Igor Gallo
Od januára do marca 2022 publikovalo Slovo cyklus, ktorý autor knihy Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia Samuel Brečka upravil do podoby článkov o jednotlivcoch, rodinách či rodoch, ktoré súviseli s Breznom, ale presahovali jeho význam. Prešli cca dva roky a autor prišiel s novou podnetnou publikáciou – Výtečníci breznianski z prvej polovice 20. storočia. Ako v prvej, tak ani v druhej publikácii nejde len o osobnosti miestneho breznianskeho či horehronského významu; naopak, mnohí z aktérov dokázali svoj celoslovenský prínos a význam.
Do aktuálneho výberu sa z 22 osobností, rodov či rodín „prebilo“ z knihy na stránky SLOVA sedem príbehov. Veríme, že autor a redakcia ich vybrali tak, aby ste sa do nich s chuťou začítali.
+ + +
Igor Gallo bol síce odo mňa o hodne starší, ale ja som mal veľa starších kamarátov. Jeho brat Ivan bol mojím učiteľom a chodieval som k nim domov, ešte keď bývali na Kuzmányho ulici, a v tom čase mladý učiteľ ruštiny sa nadchýnal kubánskou revolúciou Fidela Castra. Ale s Igorom som sa lepšie zoznámil až v Bratislave v čase, keď pracoval v Kultúrnom živote. Treba povedať, že to bolo najmä zásluhou môjho priateľa Ľuda Petránskeho, ktorý študoval dejiny umenia a do Kultúrneho života začal nosiť svoje prvé recenzie.
Igor Gallo je jedným z tých Brezňanov, ktorí sa narodili mimo mesta, lebo ich rodičia podnikali alebo sa skrátka zdržiavali určitý čas v inej obci. On sa narodil 13. apríla 1936 v Ondreji nad Hronom (dnes Brusno), ale krátko nato sa jeho rodičia vrátili do Brezna. Sám o tom hovorí: „O niekoľko týždňov, sotva sa mama po pôrode zotavila, už som svojím vreskom obšťastňoval rozľahlé breznianske námestie. Na náprotivnej evanjelickej fare vraj vtedy rýchlo zatvárali okná, taký prenikavý som mal hlas. A možno to bolo preto, lebo krstom som po mame pripadol do katolíckeho košiara. Bol som totiž zo zmiešaného manželstva, otec bol evanjelik a mama katolíčka. Tak sa stalo, asi podľa predchádzajúcej dohody, že starší brat bol po otcovi evanjelik, no a ja po mame – katolík.“
Na základnú školu chodil Igor Gallo v Brezne. Tu v roku 1954 maturoval ako jeden z prvých absolventov 11-ročnej strednej školy, ktorá v tom čase sídlila na Štúrovej ulici. Pri 50-ročnom jubileu breznianskeho gymnázia, ktoré v tom čase (1988) viedol jeho brat Ivan, Igor Gallo pozdravil školu básničkou Živio naše gymnázium:
Živijó, naše gymnázium!
Do ticha nad starým námestím
spievajú breznianske zvony.
V budove môjho gymnázia,
čo roky sa k Hronu kloní,
čas, ten nestarnúci školník
od triedy k triede kráča
a na päťdesiatku zvoní.
Zdroj: Archív M. Pivovarčiho
Keď som ja nastúpil do tohto gymnázia, ktoré sa oficiálne volalo Dvanásťročná stredná škola v Brezne, Igor Gallo už doštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. A keď som ja začal študovať na tej istej fakulte žurnalistiku, Igor Gallo začal pracovať v Kultúrnom živote. Bolo to v čase politického odmäku a tzv. zlatého veku československej kultúry. Kultúrny život v tom čase zohrával mimoriadne významnú úlohu v uplatňovaní kultúry vo verejnom živote. Najmä potom, čo opustil oficiálnu komunistickú ideológiu a stal sa diskusnou tribúnou slovenskej inteligencie, ktorá sa čoraz výraznejšie zapájala do obrodného procesu. Zásluhou toho sa Kultúrny život v polovici 60. rokov stal jedným z najčítanejších slovenských časopisov.
S Ľudom Petránskym sme za Igorom Gallom nechodili len do Kultúrneho života. Samozrejme, že sme sa stretávali aj mimo redakcie, aby sme sa zoznamovali s večerným študentským životom vo veľkom meste. Ak k tomu prirátame aj môjho bratranca Ivana, ktorý síce študoval na Stavebnej fakulte SVŠT, ale bol tiež umelecky ladený, mali sme skúsených učiteľov. Stretávali sme sa dosť často, a Ľudo bol dokonca Igorovi aj svedkom na svadbe.
Predtým, hneď po skončení školy v roku 1959, začal Igor Gallo pracovať v literárnej redakcii slovenského rozhlasu a po zakázaní Kultúrneho života v roku 1969 pracoval ako vedúci kultúrnych rubrík v denníkoch Ľud a Čas. Ako redaktor a publicista sa venoval najmä literárnej oblasti, ale zaujímal sa aj o výtvarné umenie, preto si tak dobre rozumel s Ľudom Petránskym, ktorý po skončení školy tiež začínal v novinách. Písal o maliaroch a ich výstavách, pričom sa zvlášť venoval členom skupiny Mikuláša Galandu – napríklad Milanovi Laluhovi a Rudolfovi Krivošovi, ktorí boli aj autormi obálok Gallových kníh.
Igor Gallo debutoval básnickou zbierkou Tvárou k príchodu (1963) a následne vydal zbierky básní Spaľovanie (1967), Prinavrátený čas (1981), Človek medzi ľuďmi (1988), Pastorále (1994), Putovanie v kruhu (2002), Ako na dlani (2005), Stred zeme (2008). Písal však aj prózu, najmä poviedky. V roku 1980 vydal zbierku poviedok Bosé cesty, v roku 1983 Láska padá do Hrona, v roku 1996 Holuby nesú smrť a v roku 2008 spomienkovú prózu Biele noci ATOM klubu. Nakoniec v roku 2012 vydal zbierku štyroch noviel, ktoré boli kompozične prepojené básňami – Putovanie s obojkom. Jeho bohatú tvorbu dopĺňajú humoristicko-satirické zbierky Medzi nami občanmi (1991), Dobre osolené, vládou neschválené (1993) a dve spomienkové knihy Dolu z piedestálu (2003) a Publicisti bez masky (2004).
Igor Gallo bol svojím naturelom, ale aj svojou tvorbou ukotvený v rodnom Brezne. Sám sa o tom v roku 2002 vyjadril slovami: „Aj keď som celý dospelý život prežil v Bratislave, na svoj horehronský kraj a mesto Brezno nedám dopustiť. V tomto kraji sme si kúpili aj rekreačnú chatu, a ja viem, že to nemohlo byť nikde inde. Tá chalupa stojí v prekrásnom horskom prostredí na Sihle… A keďže sa tam s ničím nenáhlim, s miestnymi ľuďmi si výborne rozumiem, veď chodia s rozopnutou hruďou a dušou na dlani. Takých ich vidím aj vo svojich básňach z toho prostredia.“
Podľa vlastného vyjadrenia bol zamlada vášnivým holubiarom a holuby ho sprevádzali celou jeho tvorbou. Rovnako tak zvony. Ako v básni Mesto vo zvonoch, ktorá uvádza monografiu Brezno v premenách času:
Dnes znova vstávalo
mesto vo zvonoch.
Uprostred štvorcového námestia,
kde križujú sa rázcestia
uhrievali dlažbu kamennú
krídla holubov.
Diela venované rodnému kraju si zasluhujú osobitnú pozornosť. Osobne ma najväčšmi upútali poviedky zo zbierky Bosé cesty, v ktorej autor z pohľadu 10-ročného chlapca približuje galériu postáv malého mestečka. Príhody sa odohrávajú pred koncom druhej svetovej vojny a krátko po oslobodení. Zvlášť som si všimol figúrku Tóna, ktorého prezývali veľvyslanec Spojených štátov lazníckych. Pamätám si aj ja na neho, lebo aj k nám chodieval vinšovať na sviatky a pri svojich dlhých vinšoch prevracal oči do nebies. Neviem, či si názov jeho „funkcie“ zmenil Igor Gallo alebo sám Tóno, ale v mojich detských časoch sa zvykol predstavovať ako veľvyslanec Spojených štátov balockých.
Voľným pokračovaním tohto diela je súbor poviedok Láska padá do Hrona, v ktorých sviežim rozprávačským štýlom zobrazuje chlapčenské i dospelé postavy a postavičky okolo seba – priateľa Fera Chvastúňa alebo starého Cigána Deža, ale aj svoju lásku k holubom, zajacom a psom. Upútajú čitateľa o to väčšmi, že autor všetko podáva so sympatickým humorom, ktorý sa nemusí z nikoho vysmievať, aby vyvolával smiech.
No ani v týchto poviedkach sa nevyhne vážnej téme. Hovorí o Cigánovi Dežovi, ktorý údajne vo sne dostal pokyn od vajdu, že koľko piesní zvládne, toľko ľudí zachráni. A tak ten citlivým hraním na husliach pred nemeckým dôstojníkom zachráni tri deti zo zástupu odvážaného do koncentračného tábora. Škoda len, že pri odvážaní mladých židovských dievčat z breznianskej stanice sa takýto Dežo v realite nenašiel.
Kniha prináša aj výsledok spolupráce dvoch Horehroncov – Gallu a výtvarníka Jozefa Cesnaka, rodáka z Bacúcha, ktorý opatril zborník poviedok nielen obálkou, ale aj viacerými ilustráciami, typickými pre jeho tvorbu.
Literárna kritika pripomína, že v jeho básnickej a zároveň aj prozaickej tvorbe sa objavujú tri tematické línie: osobno-autobiografická, prírodno-nadčasová a spoločensko-kritická. V tej prvej sa často objavujú jeho spomienky na mladosť, ale aj na jeho rodinu. Rekapituluje radostné chvíle s vnúčatami i smútok za svojimi blízkymi, ktorí odišli na večnosť. Napríklad, ako si po smrti svojho brata Ivana uvedomil, že ľudia po sebe zanechávajú veci, akoby odišli len na chvíľu. Zdôrazňuje, aké dôležité je uvedomiť si svoj pôvod, pretože človek bez blízkych, rodiska a národnej príslušnosti je ako bez koreňov.
Prírodno-nadčasová línia sa viaže na jeho rodný kraj, na rozprávanie o ľuďoch z tohto kraja, ktoré čerpá nielen zo spomienok na detstvo, ale aj zo životných zážitkov na svojej chalupe na Sihle, kde počas dlhších pobytov hľadal svoju inšpiráciu.
Nakoniec spoločensko-kritická línia sa objavuje nielen v jeho básnickej satire, ale aj v prozaických memoároch Dolu z piedestálu, v ktorých sa autor vracia do svojich študentských čias v období socializmu, ale aj do obdobia odmäku 60. rokov, keď pôsobil v redakcii Kultúrneho života a ktorých som aj ja bol svedkom. Tu sa snaží úsmevným tónom priblížiť bratislavské prostredie výtvarníkov, spisovateľov, literárnych vedcov a novinárov. Predstavuje ich ako spoločenstvo, ktoré je síce vo svojej práci obmedzované straníckou vrchnosťou, ale ktoré si vo svojom intímnom prostredí vytvára atmosféru relatívnej slobody. Veď sa dobre pamätáme na tie časy, keď vznikali najlepšie filmy a divadelné hry a keď si ľudia napriek stiesnenému prostrediu rozprávali protikomunistické vtipy.
Andrea Bokníková v obšírnom hodnotení Gallovej literárnej tvorby píše: „Gallo vo svojej poézii i próze presadzuje komunikatívnosť, jednoduchú reč, ktorá v posledných jeho dielach vyznieva do výrazu prostoty vo výbere slov, adekvátnej prirodzenosti života. Postupne sa Igor Gallo vykryštalizoval na osobitý autorský typ s pestrým registrom žánrov. Zo všetkých jeho polôh vychádza posolstvo odstraňovať citové i názorové bariéry medzi ľuďmi, prekonávať ich toleranciou“.
Igor Gallo sa vo svojej tvorbe otvorene hlásil k vlastenectvu, láske k rodnému kraju a ku kresťanským hodnotám. Ako to vyjadril v básni Cesta:
Do Modrého kostolíka pozývali zvony. Prineskoro ísť.
Uctiť Pána Boha, napísať mu list.
O tom, čo ho spaľuje, kus po kúsku troví,
o vtáčkovi-letáčkovi, čo zaspieva v kroví:
Tak, tak, tak, tak sa seje mak, takto ovos, takto zrno:
Aká bude k tebe cesta Pane, ide sa tam strmo?
Igor Gallo okrem svojich literárnych diel publikoval stovky novinárskych recenzií, glos a úvah o literatúre, divadle i výtvarnom umení a venoval sa aj prekladom ruskej, ukrajinskej, poľskej a nemeckej poézie.
Igor Gallo sa do svojho rodného kraja a mesta vracal nielen vo svojej tvorbe, ale pri rôznych príležitostiach, keď mu to zdravie dovolilo. Viackrát sa zúčastnil na besedách so spisovateľmi, ktoré usporadúval MO Matice slovenskej. V roku 2016, keď sa dožil nielen on, ale aj jeho súputníci, spisovateľ Peter Kováčik a výtvarník Jozef Cesnak, významného jubilea 80 rokov, MO Matice slovenskej s Klubom Martina Rázusa pripravili na ich oslavu koncert „Ďakujeme Vám…“, ktorý bol vyjadrením vďaky za ich celoživotné dielo a propagáciu Horehronia.
Známy literát Jaroslav Rezník pri hodnotení diela Igora Gallu napísal: „Igor Gallo ako básnik opäť potvrdil, že niet takého informačného zdroja na svete, ako je vlastná životná skúsenosť a vlastné, rokmi nadobudnuté poznanie. Oblúk života muža sa tu završuje poznaním vzťahu starého otca a vnúčaťa, teda tým najprirodzenejším ľudským spôsobom.“
A Štefan Balák dodáva: „Igor Gallo sa vždy snažil, aby jeho báseň alebo próza obsahovala všetky príznačné a charakteristické atribúty, a ukázal, že dokonale ovláda spisovateľské remeslo. Ľudskosť a citovosť, porozumenie pre ľudské osudy, je jednou z najvýraznejších podôb Gallovej poézie.“
Igor Gallo zomrel 23. júna 2019 v Bratislave po dlhej a vážnej chorobe vo veku 83 rokov.
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 1. časť – Rapošovci
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 2. časť – Holéczyovci
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 3. časť – Dušan Zachar
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 4. časť – Jozef Medveď
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 5. časť – Igor Ciel
