Dnešné zamyslenie nad témou jazykových posunov v Strednej Ázii rámcujme citátom stredoázijského spisovateľa a teológa Al Buchariho – Имом ал-Бухорий (celým menom Abū Abd Allāh Muḥammad ibn Ismā‘īl ibn Ibrāhīm ibn al-Mughīrah ibn Bardizbah al-Ju‘fī al-Bukhārī, 810-870): „… vedomosti musia predchádzať slovu a činu…“.[1]
Permanentná jazyková reforma v Strednej Ázii, ktorej výsledkom sa stal prechod väčšiny bývalých postsovietskych republík z arabčiny cez latinku na azbuku a späť na latinku pokračuje.[2] Lenže hrmotný návrat k latinke vôbec negarantuje prodemokratické smerovanie krajín Strednej Ázie, ako sa to v politických zdôvodneniach objavovalo a už vôbec nie ich civilizačné osvieženie.
Najmä ak zoberieme do úvahy, že medzi prvými zo Strednej Ázie, kde sa oficiálne zriekli azbuky, boli Turkmenistan (de facto) a Uzbekistan (de jure), tak zjednodušené pravidlo, ktoré podsúvajú jazykoví apologéti: azbuka = nedemokracia, latinka = demokracia, asi neplatí.
Nehľadiac aj na to, že azbuku si zatiaľ udržali Kirgizsko[3], Tadžikistan či Mongolsko, člen EÚ Bulharsko a aj európske Srbsko.
No ale čo sme videli pred pár dňami na minimalistickom zhromaždení pred Úradom vlády Slovenskej republiky, na „Gotwalďáku“, ktoré isté médiá hrdo nazývajú „opozičná demonštrácia“, je len pokračovaním – o. i. – jazykovej tuposti. Na tomto podujatí totiž zaznelo: „… už nikdy sa nechcem učiť ruštinu…“.
Ak si do ktoréhokoľvek internetového vyhľadávača (bez čoho nemôže dnešná mládež žiť) zadáte „Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom“, dostanete univerzálnu odpoveď: Táto stará pravda sa v dnešnej modernej dobe potvrdzuje stále viac a viac, keďže znalosť cudzieho jazyka nám ponúka mnoho možností a uľahčuje nám život.[4]
Keď chýbajú vedomosti
Inak táto téza, že sa netreba učiť – čo by nás síce neprekvapilo, ak by zaznela napr. v osade v Plaveckom Štvrtku… – ale predsa bola viera, že „kaviarenskí vzdelanci“ v Bratislave majú trochu zdravého rozumu a nebudú namietať téze Vladimíra (na Ukrajine prezývaného Volodymyr) Lenina trikrát: „Učiť sa!“.
Tak je na mieste otázka, o čo tejto rurálno/mestskej partii, ktorá na Slovensko pozerá svojskou optikou a nemá rada ani Boha, ide? Inak Fiodor Michajlovič Dostojevskij povedal: „Kto nemá národ, ten nemá ani Boha! Buďte si istí, že všetci tí, čo prestanú chápať svoj národ a strácajú s ním spojenie, strácajú zároveň vieru otcovskú, stávajú sa buď ateistami, alebo ľahostajnými…“[5]
A ak si títo ľudia dnes nevedia, či nechcú prečítať Idiota od F. M. Dostojevského v origináli a v perspektíve brániac aj ostatným (už nikdy sa nechcem učiť ruštinu), tak nech si progresívne sufražetky zapamätajú aspoň názov tohto diela v anglickom jazyku: The Idiot. Autor, teda F. M. Dostojevskij, tam píše o ženskej (pri fakte výlučne dvoch pohlaví daných od Boha) kráse: „… Таk tо je Nastasia Filippovna?“ promluvil „Je velmi krásná!“ dodal ohnivě. Na portrétě byla zobrazena žena vskutku neobyčejně krásná…“[6] Vyslovil ich knieža Ivan Fiodorovič pri pohľade na obraz. Gaňa a generál mlčky s ním súhlasili a rozmýšľali, odkiaľ ju knieža už pozná.
Lenže, tá ženská krása (reč je o vnútornej kráse, kráse v ženskej duši, ktorú vycítil z obrazu) v bratislavskom idiotizme odmietajúcom ruský jazyk pod dúhovou či ukrajinskou vlajkou akosi zaniká, ak už nezanikla!
Keď sme pri M. F. Dostojevskom, protestujúcej skupinke ľudí odporúčam ešte jedno jeho vynikajúce dielo, ktoré je vrcholom jeho spisby. Ide o román Zločin a trest (1866), kde o. i. skúma na príklade študenta Rodiona Raskoľnikova rozpoltenosť ľudského indivídua a jeho duše a dôsledky stroskotania pod tlakom sociálnych okolností. Samozrejme, odporúčam čítanie v origináli – Преступление и наказание.
Téma ruského jazyka
Podľa voľne dostupných údajov[7] len v rámci Ruskej federácie hovorí po rusky cca 137,5 mil. ľudí. V Strednej Ázii používa ruský jazyk 79 (!) miliónov ľudí. No a napríklad v Nemecku, Izraeli či USA je to viac ako 13 miliónov ľudí. To je plus/mínus 300 miliónov ľudských bytostí po svete, ktoré denne používajú tento jazyk.[8]
Ruský jazyk je prvej desiatke najrozšírenejších jazykov na svete. Ruština je tiež veľmi dôležitá v medzinárodných vzťahoch a diplomacii – je jedným zo šiestich oficiálnych jazykov Organizácie Spojených národov.
Trochu histórie
Koncom novembra 2024 exprezident a predseda Chalk Maslachaty Turkménska Gurbanguly Berdymuchamedov, ktorý je označovaný aj ako „líder“ turkmenského ľudu, na šestnástom zasadnutí Rady starších Organizácie turkojazyčných štátov v Budapešti (!) hovoril o potrebe novej (univerzálnej) abecedy v turkojazyčných krajinách Strednej Ázie.
Pozrime sa trochu do histórie písomnosti a zmien grafického vyjadrovania svojich abecied. Tu možno fixovať, že do začiatku 19. storočia časť národov Ruského impéria – týka sa to najmä priestoru dnešnej Strednej Ázie – nemala dejiny svojej písomnosti.
Do vzniku Sovietskeho zväzu formu cyriliky používali len Slovania. Časť moslimov v Strednej Ázii, v Povolží a na južnom (ale aj severnom) Kaukaze používala arabskú písomnú grafiku. Navyše, v Gruzínsku či Arménsku si udržali svoje špecifické typy písma a svoju gramatiku.
Napriek tomu sa ruský jazyk (a cyrilika) stali v dvadsiatom storočí univerzálnymi fenoménmi, ktoré národy Strednej Ázie (a Kaukazu tiež) posunuli vpred. Len si predstavte, že v rámci Sovietskeho zväzu bola gramotnosť (ide o rok 1970) na úrovni 99,5 %[9]. K fenoménu gramotnosti sa ešte vrátime.
Treba si uvedomiť, že Stredná Ázia (a jej jednotlivé krajiny) prechádza na typovo iné grafické znázornenie svojho písma nie po prvý raz. Preto len telegraficky, do roku 1917 sa využíval arabský typ písma. V polovici 20-tych rokov všetky turkojazyčné krajiny Strednej Ázie začali používať latinku. V 30-tych rokoch , v rámci potreby unifikácie, celý priestor Sovietskeho zväzu (s malými výnimkami) začal používať cyriliku.
Tieto prechody v pomerne malom časovom úseku boli viac-menej bezproblémové, pretože vtedy väčšinová časť domácich obyvateľov tvorila skupina negramotných, resp. s malou gramotnosťou, čiže nový typ písma sa v zásade učili od začiatku. Lenže dnes je iná doba.
Napriek tomu, alebo práve preto, že je iná doba, bleskový prechod sa zatiaľ nedarí realizovať ani v spomenutom Uzbekistane, kde bol už v roku 1993 prijatý výnos prezidenta Islama Abduganieviča Karimova o prechode na latinku, v ktorom sľuboval, že do roku 2020 bude cyrilika minulosťou. Dnes by sa I. Karimov, ktorý zomrel 2. septembra 2016, asi divil, pretože Uzbekistan stále používa – napriek latinizácii zhora – cyriliku. To (a udalosti na Ukrajine) potvrdzuje, že prechod z cyriliky na latinku je zložitý proces, ktorý má presah na dve, tri generácie.
Geopolitické zemetrasenie, ktoré v roku 1991 vo svojich ruinách ukončilo existenciu Sovietskeho zväzu, okrem teritoriálnej znamenalo aj dezintegráciu stáročných kultúrnych, etnogenetických a geopolitických spojív, ktoré v minulom storočí vnútorne prepájali región dnešnej Strednej Ázie.[10]
Pritom tá má bohatú, pohnutú, kľukatú a diferencovanú históriu, ktorú si však jej postsovietsky vládcovia, využijúc na cestu k nedemokratickej moci demokratické inštitúty, od samého začiatku upravujú vo svoj prospech. Okrem sovietskej minulosti ich však spája jazyková príbuznosť[11] (s výnimkou Tadžikistanu, kde jazykový základ tvorí Farsi – perzská skupina indoeurópskych jazykov) a v krátkej historickej etape aj časté jazykové zmeny, ktorých výsledkom nemohlo byť nič iné, než duchovná kastrácia najskôr Turkestanu a potom jednotlivých krajín Strednej Ázie.
Počas rozširovania vplyvu Ruského impéria do Strednej Ázie a vrcholení prvého dejstva veľkej hry medzi Moskvou a Londýnom bola na prelome 18. a 19. storočia vyvezená časť aj tak skromného písomného odkazu, diela arabsky píšucich autorov, do Európy a do centrálnej časti Ruska. Tento akt však na druhej strane zachránil tieto písomnosti pred likvidáciou[12] počas represií v 20. a 30. rokoch minulého storočia, keď pod pláštikom reformy jazyka bol nanesený úder arabskej kultúre, ktorá bola vtedy v Strednej Ázii dominantná.
V Kazachstane sa v súčasnosti masovo používa cyrilika so 42 písomnými znakmi. Ide o variant z roku 1940. V roku 2017 vtedajší prezident Nursultan Abiševič Nazarbajev presadil svoju iniciatívu smerujúcu k prechodu na latinku. Svoj ťah na latinizáciu zdôvodňoval (a autor mal česť osobne sedieť na veľkom zdôvodňovacom aktíve v Astane) verejne tým, že sa treba orientovať na anglický jazyk, ktorý je počítačovým jazykom a počítače sú budúcnosť. Pravda, vtedy mal aj malú repliku, že treba byť pružným, lebo, ak sa presadí Čína, „… budeme sa musieť naučiť po čínsky…“
Podľa vtedajších plánov mal Kazachstan prejsť na latinku do roku 2025 a v spomenutom roku 2017 N. Nazarbajev aj schválil novú verziu abecedy v latinke, ktorá mala (má) 31 symbolov. Lenže N. Nazarbajev už nie je prezident. Čína sa čoraz viac a viac presadzuje a nový prezident Kasym-Žomart Tokajev poučený vývojom na Ukrajine túto jazykovú reformu neforsíruje, Astana dnes hovorí orientačne o rokoch 2031 až 2035. Slovo orientačne treba akcentovať.
V historickom kontexte možnosť (otázku, potrebu…?) prechodu kazaštiny na latinku, resp. riešenie problému otvoril už v roku 1992 akademik Aabduali Tuganbajevič Kajdarov (1924 – 2017), ktorý vtedy navrhol 4 varianty:
- zostať v podmienkach Kazachstanu na pozícii používania cyriliky;
- vrátiť sa k arabskému jazyku;
- prejsť na tzv. runické písmo (turkický variant), ktoré sa v priestore (teda nie v Kazachstane) používalo do 7. storočia n. l.;
- začať používať latinku(diskusia bola len o tom, koľko písiem bude v novej abecede, nakoľko kazaština používa 28 zvukov a latinka má 26 písiem a v cyrilike sa využíva 42 písiem).
Pritom sám K.-Ž. Tokajev preferuje viac ekonomiku než politiku a veľmi dobre rozumie tomu, čo môže spôsobiť jazyková devastácia dlhodobo (historicky vyprofilovaných) formovaných a pre spoločnosť prijateľných jazykových vzťahov.
Nakoniec pri hodnotení nedávnej návštevy prezidenta Vladimira Putina v Astane[13] v rozhovore pre kazašské periodikum Ана тiлi (Rodný jazyk)[14], na margo príčin, priebehu a dôsledkov špeciálnej vojenskej operácie Ruskej federácie voči banderovskému režimu na Ukrajine Tokajev povedal: „… situácia je jedinečná: Rusko je vojensky neporaziteľné, zatiaľ čo Ukrajina dúfa, že s pomocou západných spojencov vojnu ustojí, prinajmenšom ju neprehrá…“[15]
Kirgizsko sa tiež mení
V Kirgizsku je, čo sa týka jazyka, veselšie. Do platnosti týmto rokom vstupuje zákonná zmena, podľa ktorej sa v nových kirgizsky ID kartách bude uvádzať národnosť a občania si budú môcť zkirgiziovať svoje mená a priezviská v súlade s – a teraz pozor – kirgizskými národnými tradíciami. Inak ani v rámci Sovietskeho zväzu to nebolo zakázané, ale čo už. Tak ako na Slovensku sa niektoré ženy módne zbavujú prípony –ová, v Kirgizsku to pôjde taktiež do módneho extrému.
Na čelo týchto jazykových estakád sa postavil predseda Žogorku Kenešu (parlamentu) Kirgizska, ktorý (rád vystupuje s kalpakom[16] na hlave a snažil sa v minulosti presadiť aj zákon, aby ho na zahraničných cestách povinne nosil prezident) oznámil: „… od Nového roka 2025 už nebudem Nurlabiek Šakiev, ale budem Nurlan Turgunbek uulu…“ (…я буду Нурланом Тургунбек уулу…).[17]
Skôr než ide o rozbúchanie národného srdiečka, to znamená, že Nurlabiek Tugunbekovič Šakiev, resp. Nurlan Turgunbek uulu tým začal svoju prezidentskú predvolebnú kampaň (voľby budú v 2027) po tom, čo terajší prezident Šavkat Žaparov potvrdil svoj záujem v týchto voľbách opäť kandidovať a čo predseda Štátneho výboru národnej bezpečnosti (KGNB) Kamčibek Tašiev odmietol špekulácie o svojej kandidatúre a podporil S. Žaparova.
Pritom je zaujímavé, že práve Nurlabiek Šakiev, resp. Nurlan Turgunbek uulu vôbec nekomentoval návrh R. Erdogana na urýchlený prechod Kirgizska z cyriliky na latinku s univerzálnou tureckou abecedou, ale hovorí o utilizácii ruského jazyku v Kirgizsku. Teda nejde mu o vec, ale sleduje len prízemné politické ciele a spolieha sa na politickú konjunktúru bez prepočítania si politických dôsledkov.
Navrhovaná „univerzálna“ turkická abeceda na základe záverov
zo summitu Organizácie turkojazyčných štátov. Zdroj: www.eurasiatoday.eu
No a táto logomachia potvrdzuje, že už nejde len o malicherný spor o slovíčka. Tu je reč o tom, že medzi dokumentami summitu Organizácie turkojazyčných štátov (6. november 2024) v Biškeku sa nachádza aj Memorandum o porozumení budovania veľkého turkického jazykového modelu. Napriek tomu, že ako každé memorandum (vrátane neustále spomínaného Budapeštianskeho memoranda) nie je záväzný dokument, kirgizská spoločnosť je proti bleskovej latinizácii svojho jazyku. Samotní Kirgizi si nevedia predstaviť príklad preklad eposu Manas do kirgizského jazyka s pomocou univerzálnej abecedy v latinke.
Podobné zábavky politikov namiesto riešenia reálnych problémov krajiny budú mať devastačné dôsledky pre – aj tak ťažko skúšané – Kirgizsko. No a snaha kirgizských nacionalistov, ktorým prikurujú peniaze zvonku, na možný plebiscit o téme naráža na odkaz M. Webera: „… plebiscit není volba…!“[18]
Turecká iniciatíva
Myšlienka skonštruovania a presadenia jednotnej formy písma a jednotnej abecedy (podľa vzoru z Ankary) sa objavila už v roku 1991 (teda v čase ukončenia existencie Sovietskeho zväzu). Je viac ako logické, že iniciátorom tohto bolo Turecko.
Samotná myšlienka spoločnej (univerzálnej) abecedy v rámci všetkých turkojazyčných postsovietskych štátov (Azerbajdžan, Turkménsko, Kazachstan, Kirgizsko a Uzbekistan), ale aj s presahom mimo týchto subjektov medzinárodného práva (napr. etablovať sa v ruskej Kazani – v Tatarstane, alebo na dnes Ruskom Kryme – cez tému Krymských Tatárov…) expandovala už v roku 1991, čo je spojené s ukončením existencie Sovietskeho zväzu.
Je logické, že iniciátorom bolo Turecko dosť dlho predtým, než vznikla Turkická rada (2009)[19], neskôr transformovaná na Organizáciu turkojazyčných štátov, kde je pozorovateľom učastník V4 (ktorú Anglosasi cez Poľsko a Česko demontovali, resp. znehybnili), EÚ a NATO – Maďarsko.
Inak Turecko zohrávalo (a zohráva) v Strednej Ázii dôležitú úlohu pri vzďaľovaní sa od postsovietskeho dedičstva.
Jazyk, je totiž veľkým spojivom! Nielen jazyk. Biznis, vzdelávanie, prieniky náboženskej ideológie… to je bez jazykovo priechodných komunikačných kanálov ťažko realizovateľné. Na stránkach SLOVA sme neraz informovali, že napr. v Uzbekistane, ale aj v Turkménsku či Kazachstane mali a majú EVČ diplomatických misií Turecka číslo 001. Až potom nastupovali veľmoci (002 USA, 003 Veľká Británia, 004 Nemecko…, 038 Slovensko v Uzbekistane, alebo 074 v Kazachstane). To číslo vyjadruje fakt, ktorá krajina po roku 1991 sa ako prvá stala diplomatickým partnerom Turecka a kde Ankara spustila oficiálne svoje veľvyslanectvá.
Politický či odborný problém
Asi najdôležitejšie je, aby lingvistické témy riešili lingvisti, a nie politici. Inak sa téma jazyka a jeho grafickej formy v Strednej Ázii, môže, ale nemusí vyústiť do vnútrokrajinných patálií, ktoré môžu smerovať k etnickému, resp. jazykovému napätiu.
Profesor S. Krno[20] uvádza orientačný percentuálny pomer (v štruktúre: titulný národ / ruskojazyčný, resp. pravoslávny element / iné) v Strednej Ázii nasledujúci: Kazachstan 46:45:9, Kirgizsko 66:29:18, Tadžikistan 64:23:13, Turkménsko 73:10:17 a Uzbekistan 75:10:15. Pravda sú to údaje z oficiálnych (starších) odhadov jednotlivých krajín a neustále sa menia, takže dnes môžu byť pomery iné, ale štrukturálny základ na rozmýšľanie ostáva.
Pri prípadnom zamýšľaní sa, je podľa nás dôležité vedieť a vnímať nasledujúce faktory a fakty:
Po prvé – snaha o zmenu (resp. už realizovaná zmena) formy písma (abeceda), je čiastočne spôsobená úsilím krajín Strednej Ázie zbaviť sa asociácie s Ruskom, resp. ruským svetom, ale paradoxne nahráva panturkizmu, hoci Turecko prešlo na latinku cca len pred sto rokmi, ale regionálno-mocenský apetít nesublimoval. Geopolitická snaha v stratégii vytvorenia „Veľkého Turanu“ a „zjednotenia turkického sveta“ bez spolupráce s Ruskom a Čínou je v Ankare stále na stole.
Po druhé – prechod na latinku v Strednej Ázii je spojený aj s otázkou (pre Strednú Áziu veľmi bolestivou) vody. Voda je život! Tým, že nebude realizovaný pôvodný stalinský projekt prenesenia toku rieky Ob do Strednej Ázie (do už mŕtveho Aralského mora) sa téma stáva pre celú Strednú Áziu zásadným problémom;
Po tretie – prechod je spojený so zásadnými finančnými prostriedkami. Sme v divokom kapitalizme, takže kontrola cez „kopejku“ znamená, že minimálne ešte jednu či dve generácie bude v Strednej Ázii fungovať duálny systém: cyrilika/latinka;
Po štvrté – používanie cyriliky (rozumej ruštiny) sa zníži, ale jazyk ako prostriedok medzinárodnej komunikácie a mäkkej sily v rámci Strednej Ázie ostane dlho, možno až veľmi dlho. Nakoniec vedecká a odborná literatúra ostatných tridsať rokov, resp. technické normy v rámci Strednej Ázie sú v jazyku, ktorý demonštrantka v Bratislave nenávidí, tak ako ďalej?;
Po piate – prechod celej Strednej Ázie na latinku je proces na dlhú bežeckú trať – a tú dlhú bežeckú trať, či sa to niekomu páči alebo nie, ešte zásadne ovplyvní Čína. No a Rusko po vyriešení problému s Ukrajinou nebude stáť bokom! Neveríte? Čas je najlepší lekár. Ako povedal E. Hemingway (parafrázujúc): každý jazyk je krásny a stoji za to oň bojovať.[21] A vice versa, ale bojovať proti nemu, ako to robil a robí Kyjev, je proti civilizačnému progresu.
Pri tom jazykovom stredoázijskom zmätku si skúsme spomenúť na príbeh a dôvody, prečo vlastne nikdy nebola dostavaná veža v Babylone. Historická paralela je čisto náhodná.
(Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ)
[1] Podrobnejšie pozri: https://noveslovo.eu/archiv/plany-biskeku-do-roku-2040/#google_vignette
[2] ГАНИЕВА М.: Исследование идентичности этнических груп, In: Ижтимор фикр инсон хукуклари №2/2006 Тошкент , s.83.
[3] V Kirgizskej sovietskej socialistickej republike bol ešte počas existencie ZSSR prijatý v roku 1989 zákon o jazyku. Podobný zákon „O štátnom jazyku“ bol prijatý aj vo februári 2004. Napriek tomu sa o zmene formy abecedy už uvažuje a ruský jazyk zostáva nosným komunikačným prvkom, napriek tomu, že štátny jazyk de jure existuje, ale de facto je málo používaný. Tým, že juh krajiny je na tom so štátnym jazykom lepšie, tak tulipánová revolúcia (marec 2005) bola aj – okrem súboja klanov – súbojom juhu proti severu v jazykovej sfére, ktorá dlhé roky ovplyvňovala geopolitické smerovanie krajiny.
[4] https://www.sosjpb.sk/aktuality/kolko-jazykov-vies-tolkokrat-si-clovekom.html?page_id=2564
[5] Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/autori/fjodor-michajlovic-dostojevskij/
[6] V ruskom origináli: „…Так это Настасья Филипповна? – промолвил он, – удивительно хороша! – прибавил он с жаром На портрете была изображена действительно необыкновенной красоты женщина…“, In.: Fjodor Dostojevskij Idiot – e-kniha Copyright © Albatros Media a. s., 2017; file:///C:/Users/USER/Downloads/nahled-EK21676%20(1).pdf
[7] Pozri: https://dzen.ru/a/Z1WsSr_wbHNjPuKq
[8] Zdroje sa počtoch odlišujú. Napr. https://www.bobrovec.sk/translat/zaujimavosti-rusky-jazyk.php uvádza, že Ruština je rodným jazykom pre asi 150 miliónov ľudí a ďalších 110 miliónov ju používa ako druhý jazyk. Podľa OSN ruský jazyk je najrozšírenejší slovanský jazyk, používa ho 258 miliónov ľudí. In: https://unric.org/en/russian-language-many-shades-of-blue/
[9] Podrobnejšie štatistiky pozri: http://ebookiriran.ru/index.php?id=141§ion=8&view=article
[10] Bližšie pozri: JUZA, P. (2006): Jazyk ako inštrument geopolitiky v Strednej Ázii, Mezinárodní politika, č.12/2006, ISSN 0541-7962, ss.15-17.
[11] Podľa expertov Univerzity v Ankare sa súčasný turecký jazyk označuje ako Türkçe. Ostatné turkické jazyka ako dialekty: Kazak Lehçesi, Türkmen Lehçesi. Õzbek Lehçesi, Kirgiz Lehçesi. In: Atabaki T., O´Kane J.: Post-Soviet Central Asia, London 1998, s.111.
Pozri tiež aj závery VIII. Turkického summitu v Antalii 17.11.2006, www.dialoguz.com/politics/?id1-691, navštívené 25.11.2006.
[12] Na Slovensku (vo fondoch Univerzitnej knižnice) sa nachádzajú vzácne islamské rukopisy a prvotlače. Knižnica vlastní veľkú časť rozsiahlej zbierky Safveta beg Bašagiča. Fond rukopisov obsahuje 589 diel v 284 zväzkoch a fond tlačených kníh pozostáva z 365 zväzkov, ktoré obsahujú 496 titulov. Rukopisy vznikli v časovom rozpätí od 12. po 19. storočie a tlače v rozpätí rokov 1729 až 1923. Iná časť zbierky, ktorá bola v Sarajeve, bola zničená počas nedávneho vojnového konfliktu v Juhoslávii. Rukopisy Bašagičovej knižnice sú zaradené UNESCOm od roku 1997 do programu Pamäť sveta.
[13] Bližšie pozri: Summit v Astane a oficiálna návšteva V. Putina – Noveslovo
[14] Pozri: https://anatili.kazgazeta.kz/news/63674
[15] Pozri: tamtiež, alebo: https://www.hlavnespravy.sk/kazassky-prezident-zhodnotil-sance-ruska-a-ukrajiny/3773564
[16] Pozn.: Kalpak – tradičná kirgizská pokrývka hlavy.
[17] Bližšie pozri: https://www.ng.ru/cis/2024-12-26/1_9165_campaign.html
[18] WEBER, M. (1997): Autorita, etika a společnost, MF, Praha 1997, ISBN 80-204-0611-5, s.154.
[19] K vývoju organizácie pozri: www.turkicstates.org
[20] Spracované podľa: KRNO, S.: Krajiny v srdci Ázie, Nitra, 2008, ISBN 978-80-8094-141-3 s. 9.
[21] Pozn.: V origináli citát znie: „Svet je krásny a stojí za to oň bojovať (The world is a fine place, and worth fighting for.). Zdroj: https://citaty-slavnych.sk/citaty/294661-ernest-hemingway-svet-je-krasny-a-stoji-za-to-on-bojovat/
