Milá Milka!

(Môj posledný list drahej priateľke Milke Zimkovej)

Na nočnom stolíku mám pripravené knihy na vrátenie: Noam Chomsky Imperiálne ambície, rozhovory o svete po 11. septembri a Juhoslávia – Mier, vojna, rozpad.

„Imperiálne ambície máš popodčiarkované?“ pýtala sa ma Milka, keď sme si dohovárali výmenný deň.

„Počkaj, idem pozrieť… mám.“

„Tak tú mi dones, mám pre teba nepopodčiarkovanú. Kúpila som dve, jednu pre teba.“

Nachystala som jej na čítanie Emira Kusturicu Kde jsem v tom příbéhu já  a Nemeckú jeseň Stiga Dagermana. Len na návštevnom dni sme sa ešte nedohodli, necítila sa celkom naň. Ale minulú nedeľu zavolala, pýtala sa, či nepôjdem s ňou na jedno jubilejné stretnutie, malo byť v stredu. Podľa toho, ako sa bude cítiť. Lebo synovi Ondrejkovi na vernisáž pred pár dňami nemohla, nejak jej nebolo dobre, tak nevie, raz je tak, raz je tak…

Rozprávali sme sa o Saulovi Bellowovi, kázala mi znova si prečítať Herzoga. Mala rada všetkých tých amerických spisovateľov, najradšej však Antona Pavloviča Čechova, čítala po nociach, keď spánok neprichádzal.

… kone na betóne, jeho scenáristka i hlavná predstaviteľka Milka Zimková. 
(* 1. august 1951, Okružná – † 30. máj 2023, Bratislava.)

Minuloročný november, keď už bolo na zemi plno spadaného lístia, išli sme v tieni lámp z rozhlasu, Ľubka Šajdová nás pozvala do Ars litera rozprávať sa o Milkinej knižke Barvinek.  Po živom vysielaní na Rádiu Devín išli sme zavesené popod pazuchu, ako to dobré priateľky majú vo zvyku.

„Počekaj…“ skláňala sa a vyberala vyfarbené listy javora do vejára. „To sebe dam pod šalečku rano, kedz budzem pic čajík…“

A pozvala ma tiež na šálku.

Pri rozlúčke na zastávke trolejbusu sme sa objali, stále mám v dlaniach to krehké akoby vtáčie telíčko. Kalap mušel buc, aj krásna pelerína, aj dlhá sukňa, no telo sa strácalo. A v tých prstoch to doteraz cítim. O chorobe sme sa nerozprávali – načo… Poznali sme sa dlho, boli sme si blízke, o niečom nebolo treba slov. Ak nepomôžeš a pomôcť nedokážeš, nerozmazávaj, tak sme to cítili asi obe. 

Literatúra na cestách, Košice. Zľava Dalimír Stano, autorka textu,
Milka Zimková, Jozef Heriban.

Obe sme kedysi dávno za svoj debut získali Kraskovu cenu, vydavateľstvo Slovenský spisovateľ vtedy pre debutantov usporadúvalo malú slávnosť v kníhkupectve na bývalej Leningradskej ulici. Čítali sa ukážky a mne dali možnosť vybrať si, kto ju má prísť prečítať. Na výber som mala veľmi zvučné slávne osvedčené mená.

„Milku Zimkovú,“ zaželala som si.

Vtedy sme sa začali priateliť.

„Joj, strihala som ruže, celá som dodriapaná od tŕnia,“ ukazovala mi svoje krásne ruky, ozdobené vždy len decentne jedným prstienkom, na zápästí drobné náramkové hodinky.

Sledovala som jej krehké zápästie pri poslednej návšteve.

„Už som trochu pribrala. Poznám to podľa toho, že mi nepadajú hodinky.“

Bolo to útešné.

Ešte útešnejšie, keď sme sa zase spolu smiali. Mala na návšteve mladú režisérku, ktorá sa chystala na svoju diplomovú prácu. Nakrútiť polohraný dokument o Milke.

„My máme také šťastie v živote, že nie sme doktorky,“ povedala jej Milka, „si predstav, Gabko, že mušiš každý dzeň kukac dakemu do …“  

Predstavenie spoločnej knihy Dve v tom.

Písali sme si listy po vzore slovenských spisovateliek Terézie Vansovej, Boženy Slančíkovej Timravy, Eleny Maróthy-Šoltésovej a Ľudmily Podjavorinskej. Teraz sa už mailuje a telefonuje a esemeskuje, no my sme vytiahli ten starodávny žáner, vznikla kniha Dve v tom. Náš vydavateľ Saša Piekov našiel nedávno kdesi v sklade založených posledných pár knižiek, odniesli sme ich Milke. Lebo sa chystala v lete na turné so svojím Divadlom jedného herca. Tak aby mala čo rozdávať.

Na Veľkú noc som jej doniesla levanduľovú sviečku s eifelovkou. Že v lete vyrazíme do Paríža.

„Ja po Paríži netúžim,“ prezradila mi, „bola som tam, hrala som na Champs-Élysées, myslela som si, aké to bude krásne, ako v pražskej Viole. A to taká kaviareň – jak na križovatke.“

Ale kam chcela, to bol môj domov. Gelnica. Má napísaný scenár, kde účinkujem ja ako malé dievčatko na hálňach so zlatými kamienkami, rozsýpam z košíka na Božie telo ružové lupene pivónií, prezident Michal Kováč rozpráva o svojom detstve a Albert Marenčin o ich mlyne, kde sa nosili ponďole. To bol aj Milkin svet. Veď vieme, nezabudnuteľný.

Nikam nepôjdeme, je koniec.

Milka Zimková včera 30. mája o pol siedmej večer zomrela. Ach, Milečko!

Fotografie: Archív Milky Zimkovej, Kristína Schreiberová (1), Peter Lajčák (1)

Prvé sväté prijímanie sestry Jolky, vedľa nej M. Z., najmladšia v rodine.
Hore zľava: sestra Hana, mama a apa.

Maturantka, jún 1968.

S rodičmi a malým Ondrejkom.

S milovaným dzedkom.

Vysokoškoláčka, v kostýme prešitom z otcovho amerického obleku.

Pani Margaréta.

Komik Cavalcanti.

(Celkovo 1 043 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

4 Responses

  1. Nedá sa zabudnúť na Milkin hlas, na jej svojský, neopakovateľný prejav a na jej veľké tmavé oči. Keď na mňa hľadí len z fotky, vždy mám pocit, že vidí na najhlbšie dno mojej duše. Milka bola a ostane jedinečnou osobnosťou nášho, slovenského umenia, kultúry, ale jedinečnou aj ako ľudská bytosť. Je mi naozaj úprimne veľmi, veľmi ľúto, že tu už nie je s nami….

  2. Vďaka, Gabika, sugestívnymi opismi vybraných epizód a krátkymi ukážkami z rozhovorov s Milkou si veľmi presne vystihla osobnosť našej spoločnej priateľky. Rada mám aj tvoju charakteristiku jej poetiky, ktorú si priblížila lakonickým vyjadrením: „veľa povedať málo slovami“. Vždy som rada čítala Milkine hutné prózy, prežívala jej monodrámy, z ktorých dýchala melanchólia podobná čechovovskej, no zároveň svojská a svojbytná zimkovská melanchólia, prelínajúca sa s originálnou a jedinečnou zimkovskou úsmevnosťou – pretože bez zveličenia, Milka takou jedinečnou autorkou bola. Celý život písala svoju Knihu, verná témam, ktoré boli pre ňu dôležité: identita, kultúrne dedičstvo, korene, domov a svet, vzťahy medziľudské i vzťahy človeka/spoločnosti k prírode. Celý život ostávala verná svojim ideálom, medzi ktoré patrila sociálna spravodlivosť, hlboká ľudskosť… Obdivovala som ju nielen ako autorku, ale aj ako statočnú, odvážnu ženu, ktorá sa nebála otvorene prejaviť vlastný názor – aj za cenu, že ide proti prúdu, ktorá bola kritická, ale aj láskavá, priateľsky žičlivá.
    Vedela veľmi dobre, že aj smútok a slzy patria k životu, ba vedela v nich objaviť aj krásu .
    Tú teraz, milá Milka, musíme hľadať v smútku, ktorý prežívame z tvojho odchodu.

  3. Práve sme s Helou dopozerali Milkin medailón v TV. Gabika, Tvoj list Milá Milka som si prečítal až teraz. Nemám čo dodať, ani uberať… Milka svojim hrdinom nič neodpustí, ale ich ani neopustí… napísal som v recenzii jej debutu Pásla kone… Ešte vlani som ju videl na Kysuciach, poslednú oponu má Milka už za sebou. Ja ešte postávam na betóne…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter