Prinášame štvrtú časť knihy Z archívu mojej pamäti. Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom. Vydavateľstvo CCW, Bratislava 2021, 204 strán.
Kniha vznikala v prvom polroku 2010, vzhľadom na isté okolnosti vyšla tlačou až v roku 2021.
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 1. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 2. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 3. časť

Od februára 48 k augustu 68 | Právo a politika | Na strane nevyvolených
Začíname ďalšiu časť rozhovorov mlčaním nahrávača. Vybili sa mi baterky. Čo teraz? Pán profesor rozhodne – vypitve svoj ovládač na televízor a môžeme pokračovať. Je štvrtkové popoludnie, spoza odhrnutej záclony prúdi južné nízke slnko, na stole je v pohároch minerálka a na tácke biele elipsy medovníčkov. Hoci nahrávame skoro štyri hodiny, ani jeden z nás sa ich nedotkne.
Vráťme sa v spomienkach ešte k februáru 1948. My, ktorí sme ho nezažili, poznáme len obrázky rečniaceho Gottwalda v Clementisovej baranici, vedľa neho v jeho klobúku Clementisa, ktorý postupne a potupne z obrázkov zmizol. Potom ešte dokumentárne zábery z pracovne Edvarda Beneša, ako prijíma demisiu demokratických ministrov. Ako to vyzeralo v Bratislave? Ako medzi študentmi? Na námestiach bolo tiež plno? Chodili ste tam aj vy?
– Robil som prvú štátnicu, učil som sa, nepamätám si, že by boli na námestiach demonštrácie. S kamarátmi sme diskutovali, to áno.
Býval som v internáte s Paľom Pollákom, vtedy bol stredoškolským funkcionárom a politicky bol silno vtiahnutý do diania, s ním sme veľa diskutovali, ale aj s ďalšími, s Bohušom Gracom, Jožom Baranyiom. Ale priznám sa, počúval som ich len na pol ucha, skôr som rozmýšľal, či bolo odvolanie povereníkov na Slovensku po ústavnej kríze v Prahe ústavné, alebo nie. Rozmýšľal som o práve, nie o politike.
Sociálne problémy som veľmi citlivo vnímal, pamätal som si to z našej obce, nielen v našej rodine po požiari a potom, ako otec prišiel o všetky prostriedky, ktoré zarobil v Amerike, ale pamätal som si, aká bieda bola v celej obci. Zamestnanie pre ľudí som považoval a aj považujem za najdôležitejšiu vec. Keď sa v našej obci stavala škarpa, to bola taká hladová stavba, tak ľudia sa tam kvôli práci aj s nožmi naháňali. Prísť o prácu znamenalo prísť o živobytie, to som si veľmi dobre pamätal a veľmi to na mňa pôsobilo. Cez oravské a dubovské pomery som si uvedomoval, kto som – že stojím na strane tých nevyvolených. Otázka zamestnanosti a pracovných príležitostí bola pre mňa rozhodujúca aj pri mojom rozhodnutí vstúpiť alebo nevstúpiť do strany. Presvedčilo ma to, keď som videl, že sa začali vytyčovať projekty pre fabriky na Orave. Gazdovskí chlapci boli stále moji kamaráti, aj keď som bol ešte študent, medzi parobkami 15-, 16-ročnými a neskôr mládencami som sa stále cítil dobre, moji spolužiaci študenti sa už nezačleňovali medzi nich – ani by ich asi medzi seba nevzali.
Diskusie v internáte boli tvrdé, ale otvorené a mne sa zdalo, že chlapci, ktorí už boli komunisti alebo aj neboli organizovaní, ale mali ľavicové postoje, sú bližšie k tomu, čo som ja sám poznal, preto som prijímal riešenia, ktoré mali prekonať biedu. Spriemyselnenie Slovenska a sprístupnenie štúdia a zdravotníckej starostlivosti, to boli pre mňa rozhodujúce otázky. A chcel som sa aj skutkom začleniť medzi tých ľudí. Keď som sa dozvedel o brigádach na Trati mládeže a na Priehrade mládeže, tak som sa automaticky tam hlásil. Keď som sa dozvedel, že to má byť dobrovoľné, tak ma to aj zaskočilo, lebo rád by som si bol cez prázdniny zarobil na ďalšie štúdium. Ale keď som potom prišiel do Hronskej Dúbravy a zoznámil som sa s ďalšími brigádnikmi, celkom ma to nadchlo, tá myšlienka, aby sa ľudia aktivovali v práci a súčasne cez prácu prijímali myšlienky, že treba oslobodzovať aj iné spoločenské vrstvy. Tak som tomu prišiel na chuť. Vlasti, ktorá bola doráňaná vojnou, treba pomôcť. Mne bolo vždy cudzie, aby som sa cez prázdniny mal flákať, ale toto bolo ešte čosi inšie. Človek vnímal, že v kolektíve a v práci sa prejaví aj charakter, nielen zručnosť pri manuálnych prácach. Podľa mňa tá myšlienka nebola zlá, nedomýšľal som vôbec, aký význam má to dielo, ktoré staviame, to sa vtedy vôbec tak nebralo.
Ale tiež som chodieval na všelijaké aktívy, na Dunajskej ulici vo veľkej sále bývali pravidelné, aj v Tatre. Diskusie sa mi páčili, boli ostré a otvorené, keby sa tým spôsobom bolo aj ďalej postupovalo, boli by sme viac dosiahli.
Pražským zlomom som bol veľmi prekvapený, pravdupovediac, nečakal som také vyvrcholenie politickej krízy. Vysoká politika mala aj svoje zvláštne dohry. V tú noc, keď sa prevrat v Prahe uskutočnil, stala sa v Horskom parku, kde som býval, taká vec, ktorá ma veľmi rozčúlila. Riaditeľom v Horskom parku bol známy akademik Ilkovič. Bol to taký poriadny človek, ale chcel mať vo veciach jasno a pôsobiť nadstranícky. Nie všetkým sa to páčilo, niektorí to chápali tak, že keď sme raz víťazi, tak všetci nás musia poslúchať. Naši chlapci, radikáli, vytvorili akčný výbor a v noci, o polnoci rozhodli, že akademika Ilkoviča aj s manželkou vysťahujú z internátu. Celí nadšení prišli za mnou v noci do izby, že to už rozhodli. Mne sa to nepáčilo, tak som sa na nich aj vyrútil, čo blbnú, že o takýchto veciach treba podiskutovať aj s ním, a že načo takéto tvrdosti, ale súdruhovia mali horúce hlavy. Boli pyšní, čo dokázali, revolučný čin akčného výboru v Horskom parku, vysťahovať riaditeľa, lebo pôsobí nadstranícky, čo pre nich znamenalo kontrarevolučne.
Všetci víťazi si myslia, že oni sú pravda? My to poznáme už len z literatúry, ale myslím si, že aj my sme za to museli zaplatiť veľkú cenu. Súčet urobili noví víťazi. Len porazených ako keby nebolo, mnohí rýchlo prebehli… Ale chápem, že po vojne je ľahké byť generálom.
– Keď sme boli na Trati mládeže, mávali sme v baraku číslo tri schôdze. Tam boli veľké portréty Marxa, Engelsa, Lenina, Beneša a maršala Tita. Jedného dňa zmizol maršal Tito. Ja som si z internátu pamätal chlapcov Juhoslovanov, to boli partizáni, veľmi politicky vyprofilovaní. Keď zmizol portrét maršala Tita, z brigády odišli aj študenti z Juhoslávie a pre mňa to bol dosť veľký šok. Oni boli oveľa radikálnejší ľavičiari ako ja.
Potom odstúpil Beneš a jeho portrét zmizol tiež. Iba v sebe som uvažoval, o tom sa vtedy nedalo bubnovať, ani som nemal argumenty, len mi to bolo nejasné, lebo Juhoslávia mala v mojej predstave ľavejšiu orientáciu ako my a prezident Beneš bol dlho hrdina, takže tomu som nerozumel, čo sa vlastne deje.
Ale ako vravím, ja som rozmýšľal viac o práve ako o politike. Aj po skončení školy som chcel robiť buď novinára alebo niečo podobné, iba zhoda okolností spôsobila, že som zostal učiť na škole.
Akademická pôda bola iste slobodnejšia ako politická. Prečo ste potom nakoniec v politike zakotvili? A keď ste sa stali povereníkom, čím vás toto nové prostredie prekvapilo? Ministri, námestníci, povereníci členovia iných strán ako komunistickej…
– O tom, ako som sa dostal do politiky, porozprávam, ale odpoviem na otázku, aké to bolo v Zbore povereníkov, keď som tam prišiel. V Predsedníctve SNR pracovali veľmi dobrí odborníci, spomeniem Gajdošíka, odborníka na financie, ale aj mnohí ďalší, či už zo Strany slobody alebo Strany obrody. Viem, že zo strany katolíckej cirkvi boli veľmi kritizovaní, že kolaborujú s komunistami. Štát bol unitárny, unitárna vláda a parlament, takže ministri v Prahe boli kompetentní aj pre Slovensko. Ako povereník som bol členom kolégia ministra. Kto nechcel byť aktívny, nič neutrpel, lebo ak sa nechcel hnať za robotou, tak mohol spokojne žiť. Mne to nepasovalo, lebo keď som už opustil akademickú pôdu, tak som chcel byť platný tam, kde som sa ocitol. Mojich kolegov som nabádal, aby celoštátne zákony pripomienkovali a aby sa aktívne zúčastňovali práce v kolégiu ministra. Tam nešlo o to, kto je z akej strany, ale akú prácu chce odvádzať.
Čo mohli slovenskí povereníci v Prahe v tejto situácii dosiahnuť? Neboli aj oni chápaní iba ako „pražskí Slováci“?
– Za plnšie uplatnenie SNR. To bol materiál schválený Predsedníctvom ÚV KSS a ÚV KSČ. Na základe toho materiálu mali ministri časť agendy, ktorá je v unitárnej zostave uplatňovaná, zmluvne sprostredkovať na povereníkov. Bol to svojím spôsobom kompetenčný zákon, ale nie v zákonnej podobe. Ústavná zodpovednosť zostala na ministroch, ale robota, ak ju povereník chcel robiť, bola na ňom. Zmluvné dohody medzi ministrom a povereníkom mala schvaľovať unitárna vláda, na čele ktorej už stál Jozef Lenárt.
Aktívny povereník mohol dosiahnuť dosť veľa. V tom čase sme napríklad presadili výstavbu špitálov a kúpeľov a výstavbu škôl na Slovensku. Do dnešných čias možno efekt tejto práce poznať. O tomto sa pomerne málo vie – bez zmeny ústavy sa na základe aktivity povereníkov a dohodami dalo dosť veľa urobiť v prospech Slovenska. Nebolo to plnohodnotné riešenie, nedá sa porovnať so zmenou ústavy, ale aktívni povereníci mohli dosiahnuť aj na základe zmlúv dosť veľa. Pravda je, že ma aj niektorí za to napádali, že sme za hranicou ústavnosti. Z českej strany Viktor Knapp, veľmi šikovný človek, mi pomáhal obhájiť tieto veci, mal rovnakú špecializáciu, občianske právo. Nemali sme vlastnú kompetenciu, ale mali sme možnosť posúvať hranice kompetencií.
Napĺňala vás táto práca? Necnelo sa vám po škole? A ako sa vám zmenil spoločenský status? Aký ste mali plat?
– Určité zmeny nastali, povereník je povereník, aj keď ako docent a potom profesor som mal dobré uplatnenie.
Ako povereník som mal rovnaký plat ako docent a profesor na vysokej škole, bolo to tritisíc korún, ale mal som ešte 1 500 korún takzvané reprezentačné. Na tú dobu to bola dosť výrazná zmena v príjmoch, ale to nehralo úlohu, u mňa to bol v každom prípade postup. Obstáť v Prahe znamenalo obstáť v argumentácii. U mňa najmä pokiaľ išlo o sudcovskú nezávislosť, o kritiku uplatňovania vedúcej úlohy strany, zaradenie výkonu trestu pri ministerstve vnútra. Na Slovensku sa uvoľnenejšie veci posudzovali, aj od prvého tajomníka ÚV KSS A. Dubčeka, aj od predsedu SNR M. Chudíka sme cítili podporu. Zasadzovali sme sa za rýchlosť súdneho konania, to bola veľmi dôležitá vec z hľadiska uplatňovania spravodlivosti. Z fakulty som si stiahol za poradcu Milana Čiča, mal úlohu sledovať v kontakte so súdmi, či nie sú vystavené vonkajším vplyvom, to znamená, či na nich niekto zo straníckych alebo iných orgánov nevykonáva nátlak a aká je vykonateľnosť práva.
Na Slovensku sa mi veľmi dobre spolupracovalo so všetkými funkcionármi, nebol som členom ústredného výboru ani KSS, ani KSČ, až v roku 1966 som sa ním stal, napriek tomu som nachádzal pochopenie.
V marci 1967 som mal vystúpenie, v ktorom som žiadal, aby krajské národné výbory na Slovensku mali svoj rozpočet schvaľovaný v SNR. A presadzoval som, aby Bratislave bol prisúdený atribút hlavného mesta. Bolo to počas vystúpenia k zákonu o národných výboroch. Schôdzi predsedal prvý tajomník ÚV KSČ a prezident republiky Antonín Novotný. Bol veľmi rozčúlený, počas vystúpenia ma niekoľkokrát prerušil, že to sa nedá počúvať, že ide o rozbíjanie štátu. Nenechal som sa prerušiť, aj keď som cítil, že som na tenkej pôde.
Potom mala byť večera na Hradčanoch, prišiel som tam, vidím, v hlúčku stáli Lenárt, Biľak a ešte zo pätnásť ľudí, Novotný sa tam ostro vyjadroval nielen na moju adresu, ale aj na adresu straníckych aj štátnych orgánov na Slovensku.
Dokonca povedal: „Čert nám bol dlžný tieto orgány a kde mal Gottwald vtedy hlavu, keď to pripustil v Košickom vládnom programe.“
Ja mu hovorím: „Súdruh Novotný, to si zašiel príliš ďaleko, keď takto hovoríš, lebo neguješ celé SNP, kde sa bojovalo aj za suverenitu Slovenska v rámci Československa.“
Diskusia bola veľmi ostrá, do toho zasiahol kompromisne Jozef Lenárt: „No, vy ste tu, ako vás poznám, presvedčení o socializme, ale mali by ste sa stretnúť, a to, v čom si nerozumiete, si vydiskutovať.“
Novotný sa akoby zbadal a povedal, že dobre, on tú myšlienku prijíma. Ja som sa opieral o ten dokument Za plnšie uplatnenie SNR.
Prečo sa v Prahe tak obávali slovenskej suverenity? Veď už Pittsburská dohoda predpokladala istú autonómiu Slovenska a vlastne jej nenaplnenie a potom nenaplnenie Košického vládneho programu, neskôr nenaplnenie Ústavného zákona o československej federácii viedlo k rozchodu dvoch najbližších národov.
– Po druhej svetovej vojne a obnove Československej republiky vznikol právne asymetrický model štátneho usporiadania. Ten prinášal problémy. Asymetrický model vznikol postupne. V Čechách bola Česká národná rada v odboji a počas Pražského povstania, ale po vojne po príchode delegácie z Moskvy a rozbiehaní novej štátnosti ľudovodemokratickej orientácie, Českú národnú radu odvalili. No na Slovensko nemohli siahnuť. Košický vládny program Slovenskú národnú radu zafixoval. A potom tu bolo Slovenské národné povstanie, a to ani vnútorne ani medzinárodne nebolo možné prehliadnuť. To bol veľký náboj.
Asymetria však nutne vytvorila neprehľadnú situáciu – v Čechách, v Prahe, boli parlament a vláda, ktoré ale vystupovali ako československé aj české. Na Slovensku sme mali pocit, Česi nevnímajú Slovensko, bola z toho motanica. O tom sme s Husákom často neskôr diskutovali, prečo vznikali od začiatku nedorozumenia. Bolo to založené v tejto asymetrii. V Čechách sa hovorilo nielen, že na Slovákov doplácajú, ale že majú ešte aj svoje orgány. Antonín Novotný bol zástancom unitárneho štátu a v politických procesoch zohrával tento moment zásadnú úlohu.
Po Barnabitskej komisii som sa dostal do nepriazne Novotného, on mal predstavu, že všetci súdení sa previnili, iba tresty mali privysoké. Keďže závery komisie neboli podľa jeho predstáv, zrejme všetci, čo sme tam pôsobili, stali sme sa nie veľmi pohodlnými.
Ako na to reagovali ľudia vzdelaní, v akademickej obci?
– Vnímali to. Zúčastnil som sa na konferencii v Smoleniciach, nejako pred Vianocami 1963 to bolo, ktorú organizovali komunisti z Ústavu štátu a práva SAV, Právnickej fakulty UK. Posudzovali sa tam práve otázky štátu a práva, bola to konferencia prvá svojho druhu. Diskutovalo sa tam o všeličom, akademik Karol Laco, najlepší odborník v tejto oblasti, vystúpil so svojou koncepciou štátu, Vojtech Hatala mal veľmi dobrý príspevok – zaoberal sa síce trestným právom, ale teoreticky sa dotýkal aj niektorých štátoprávnych otázok, boli tam veľmi hodnotné prejavy, ale aj niektoré také – do ľuftu.
Prišiel som už ako povereník pozdraviť svojich bývalých kolegov. No a zakrátko po konferencii som dostal predvolanie spolu s Jánom Azudom, predsedom straníckej organizácie Ústavu štátu a práva SAV, k Antonínovi Novotnému.
Privítal nás: „Vitajte, ľudáci.“
Bolo to naše prvé osobné stretnutie. Nezabudnime, že to bolo v roku 1963, ešte ani rehabilitácie buržoáznych nacionalistov neboli skončené. Novotný bol namosúrený a vôbec to neskrýval. Jano dodnes hovorí, že po tomto privítaní skoro až do nohavíc pustil. Tá atmosféra sa možno dnes nedá pochopiť, ale to bolo krátko po procesoch s buržoáznymi nacionalistami. Novotný pokračoval: čo som ako povereník, štátny činiteľ robil na ľudáckej konferencii, a prečo som bol podporovať rebelov. Hovorím, že som bol pozdraviť svojich bývalých kolegov, medzi ktorými som ešte včera bol aj ja sám. A čo sa týka otázok štátu a práva, u nás je také špecifické riešenie, ktoré nikde vo svete nemajú a v danom prípade právnici ťažko môžu len na základe živelnej praxe potvrdiť, že toto asymetrické riešenie je správne, pretože má svoje citlivé až rizikové miesta.
Novotný: „Takéto veci by sa mali prejednávať na straníckej pôde, a nie na takých všelijakých pochybných zhromaždeniach.“
„Lenže,“ hovorím, „v tom je práve problém, toto si utrafil. Máme ideologickú komisiu, kultúrnu komisiu, poľnohospodársku komisiu, ale pre taký citlivý úsek, ako je právo, takú komisiu strana nemá. Problémy právnej praxe má kto posudzovať.“
Tu sa Novotný zarazil, zmiernil.
Zakrátko ma volal Zdeněk Mlynář, robil vtedy na prokuratúre, že čo som nahovoril Novotnému. Dozvedel sa, že po tom našom predvolaní vznikol návrh na vytvorenie právnej komisie, jej predsedom mal byť Vladimír Koucký, Zdeněk Mlynář tajomník. Aj sa tak stalo.
Zlepšili sa tým slovensko-české vzťahy?
– Ťažko povedať. V Prahe videli v slovenských orgánoch niečo nebezpečné – a my sme nadávali, že celoštátne orgány nám všetko riešia. Asymetria bola nešťastná myšlienka od začiatku.
Ako ste vnímali kultúrne prostredie Prahy?
– Veľmi ma vždy zaujímalo divadlo. Nielen v Prahe, aj keď som prišiel z Oravy do Bratislavy, hneď som sa začal zaujímať o kultúru. Moje prvé predstavenie bolo Shakespearovo Ako sa vám páči s hercami, ako Pántik, Zachar, Prechovská, Sýkorová. Úplne ma ohúrilo, hoci sme boli na pántiku za 5 korún. A potom v Prahe – ani som nevedel, do ktorého divadla prv. Veľmi som Čechom závidel ich možnosti. Vždy som si myslel a aj si myslím, že nielen ekonomicky sa má štát stavať na nohy, bez kultúry to nejde. Ak sa v kultúre nevyrovnáme, darmo budeme štátoprávne riešiť veci. Tak neskôr vznikla podarená éra pre slovenských divadelníkov. Obdivoval som Bagara, Dibarboru, Zvaríka, Záborského. Slovenské divadlá sa museli rekonštruovať, keď som prišiel do vlády, myslel som, že budeme inde začínať, ale prvá otázka bola otázka divadiel. Prišli za mnou, že v SND počas skúšky opery spadol veľký luster. Divadlo bolo schátrané. Cez podpredsedu vlády Hanusa a s ministrom Válkom sme rozhodli, že treba pre divadlo vládneho splnomocnenca, stal sa ním Ing. Jurko, a odsúhlasili sme generálnu rekonštrukciu SND.
Potom prišli hasiči, že Divadlo P. O. Hviezdoslava treba zavrieť, hrozil požiar, elektroinštalácie neboli urobené bezpečne. Tak sme tam tiež vymenovali vládneho splnomocnenca, aj pre Novú scénu, lebo tam bola obdobná situácia. V Bratislave sme postavili novú divadelnú bázu, vtedy sa zrodila aj myšlienka nového národného divadla. V Prahe sa robila generálka Národného divadla, tak aj my sme potichu začali na tom robiť, aj za pochopenia predsedu vlády Štrougala. Chvalabohu, že sa to dokončilo.
Ale nešlo len o Bratislavu, v Prešove sa presadila výstavba Divadla Jonáša Záborského, herci výborní, divadlo stiesnené. Rovnako v Nitre – tam sme stavbu dokonca utajovali, aby sa nedráždila česká verejnosť, lebo investície sa strážili. Ale my sme pri takýchto projektoch mali argument – v Prahe. v hlavnom meste sa stavia metro, a čo na Slovensku?
Pre divadlo a divákov sú tieto projekty dodnes prínosom, ale aké boli vaše osobné vzťahy s umelcami? V roku 1989 na čele prevratu stáli predovšetkým divadelníci. Prejavovali sa už vtedy ako antikomunisti?
– Nikdy som ich takto nebral, bral som ich ako ľudí. Herci sú herci, jedni sú lepší, druhí slabší, ich orientácia politická ma nezaujímala, umenie má svoje zákonitosti. Ale nikdy nebol nijaký ostrý stret s divadelníkmi.
Po tom, čo sme zrekonštruovali Divadlo P. O. Hviezdoslava, poslali mi poďakovanie, podpísali sa všetci herci, veľmi boli vďační, že sme im takto pomohli, lebo im hrozila odstávka. Z mojej strany boli vzťahy kamarátske, chodili ku mne od národných umelcov po tých najmladších, politicky ostro nestáli.
S tými najmladšími som mal jeden zážitok. Paľo Koyš bol námestníkom na kultúre a mali sme spolu riešiť taký problém – Peter, syn, mi hovorí, že ma chcú navštíviť študenti VŠMU, lebo sa im robí krivda. V Dome odborov hrali Fujarovú šou, veľmi navštevované predstavenie, ale predsedníčka odborárov prišla na ministerstvo so sťažnosťou, že v tom predstavení majú protištátne reči. Žiadala od ministra kultúry, aby ich odtiaľ dostal. Válek sa k tomu nemal, dal to riešiť Paľovi Koyšovi. Prijal som delegáciu mladých divadelníkov a dohodol som sa s Koyšom, že si pôjdeme predstavenie pozrieť ako diváci. Nič protištátne sme tam nenašli, po skončení sme poslali kôš kvetov a bolo. Druhá taká vec – Viliam Šalgovič a Ignác Janák mali na Válka interpeláciu, že v SND dávajú nejaké náboženské predstavenie, volá sa Zákon večnosti, nevedeli ani, od koho to je. Ja som už mal Dumbadzeho román prečítaný, veľmi dobrá knižka od dobrého autora. Im sa zdalo, že je to pronáboženská hra, že je toho plná Bratislava, oni to síce nevideli, ale počuli. Tak som sa rozhodol že si pôjdem hru pozrieť. Výborné predstavenie, Milan Kňažko hral komunistického intelektuála, ďalší bol obuvník a tretia hlavná postava bol pop, stretli sa v nemocnici a mali dišputy o Bohu, o živote. Výborné predstavenie, večná tematika, večná diskusia, úprimne som im zatlieskal.
Po skončení sme mali posedenie s hercami, pohostenie sme zaplatili z našich vládnych zdrojov, podebatovali sme, dobre sme si rozumeli. Posledný po skončení predstavenia prišiel Milan Kňažko, manželke doniesol kyticu.
Moja žena nebola konfliktná, prekvapilo ma, že sa na tú kyticu pozerá, pozerá, a potom povie: „Ja ju nechcem. Veď to je tá kytica, čo na javisku dávali tomu mŕtvemu!“
Záborský ma naučil rozumieť Hviezdoslavovi.
Hovorí mi: „Najprv som preklial celého vášho Hviezdoslava, kým som nepochopil jeho kúzlo, ktoré tkvie práve vo vašej oravskej reči. Slovník je zložitý, interpunkcia zložitá, ale duch je taký – vaša oravská reč.“
Priatelia sme boli s Mikulášom Hubom, jeho syn ešte nebol taký vyprofilovaný, nebol taký romantik ako jeho otec. S otcom mali diferencie, bolo mi ľúto starého Hubu, lebo sa mi s tým zdôveril, aj Mimi (Mária Kišoňová-Hubová) Zdenke hovorila – naše deti, to už je iná generácia. Ale to sme ich upokojovali, deti sú vždy iná generácia, veď to máme aj my, človek sa musí aj zamyslieť nad sebou, trpezlivý byť.
Mali ste aj v politike priateľov?
– Na Slovensku v Predsedníctve Slovenskej národnej rady sme boli jedna tretina noví ľudia, kamaráti sme boli aj z predchádzajúcich čias, už vysokoškolsky vzdelaní, bolo to skoro až také rodinné. Chudík, predseda SNR, bol tiež veľmi príjemný človek, iba mal taký nedostatok, že súkromne sa kriticky staval k Antonínovi Novotnému, ale verejne sa ho vždy zastával. S Jozefom Lenártom boli poslední, čo ho obhajovali vo funkcii.
V roku 1967 mi zavolal Novák, to bol tajomník u Novotného, že sa chce so mnou stretnúť, ale aby som o tom neinformoval ani predsedu Chudíka. Veľmi ma to prekvapilo, nevedel som, čo ten so mnou chce.
Stretli sme sa v Svätom Jure, tam bol taký veľký sud, vtrepali sme sa doň, asi tam nebolo ani odpočúvacie zariadenie, nič. Doniesol mi pozdrav do súdruha Novotného, a odkaz, že ma pokladá za rozvážneho človeka, a že by ma prosil o konzultáciu, či by sa na Slovensku nedalo niečo v jeho prospech vylepšiť. Hovorím – neskoro sa so mnou radí, Slovensko už súdruha Novotného nebude podporovať, ani ja osobne nie, ale nechcem, aby sa to dialo so škandalizovaním. Spomenul som svojho otca a jeho rozvahu, keď nám zhorel dom.
„Republika ešte nezhorela ako náš dom, ale súdruh Novotný by mal vedieť ľudí aj dobrým slovom pohladiť a nevystupovať iba ostro.“
Krátko pred týmto stretnutím som jednal s Brešťanským, predsedom krajského súdu. Bol to robotnícky káder, bez vzdelania, ale statočný človek. Od všetkých sudcov som žiadal dodržiavanie sudcovskej nezávislosti a on prišiel za mnou s tým, že Novotný od neho chcel, aby v trestnoprávnej veci rozhodol tak, ako mu nariadil. Brešťanskému som zopakoval, že nikto od neho nemôže žiadať, aby konal pod tlakom a on aj pod mojím vplyvom sa rozhodol nesplniť sľub, ktorý dal Novotnému. A z toho bolo zle: obvinili ho, že je pravičiar, lebo neposlúcha prvého tajomníka. Novotný ho vyhodil z funkcie, hoci Brešťanský mal veľmi ďaleko k pravičiarom. To bolo absurdné! Bol skôr radikálny ľavičiar.
Išiel som za Dubčekom so sťažnosťou – hovorím: „Ja som proti, aj keď je to prezident a prvý tajomník, ale jeho rozhodnutie zhadzuje aj mňa na celej čiare. Ak sa takéto veci budú opakovať, ja nemôžem byť v tejto funkcii, veď jedno im hovorím a prax je takáto.“
Dubček sa postavil za mňa, zašiel za Novotným, ten najprv soptil, že súdnictvo bude úplne mimo jeho vplyvu, ale Brešťanský napokon nebol vylúčený ani z funkcie, ani zo strany. Dokonca po januári 1968 išiel do funkcie predsedu najvyššieho súdu.
Za povereníka ste išli s podmienkou, že sa vrátite do akademickej obce. Po rokoch práce v politike vás to už nelákalo, nechceli ste sa vrátiť?
– To mi sľúbili všetci, aj Dubček, aj Chudík, ale keď som mal vlastné skúsenosti s tým, ako sa uplatňuje právo v praxi, ťažká bola cesta naspäť. Už som sa zaangažoval a mal som také svedomie, že treba veci ovplyvňovať a vytvárať ovzdušie pre odvahu ľudí. To všetko bolo ešte pred januárom 1968. Už som sa cítil aj viazaný, ako keď zahryznete do jablka a potom ho nechcete zjesť, ale vypľujete ho? Vnútorne som tak cítil, že ak sa budeme schovávať, ustupovať od problémov, tak to nedopadne dobre. Lebo bolo veľa ľudí, ktorí mali ostré reči, omnoho radikálnejšie ako ja, ale potom sa poschovávali, nedali sa vyfliaskať. Takto som ja nechcel postupovať. Keby bolo viac statočnosti, rozumu a uvážlivosti, aj medzinárodnej, socializmus by nebol musel tak dopadnúť, ako dopadol.
Po januári 1968 už otázka stála tak, že treba ísť podporiť orgány do Prahy. Najprv mi Dubček navrhol post ministra vnútra, to som odmietol hneď. V žiadnom prípade, odmietol som kategoricky, ten rezort som nepoznal a vedel som, že to človeka zožerie. Tam si človek nebol nikdy istý, tam by som nebol obstál. Potom mi zavolal Oldřich Černík, už ako designovaný predseda vlády, a ponúkol mi post podpredsedu vlády zodpovedného za legislatívu. Rovnako bol za podpredsedu vlády navrhnutý a potom aj vymenovaný Gustáv Husák, ktorý mal za sebou najťažšiu univerzitu, kde v mojich očiach obstál tak ako nikto. Tento človek nemôže sklamať.
Vy ste sa predtým s Gustávom Husákom poznali?
Keď som bol povereníkom, išiel som raz večer domov, na Štefanovičovej ulici oproti mne kráčal jeden muž v tmavom oblečení, chudý, na hlave mal široký klobúk. Zdal sa mi známy, lovil som v mysli, a potom hovorím, možno aj tak neslušne:
„Mám možnosť pozdraviť súdruha Husáka?“
„A vy ste kto?“ odpovedal.
„Ja sa volám Peter Colotka, teraz som, žiaľbohu, povereník spravodlivosti.“
„Prečo žiaľbohu?“ opýtal sa.
„No tak potom chvalabohu.“
Ale on nechcel veľmi žartovať, bol namrzený, veď v tom čase nemal ani robotu, na Ústav štátu a práva ho dostal Laco Košťa.
Politicky Husáka na Slovensku aj po tom, čo bol rehabilitovaný, nevzali do žiadnej zostavy. Ale ja to dosť chápem, pretože Husák ich prevyšoval. Husák nás prevyšoval všetkých. Jednak svojím martýriom a jednak svojou inteligenciou, bol ostrieľaný kozák.
„Bolo by zaujímavé sa s vami aj porozprávať,“ hovoril som mu na tom krátkom stretnutí, „aj o skúsenosti sa s vami podeliť.“
„To nie je zlý nápad, ale ponáhľam sa,“ tak trochu ma akoby odbil.
Po nejakom čase prišiel za mnou Laco Košťa, že u Vojtecha Hatalu na Ústave štátu a práva za zatvorenými dverami mám možnosť stretnúť sa s jedným súdruhom, ktorý má záujem so mnou hovoriť. Pýtam sa, kto to je.
A Laco Košťa hovorí: „Gusto.“
„Husák?“
„Áno.“
Zrejme mal svoje skúsenosti, preto sa s ľuďmi stretával tak trochu konšpiratívne.
Keď som prišiel na dohovorenú schôdzku, už tam Husák bol. Dvere sa zavreli, bol voľný deň, sobota alebo nedeľa, na škole nikoho. Tak sme sa začali rozprávať. Husák bol zvedavý, ako vnímame politickú situáciu my, naša generácia. Hatala nebol komunista, bol to buržoázny demokrat, veľmi inteligentný, takže sa rozvinula zaujímavá diskusia. Chcel vedieť, akú mám skúsenosť so slovenskými orgánmi a s ich činnosťou. Povedal som mu – odpusť, ale tak, ako ste ich založili, tak aj fungujú, ústava z roku 1960 nám veľký priestor nedáva, aj keď sa snažíme posúvať hranicu našich možností. Husák prikyvoval, premýšľal a na základe vlastných skúseností ma varoval, aby sme postupovali vždy s veľkou rozvahou.
Ešte raz sme sa stretli, keď mu konečne ponúkli nejakú funkciu – námestníka ministra spravodlivosti v Prahe. Prišiel za mnou a pýtal sa, ako to tam vyzerá, na tom rezorte.
Hovorím: „Ak by ti to nevadilo, zakrátko by si mohol byť ministrom.“
Videl som, že mu je to málo. To bola naozaj urážka, po tom všetkom, čo zažil a po tom všetkom, čo vedel, ponúknuť mu takúto pro forma funkciu.
Povedal mi: „Keby som sa aj odosobnil, nestalo by sa, že ma čoskoro niekde v Prahe na ulici zrazí auto a povedia, že som bol opitý?“
Totiž človek, ktorý prežil toľké roky v takých podmienkach – to je už iný človek. Grunt mu ostal, aj to presvedčenie, až také silné, že to človek nevie ani pochopiť. On nikdy nezaváhal o socializme, nikdy. Mal len s niektorými ľuďmi veľmi zlú skúsenosť. Nečudujem sa, že mohol mať aj obavu o život. Kým ešte bol vo funkcii Antonín Novotný a mančaft okolo neho, ktorý fungoval na tých istých miestach aj počas politických procesov. Určite tú obavu mohol mať.
A v tom januári 1968 ste sa stali obaja podpredsedami vlády ČSSR. Stretli ste sa hneď?
– Stretli. V hoteli Praha sme potom celú jednu noc predebatovali, vtedy mi jediný raz hovoril o svojich zážitkoch v krimináli. Husák sa nikomu nepomstil – až na jediný prípad, Milana Hübla, ktorý mu bol oddaný, tam neviem, čo sa stalo. To bolo až neskôr. Ale on po svojich skúsenostiach zaručil všetkým v politike, že pokiaľ tam bude on, nebude sa za politiku zatvárať. To malo aj svoju druhú stranu, lebo mnohí to aj zneužívali. Aj zbabelí ľudia sa stávajú hrdinami, keď im nič nehrozí. Vtedy o sebe spievajú ódy, akí sú veľkí.
Mali ste byť podpredsedom vlády pre legislatívu, nakoniec to dopadlo inak.
– Boli sme obaja rovnako pripravení právnici, tak prišla reč, ako si rozdelíme robotu medzi sebou. Na programe dňa bola federalizácia štátu. Vedel som, že Husák túto myšlienku celý čas nosil v sebe. Zasvätil tomu svoj život. Predseda vlády Oldřich Černík mal zas predstavu, že Gusto by mal robiť rehabilitácie, lebo problematiku pozná nielen z teórie, ale aj zo svojej skúsenosti, a že ja by som mal robiť federalizáciu. Myslím, že trochu aj špekuloval, lebo si myslel, že ja budem mäkší, ako by bol Husák v štátoprávnych veciach. To aj pripúšťam. Husák bol z tohto rozhodnutia mrzutý, a tak som mu navrhol, že si to vymeníme. Videl som, že ho to potešilo a návrh prijal aj Oldřich Černík.
Samozrejme sme spolu konzultovali aj rehabilitácie, Husák bol aj v tomto veľmi obozretný, varoval ma, aby som postupoval opatrne a nespôsobil výbuch, ako sa to potom stalo pri amnestiách Havlovi. Ja som si myslel, že by bolo dobre rehabilitovať naraz všetkých, no on mal svoju skúsenosť.
„Ty nevieš, aké sú tam zvieratá,“ povedal mi, „to si nevieš predstaviť, ako sú ľudia, ktorí sú uväznení, všetkého schopní.“
Boli ste s Gustávom Husákom priatelia?
– Myslím, že áno.
Po vstupe vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy sme mali obaja dosť ostré odmietavé vyhlásenia. Hovoril som do rozhlasu, že sa stala tragická vec, vyzýval som ľudí, aby sa nedali vyprovokovať, lebo tí, čo k nám prišli už nie ako osloboditelia, majú v rukách oceľ a oceľ je studená, aj keď je v rukách našich priateľov.
„A varujte najmä vaše deti,“ odkazoval som rodičom.
Na pléne ústredného výboru som vystúpil ako podpredseda vlády a tam som tiež vyhlásil, že stojím na strane vyhlásenia Predsedníctva ÚV KSČ a odsúdil som intervenciu. Nepoužil som slovo okupácia. Nechcem ich hájiť, ale okupácia je podľa mňa niečo celkom iné.
Potom neskôr som čakal, že to radikálne krídlo v strane ma odstaví a ani som nevidel zmysel svojho ďalšieho pôsobenia v politike. Určite sa ma musel Husák zastať, keď si hľadal spolupracovníkov a asi aj spojencov. Nemal to ľahké.
Akademik Viliam Plevza hovorí, že Gustáv Husák bol veľmi uzavretý človek, ktorý si nikoho k sebe nepripustil…
– Dal by som Vila Plevzu len týždeň sedieť, potom by som videl, aký by bol otvorený. Aj keď: áno, má pravdu, bol uzavretý.
Vzťahové rodinné veci Gustáv Husák pred vami spomínal?
– Okrajovo. Veľmi okrajovo. V tú noc, ktorú sme spolu prerozprávali, mi hovoril o žene, ktorú miloval a ktorá milovala jeho, hovoril mi o synoch a o tom, aké to bolo ťažké, keď sa vrátil – ťažšie ako v base. Povedal to iba raz. Aj o tom, ako si nevedel nájsť robotu. Pozývali ho na ústredný výbor, ale nie preto, aby ho vzali do zostavy. Všetci, aj Šaňo Dubček, aj Vasil Biľak, aj Jozef Lenárt chceli vedieť, aký má postoj k rehabilitáciám. A on mal pocit, že nechcú, aby bol úplne rehabilitovaný. To neviem, či mal pravdu. Mne to skôr vychádza, že bratislavská zostava ho nechcela mať medzi sebou. Neviem, ako by to bolo dopadlo – pamätáte sa na vtip, ktorý sa neskôr rozprával? Prečo ani Brežnev nevstane zo stoličky, keď je nablízku Husák? Lebo sa bojí, že by mu ju zasadol. Myslím, že v tomto zmysle zdržanlivosť tam bola. Potom sa mi to potvrdilo, keď mal vystúpenie na mestskej konferencii. Vyzeralo to emotívne, ale to bolo veľmi racionálne vystúpenie. Kritizoval racionálne pomery, aké vládnu v strane. Samozrejme, potom, už za neho, sa to tiež vrátilo do pomerov, ktoré on vtedy kritizoval. Ale za účasti tých patrónov červených, sovietskych.
Keď ste spolu bývali v hoteli Internacionál, trávili ste spolu voľný čas? Vy ste boli milovníkom divadla, umelcov…
– Nie, to nie, naozaj bol uzavretý.
Ale Husák bol veľmi zvedavý, ako sa naša generácia na procesy dívala. V roku 1960 bol prepustený iba podmienečne, vlastne veľmi dlho trvalo, kým sa mohol realizovať v tom, čo naozaj vedel – robiť politiku. Ja som nebol profilovaný za politika, ale Husák bol politik par excellence. Mňa do politiky dostali skôr okolnosti a to, že som sa nerád schovával, ak som už bol postavený do nejakej situácie, ale on politické situácie vyhľadával, lebo im výnimočne rozumel. Prevyšoval nás všetkých.
Túžil po moci?
– Takto by som to nepomenoval. Bol politik. Výnimočný politik, ktorý sa vedel v každej situácii vynájsť a nikdy nechápal politiku ako príležitosť na vlastný prospech. A už vôbec nie na pomstu.
Vy ste túžili po moci?
– Nie, netúžil som po moci. Ako gazdovský chlapec som túžil byť mocný chlap. Viete, v obci sa všetko odohrávalo v krčme, aj za Slovenského štátu, aj potom neskoršie, tam sa aj pilo, aj kolky sa hrali, aj gulečník, aj karty. A bola tam aj súťaž, kto zdvihne súdok piva. Bakaľa, krčmár, mal plné súdky piva, kým ich nabil. Súťaž v zdvíhaní plných súdkov vyhral Tóno Bakaľa, krčmárov syn, a Jano Sula, to bol zas mlynárov syn. Žiaden z chlapov, a boli to veľkí chlapi, sa neodvážil. Ja som ešte nemal právo do krčmy chodiť, ale obšmietal som sa tam, chlapom som písal, keď hrali gulečník, pri kartách som kibicoval, poháre nosil. A raz som išiel do krčmy, kým tam ešte nikto nebol. Prišiel som k tomu plnému súdku piva a hovorím si: skúsim ho odlepiť od zeme. Aj som sa zohol, odlepil, šlo to. Tak som zdvihol súdok až nad hlavu. Sám sebou som bol uveličený, že som to dokázal. Na ďalší deň, keď už bol krčmový ruch, tak som to aj chlapom predviedol. Chlapi od údivu až zhíkli, no toto!
Viem, že brat Jožo utekal domov a hovorí materi: „Náš Peter, ten to dokázal!“
„Čo?“ moja mať na to.
„Súdok piva zdvihol. To dokázali iba Bakaľa, Sula a teraz náš Peter!“
Ja som bol sám sebou prekvapený. Po tom som túžil, byť silný chlap! A taký opojný pocit ma prekvapil, keď som sa stal na konci vojny v obci veliteľom milície, spomínate si. To už bol prejav moci, veď som aj mať premohol. Ale to hovorím zo žartu. Kdežeby, moju mať!
A keď ste sa dostali na najvyššie poschodia politiky, museli ste už pocítiť, že sa vás niektorí aj boja. Bola to túžba po ovládaní, po moci?
– Neviem, či to bola túžba po moci. Zdalo sa mi, že presadiť sa v otázke zákonnosti, v situácii, keď tu bola právna džungľa, a presadiť sa medzi ľuďmi, ktorí poklonkovali smerom k prvému a k moci, tak to neviem, či bola len túžba po spravodlivosti alebo túžba po moci. Po tom, že ja tú spravodlivosť a zákonnosť presadím.
To súvisí napríklad so zákonom o osobnom vlastníctve bytov. Spomínal som, že témou mojej kandidátskej práce bolo osobné vlastníctvo, čo za socializmu nebolo také rozpracované. Od spoločenského vlastníctva odvodené individuálne vlastníctvo, tomu sa nikto teoreticky nevenoval. Mňa to zaujímalo. Celospoločenské vlastníctvo, áno, to som bral, ale čo ten človek, ktorý si zarobil nejakú tú korunu a chcel si za ňu kúpiť niečo, čo by bolo iba jeho. Mohol si postaviť a vlastniť dom, ale nemohol vlastniť byt. Pod formou boja proti individualizmu sa prehliadali osobnostné črty jednotlivca, človeka. Myšlienka, že kolektív je všetko a jednotlivec je nič, má rôzne stránky veci. Chytil som sa tejto témy, lebo všetci skloňovali spoločenské vlastníctvo a veci okolo toho.
Profesor Spišiak, predtým veľvyslanec v Budapešti, ktorého potom vzali Sovieti a po rokoch prišiel odtiaľ ako vymenený, mi hovorí: „Pán kolega, takú tému ste si vybrali… Individuálne za socializmu nemá miesta, zmeňte si tému,“ radil mi dobromyseľne.
Ale tým ma len utvrdil, že neodstúpim, lebo ja som tvrdohlavý. Prácu som obhájil na Karlovej univerzite a komisiu som prekvapil svojou argumentáciou. Aj v kolektíve zostáva človek indivíduom a má svoje osobnostné črty.
Táto téma súvisí s bytovou otázkou a s Dubčekom.
Ako hovorím, byt nemohol byť v osobnom vlastníctve, človek mohol mať byt iba družstevný, zaplatila sa zaň symbolická cena, potom boli byty štátne, podnikové, stabilizačné. Uvažoval som, keď človek zarobí, prečo sa mu má niekto starať do toho, ako chce bývať? Prečo by nemohol v meste v nejakom spoločnom dome disponovať svojím bytom? To mi vŕtalo v hlave. Ako povereník som to dal do zásad zákon o vlastníctve bytov a dal som ich na posúdenie celoštátnemu parlamentu. Dubčeka ako prvého tajomníka KSS som predtým informoval, nebol proti, Lenárt, vtedy predseda unitárnej vlády ČSSR, ako baťovec to tiež uznával. Lenže zásady zákona najprv museli prejsť Predsedníctvom ÚV KSČ.
„Čo tým myslíš, súdruh povereník, že byty majú byť v osobnom vlastníctve? Načo je to potrebné?“
„Čo chcete Prahu budovať až po Aš? Veď ak chcú ľudia vlastný byt, nemusia si stavať rodinný dom, nech si spoločne postavia činžovné domy, v ktorých budú mať vlastné byty také, aké si sami navrhnú. A podľa mňa všetky formy vlastníctva bytov majú svoje miesto. Ale to, že človek nemôže mať svoj vlastný byt, s ktorým môže disponovať, považujem za nezmysel.“
Novotný na mňa: „Aký nezmysel?!“
Bola veľká diskusia – okrem iného som argumentoval aj takými banalitami, že keď sa v tom štátnom byte človeku niečo pokazí, napríklad vodovodný kohútik, tak sa nestará sám o opravu, ale nahlási, aby mu to prišiel niekto opraviť. Všetko, aj ten vodovodný kohútik, treba byrokraticky vybavovať. A keď sa kohútik neopraví, ľudia nadávajú na režim. A to predsa neodporuje socializmu, aby sa ľudia mohli o svoje veci sami starať.
No, okresali mi ten zákon, ale prešiel, dostal sa do parlamentu a aj ho tam schválili. Neviem, či to bola túžba po moci, ale presadiť takúto vec ma veľmi bavilo. Bol som povereník bez veľkej kompetencie, ale predsa sa mi podarilo presadiť takýto zákon, ešte pred šesťdesiatym ôsmym rokom.
Roky šesťdesiate sú dnes opradené legendami – kladnými aj zápornými. Spomeniete si, aká bola atmosféra spoločnosti v roku 1968 v najvyšších politických kruhoch?
– Od januára sme boli všetci vo voľajakom vleku. Už ako podpredseda vlády som mal často pocit, že veľa sa tára, veľa sa provokuje a menej robí. Medveďa, keď spí, netreba škrabať, lebo môže ťapnúť.
Boli sme všetci strašne hrdí, na takom stretnutí, na takej schôdzke predstaviteľov krajín Varšavskej zmluvy sme sa nedali, tam sme sa nedali. Ale ja som občas na Úrade vlády ukazoval chlapom mapu: Pozrite, tu susedíme s Poľskom, Sovietskym zväzom, Maďarskom, a na takom malom fliačiku s Rakúskom a Nemeckom. Máme premyslené, s kým a ako chceme robiť politiku? Keď sa chodilo na rokovania, do Drážďan napríklad, už z tých rokovaní sa dalo usudzovať, že oni môžu aj udrieť. Boli to len také pocity, ale boli.
Raz v máji bolo zasadnutie vlády, po skončení hovorí Oldřich Černík Husákovi a mne, aby sme ešte zostali na chvíľku.
A potom nám hovorí: „Nerozhodnú sa nakoniec tí Rusi ťapnúť nás po hlave?“
Obával sa mocenskej intervencie. Na to Husák úplne rázne zasiahol.
„Oldo, takúto volovinu ani nerozprávaj! Ešte to niekde počujú a povedia, že to ide od teba. To je nezmysel! Ako by sa mohli odvážiť?! To je nemožné. Celý svet by zamrel. Veď my sme tu, Česi a Slováci, asi poslední, ktorí nemali nikdy nijaké nepriateľské vzťahy. Kto ti také niečo nabulikal?!“
Po tom, ako nás obsadili vojská piatich armád, som si na ten májový rozhovor spomenul. Oldo Černík bol asi prvý, kto sa toho obával.
Vy ste boli v tom čase predsedom Vládneho výboru pre tlač a informácie a tlač v obrodnom procese zohrala významnú úlohu…
– Áno, mne to nejako prischlo, mal som byť nejaký hovorca vlády a v spojení s tlačou. Noviny nezohrali len kladnú úlohu, občas prestrelili.
Bol som u Šaňa Dubčeka a on mi hovorí: „Strašné problémy nám robia novinári. Na všetkých rokovaniach, keď už Sovieti nič iné nemajú, tak nám vždy obúchavajú o hlavu to, čo sa píše v našej tlači. Nemohol by si zakročiť? Na teba dajú skôr ako na iných, povedz tým novinárom, nech to nerobia, že škodia tým mne.“
Potom sme mali poradu so zástupcami tlače, Jožo Lajš robil zápis.
Hovorím im: „Súdruh Dubček ma poprosil, aby som vám tlmočil, že vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádzame, by ste mali byť zdržanlivejší. Všetko hádžu na hlavu jemu, každú výčitku za to, čo sa napíše v tlači. Najmä v tlači. Prosí vás, aby ste mu nerobili zbytočne ťažkosti.“
Na to vystúpil jeden z novinárov a hovorí: „Súdruh Colotka, neviem, čo si mám myslieť. To je naozaj odkaz od súdruha Dubčeka? Alebo súdruh Dubček hovorí nám niečo iné, ako vám? Lebo stretli sme sa s ním a povedal nám: Chlapci, držte sa! A Smrkovský potvrdil: Kluci, nedejte se!“
Nikoho neodsudzujem, bol to zákonitý jav, po režime tvrdej ruky príde človek dobráčisko, a mnohí to zneužijú. Šaňo taký bol. Ja som sa bál, že ho zomelú ľavicoví radikáli, dozvedel som sa, že aj Novotný s tým rátal, priklonil sa k jeho kandidatúre preto, že si myslel, že Dubček to neustojí.
Pamätám si atmosféru roku 1968, bola som gymnazistka, v Gelnici nebolo veľa komunistov, z našej rodiny nikto, ale v tom roku sa k strane hlásili aj ľudia, pre ktorých bolo dovtedy slovo komunista skoro ako nadávka.
– Výbuch slobody bol, to bez debaty. Ale kde je zodpovednosť? Videl som to zblízka, ľudia veľmi nezodpovední, v minulosti mlčiaci ako peň, ktorí si možnože v krčme niečo porozprávali, zrazu si vyskočili a mysleli, že prišla ich hodina.
Ale – všetci sme boli takí hrdinovia!
Keď sa malo ísť do Varšavy, všetci sme hlasovali za to, aby sa na rokovanie nešlo. Neviem, teraz si myslím, že sme tam mali ísť. Lenže vtedy nebolo iné stanovisko. V Drážďanoch na stretnutí predstaviteľov Varšavskej zmluvy našu delegáciu pucovali, Gomulka, Ulbricht… To nás ponižovalo, vzbúrili sme sa. Ale teraz neviem: asi sme mali mať chladné hlavy. Až natoľko sme sa nemuseli cítiť ponížení.
Ale Sovieti vedeli, že Západ nám nepríde na pomoc, preto si dovolili s nami tak jednať. A my sme im to rozhodovanie uľahčovali.
Dubček hovorí vo svojom poslednom interview, že aj prehra môže byť úspechom, ak vedie neskôr v budúcnosti k zmene… No ale kapitalizmus bol náš cieľ?
V čase Dubčeka mal socializmus toľko stúpencov ako nikdy. Celá republika chcela vstúpiť do strany. To bol taký front jednoty, akú sme nikdy predtým ani nikdy potom nemali. Ktovie, či by sa boli neskôr vyjavili záujmy, ktoré už so socializmom nemali nič spoločné. Lebo človek sa veľmi málo mení.
Naozaj ste nevedeli tesne pred 21. augustom 1968, čo sa chystá? Boli ste predsa podpredseda vlády ČSSR…
– Nevedel som. Chodieval som na sobotu a nedeľu domov, do Bratislavy, ale keďže bolo pred koncom prázdnin, necestoval som do Bratislavy, ale Zdenka prišla aj so synom Petrom ešte niečo pokúpiť do školy, aj Prahu sme mu chceli poukazovať. Na pondelok bola zvolaná tlačovka, predseda vlády Oldřich Černík ma požiadal, aby som na ňu šiel aj ja osobne informovať o rehabilitáciách, pretože sú rôzne názory, že ideme rozhadzovať, a či za každý škrabanec treba každého nosiť na rukách. Zákon o rehabilitáciách už bol prijatý, tak som sľúbil, že tam v pondelok pôjdem. Po skončení som sa s Černíkom stretol, informoval som ho, ako tlačovka dopadla, lebo boli otázky aj z krajnej ľavice, načo je to dobré, tieto rehabilitácie. Podľa môjho názoru to bolo veľmi dôležité aj pre vernosť socializmu, ktorý by nemal byť zaťažený ranami z minulosti. Lebo ani do zajtrajška by sme sa nemohli dívať, keby sme si nevyčistili dnešok. Mŕtvych nevzkriesime, ale aspoň tým, čo žijú, aby sme zmiernili utrpenie. Na to musíme nájsť prostriedky, lebo nám to svedomie zasiahlo. S touto vecou sa musíme vysporiadať, aj keby sme si mali z vlastného chleba odkrojiť. Hovoril som Černíkovi, že som z tých krajných názorov vyšťavený, a on mi hovorí, že ide na zasadnutie predsedníctva. A že dostal pozvánku na zasadnutie Slovenskej národnej rady na utorok 21. augusta, malo byť rokovanie o federalizácii štátu. Keďže musí byť na Predsedníctve ÚV KSČ, tak ma poveril, aby som ho zastúpil. Myšlienku federácie prijímal, ale nechcel, aby Slováci škandalizovali Čechov ako národ. To som mu prisľúbil.
Domov do Bratislavy som prišiel podvečer, náš dedo, manželkin otec sa ma pýta: „Ako to tam vládnete, v tej Prahe?“
„I tak, i tak. I vládneme, i nevládneme.“
„To nemôžeš tak nezodpovedne hovoriť!“
On bol veľmi seriózny človek a mal obavy, čo sa to deje.
Potom si išla celá rodina ľahnúť, ja som si ešte pozrel čosi v televízii a tiež som sa chystal spať. Neviem, koľko bolo hodín, keď zazvonil telefón. Z ústredného výboru volala služba, aby som prišiel na ÚV KSS, na predsedníctvo.
Hovorím: „Veď ja nie som členom.“
„To nevadí, ide o vážnu vec. Nikomu nehovorte, kam idete.“
Tak som sa začal obliekať, keď zazvonil telefón druhý raz, volala Nelka Višňovcová, suseda, to bola povereníčka obchodu, či ma volali na ÚV a či sa mám ako dostať, že ma vezme autom.
Moja žena počula telefón, pýtala sa, kam idem. A ja jej hovorím: „Ale, nikam. Pokojne spi.“
Jej to nedalo, išla k oknu a tam vidí, že ja nasadám do auta k Nele Višňovcovej. No, čo si mohla pomyslieť…
Prišli sme na ÚV, všetci, s ktorými sme sa stretli, sa obracali na mňa, čo sa robí: „Veď ty si prišiel z Prahy, musíš vedieť, čo sa deje, načo nás sem pozvali.“
A ja som vycítil, že niektorí to vedia, aspoň sa tak uškŕňali.
Maťo Lúčan mi tiež s takým úsmevom hovorí: „No, Peterko, už si dorehabilitoval.“
Myslím, že musel mať nejakú tajnú informáciu. Dogmatik bol, ale inak to bol dobrý chlapec. Posledný prišiel Miloš Hruškovič a informoval nás, prečo nás sem pozvali. Z Prahy práve dostal správu, že do Československa vstúpili vojská Varšavskej zmluvy na základe pozvania našich najvyšších orgánov, vlády, ústredného výboru.
Na základe pozvania našich najvyšších orgánov? Tak vám to povedal?
– Áno. A vo mne hrklo – prečo mi to ten Černík zatajil?
Vonku už bolo počuť lietadlá a ja Hruškovičovi hovorím: „Odkiaľ to máš? Veď som podvečer prišiel z vlády, a ja nič neviem. Ako to, že ty máš takú informáciu?“
Hruškovič bol tiež člen vlády, mal vtedy ambíciu prísť robiť do Bratislavy tajomníka, možno aj prvého, neviem.
Všetci sme boli rozčúlení a do toho dorazil zo Žiaru nad Hronom Gustáv Husák. Mal tam veľmi ostrý prejav o nových pomeroch a o socializme s ľudskou tvárou. Husák bol na Slovensku vtedy veľmi populárny, oveľa väčší hrdina ako my všetci, bolo za ním aj to martýrium, ale aj jeho schopnosti.
Aj on bol rozčúlený, čo sa to robí a ostro hovorí: „Kto z vás ich pozval?!“
Nikoho nebolo.
„Odkiaľ máš ty informácie?“ obrátil sa na Hruškoviča.
Ten hovorí: „Dostal som správu z Prahy, ako som ju dostal, tak vám ju podávam.“
Vznikol frmol, všetci začali medzi sebou grámoriť. Vtom niekto prišiel zospodu, že práve vysielal rozhlas stanovisko Predsedníctva Ústredného výboru KSČ, a že je to úplne inak, než akú správu sme dostali od Hruškoviča. Nikto ich sem nepozval a je to úplne opačne!
Dodatočne som si to zrekonštruoval. Pravdepodobne mala skupina radikálnych ľavičiarov, ktorí chceli vytvoriť robotnícko-roľnícku vládu, pripravený scenár, že sme sem pozvali vojská na záchranu socializmu. Mysleli si, že majú v Predsedníctve ÚV KSČ väčšinu. Lenže keď sa v Prahe dozvedeli o vstupe vojsk, Zdeněk Mlynář pripravil vyhlásenie Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré odsudzovalo vstup vojsk. Dali hlasovať a dvaja, s ktorými sa rátalo v tom inom scenári, zahlasovali za odsúdenie vstupu. Tým ani úloha, ktorou ktosi poveril Hruškoviča v Bratislave, aby Slovensko akceptovalo vstup vojsk, nevyšla. Nastala strašná situácia, nikto nič poriadne nevedel. Bola noc, pomaly sa začalo brieždiť. Mal som tam kamarátov, Vlada Zvaru, Laca Kompiša, Nelku Višňovcovú, tak sme išli ku Kompišovi, chytala nás hrôza, ako mohlo vzniknúť nedorozumenie takého charakteru. Cudzie vojská sa navalia – Nemci, Maďari, Poliaci, Bulhari – a Rusi, tí Rusi, s ktorými sme nemali ako jediní nijaký spor, ako to charakterizoval ešte v máji Gustáv Husák… Sedeli sme zhrození najprv na ÚV, vypili sme nejaký koňak, nevedeli sme, čo robiť. Pomaly sa rozvidnievalo, spať sme už nešli, ale rozhodli sme sa ísť do mesta, vidieť na vlastné oči, čo sa robí. Išli sme na Námestie SNP, tam boli tanky, kopa ľudí, diskutovali s vojakmi, tí asi naozaj nevedeli, ani kde sú. Ako sme chodili pomedzi ľudí, niektorí nás poznali, zdravili, zašli sme až k Univerzite Komenského, tam bola na schodoch krv. Dozvedeli sme sa, že zastrelili dievča, Danku Košanovú. Neviem, či ju zabila priama alebo odrazená strela, ale krv tam bola. Srdce mi zovrelo, hovorím si, to mohol byť môj syn, a čo tá matka… Vracali sme sa odtiaľ, ľudia nám hovorili, aby sme sa netúlali, že nás môžu chytiť. Ale bolo to správne, že sme boli medzi ľuďmi.
Ja som išiel potom už sám okolo SNR, sídlo bolo vtedy tam, kde je teraz vláda. Okolo všade vojaci, strieľali do ľuftu. Vysokú školu technickú obstáli, vraj tam sú kontrarevolucionári. V budove parlamentu bol podpredseda a ešte zo dvaja ľudia, aj Matej Lúčan, keď počuli streľbu, volali generálnemu konzulovi. Bol ním Kuznecov, sympaťák, ale taký odložený káder vo výslužbe, rád si vypil, taký veselý chlapík.
Lúčan mu volá, prečo tam strieľajú.
A ten mu hovorí: „Tam kontrarevolucioneri!“
Na to mu Lúčan: „Matvej Matvejevič, delo očeň serioznoje. I kuľomety imejut i streľajut,“ vysmial ho jednoducho.
Ale inak na smiech to nebolo.
Situácia ešte stále bola neprehľadná, 22. augusta som dostal ja, aj Husák odkaz, že nemáme nocovať doma. Tak som jednu noc aj s celou rodinou nocoval u Gustáva Čierneho, Husák nocoval niekde na fare.
Väčšinu času som strávil v budove ÚV KSČ na Hlbokej, tam telefonovala moja žena. Syn Peter prišiel celý zelený za ňou, počúval rozhlas a tam hlásili, že nás aj s Husákom Rusi zaistili pri ceste na Vysočanský zjazd. Potom tú správu ixkrát opakovali. Moja žena vynadala Hruškovičovi, musel som ísť domov, upokojiť ju, že som živý a zdravý.
Ale s Husákom sme analyzovali, aký zmysel mala táto správa a kto ju pustil do éteru. Bola to provokácia? Varovanie? Dodnes neviem. Hoci sme na Vysočanský zjazd neprišli, zvolili nás oboch aj v neprítomnosti do Predsedníctva Ústredného výboru KSČ.
V nasledujúcich dňoch sme boli aj s Husákom pozývaní na Predsedníctvo ÚV KSS, ktoré permanentne zasadalo. Prvým tajomníkom na Slovensku bol vtedy Vasil Biľak, ale ústredný výbor prijal dokument, že v delegácii na rokovania do Moskvy za slovenskú stranu má ísť aj Gustáv Husák. Klokoč bol predseda SNR, prosil ma, aby som išiel s nimi na predsedníctvo pripraviť dokument, ktorý splnomocnil Husáka za Slovensko vystupovať. Potom bolo treba odniesť dokument Husákovi na letisko, jemu volal Svoboda alebo Štrougal, že má ísť na moskovské rokovania. Fero Hagara, partizán, ktorý asi bol za vstup vojsk, ale inak bol statočný človek, tak sa podujal, že ide so mnou. Tak sme spustili húkačky a na letisko. Všetko ustupovalo, na letisku nás vojaci zdravili. Priniesol som splnomocnenie, dal som ho Gustávovi Husákovi, že má zastupovať Slovensko. A jemu sa až brada zatriasla, lebo mal pocit, že Slovensko ho nemá rado.
Hovorím mu: „No, dúfam, že nás nesklameš.“
A on mi na to: „Nerob si špásy v takej vážnej situácii.“
Vycítil som, že sa tej úlohy aj bál, aj bol rád, že ju má.
Prišiel veliteľ letiska a hovorí, že pristálo lietadlo s prezidentom Svobodom. Ja som na prezidenta Svobodu držal a dodnes držím, to bol korektný človek.
Prezident vystúpil, hovorí mi: „A ty čo tu robíš? Ty máš byť v Prahe, lebo Praha je plná správ, že vy držíte s Rusmi, že vy ste ich pozvali.“
„To je hlúposť, súdruh prezident. Tu, v Bratislave, sme toho istého názoru ako predsedníctvo.“
Ale prikázal mi, aby som hneď, ako budem môcť, išiel do Prahy, lebo tam je protislovenská nálada. Ešte som sa pýtal, kto ho bude zastupovať a on mi na to, že sa o to nemusím báť, lebo sa ešte v ten istý večer vrátia. Predpokladal, že všetko pôjde hladko.
Samozrejme, všetko bolo inak, vrátili sa o štyri dni.
Telefonické spojenie fungovalo iba sporadicky, ale podarilo sa mi hovoriť s Hamouzom, podpredsedom vlády. Pýtal sa, aká je u nás situácia. Jakeš mi potom pri previerkach zazlieval, že ja som bol spojkou medzi slovenskou a pražskou pravicou.
V predsedníctve slovenského ústredného výboru boli dva smery – jeden naviazaný na Biľaka, druhý na Husáka a Dubčeka. Pripravoval sa aj slovenský zjazd, Husákovo a Dubčekovo krídlo sa skontaktovalo s Moskvou a odtiaľ prišla správa, že zjazdy sa nemajú konať. Lenže prípravy už boli tak rozbehnuté, že sa zjazd začal v Dimitrovke, potom pokračoval v PKO.
Mňa volali do vlády do Prahy, 26. augusta som tam vycestoval aj s Milanom Čičom. On bol dosť poplašený chlapec, ale išiel so mnou, boli sme v jednom aute, v druhom nás istil Karol Šmidke. No ale nešli sme hlavným ťahom, ale smerom na Smolenice. Šoféri nepoznali tú cestu, aj smerníky boli pomenené, pootáčané, aj môj syn sa toho zúčastňoval. Šofér netušil, kde sme, navyše auto, ktoré išlo za nami, sa zrazu stratilo, potom sme sa dozvedeli, že havarovali. Motali sme sa do kruhu, niekde pri krčme sme zastali, ľudia na nás pozerali podozrievavo, podvečer sme prišli do Kolína. Tam nás zastavili chlapi s bielymi páskami, mysleli si, že sme spolupracovníci. Ale ktosi ma tam spoznal, a tak nás uhostili a dali nám aj nocľah, zavčasu rána sme vyrazili do Prahy. V blízkosti Internacionálu sme si dali kyslé ryby a ja som poslal Milana pozrieť, či nie sú nejaké problémy. Na recepcii našiel odkaz, aby som nechodil do hotela, lebo ma tam hľadajú nejakí civili, ale aby som išiel na Hradčianske námestie.
Na Hradčianske námestie práve v tom čase dorazila aj delegácia z Moskvy, bolo to 27. augusta. Prezident Svoboda nariadil, že vláda má bývať na Hrade. Aj na strave aj na byte som potom bol asi desať dní, budova vlády bola obsadená a aj znečistená. Pod mojím trezorom, ktorý sa niekto pokúšal otvoriť, mi zanechal aj nakadené. Ohromne som túžil po aute Simca, v tom trezore som mal odložené peniaze, ktoré som si ulieval ešte aj pred Zdenkou, k tým sa nedostali.
Keď sme sa streli s delegáciou z Moskvy, Kriegla a Smrkovského čakali manželky, Gusto Husák sa ma hneď pýtal, čo nového, aká je na Slovensku situácia. A ja mu na to – že u nás nič nového, ale že na nich sme čakali s nádejou. Čosi mi odpovedal o posratých hrdinoch. Jeho zajímalo, čo je so zjazdom.
A ja sa pýtam: „A tí kedy odídu?“
„A ty si myslíš, že oni k nám prišli na odpust? S toľkými delami, tankami? V Moskve tí najväčší hrdinovia boli chorí, umierali… Teraz musíme dať veci do poriadku a oni zakrátko odídu.“
On bol skutočne o tom presvedčený.
Rozhodlo sa, že má ísť na slovenský zjazd. Proti Vasilovi Biľakovi bola veľmi silná nálada.
Husák mi hovorí: „Podelíme si úlohy, ty zostaneš v Prahe a ja idem na ten zjazd do Bratislavy.“
Povedal vám, že v Moskve zmenil postoj k okupácii?
– Ja si myslím, že postoj nezmenil. Stále bol na pozícii, že je to tragédia, že sem nemali chodiť. Ale povedal mi, že tu pomôže iba šok. A potom, keď som čítal jeho prejav na zjazde v bratislavskom PKO, pamätáte si, ako burácal: „Nech odpadne, čo je kolísavé…“ tak aj pre mňa to bol šok.
Otázka je, čo iného sa dalo v tom čase robiť?
Zjazd otočil Husák, jednoznačne. Ale v presvedčení, že keď sa rýchlo situácia skonsoliduje, tak o pár mesiacov odídu a budeme môcť pokračovať v tom, čo sme v januári začali. Navonok to aj tak vyzeralo, všetci sa vrátili z Moskvy, všetci zostali na svojich miestach, vojská sa držali disciplinovane, zdalo sa, že budeme môcť pokračovať.
Čo sa dialo s vami v Prahe toho 27. augusta 1968?
– Prezident Svoboda mi dal príkaz, aby som nechodil do hotela, býval som teda tých pár dní na Hrade, hoci som bol odrezaný od sveta, aj od aparátu. Oldřich Černík zvolal zasadnutie vlády, podal nám informáciu o tom, čo sa dohodlo v Moskve. A vyzval nás, aby sme všetci moskovské dohody dodržiavali.
Vtedy som uvažoval, načo mi to bolo, zostávať v politike, keď to všetko nakoniec takto dopadlo.
Bola to tragédia, myslel som si to vtedy a myslím si to stále. Bola to tragédia pre myšlienku socializmu.
Dnes to bolo dlhé a dramatické rozprávanie. Muž, sediaci v kresle proti svetlu, hovorí všetko z hlavy. Nesnaží sa nič prikrášliť, nesnaží sa vyzerať lepšie, nesnaží sa nič ospravedlňovať.
S plnou hlavou nového poznania sa vyberám na dlhú prechádzku popod Slavín. A teším sa na ďalšie stretnutie.
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 1. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 2. časť
Nedokončené rozhovory s Petrom Colotkom – 3. časť
Jedna odpoveď
Dobrý deň.
S odstupom a preosiatím pravdy v čase sa žiada poďakovať Pánu Bohu za slovenských politikov, akými bol p. Gustáv Husák a jemu podobní.
Jeho osobná statočnosť, principiálnosť postojov a štátnická prezieravosť umožnili Slovensku primeraný rozvoj.
Dozrieva čas, aby sa očistilo jeho meno pre budúce generácie (už druhý krát) a niektorý
z budúcich prezidentov SR ho ocenil
podľa zásluh in memoriam.