol rozsudok z procesu s buržoáznymi nacionalistami Husák a spol. V päťdesiatom štvrtom, bol som na fakulte asistentom, Vilo Hanzel ma vyslal do Hornej Stredy na konzultácie o rodinnom práve. Vracal som sa cez Leopoldov, bol už večer, tam som z rádia ten rozsudok počul. Nad Husákom, nad Okálim, nad Novomeským, nad Horváthom a ďalšími. Ja som nepoznal politické pomery v strane, nepoznal som všetky tie skupiny, ale Novomeského som poznal aj osobne. Práve on ma presviedčal, že aj v dobrej rodine sa nájdu nehodní synovia, že aj cirkev svätá prešla nejakú cestu, a že nemôžem ten prípad Gusta Hlavatého zovšeobecňovať. A teraz on na to doplatil! Božemôj, hovorím si, on ma presviedčal a teraz sa to proti nim samým otočilo. Ako sa to môže stať? Neveril som v ich vinu, neveril som, že niečo zlé urobili, a predsa ich odsúdili. Ušiel mi vtedy rýchlik, celú noc som takto premýšľal na tej leopoldovskej stanici, domov som prišiel úplne rozložený.
Nemali ste vtedy pocit, že z takej strany, kde sa takého veci dejú, musíte odísť?
– Krízu som prežíval, neveril som, že by Novomeský a Husák a Horváth – ten nám aj prednášal, bol veľvyslancom v Budapešti – sa boli dopustili vecí, z ktorých ich obviňovali. Aj Okáliho som poznal z prednášok, to boli vzdelaní ľudia, nie ako tí zjednodušení komunisti, ktorí ani po slovensky poriadne nevedeli. Niektorí ešte aj ruský akcent mali…
So sociálnym programom strany som súhlasil a stotožňoval sa s ním, ale toto ma rozložilo, dlho som nad tým premýšľal. Vystúpiť zo strany? No, to som neurobil, aj keď som bol veľmi otrasený.
Kto boli vaši priatelia na škole? Diskutovali ste s nimi aj o politike?
– Bol som učiteľ a člen strany, ale mal som celkom iné plány, nie politické. Aj keď mi navrhovali všelijaké funkcie, to ma nelákalo. Mňa tešilo, že sa môžem za štátne peniaze vzdelávať, aj práca so študentmi bola pekná. Nemal som rád zjednodušené chápanie socializmu, ale nebudem hovoriť o ľuďoch, ktorí ho reprezentovali. Keď to bolo aktuálne, tak sme mali tvrdé spory, boli dogmatickí nie zlomyseľne, ale všetko chceli mať vyriešené.
A čo kolektivizácia? Boli ste sedliacky chlapec, vedeli ste, čo pre roľníka znamená zem…
– Ja som si myslel, že v poľnohospodárstve neuspejeme. Vedel som, čo znamenal vzťah k pôde. Keď sa z Ameriky vracali ľudia späť do našej obce, peniaze premenili na pôdu, živila ich. Tendencia čo najskôr urobiť kolektivizáciu na juhu bola asi správna, ale v horských oblastiach mi to pripadalo nezmyselné.
Naši medzičasom zostarli, majetok už mali len ten, čo by bol mne patril, takže oni už tak nelipli na pôde. Ale aj tak som vedel, ako sa na vec pozerajú ľudia v obci. V priemysle som pochybnosti nemal, ale v poľnohospodárstve veľké. Aj iní ich mali. Jano Janovic, môj kamarát a neskoršie minister poľnohospodárstva, študoval v Leningrade. Bol na brigáde na Kaukaze ako traktorista. Hovoril mi: „Všetko, len toto nie, nenapodobňujme ich!“
Ale veľká krajina je veľká krajina, ten diktát bol, to sa nedá nič robiť.
Ako to ľudí môže zasiahnuť, som videl na Orave. Jeden dedinský pastier mi aj vynadal. Šikala sa volal. Bol som doma, šli sme so švagrom kosiť, mal som rád fyzickú robotu. Sváko Šikala tiež kosil.
Švagor mi hovorí: „Oni sa teraz nemajú zle, pokúpili pole, on, aj žena, aj dcéra chodia do roboty.“
Keď sme si dali prestávku v kosbe, šli sme k studničke, ochladili sme pivo a pozvali sme ho – sváko, poďte medzi nás. Prišiel a hovorí mi: „Som počul, že s družstvami idú aj tuná blbnúť.“
On bol síce malý gazda, ale keď už mal pole, aj spoločensky sa cítil pánom. Dovtedy bol pastier, na okraji spoločnosti.
Hovorím mu: „Sváko, veď socializmus vám pomohol, robotu vám dal, čo keby ste do družstva vstúpili?“
Hodil vtedy čapicu o zem a rozhneval sa: „Peterko, a ja som si myslel, že ty si náš chlapec. A ty si taká kurva ako aj tí iní!“
Chápal som ho, konečne sa cítil rovnocenným človekom, mal peniaze aj pole, no sotva to nadobudol, už mu to išli do družstva zobrať. Bola to aj spoločenská otázka, veď z pastiera sa človek len tak ľahko nestal rovnocenným s gazdami, ba bolo to predtým skoro nemožné. A teraz, keď sa tak stalo, zas mal o všetko prísť.
Myslel som si, že v poľnohospodárstve kolektivizáciou neuspejeme. U nás otec mal už len jedného vola, polia ako-tak obrobil, ale ako americký človek vedel uznať, čo iní nevedeli. Preto sa on proti družstvám tak nestaval.
A stala sa ešte jedna dôležitá vec: nielen môjmu otcovi, ale všetkým ľuďom, preto to spomeniem. Otcovi dali šesťsto korún dôchodok. A on sa ma pýtal, či to nie je nejaký omyl, veď nebol poistený. Vedel z Ameriky, že dôchodok môže dostať, ale iba vtedy, ak si celý život platí poistku. A tu naraz!
„To je čudný režim, že zadarmo dávate.“
Bál sa, že to bude musieť vracať. Takú mal skúsenosť z Ameriky. Toto si ľudia veľmi vážili, že mesiac čo mesiac dostávali dôchodok.
Hovoríte – veľká krajina je veľká krajina, vy ste sa museli prispôsobiť. Ale videli ste, na vlastnom príklade ste poznali, že sa to mechanické preberanie našim ľuďom nepáči. A poznali ste aj funkcionárov, ktorí nemali vzdelanie, iba brožúrky v šuflíku a začali pôsobiť ako veľkí páni…
– Tak to nerozlišujem. Boli medzi nimi ľudia, ktorí sedliackym rozumom vedeli lepšie riadiť ako tí, čo mali aj vysoké školy. Boli takí i takí, ja by som to nerozlišoval len podľa vzdelania. Keď mali ľudia prirodzený rozum, mohli byť aj cennejší ako tí so vzdelaním.
Horšie bolo, že žiadny predseda krajského alebo okresného súdu nebol z právnickej fakulty, to boli takzvané robotnícke kádre a tí udávali tón. Boli medzi nimi aj veľmi rozumní ľudia, ale objektívne: vzdelanie chýbalo. A vrchnosť bola tiež takto štruktúrovaná. A potom to vyzeralo tak, ako keď pán farár povedal veriacim v kostole.
No pre režim mali byť tieto robotnícke kádre istotou.
Nebolo to skôr tak, že pre nich bol režim istotou, že môžu byť pánmi? Odrazu si mohli dovoliť viac ako tí druhí…
– Ale nie, boli takí aj takí, ako hovorím, ja by som to nerozlišoval podľa vzdelania.
Ale keď hovoríme o spotrebných veciach, mňa stále mrzelo, že spotrebné veci sme nemali.
Náš človek, keď prišiel na Západ, musel byť ohúrený. Plné výklady, všetkého dostatok. A keď sa vrátil domov, tak porovnával.
Ja si myslím, že sme to aj my mohli mať.
Spomínam si na takú príhodu, chcel som si kúpiť opasok, to bolo v čase, keď som už bol predseda vlády. Nikde, v celej republike som nedostal obyčajný opasok. Povedal som ministrovi obchodu: „Prosím ťa, taká pletka, máme výrobné družstvá, po sezónnych prácach nemajú čo robiť, stretnite sa, dohodnite sa a zasypte opaskami celé Čechy aj Slovensko.“ O nejaký čas doniesol pre každého člena vlády opasok – ale kúpil ich vo Viedni…
Keby sme boli išli cez výrobné družstvá, pridruženú výrobu, mohlo to inak vyzerať. Príkladom môžu byť Slušovice a Čuba.
To sme už veľmi predbehli, vráťme sa ešte k vášmu pôsobeniu na škole.
– Do roku 1962 som učil, chodil som prednášať do Halle, v Turíne som dostal čestný doktorát, na rôzne konferencie som chodil, postupne som si ako právnik získaval meno. A vtedy ma zvolili za sudcu Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. Bol som ohromne rád, to bola moja profesionálna dráha, na tú som sa tešil. Chcel som sa zhostiť dobre tej úlohy, tak som prijal pozvanie na študijný pobyt do Francúzska, aby som sa zdokonalil vo francúzštine, ale aj v odborných veciach, mal som študovať na parížskej Sorbonne.
Najprv som šiel na jazykový kurz do Grenoblu, potom som mal namierené do Paríža. Odrazu som mal množstvo času, nečakali ma žiadne schôdze, mohol som čítať, študovať, vo francúzštine sa zdokonaľovať. Dostal som štipendium, síce veľmi nízke, štyristo frankov, z toho sa takmer nedalo prežiť. Neviem, prečo to tak bolo, lebo študenti z Bulharska mali dvojnásobok a účastník zo Sovietskeho zväzu Vladimír Myškin, podobal sa na Gagarina, trojnásobok a k tomu mal zabezpečený internát a stravu. Takže prvé tri týždne som ja žil na uheráku, ktorý som si doniesol z domu. Zohnal som si v Grenobli najlacnejší hotel a aj tak som bol rád. Lenže to je horský kraj a prišla tuhá zima. V hoteli tiež chladno, čo som mal, to som si na seba obliekol, ale aj tak som ochorel, chytil som niečo na pľúca. Ujala sa ma jedna rodina, ona bola emigrantka z Odesy, ale členka francúzskej komunistickej strany. Vyhľadala ma v hoteli, a keď videla, v akom som stave, lifrovala ma na röntgen k manželovi, doktorovi Katzovi. Ten mi hovorí: „Okamžite do špitála, alebo domov.“ Na jedno som nemal peniaze a to druhé som nechcel. No stále mi bolo zima, potil som sa, mesiac pred Vianocami som odcestoval do Paríža, na Sorbonnu.
Na Vianoce som priletel domov, Zdenka ma skoro nepoznala, taký som bol zničený. Hneď ma zaviedla k môjmu kamarátovi, neskôr profesorovi Zvarovi, ten ma prezrel a hovorí, do riti, nie do Paríža pôjdeš, okamžite do špitála. No, to boli asi najkrajšie dni môjho života. Dva a pol mesiaca som ležal na Mickiewiczovej, dobre ma živili, starali sa o mňa, nič som nemusel, aby som bol užitočný, tak som sestričky učil hovoriť po francúzsky.
Vrátil som sa do Paríža už zdravý, bolo pekné počasie, všetko sa začalo tak krásne rýmovať. Začali ma pozývať na stretnutia, na aké nepozývali nikoho zo socialistického tábora. Organizoval to jeden gróf, zrejme mal nejaké poslanie, lebo po celý večer sa mi potom venoval, hoci tam bolo možno sto hostí. Nakoniec sme sa zapisovali do knihy hostí, ostatní študenti ma poverili, aby som tam niečo za nás napísal.
„Čisté priateľstvo medzi ľuďmi a zdravé priateľstvo medzi národmi je budúcnosť ľudí na zemeguli.“
Písal som to brkom do koženej knihy hostí a ešte som to potvrdil machuľou… Asi o týždeň po tejto návšteve som dostal ďalšiu pozvánku na ďalšiu recepciu a vtedy som dostal aj telegram z Bratislavy, od Lenárta, bol vtedy predsedom SNR: „Príď okamžite domov!“ A nič viac. Nechápal som, čo sa deje. Prišlo mi to cez konzulát a hoci sme dovtedy boli s ľuďmi na konzuláte ohromní kamaráti, po tom telegrame už na mňa všetci zazerali, ba niektorí aj bočili odo mňa. Potom mi ktosi zavolal: že mám jeho sympatie a dáva mi na zváženie skúsenosť, ktorá je za odvolávaním čs. občanov zo zahraničia. Nechápal som to, lebo napriek všetkému, čo som vo Francúzsku videl a ako som sa tam cítil, socializmus mi vychádzal lepšie ako francúzska realita. Keď som si to premietol z hľadiska bývania, platov, toho základného, čo ľudia majú. Spotrebná technika a výklady, to bola iná vec, ale to, čo ľudia potrebovali na život, mi vychádzalo lepšie u nás. Kto mal vo Francúzsku peniaze, tak mal všetko, ale kto nemal – tak mohol zhasnúť. Tak ako je to aj u nás teraz. Takže neprichádzalo do úvahy, aby som v Paríži ostal. Bol som teda veľmi v pomykove po tom telegrame, ale odcestoval som domov. Zdenka, moja žena, bola veľmi prekvapená, netušila, že ma zavolali.
Hlásil som sa u Lenárta. On mi hovorí: „Som rád, že si prišiel, potrebujeme obsadiť miesto povereníka na povereníctve spravodlivosti, prokurátor Gešo, ktorý figuroval v procese s buržoáznymi nacionalistami a zdiskreditoval sa, musí odísť.“
Ja hovorím: „Ale to je nezmysel, išiel som do Francie, aby som sa pripravil na prácu v Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu, začal som na Sorbonne pracovať na téme osobného a spoločenského vlastníctva, knihy tam mám vypožičané, veď s vaším vedomím som do Francie išiel!“
Asi som aj zvýšil hlas, lebo Lenárt hovorí: „Na mňa nekrič, situácia je vážna, hľadali sme niekoho, kto nemá z predchádzajúceho obdobia namočené ruky.“
Do toho mu volal Dubček, už bol prvým tajomníkom ÚV KSS. Lenárt mu referoval, že nemôže tuto nášho akademického funkcionára presvedčiť, aby vzal toho povereníka.
Šaňo Dubček mu nato: „Tak ho pošli za mnou.“
Lenárt ma nepresvedčil, ale Dubček mi povedal, že bola vytvorená rehabilitačná komisia a že musíme s tými politickými procesmi, ktoré nás zaťažujú, niečo urobiť. A že každý je postavený v živote pred nejakú úlohu, ktorú by mal splniť. Dnes ťa potrebujeme viac tu ako v Haagu.
Ja hovorím: „Ja chcem byť aj sám sebou, nie skákať z jednej nohy na druhú. Budem o tom uvažovať, ale určite len na kratšie obdobie, ja sa chcem vrátiť na univerzitu.“
Dubček bol veľmi ľudský aj v takýchto prípadoch, prisľúbil mi to.
Do Paríža som sa už nevrátil, hoci mi to bolo ľúto.
Stal som sa povereníkom a po mesiaci ma vymenovali za člena Barnabitskej komisie. To už bolo ostré. Materiály, ktoré sme mali k dispozícii na štúdium, boli v Barnabitskom kláštore a týkali sa veľmi veľkého množstva ľudí. Heslom bolo: „Padni komu padni.“ A v tom období aj súdruh Novotný sa k tomu hlásil. Vložil som sa do tej práce, čítal som protokoly z vyšetrovaní, korešpondenciu súdených ľudí, a tam som pochopil, čo sa vtedy dialo. Som chlap, ale nad tými materiálmi som sa vyreval.
Pri štúdiu spisov som spoznal, akým procesom prešiel Gustáv Husák. Spočiatku tiež odpovedal na otázky vyšetrovateľov, ale keď pochopil, kam to všetko smeruje, aká je to manipulácia, tak sa zaťal. Podstúpil strašné martýrium, no aj keď ho mučili, tak sa nepoddal, a to ho vlastne zachránilo pred šibenicou. Nielen jeho, ale aj ostatných v procese, lebo zaistili ho vo februári 1951 a proces bol až v roku 1954. Na hanbu nášho súdnictva musím povedať, že ešte aj po Stalinovej smrti, keď Rusi rozpúšťali gulagy, procesy u nás stále prebiehali.
Ja som si Husáka pamätal spred februára 1948, v Tatre sa vtedy konali neverejné rozpravy pre sympatizantov komunistov, tam sme sa hádali, argumentovali, a on tam rečnil. Pamätal som si, aký bol silný v argumentoch, ale aj v ich podaní bol presvedčivý. Pri štúdiu výsluchov a štúdiu procesu, kde sa obhajoval sám, som sa presvedčil, že všetkých prevyšuje, bol naozaj výnimočný, vzdelaný, mal na politiku talent.
V Barnabitskej komisii bol najprv predsedom Jozef Lenárt. A prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný mal asi takú predstavu, že komisia prijme väčšinou hlasov záver: áno, rozsudky boli vysoké, ale tí ľudia boli vinní. Košický vládny program predpokladal samostatnosť Slovenska, ale to sa nikdy nenaplnilo. Česká národná rada sa rozpustila a tam nastal základ celého problému. V Čechách počítali s tým, že sa rozpustí aj SNR, lenže SNR mala za sebou povstaleckú históriu, samostatnosť zakotvenú v politickom programe. Nerozpustila sa. V pozadí procesov s buržoáznymi nacionalistami bola myšlienka mať unitárny štát.
Pri štúdiu Husákových materiálov som našiel aj lístok Strechaja, vtedy predsedu Zboru povereníkov, ktorý sa zúčastňoval procesu asi v hľadisku. Na lístku stálo: „Drž tú sviňu poriadne.“ Aj Husák neskôr ten lístok vo svojom spise videl, ale nikdy a nikomu z tých čias sa nepomstil, to bolo zvláštne. Na procese nechcel advokáta, obhajoval sa sám.
Keď sa práca Barnabitskej komisie skončila, tak som predpokladal, že budú aj iné procesy preskúmané, pretože to ťaží naše svedomie ľudské, právne aj stranícke. Zašiel som za generálnym prokurátorom Bartuškom. Ten sa rozčúlil, že iba všetko rozvírime a že on je zodpovedný za zákonnosť, že je to jeho ústavné právo. Odmietol ma tvrdo.
Zašiel som za Neumannom, ministrom spravodlivosti, a ten mi hovorí: „Áno, to je smutné, ale čo ja môžem urobiť, ja som z inej strany, (socialistickej), ale choďte za námestníkom, ten je za komunistickú stranu, teda povolanejší.“ No ani tam som nepochodil.
Na poste povereníka som bol prvý človek s univerzitným vzdelaním, niektorí sa ku mne preto stavali aj trošku podozrievavo. Jeden funkcionár to aj tak komentoval: „No, aj keď nie je celkom spomedzi nás, ale je to dobrý chlapec.“ Podobná situácia bola aj na súdoch. Naši absolventi na súdoch veľmi privítali, že som prišiel za povereníka a ja som ich aj povzbudil, že stranícke orgány nemajú čo vstupovať do vecí, ktoré oni riešia, aby sa nebáli. No a postupne za mnou začali chodiť s prípadmi, kedy im do kompetencie zasahovali okresní alebo krajskí tajomníci a žiadali od nich, aby súdili tak, ako im prikážu. Povedal som, že to majú vždy tvrdo odmietnuť, a keď sa s takým prípadom stretnú, nech mi to oznámia. No lenže keď bolo treba doložiť fakty, tak sa každý „pototo“. Mnohí boli hrdinovia pri pive, ale keď som chcel zasiahnuť, nemal ma kto podporiť. No, ťažko bolo žiadať nejakú statočnosť, keď mali v živej pamäti to, čo sa dialo len pár rokov predtým. Na aktívoch som verejne hovoril: Vám, sudcom, nemá kto čo ukladať, pamätajte si, keď sa niečo stane, za všetko urobia zodpovednými vás, oni sa schovajú. Ale ak by sa mali opakovať nezákonnosti, ja tiež z funkcie odídem.
Opäť musíme prerušiť naše rozprávanie, lebo sa už celkom zotmelo. O týždeň pokračujeme.
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 1. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 2. časť
Jedna odpoveď
Dobrý deň,
viete mi prosím poradiť,kde sa dá kúpiť táto Vaša kniha?Ďakujem Oravec.