Igor Ciel
Od januára do marca 2022 publikovalo Slovo cyklus, ktorý autor knihy Výtečníci breznianski z 2. polovice 19. storočia Samuel Brečka upravil do podoby článkov o jednotlivcoch, rodinách či rodoch, ktoré súviseli s Breznom, ale presahovali jeho význam. Prešli cca dva roky a autor prišiel s novou podnetnou publikáciou – Výtečníci breznianski z prvej polovice 20. storočia. Ako v prvej, tak ani v druhej publikácii nejde len o osobnosti miestneho breznianskeho či horehronského významu; naopak, mnohí z aktérov dokázali svoj celoslovenský prínos a význam.
Do aktuálneho výberu sa z 22 osobností, rodov či rodín „prebilo“ z knihy na stránky SLOVA sedem príbehov. Veríme, že autor a redakcia ich vybrali tak, aby ste sa do nich s chuťou začítali.
+ + +
Igor Ciel sa síce narodil 13. apríla 1931 v Rožňave, ale od detstva býval v Brezne, kam sa jeho otec, učiteľ, presťahoval s rodinou koncom roka 1938 z Rožňavy, ktorá po Viedenskej arbitráži pripadla Maďarsku. Takže do ľudovej školy už chodil mladý Igor Ciel v Brezne.
Na gymnáziu študoval Igor Ciel v čase, keď tam vládla čulá kultúrna činnosť. V roku 1943 si študenti breznianskeho gymnázia založili Samovzdelávací krúžok Martina Rázusa, v ktorom sa okrem športovania, hudby a šachu cvičili aj v prednese poézie a nacvičovali divadelné predstavenia. Mimoriadne aktívni boli o niečo starší spolužiaci Igora Ciela Vladimír Mathern, Jela Fašková a neskorší filmový režisér Jozef Medveď, všetko členovia školskej rady.
V školskom roku 1947/48 bol predsedom školskej rady Igor Ciel. Spolu s Jozefom Medveďom patril tiež k najúspešnejším recitátorom. Rok predtým Jožko Medveď vyhral recitačné preteky v Rimavskej Sobote a v Martine, počas zjazdu stredoškolákov, bol na recitačnej súťaži tretí. Mladší Ciel získal prvú cenu v recitácii rok po ňom. Okrem divadelného krúžku na gymnáziu navštevoval Igor Ciel aj divadelné združenie pri Miestnom odbore Matice slovenskej (neskôr Divadelný súbor Jána Chalupku). V hereckom snažení ho podporovala aj jeho matka, ktorá v ochotníckom súbore pôsobila ako herečka.
Ako sa stal Igor Ciel režisérom? Sám o tom hovorí v rozhovore s Tomášom Zausinom pre online lexikón slovenských filmových tvorcov: „Maturoval som v Brezne nad Hronom a z ročníka predo mnou sa muž menom Jožo Medveď dostal na FAMU a vyštudoval réžiu. No a mňa, keďže som bol divadelný ochotník, štvalo, že učiteľky, ktoré ma režírovali, to robili zle. Povedal som si, že sa naučím byť režisérom. Jožovi Medveďovi som napísal: Prosím Ťa, napíš mi, čo je technický scenár. Napísal mi veľmi rýchlo stručnú odpoveď: Technický scenár je druhá kniha o filme. No a už som bol múdry v tom Brezne.“
Nemožno sa preto čudovať, že mladý divadelník prejavil záujem o štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Prvýkrát ho neprijali, lebo Mikuláš Huba st. bol proti. Ako náhradné riešenie išiel študoval divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského. U profesora Bakoša neurobil skúšku, a tak sa rozhodol, že to znovu skúsi na VŠMU. Hovorí: „Skúsil som to ešte raz a už som bol skúsenejší, bol som mnoho ráz v divadle, vedel som, kto je kto. Zoznámil som sa s autormi. Mal som na skúškach monológ zo sovietskej drámy. Rečnil som a v komisii boli ten istý Huba, ten istý Bagar, ten istý Budský a povedali: Dosť, berieme!“
A tak sa Igor Ciel učil za herca i režiséra pod vedením Andreja Bagara a Jozefa Budského. Už počas štúdia si vyskúšal režírovať hru Herba Tanka Tanková loď v Divadle mladých na Dunajskej ulici. Ešte pred skončením školy si doplnil vzdelanie na moskovskom divadelnom učilišti GITIS, najstaršej ruskej škole divadelného umenia, založenej v roku 1878. Po návrate ukončil VŠMU v roku 1955.
Divadelný režisér
Prv, ako sa Igor Ciel stal divadelným režisérom, bol krátky čas rozhlasovým hlásateľom. Ale hneď v roku 1955 nastúpil ako režisér do Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde sa zdržal štyri roky, aby potom na šesť rokov (1960 – 1966) zakotvil v Nitre. V prvých rokoch režisérskeho pôsobenia „splácal aj dlh“ breznianskemu ochotníckemu divadlu tým, že tu párkrát ako režisér hosťoval. Nielen v Brezne. Okrem žilinského Divadla Petra Jilemnického hosťoval Igor Ciel vo všetkých mimobratislavských divadlách.
Igor Ciel bol nielen režisérom, ale aj hercom. Hral vo viacerých divadelných hrách ako Rómeo a Júlia, Výstrel nik nepočul alebo Majitelia kľúčov. Hral vo filmoch Posledný návrat (1958), Skryté pramene (1966), Nero na slobode (1971), Výmyselníci: Dobrý skutok (1972), Hľadači (1977) a Haló, Mami! (1984).
Televízny a filmový režisér
V roku 1966 Igor Ciel opustil divadlo a natrvalo sa upísal televízii. V hlavnej redakcii literárno-dramatického vysielania ČST sa venoval adaptáciám slovenských, ale najmä svetových autorov. O svojom rozhodnutí povedal: „Zanechal som divadlo hlavne preto, že som mal taký pocit, že sa už nemám kam posunúť, že už nemôžem rozšíriť svoje obzory, že sa už budem len opakovať. A televízia ako fenomén sa mi zdala absolútne novou vecou, ktorú bolo treba preskúmať, prezrieť, overiť a začať vedieť jej prostredníctvom rozprávať. Bola to pravda. Rýchlo som pochopil zákonitosti televízie a rýchlo som ich vedel využívať. V roku 1966 som urobil 6 či 8 veľkých alebo malých inscenácií. Musím povedať, že televízia dosť dôkladne preverovala budúcich režisérov, či sú schopní televíznej réžie, a najmä, či majú obrazové videnie, či vedia rozprávať príbeh obrazom, alebo či ostanú pri starých klasických divadelných spôsoboch rozprávania.“
V televízii patril k najproduktívnejším tvorcom, nakrútil vyše 140 televíznych seriálov, filmov a inscenácií. Bol jedným z tvorcov obľúbených bratislavských pondelkov, ktoré mali svojich pravidelných divákov nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Medzi jeho najznámejšie seriály patria Parížski mohykáni (1971), Vivat Beňovský! (1975), Louis Pasteur (1977), Barbora Rösselová (1979), televízne filmy Dvaja (1970), Ruy Blas (1979), Magma (1983), Ulička stratených snov (1985), adaptácia knihy Martina Rázusa Júlia (1990), Naša Gizka, neviniatka (1993).
Snímka: Encyklopaedia Beliana
Veľkú zásluhu na bohatej produkcii Igora Ciela mal šéfredaktor redakcie literárno-dramatického vysielania bratislavskej televízie Daniel Michaeli. On nevyštudoval herectvo, „pričuchol“ k nemu len ako ochotník v Martine. Bol skôr výborný teoretik, pedagóg na Katedre divadelných vied VŠMU, neskôr dramaturg v Československej televízii v Bratislave. Ako šéfredaktor sa zaslúžil o bratislavské pondelky. Igor Ciel spomína, že sa – okrem iného – vyznačoval schopnosťou presviedčať hercov, ktorí sa do ponúkaných rolí veľmi nehrnuli.
Tak to bolo aj v prípade, keď Igor Ciel nakrúcal Solovičovu hru Zhasnuté slnko a Jozef Kroner odmietal zobrať úlohu slovami: „Danielko môj, veľa textu. Ja už na to nemám rozum.“ Michaeli sa však nedal: „No však, Jožko, nejako si pomôžeme.“ A pomohol si tak, že text si napísal na dno polievkového taniera. A Jožko bol dobrý, texty vedel, kým mu pani Kráľovičová nezačala naberať polievku do taniera a pod ňou začali texty miznúť. A on zakončil: „Prosím Ťa, Mara, nie tak veľa, lebo nevidím, čo som si napísal.“ A celá scéna sa musela nakrúcať znova.
Úspešný bol najmä seriál Vivat Beňovský! o slovenskom rodákovi, cestovateľovi a madagaskarskom kráľovi z 18. storočia. Tento finančne najnákladnejší slovenský seriál vyrobený v československo-maďarskej koprodukcii v hlavnej úlohe s Jozefom Adamovičom zožal obrovský úspech nielen doma, ale aj v zahraničí. Bol to náročný a nákladný projekt, ktorý stál mnoho miliónov a na jeho produkcii sa podieľalo množstvo slovenských, maďarských i českých tvorcov. Zo slovenských hercov boli zastúpení vari všetci, čo v tých časoch niečo znamenali: okrem Adamoviča Emília Vášáryová, Ivan Mistrík, Božidara Turzonovová, Karol Machata, Dušan Jamrich, Ivan Palúch, Igor Čillík, Ladislav Chudík, Anton Korenči, Mária Kráľovičová, Anton Mrvečka, Mikuláš Huba st., Jozef Kroner a ďalší. A k tomu česká hviezda Libuše Šafránková a výborní maďarskí herci na čele s Jácintom Juhászom. „Dej bol plný dobrodružstva, plný cestovania, plný striedania exteriérov. Už námet všetkých zaujal. Po realizácii sa predal do mnohých krajín. Pravdupovediac, okrem Francúzska a Ruska. Tie dve krajiny to nekúpili, čo je jasné už podľa deja, že to nemohli kúpiť. Nebolo to pre nich vyhovujúce. Ale inak celý svet. A bol to 13-dielny projekt a ako 13-dielny sa aj odpremiéroval… Celý film bol aj obchodne úspešný, lebo sme získali späť 33 miliónov a rozpočet sme vyrovnali.“
Pedagóg
Igor Ciel bol dlhoročným pracovníkom VŠMU. Na divadelnej fakulte pôsobil od roku 1962. Keď však bol založený odbor filmovej a televíznej tvorby, vtedajší rektor školy profesor Mrlian poveril Igora Ciela založením odboru televíznej réžie. „A tak sa tá katedra filmovej a televíznej tvorby rozkošatila. Mala scenáristov, ale nemala režisérov, nemala kameramanov. Začali sme rozmýšľať o kameramanovi Mariánovi Minárikovi a z produkčnej oblasti o vtedajšom riaditeľovi hraného filmu na Kolibe pánovi Bandíkovi. To už bolo dosť rozumového potenciálu, aby sme sa pustili aj do učebných osnov.“
Katedra televíznej réžie vznikla v roku 1974 a Igor Ciel sa stal jej vedúcim. V školskom roku 1985/86 sa katedra pretransformovala na katedru filmovej a televíznej réžie a vedenie katedry prevzal Stanislav Párnický. Medzitým sa Igor Ciel v roku 1981 habilitoval na docenta a v roku 1989 bol vymenovaný za profesora. V roku 1990 bol jedným zo zakladateľov Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, kde začínal ako jediný profesor a niekoľko rokov bol jej prodekanom.
V 90. rokoch bol členom a v roku 1993 aj predsedom rady Slovenskej televízie. V rokoch 1998 – 2003 učil aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Rodina
Igor Ciel bol od roku 1956 ženatý s herečkou Alžbetou Poláčkovou, ktorá hrala v niektorých ním režírovaných divadelných hrách (Dom pani Bernardy, Nepriatelia, Hosť), ale aj v televíznych filmoch Nenávisť, Oceliari, Toreador. Mali spolu dcéru Hanu a syna Martina. Hana vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na pražskej FAMU a spolupracovala s otcom na tvorbe viacerých televíznych filmov, ako napr. Magma, Predohra, Aj tak zajtra umriem.
Syn Martin pokračoval v šľapajach svojho otca a vyštudoval filmovú a divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave. Do roku 1990 pôsobil v Slovenskej akadémii vied, potom vo Filmovom ústave, a následne nastúpil ako pedagóg na VŠMU, na Katedru filmovej vedy. V hodnosti docenta zastával akademickú funkciu prodekana filmovej a televíznej fakulty a v rokoch 1998 – 2004 tiež funkciu prorektora VŠMU. V roku 2013 získal titul profesora.
Igor Ciel podľahol vo veku 79 rokov ťažkej chorobe 4. júla 2010. Želal si, aby jeho popol rozsypali na južných svahoch Nízkych Tatier, ktoré od svojej mladosti až do smrti miloval.
Známy slovenský televízny režisér Karol Strážnický mi pri spomínaní na Igora Ciela okrem iného povedal: „Igor Ciel bol jedným z prvých absolventov réžie na divadelnej fakulte a dokonca ma učil jeden semester réžiu, keď bol riaditeľom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Medzi nami nebol veľký vekový rozdiel a dokonca sme jeden čas spolu bývali na internáte Svoradov, neďaleko dnešnej VŠMU. Potom sme spolu pôsobili v Slovenskej televízii. Igor bol jeden veľmi talentovaný a úspešný televízny režisér. Dá sa povedať, že sme boli celkom blízki priatelia. Keď Cielovci chodievali lyžovať na Čertovicu, často sa na ceste z Mýta ohlásili u nás na Jarabej.“
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 1. časť – Rapošovci
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 2. časť – Holéczyovci
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 3. časť – Dušan Zachar
Príbehy breznianskych národovcov 1. pol. 20. stor. | 4. časť – Jozef Medveď
