Rokovacia sála Zákonodarnej komory Olij Mažilisu.
Na úvod stručná informácia z oficiálnych záverov rokovania Zákonodarnej komory Olij Mažilisu (dolnej komory uzbeckého parlamentu) dňa 7. júla 2026.
Dolná komora totiž prijala (jednohlasne) zákon „O zmenách a doplneniach Zákona Uzbeckej republiky o zavedení uzbeckej abecedy na základe latinky“.[1]
No a v danej oficiálnej parlamentnej informácii sa uvádza: „… v posledných rokoch Uzbekistan venuje osobitnú pozornosť rozvoju uzbeckého jazyka a ďalšiemu posilňovaniu svojho postavenia štátneho jazyka. V dôsledku toho je uzbecký jazyk široko používaný vo všetkých sférach života, ako aj na medzinárodnej scéne a záujem o jeho štúdium neustále rastie…“
Tiež tam je fixované, zjavne po skúsenostiach z probanderovskej Ukrajiny, aj nasledujúce: „.. .pred nadobudnutím účinnosti zákona sa predpokladá zachovanie právnej sily dokumentov, národnej meny a cenných papierov a navrhuje sa tiež zachovať možnosť používania oficiálnych symbolov, značiek a iných atribútov vládnych agentúr a organizácií (pozn. v cyrilike) až do stanoveného termínu. Tento prístup eliminuje potrebu simultánnej výmeny dokumentov, formulárov, značiek, značiek a iných materiálnych nástrojov používaných v praktických činnostiach vládnych agentúr a organizácií…“ [2]
Cuius regio, eius religio
Vraví sa – parafrázujúc Carla von Clausewitza – že vojna je pokračovaním politiky, lenže inými prostriedkami.
V kontexte s témou dnešného textu je tiež pravdou, že jazyk je rozšíreným inštrumentom konkrétnej politiky a starorímske príslovie „… koho panstvo, toho náboženstvo…“ možno vo vzťahu (nielen) k Uzbekistanu interpretovať (nielen) tézou „… koho jazyk, toho vláda/moc….“
Priamo povedané, politická moc historicky neurčovala len to, akú vieru museli poddaní vyznávať, ale diktovala aj to, akým jazykom sa malo hovoriť v úradoch, školách a verejnom živote.
Vo všetkých oblastiach komunikácie človeka hrá jazyk pri vyjadrovaní myšlienok prioritnú úlohu. Jazyk je najdôležitejším prostriedkom ľudského dorozumievania, a teda aj základným prvkom každého sociálneho vzťahu v bežnom živote či v profesionálnej sfére.
V oblasti politiky nadobúda fenomén jazyka a reči ešte ďalší rozmer – okrem komunikačnej funkcie, teda vyslať k prijímateľovi nejakú informáciu, slúži na dosiahnutie politických cieľov konkrétnej osoby či skupiny.
Rakúsky filozof Ludwig Wittgenstein (1889-1951)[3] je autorom teórie jazykových hier. Podľa tohto konceptu sú mnohé filozofické problémy dôsledkami nedorozumenia a používania slov v každodennom jazyku. Zavedenie vlastnej geopolitickej terminológie do všeobecne akceptovaného kánonu je tiež jazyková hra, ktorá vysiela správu vonkajšiemu svetu.
Vlastný intelektuálny pohľad na mapu sveta, aktívne rozvíjať príslušnú odbornú terminológiu vo svojom jazyku, pretože slová sú odrazom myšlienok a míľnikom na polceste od myšlienky k realite. Od myšlienky vlastného štátu, k realite ukotvenia tohto štátu v systéme.
Ak by sme chceli fušovať do filozofie jazyka, čo rozhodne nie je ambíciou tohto textu, museli by sme sa dotknúť ontologických problémov aktuálne formujúceho, cez novú abecedu, uzbeckého jazyka na jednej strane a politicko-filozofickou podstatou týchto zmien a ich budúci vplyv na ďalší vývin uzbeckej spoločnosti, k čomu sa vrátime v závere.
Aby nevznikol dojem, že ide o náhodné úvahy, tak pre poriadok a historickú spravodlivosť uvádzam, že k tejto zložitej téme som, okrem čiastkových úvah, venoval (za ostatných dvadsať rokov) aj niekoľko odborných, ale aj populárnych textov.
Len niektoré: Jazyk ako inštrument geopolitiky v Strednej Ázii (2006)[4], Stredná Ázia – geopolitika, konflikty a extrémizmus (2008)[5], alebo na stránkach SLOVA – Geopolitika jazyka v Strednej Ázii (2026)[6].
Historické pripomenutie
V Uzbekistane bol zákon o prechode z cyriliky na latinku prijatý už v roku 1993 a jeho uplatňovanie sa začalo v roku 1996 (v podhubí bez väčšieho úspechu).
Konkrétne ide o zákon № 931-XII zo dňa 2. septembra 1993 O zavedení uzbeckej abecedy založenej na latinskej grafike (O введении узбекского алфавита, основанного на латинской графике)[7].
V dôvodovej správe k tomuto zákonu bolo uvedené: „… tento zákon vychádza z Ústavy Uzbeckej republiky. Je založený na pozitívnych skúsenostiach s prechodom uzbeckého písma na latinské písmo v rokoch 1929-1940, s prihliadnutím na želania širokej verejnosti a je zameraný na vytvorenie priaznivých podmienok, ktoré urýchľujú komplexný pokrok republiky a jej vstup do systému svetovej komunikácie…“
Neskôr (20. októbra 2020) prijíma prezident Uzbekistanu prezidentský výnos № УП-6084 O opatreniach na ďalší rozvoj uzbeckého jazyka a zlepšenie jazykovej politiky v krajine (О мерах по дальнейшему развитию узбекского языка и совершенствованию языковой политики в стране)[8].
Následne – 10. februára 2021- prijíma kabinet ministrov uznesenie № 61 O opatreniach na zabezpečenie postupného úplného prechodu na uzbeckú abecedu založenú na latinskej grafike (O мерах по обеспечению поэтапного полного перехода на узбекский алфавит, основанный на латинской графике)[9].
Až sa dostávame do roku 2026, keď dolná komora Olij Mažilisu jednohlasne prijala zákon O zmene a doplnení uzbeckej abecedy na základe latinskej grafiky (O lotin grafikasi asosida O‘zbek alifbosini o‘zgartirish haqida), pričom návrh zákona nebol zverejnený na verejné posúdenie[10].
Najmä tento ostatný zákonodarný akt potvrdzuje, že reforma z roku 1993 nebola zavŕšená a uviazla vo víre praktického života, čím spôsobila ťažkosti v spoločnosti a jedna generácia je v rozpoltenom stave.
Niektoré oficiálne dokumenty sa začali uverejňovať v latinke, ale väčšina textov sa stále vydáva v cyrilike, ktorú masívne používajú vzdelávacie inštitúcie v krajine. Väčšina vedeckej a beletristickej literatúry v Uzbekistane je publikovaná v cyrilike (najmä v ruskom jazyku) a prechod na latinku spôsobí, že mladšia generácia stratí zvyk čítať a jej úroveň vzdelania a gramotnosti sa dostane na mizivú úroveň.
Ak Senát (horná komora) Olij Mažilisu a prezident Šavkat Mirzijojev schvália tento zákon (o čom niet pochýb), potom Uzbekistan bude mať po tridsiatich troch rokoch šancu reformu dokončiť.
Nový zákon dopĺňa starý zákon
Zákon o zmene príslušného zákona o používaní latinky pred poslancami uvádzal a obhajoval podpredseda Akadémie vied Uzbekistanu Bachrom Abdurachmanovič Abduchalimov (Bahrom Abdurahimovich Abduhalimov)[11], ktorý priznal že jazyková reforma v Uzbekistane bola oneskorená.
Ako hlavný dôvod (odmietanie spoločnosťou nie je brané do úvahy) uviedol problémy súvisiace so štyrmi písmenami: o‘, g‘, ch a sh.[12]
Podľa akademika písmená o‘a g‘ nemajú vlastný kód v medzinárodnom štandarde Unicode, čo spôsobuje vážne technické problémy pri digitalizácii jazyka – vo vyhľadávačoch, systémoch automatického prekladu a elektronických slovníkoch.
Ďalej informoval poslancov, že tvorcovia novelizovanej uzbeckej abecedy sa držali princípu jeden zvuk, jedno písmenoa ďalej, že sa inšpirovali skúsenosťami iných turkicky hovoriacich krajín[13].
Aby sme pochopili, prečo sa tento zdanlivo technický pozmeňujúci a doplňujúci návrh zákona stal politickou udalosťou v Uzbekistane, musíme si uvedomiť, že zhruba za posledných (+/-) sto rokov sa uzbecké písmo zmenilo niekoľkokrát a zakaždým z politických dôvodov:
- do konca roku 1920 sa používalo arabské písmo upravené na turkickú fonetiku;
- v roku 1926 prvý Turkický kongres v Baku schválil prevod všetkých turkických jazykov v Sovietskom zväze na latinku;
- v roku 1929 bolo arabské písmo v Uzbekistane nahradené 34- písmenkovou abecedou v latinke;
- v máji 1940, v rámci boja proti panturkizmu, Najvyšší Soviet Uzbeckej SSR nahradil latinku cyrilikou;
- v septembri 1993 bol prijatý zákon o prechode na latinku.
Prvá verzia novej uzbeckej abecedy v latinke (1993) obsahovala diakritické znamienka – tie isté ö, ş, ç.
V roku 1995 však bola abeceda prepracovaná: diakritika bola odstránená a podľa bežnej verzie ju nahradila apostrofmi a dvojpísmenovými kombináciami, aby sa vystačilo so štandardným anglickým rozložením.
Uzbeckí lingvisti označujú toto rozhodnutie za hlavnú chybu reformy už celé desaťročia. No a teraz v roku 2026 veria, že už sa konečne podarí v skorej dobe úplný prechod.
Doteraz administratívne určené (zhora) termíny úplného prechodu trikrát (roky 2000, 2005 a 2010) zlyhali.
V tejto chvíli to vyzerá tak, že uzbeckým nacionalistom/patriotom/národovcom (nechodiace sa škrtnite) to tento raz vyjde. Prečo?
Turecko ako vzor
Platí jedno nepísané pravidlo, že geopolitická (intelektuálna, náboženská, kultúrna, historická…) autorita krajiny je určovaná, limitovaná a delimitovaná rozsahom šírenia jej jazyka na susedné územia a miera zapojenia týchto území do svojej (geo)politickej obežnej dráhy.
Inak povedané, veľkosť a príťažlivostná bonita takéhoto štátu je daná aj, alebo najmä, schopnosťou prieniku svojho jazyka pod kultúrnu kožu iného štátu.
Tak tu máme ďalší hmatateľný príklad konvergencie uzbeckého grafického modelu latinky s tureckým a to na základe dohody o jednotnom turkickom jazykovom štandarde.
Zjednotenie totiž otvára úplne iné perspektívy napr. pre vydávanie kníh, tlač a vzdelávacie prostredie a cítiť návrat k prelomu 19. a 20. storočia, keď je znovu Ankara lokomotívou tohto, doteraz intuitívneho procesu.
Táto konkrétna jazykovo-grafická inovácia z Taškentu nie je izolovaný a romantický návrat k akýmsi historickým koreňom, ale ide o pragmatické stelesnenie koncepcie moderného panturkizmu, alebo o sklíčko v mozaike ktorú aktuálne dáva dohromady Recep Tayyip Erdoğan.
Toto do značnej miery vysvetľuje otvorený a aj zákulisný charakter súčasnej jazykovo/grafickej reformy v Uzbekistane.
Pritom nezabúdajme, že Azerbajdžan a Turkménsko sú už krajiny abecedami unifikované, Kazachstan je v procese a Kirgizsko uvažuje. Pritom Ankara má ešte k „dispozícii“ napríklad subjekty Ruskej federácie: Tuvu, alebo Tatarstan (a bližšie nedefinované časti ázijských regiónov Ruskej federácie), taktiež časť Číny, Pakistanu, alebo Afganistanu.
No a nezabúdajme, že doteraz sa v rámci Organizácie turkických štátov sa aktívne prezentoval aj náš sused – Maďarsko[14].
(Autor je penzionovaný veľvyslanec a emeritný vysokoškolský učiteľ)
Foto: https://parliament.gov.uz/oz#
SÚVISIACE:
Geopolitika jazyka v Strednej Ázii
Turkické repete
[1] «Лотин ёзувига асосланган Ўзбек алифбосини жорий этиш тўғрисида» ги Ўзбекистон республикаси қонунига ўзгартириш киритиш ҳақида» /«О внесении изменения в Закон Республики Узбекистан «О введении узбекского алфавита, основанного на латинской графике».
Text pozri: https://lex.uz/docs/8336780
[2] https://parliament.gov.uz/oz/news/iqtisodiy-taraqqiyot-va-xalqimiz-farovonligi-kafolati
[3] https://sk.wikipedia.org/wiki/Ludwig_Wittgenstein
[4] Dostupné: https://ekniznice.cvtisr.sk/view/uuid:59952e7c-6856-4da7-8741-72ca5b944d0a?page=uuid:f1dcf2a5-dcee-4e10-a1cf-92bf78558b2d&fulltext=Zahrani%C4%8Dn%C3%A1%20politika%204/2006
[5] Dostupné na: https://ideas.repec.org/a/brv/almnch/v3y2008i2p126-142.html
[6] Pozri: https://noveslovo.eu/mimochodom/geopolitika-jazyka-v-strednej-azii/
[7] Text zákona + dôvodovú správu pozri: https://lex.uz/ru/docs/112283
[8] Text pozri: https://lex.uz/docs/5058375
[9] Text pozri: https://lex.uz/docs/5281850
[10] https://www.gazeta.uz/oz/2026/07/07/alphabet/
[11] https://academy.uz/ru/page/rahbariyat
[12] https://zamon.uz/ru/2026/07/07/uzbekskij-latinskij-alfavit-izmenitsya-bukvosochetaniya-sh-ch-i-ng-budut-otmeneny
[13] Pozn.: abeceda sa zhoduje s tureckou, ale aj azerbajdžanskou a turkménskou, ako aj s 34 – písmenovou spoločnou turkickou abecedou, ktorú odporúča Organizácia turkických štátov.
Pozri: https://noveslovo.eu/komentare/turkicke-repete
[14] https://noveslovo.eu/analyzy/novy-stredoazijsky-vektor/
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008